ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhý deň mala lavička o jedného hosťa viac. Bol to generál Davidovský.

Starci, nevyjmúc ani Petra, vítali ma veľmi srdečne, len slečna bola zas zlej vôle. I ruku mi len tak nechutne podala.

„Čo to zas za príčina?“ myslel som si.

„Škoda, že ste kus driev neprišli!“ riekol generál. „Boli by ste počuli zaujímavý rozhovor!“

„Smiem byť zvedavým?“ pýtal som sa.

„Nie, strýco; nehovor, nechcem!“ pružne vyvolala Otta.

„Počujte: ona nechce; nuž a to sme my úbohí starci tak naučení, že vtedy ani my ,nechceme‘!“ odpovedal mi generál.

Otta dala sa do smiechu.

„Len toľko vám môžem povedať…“

„Strýco, prosím!“ pretrhla ho Otta.

„… že jednalo sa o vás!“

Otta sa začervenala.

„Teraz už môžeš všetko povedať!“ povedala zlobne. „Aspoň jedna bezsenná noc pána Riečana nebude mi na duši!“

„Veľmi povďačný som vám za láskavú starosť o mňa!“ vetil som úsmešne. „S dovolením pána generála vystavím sa ale predsa nebezpečenstvu!“

„Z toho ja ale teraz už nemám nič!“ riekla ona chladne. „Ba ešte mohli by ste si všeličo namýšľať!“

„Ach, tak veľmi neráčili ste ma rozmaznať, milostivá slečna!“ vetil som ja.

„Ja teraz ale rozhodne chcem, aby ste vedeli, o čom bola reč!“ riekla ona čím ďalej, tým srditejšie.

„Ó, prosím! Kde generáli podliehajú, tam musím aj ja poddať sa! Ráčte teda len vyprávať.“

Ona bola celá rozčúlená, pery mala stisnuté a oči blčali plameňom hnevu.

„Ste skoro do nevystátia so svojimi výsmeškami!“ riekla rýchlo. „O tom bola reč — a všetci chceli mi nadišputovať, že som žiarlivá na vás. A to nie je pravda! No z hodiny do hodiny, zo dňa na deň, vždy počúvať chválospevy o vás, to — to je k nevydržaniu!“

Skočila hore a rýchlym krokom vzdialila sa od lavičky.

Starci smiali sa. Mňa však bodlo čosi v hrudi. Veď je to číročistá nenávisť! Také oči ani jazvec! Mali ma zhltnúť od jedu!

„Som vám povďačný,“ riekol som trpko k pánom. „Ako však vidieť ráčite, vaše chváli konajú mi zlú službu!“

„Ale prosím vás!“ riekol major. „Veď sme vás len raz spomenuli — už blčalo! Dakedy skutočne nerozumiem Otte!“ dodal mrzuto.

Davidovský sa usmieval.

„Len ju v pokoji nechať!“ riekol potom ku mne, zbadajúc, že chystám sa ísť za ňou.

„Mier je sladší po vojne!“ zašomral nahlas.

Zaviedli sme rozhovor špeciálne o Slovákoch. Páni boli málo informovaní, no tým zvedavejší.

Zabudol som na všetko, na Ottu, na ublíženie, ktoré dostalo sa mi od nej. Reč len tak plynula mi z úst, lebo veď všetko precítil som, čo vyprával som im.

„… Tak ďaleko sme, páni moji, že skoro niet človeka medzi nami, zvlášť ale mladého človeka, ktorý nebol by býval martýrom idey našej!“

Predo mnou stála Otta, nemá, pyšná.

„Hovoríte veľmi vo všeobecnosti, pán Riečan!“ rieka chladne. „Či nevedeli by ste napríklad vyprávať nám niečo tragického, uchvacujúceho zo svojho vlastného života? Akým spôsobom stali ste sa vy martýrom, ako vás vyhodili zo škôl, ako vás zatvorili do čiernych temníc a inkvirovali podľa španielskeho spôsobu? To by ma zaujímalo a verím, že vy dovediete to!“

Z jej slov vial ťažký sarkazmus a opovrhovanie. Cítil som, ako mizne mi krv z tváre. Trasľavými perami odpovedal som:

„Mýlite sa, slečna Jablonovská: nedovediem to! Môj život bol tichý, nevýznamný, aký som i sám. Môžem vám na svoju česť povedať, že nebolo v ňom ani len takého výjavu, aký ste vy ráčili aranžovať!“

Bôľne díval som sa na ňu. Ona očividome zbledla.

Davidovský stiahol obrvy, jeho oči sršali hnevom. Major hniezdil sa vo vozíku. Oba uprene dívali sa na Ottu, tá však mlčala. Cítila, že urobila zle, no pýcha nedopustila jej, aby to i verejne uznala.

O chvíľu pretrhol som krušné položenie. Vstal som a odporúčal som sa.

Pred slečnou nemo, hlboko uhol som sa. Jej bledá tvár zapýrila sa v tom okamihu, ústa akoby sa boli pohýnali — no nevydali slova. Len oči, jej veľké, krásne oči boli prosebne uprené na mňa.

Nehovoril nik; nemo lúčili sme sa. Ešte i Peter robil smutnú tvár.

Ustatý hodil som sa doma do fotela. Bolo mi skoro do plaču. Prekrižoval som ramená a díval som sa do izby. Prešli ilúzie. Svet ukazoval sa mi taký, aký bol, alebo ešte horší, ,hnusnejší‘. — A v sebe samom pocítil som dáku prázdnotu, ako čo by mi niečo schádzalo. Divo stisol som zuby, keď urážka prišla mi do umu. „Drží ťa za obyčajného švindlera, chvastúňa!“ preletelo mi hlavou.

Chytil som mapu a dlho díval som sa na obraz.

„Už teraz ťa nechcem, Otta Jablonovská!“ šomral som a divo vytrhol som podobizeň z mapy.

„Nechcem ťa a čo by si bola tisíc ráz krajšia a čo by si sa mi sama núkala. Koniec!“ hovoril som cez zuby a skrkval som obraz v trasľavých rukách.

Ako ľahko povie sa to „koniec!“ — a ako ťažko prevedie sa to! Akoby srdce počúvalo na rozumkovanie. Akoby bylina, ktorá pustila hlboké korene, dala sa vytrhnúť bez toho, že by vytrhol si i zem s ňou! Akoby láska, silná láska dala sa jednoducho zatajiť, odhodiť…!

Hodiny bili desiatu. Ustato vstal som a šiel som k ordinácii.

Keď prišiel som nazad, v predizbe našiel som Petra. Mlčky podal mi malý lístok. Otvoril som ho.

„Odpusťte! Otta Jablonovská“ — stálo na ňom.

„Slečna nežiada odvetu,“ preriekol Peter.

„Bolo by mi i ťažko dať ju!“ vetil som trpko.

Peter salutoval a odišiel.

Napadla ma zlosť, nevýslovná zlosť! „Odpusťte!“ Akoby to jedno slovo zaceliť malo otvorenú ranu! Pyšná slečna nazdá sa, že hneď pobežím k nej: „Ó, prosím veď to maličkosť! Tu je ešte druhé líce, zapľujte i na to! Všetko pretrpím, len ma neodožeňte, len dovoľte, aby mohol som obdivovať vás…!“

Mala sa mi hlava puknúť od jedu; žily navreli ako človeku, ktorého má poraziť… „Odpusťte jedu…!“ A potom prišlo mi na um, koľko sebazaprenia stálo napísanie i len toho jediného slovíčka pyšnú, hrdú slečnu. Ó, to je veľká grácia od nej! Uznať, uznala hneď, to viem, ale pokoriť sa, výrazu dať tomu: ó, to je náramná grácia…! Lenže nemá výsledku — žiadneho. Keby to bola hneď povedala, bol by jej tuším zabudol. Keby, ach, keby! Aké krásne nádeje mal som, akí šťastní mohli sme byť, keby…

Poobede navštívil ma generál Davidovský. Vrelo tisol mi ruku.

„Vidíte, ľudia sami kazia svoje šťastie!“ preriekol ticho.

„Však tu jednalo sa výlučne o moje šťastie!“

„Myslíte? Klamete sa, tak ako čo i Otta klame sa!“ hovoril s prízvukom.

„Tuším chceli by ste mi dokazovať, že slečna Jablonovská z čírej lásky ublížila mi do krvi?“ pýtal som sa úsečne.

„Rozhodne!“ vetil on pokojne.

„Všetko jedno!“ povedal som ja. „Možno je, zadalo by sa vysvetliť i to, no istá vec je, že podobný spôsob vyjavovania lásky je aspoň zvláštny, — ak nie hrubý!“

„Veď tu ani nejednalo sa o vyjavovanie, ba opačne o zatajovanie lásky!“

„Pred kým?“

„Hlavne pred samou sebou!“ vetil generál. „Otta je pyšná, náruživá.“

„Nuž už je všetko jedno!“ pretrhol som ho. „Nemienim viac križovať cesty slečny Ot…“

„Nehovorte to, priateľ môj!“ skočil mi Davidovský do reči. „Láska zlomí i najsilnejších!“

Bol som hrozne rozdráždený.

„Nikdy, pane môj!“ vyvolal som náruživo.

„A láska i zaplní medzery,“ pokračoval on. „Nuž tešme sa, že príde čas…“

„Pán generál, prosím vás, nehovorme viac o tom!“ riekol som netrpezlivo.

„Ako vám ľúbo!“ riekol on.

O pár minút odporúčal sa.

„Nádejem sa, že sa na náš úprimný pomer nebude to mať žiadneho vplyvu!“ povedal pri lúčení.

Vrelo tisli sme si ruky.