ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo včasráno, ešte rosa lišťala sa na sviežich listoch rastlín a ja už bol som v parku. Pohodlne vystretý na „svojej“ lavičke, čítal som „Prvú lásku“ od Turgeneva.^[1]

Lúče slnečné len tu i tu prekrádali sa cez husté lístie stromov, hádžuc malé jasné pruhy na moje tmavé šaty. Ja vše zahľadel sa na tie svetlé očká. Bol som trochu rozladený; nechutne čítal som rozprávku. Nepáčila sa mi ona, zdala sa mi príliš neprirodzenou. Práve chcel som sa zdvihnúť, keď počul som hlasy z chodníka. Slová nerozumel som, no po hlasoch súdiac, zastúpené boli tam dva mužské a jeden ženský. Hneď nato zašušťalo lístie od vchodu, ako keď ho víchor sem i tam mece. Zdvihol som hlavu. Na chodníku zazrel som malý voz v podobe fotela. V ňom sedel starý pán vo vojenskej rovnošate. Za ním vyčnievala marciálna postava starého vojaka. Vozík kotúľal sa vždy bližšie, vojak ho tiskal patrne vopred.

Mrzuto oprel som hlavu o lavičku a akoby zabraný do čítania, ani nehnul som telom. Bol som žiarlivý na svoju lavičku.

„Tu je krásne, Otta!“ počul som prehovoriť po francúzsky.

„Utešene, otče!“ vetil zvonivý ženský hlas.

Bol som zvedavý na majiteľku posledného, nuž ale to by bola rovná samovražda! — „Nehneš sa!“ šomral som si. „Nech idú ďalej!“

Kočík blížil sa; cítil som to po praskaní raždia. Tŕpol som, či zastane a či prejde popri mne.

Akoby na odvetu zazvučal ženský hlas:

„Peter! Choď sa toho pána spýtať, či nebol by náchylný prepustiť nám kus miesta!“

Hovorila po poľsky.

Hneď nato dunela zem pod ťažkým krokom. Lámanou nemčinou oslovil ma starý vojak, aby som vstal, že pán major a veľkomožná slečna chcú sa tu zložiť, — spať aby som šiel domov!

Vstal som a utiahol som sa do kúta.

Peter sa vrátil a pritisol kočík k lavičke. Za kočíkom šla dáma vysokej, štíhlej postavy. Tvár nevidel som jej, lebo bola zakrytá závojom.

Pán major ľahko salutoval, dáma pokývla hlavou a posadila sa na druhý koniec lavičky. Kočík stál vedľa nej. Peter postavil sa za majora.

„Peter, to sa nepatrí!“ preriekla slečna po poľsky. „Ja kázala som ti poprosiť pána, nie aby si grobianil.“

Major sa smial.

„Veď som mu nič neurobil!“ šomral starý sluha.

„Ba ešte by to chýbalo!“ vyvolal major. „Nazdáš sa, že vždy regrút stojí pred tebou!“

„Ktovie, či by ho i za to vzali!“ odvrával sluha a opovržlivo pozrel na mňa.

Mne udrela krv do tváre; prišiel mi krajčír na um.

Major skúmavo pozrel na mňa.

„Pán nás rozumie?“ pýtal sa ma odrazu.

„Áno!“ vetil som mu.

Spoločnosť dala sa do smiechu.

„Musíte odpustiť, ak dostalo sa vám ublíženia z priveľkej ochoty!“ hovoril major.

„Viem si vážiť,“ vetil som jednoducho.

O pár okamihov vstal som a uhnúc sa vzdialil som sa.

„Ej, veru by bol a čo aj major!“ vyvolal Peter, keď prešiel som popri ňom.

Slečna hlasne zasmiala sa nemotornému zadosťučineniu.

Ja som rýchlo priložil ruku ku klobúku.

„Veď to vojak, pán major! Ten vie salutovať!“ počul som sluhu hovoriť.

Smial som sa. O chvíľu mi však prešla dobrá vôľa. Napadla mi strata, ktorú som utrpel. Už sú tam moje samotárske hodiny, už lavica má viac pánov, myslel som mrzuto.

Odrazu som zbadal, že zabudol som knihu. — Čo teraz urobiť? — Vrátil som sa.

Už zďaleka videl som, že ju slečna má v ruke.

„Odpusťte, že vás mýlim —“

„Áno, knihu ste si zabudli,“ vetila slečna a podávala mi ju.

Jej tvár bola odhalená. Mne mali oči vyskočiť. Takú krásu, ľudia, ani Rafael nenamaľoval!^[2] Vravím vám, ani Rafael! Skoro som sa tackal a ruka neisto vystrela sa mi naproti podávanej knihe.

„Ďakujem!“

„Chodíte sem už dávno, pane…“

„Doktor Riečan, pane major…“

„Jablonský; moja dcéra Otta.“

Všeobecné uhnutie.

„Chodím sem od začiatku jari, pán major“, vetil som na otázku.

„Qui prior tempore, potior jure!^[3] My sme teda votrelci, pane… Prosil by som vás o vaše meno!“

„Riečan!“

„Vy nie ste Čech?“ examinoval ma major.

„Nie, Slovák som!“

„Zvláštna reč, rozumiem vám docela,“ vetil major. „Teda už dávno chodíte sem?! Hm, hm!… Nuž ale však sa my zmestíme tu všetci, pán Riečan.“

„Ale prosím, veď to všeobecný majetok…“

„Nie, nie! Ja nerád bývam nepríležitým,“ hovoril major. „Len tomu som na ťarchu, komu musím, napríklad mojím, pre moje dopílené nohy.“

„Ale však ste tu tak v práve ako ja, a ja budem si za veľkú česť pokladať, ak budem môcť pridružiť sa k vám!“ odpovedal som rozhorlený.

„No, no, to sú frázy!“ hovoril so smiechom major. „Nuž ale ďakujem vám!“

„Ste už dávno v N., pán doktor?“ pýtala sa ma slečna.

„Tri mesiace,“ odpovedal som. „Som u profesora X.“

„Hľa, hľa!“ vykríkol major. „Ja som už počul o vás! Vy ste asistovali pri očnej operácii u generála Davidovského — nie?“

„Áno!“

„A teraz už asi dva týždne chodíte k nemu?“

„Áno!“

„No tam ste dobre zapísaný. Chváli vás do neba, aký ste ochotný, zbehlý. Je to môj priateľ.“

„Pán generál bude už o pár dní zdravý,“ vetil som.

„Teraz ma už skutočne teší, že vás poznám, pán Riečan!“ riekol vľúdne major a podal mi ruku.

„Vidíš, otče, teraz sa už budeš lepšie zabávať,“ preriekla Otta.

„A či som sa dosiaľ nudil, Otta?“

Jej hlas akoby bol vyrážal mrzutosť. Zadivene pozrel som na ňu.

„Vidíš, Otta, to mi na um dovádzaš, že by si sa i ty lepšie zabávala, keby si nemala chromého otca,“ kus citne preriekol starý pán.

„Ó, nie, nie! Ja som bola a i budem spokojná!“ riekla ona rýchlo.

„Veď áno, ale teraz budeš ešte spokojnejším!“

Starý pán skúmavo pozrel na dcéru, potom sa zasmial.

„Povážte, pán Riečan: moja dcéra je už a priori žiarlivá na vás!“ hovoril veselo.

„Ale, otče!“

Ja som sa usmial.

„Nuž ale k tomu môžem si len blahoželať, všakže, pane?“ pýtal sa major a útlo položil rameno na plece dcérino.

Bol som skutočne dojatý nežnou láskou, ktorá pútala mojich nových známych.

„Istotne!“ vetil som vrelo. „Vám obom možno gratulovať. K vám mali by prísť pesimisti!“

Starý pán sebavedome pohladil fúzy.

„Áno, pesimisti!“ riekol položartom. „Aby videli, ako môžu byť predsa šťastní: starec bez nôh a mladé dievča bez všetkých svetských zábav!“

Otta začervenela sa na slová pochvaly. Spustila závoj.

„Teší ma, otče, že si spokojný. Len čas — príležitosť k vyjadreniu toho nie je vhodná.“

„Odpusťte, milosťslečna!“ riekol som ja. „Chybný som jedine ja. Nemal som si dovoliť odvetu na otázku pána majora.“

Otta kývla hlavou.

— „No veru!“ vyvolal major rozhorlene. „Pán doktor vie, že hovoril som číru pravdu a bez všetkého bočného úmyslu. A to, musíš mi dovoliť, to jediná náhrada za tvoje šľachetné…“

„Ale, otče!“ pretrhla ho srdite dcéra. „Ja nechcem sa odťahovať. Keď už tak chceš mať, chváľ ma. Ale pána doktora to nemôže zaujímať a mňa znižuje!“

„Chvála neznižuje, ale…“

„Apík, nechcem, prosím ťa!“ pretrhla ho rázne Otta.

Starý pán sa smial.

„To je veľké slovo, pane: ,nechcem!‘ Na to niet apeláty — mlčím, Otta!“ riekol veselo.

Ja som sa zle cítil. Urážala ma pýcha slečny Otty, spolu ale i obdivoval som ju. Konečne mala pravdu, ja bol som im docela cudzí, muselo ju mrzieť, že ju otec tak rovno vychvaľoval predo mnou.

O chvíľu odporúčal som sa.

„Ráčte odpustiť, panstvá,“ preriekol som kus trpko. „Môj úsudok padol mi mimovoľne z úst. Nechcel som urážať!“

Starý pán dôverne podal mi ruku; Otta slabo uhla sa.

Na ceste mrzel ma celý prípad. Škoda lavičky, myslel som si. No nemohol som uprieť, že zaujímajú ma moji noví známi. Ba až bolelo ma, že som na slečnu Ottu zlý dojem urobil. „Aká pyšná ani Juno!“^[4] myslel som zlobne, ale nevdojak uznal som: „Ale krásna ani Venuša!“^[5]

Také zvláštne, takrečeno protivné pocity skrsli vo mne. Rád by bol býval na lavičke — a rád som bol i tomu, že ju s takými ľuďmi deliť môžem.

No konečne, čo ma po nich: ako filozofujem! Ako čo by ja už nemohol žiť bez lavičky a bez majorov…!

Ale je kapitálny chlap, ten major! On že je nerád nepríležitým, — to nepovie každý vojak! A Peter, aký to prototyp sluhu! A ona?!

Keď prišiel som domov, otvoril som mapu. Bol som totiž kresličom, pravda, len diletantom. Ťah za ťahom kládol som — no neišlo! Portrét podobal sa všetkému driev ako Otte Jablonovskej!

Rozladený hodil som mapu do kúta.

„Ba ako ti vôbec napadlo, práve ju kresliť!“ vyhadzoval som si na oči.

Zato ale o chvíľu zas schytil som mapu a robil som ďalej — a mal som radosť!

„Oči mám i čelo, len pery keby uhádol!“

A mimovoľne prišlo mi na um, ako sa tie pery stiahli, stisli jedna na druhú, keď odmietla moje a otcove poklony. Tak som ich videl pred sebou: červené, plné, v uhloch s malými jamkami — a predsa nevedel som ich nakresliť!

Hodiny bili desiatu. Zľaknutý skočil som hore, veď už mal som byť u profesora.

Prvý raz stalo sa mi, že zapozdil som sa z ambulancie.