ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všetko kvitlo: byliny jednoročné i viacročné — a kvitol som i ja, dvadsaťšesťročný muž. Nehneval som sa na zrkadlo: ukazovalo mi ono riadnu počernú tvár, peknú bradu a vzdorovité fúzy. Postavu, tú chválil mi krajčír, že vraj ľahko šije sa na mňa! Nuž v takýchto otázkach neškrupuluje človek; úplne veril som i zrkadlu i lichotivému krajčírovi. A to naplňovalo ma radosťou, ba až slasťou. Prsia dmuli sa mi ani mechy, ktoré silný kováč dúcha, keď videl som, že mihajú očká, pekné očká za mnou! O nepekné nestaral som sa tak, ako neboli by sa pekné o moje starali, keby neboli i moje práve pekné, smelé bývali.

Zato ale ostalo všetko len pritom, že som mal radosť — platonickú. V marci prišiel som do mesta N., no minul mesiac, minuli dva a bol som už v treťom bez toho, že by som mal nejakú „známosť“. Poznal som svojho starého profesora, u ktorého mal som šíriť svoje odborné zmámosti po dovŕšených štúdiách (chcel som byť výlučne očným lekárom); ďalej poznal som svoju domácu starú paniu, hostinských, pacientov a hromadu ľudí — z videnia. To bolo ale všetko! Priateľa nemal som a osamote trávil som svoj prázdny čas. O známosti ženských sa mi ani nesnívalo! Pravda, i v zlom čase prišiel som: v marci. Cez fašiangy ľahko to ide. Ideš na daktorý bál a chytiac riaditeľa pod pazuchu, vedieš ho rovno k nej, dáš sa jej predstaviť — a už je známosť hotová. No v marci čo? A čo v apríli? Zábav niet, na ulici padá dážď a ak nepadá, nuž vietor duje, takže dámy len z okien dívajú sa na čudných fičúrov.

Hovorím, teda nemal som ani známych, ani známe. Sprvu bolo mi clivo, pozdejšie ale privykol som a keď otvoril sa máj, krásny kvetný máj — vtedy už ani neželal som si dať sa do známosti s pyšnými obyvateľmi nemeckého veľmesta. Zo zvyku stal som sa samotárom, a síce náruživým. Ledva dočkal som koniec ordinácie, už letel som s knihou pod pazuchou do parku n-ského predmestia. A aby dôsledným ostal i tu, vybral som si lavicu, ku ktorej málokedy blížili sa ostatní navštevovatelia záhrady. Ležala ona v úplnom chládku, naboku od hlavných ciest. Uzunký chodník viedol cez húštinu k nej.

O tejto lavičke chcem vám vyprávať.