ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O dva týždne oslovil ma starostlivo starký profesor:

„Ste nemocný, pán kolega? Od istých čias ste náramne bledý.“

„Možno, snáď povetrie!“ vetil som. „Práve som chcel oznámiť vám, že musím vzdialiť sa z N.“

„To veru nemilo prekvapujete ma! A na dlhý čas?“

„Neviem, snáď navždy!“ odpovedal som.

„Ste snáď nespokojný s dačím?“ pýtal sa ma on zarazený.

„Ani zďaleka, ale okolnosti nútia ma. A musím dbať i o svoje zdravie, pán profesor.“

„No, no, nemôžem vás hatiť, priateľu,“ srdečne riekol starec, „a najmenej žiadal by si, aby ste onemocneli; ale privykol som na vás, bude mi veľmi ľúto za vami!“

„Verte, že i ja budem pokladať tie dni, ktoré strávil som po boku vašom, za svoje najkrajšie!“

„A meniť sa nedá?“

„Nie!“

„A kedy mienite ísť?“

„Hneď — zajtra, pozajtre.“

„Hneď?“ vyvolal profesor. „Ja myslel som, že o mesiac, najprv o dva týždne! Hm, hm! Musíte mať vážne príčiny!“

„Súrne!“

„Čo robiť! Keby mi bolo v moci, dal by som vám mesiac slobody, potom ale museli by ste mi vrátiť!“

„Možno, že tak stane sa!“

„Nuž v tej nádeji lúčim sa s vami. Mal som vás rád, pán Riečan, a pacienti tiež budú banovať za vami! Ale zajtra ešte prídete?“

„Ak možno…“

„No, no, verím. Máte práce! Buďte teda zdravý, pán Riečan, a nezabudnite na to, že vás čakám!“ riekol profesor a srdečne mi tisol ruku.

Uľahčene dýchal som na ceste k bytu. Konečne teda prejdú muky, strachy. Pozajtra pôjdem preč, ďaleko! Tam nebudem sa strachovať za každým krokom, že zídem sa s ňou!

A pritom predsa sťahovalo sa mi srdce od bôľu, keď pomyslel som, že neuvidím ju viac. Teraz nechcem vidieť ju, ale myšlienka, že o pár dní ani nebudem môcť vidieť ju, bárs by to i ako chcel, naplnila ma nevýslovným žiaľom. Darmo tajil som si, darmo hádzal som sa sem i tam: ľúbil som Ottu! Ale len slabosť, vedomie svojej vlastnej slabosti hnali ma preč z N. — ďaleko od nej, lebo napadla mi výpoveď starého generála: „Láska zlomí i najsilnejších, ona zaplní medzery.“ A to nie, ani za svet; nemôžem tak znížiť sa!

Počal som ukladať veci, chystať sa k ceste. A čím plnšie boli škatule, lády, tým ťažšie bolo mi srdce. Umdlený sadol som na stoličku a tupo díval som sa na svoju prácu.

„Teda preč a bez toho, aby si ju videl!“

Šatkou utieral som mokré čelo.

„Keby si mohol vidieť ju aspoň zďaleka! Či je ešte taká pokojná, pyšná? Či nevidieť na nej, že ľutuje, že tak hrozne urazila muža, ktorý lásku niesol jej v ústrety?“

Ktosi zaklopal na dvere. Nastrašene, že by mi kto myšlienky čítať mohol, prešiel som rukou cez tvár.

Vošiel starý Peter. Oddal mi list.

„Vtedy nežiadala som odvetu; no teraz už minulo viac času a snáď otupilo ostrie mojich nešťastných slov. Pýtam sa vás teda: Odpustili ste mi, odpustíte mi? Otta Jablonovská.“

„Slečna znižuje sa veľmi!“ bola moja prvá myšlienka; no podľahol som lepšiemu duchu, keď odvetil som jej:

„Nemôžem tajiť: bolí ma a bolieť bude ma vždy, že nevedel som získať u Vás inú mienku o sebe. No nehnevám sa, odpúšťam Vám úplne, tým viac, že napozajtre vzďaľujem sa. Bolo by nepekne, aby bral hnev svoj sebou i do diaľky. Budem usilovať sa, aby pamätal na Vás bez trpkostí vždy, keď prídu mi takzvané slabé okamihy. Buďte šťastná!“

Oddal som list Petrovi.

„Chodievate ešte do parku?“ pýtal som sa ho.

„Nie! Ach, u nás ide teraz všetko naopak!“ odpovedal on a hlboko vzdychol.

Potom okúňal sa pri dverách.

„Máte ešte dačo povedať, Peter?“

„Nie, nič — ba…! Už vám len poviem, pán nadlekár,“ habkal on a zastal v reči.

„No len von! Ako vidíte, už ťažko vidíme sa viac,“ posmeľoval som ho ja.

On si odkašlal a potom preriekol:

„U nás banujú za vami, pane, veľmi banu…“

„No, no, Peter!“ pretrhol som ho. „Myslel som, že mi o druhom chcete hovoriť.“

On len stál na mieste, potom schytil kľučku a chvatom povedal:

„Naša slečna umrie, ak odídete!“

Nato tresol dvermi.

Ja stál som ako skamenený. A on zas strčil hlavu: dvermi a hrubým hlasom riekol:

„A vy tiež ste bledý, chorý! Utekáte pred šťastím; vravím vám: zhola pred šťastím!“

Potom už odišiel celkom; počul som jeho ťažké kroky.

Triasol som sa na celom tele. Hlavou rojili sa mi myšlienky, hmlisté, neisté. Prsia silne dvíhali sa: „Ona umrie, — pred šťastím utekáš!“ A zas krásnym zdal sa mi svet. Prišiel mi na um generál Davidovský. On dobre posúdil povahu Ottinu: ona ma ľúbi, silne, náruživo… Ach, slasť, rozkoš…! Už som si maľoval krásne obrazy z budúcnosti, z našej budúcnosti: akí budeme šťastní, rajom nám bude… Ach! Odrazu zastal som. Prišla mi na um urážka a generálova výpoveď: „Láska zaplní medzery!“ Ako ranený zver zajačal som od bôľu, „Nie — nikdy! Koniec!“

Bôľmi prerývaný dotiahol som sa k stoličke a hodil sem sa na ňu. Zakryl som tvár dlaňami a tupo šeptal som: „Koniec!“

Neviem, koľko času strávil som v mukách. Klopanie prebudilo ma.

Zas vošiel Peter, Tvár blčala mu, bol celý rozčúlený. Zadychčaným hlasom hovoril mi:

„Na vás čaká!“ vetil rýchlo. „Nesmiete odísť prv, kým nezídete sa s ňou!“

„Nepôjdem, Peter!“ odpovedal som pokojne, ačpráve srdce bilo mi skoro hlasne.

Jemu stiahli sa hrubé obrvy, oči hádzali mu iskry.

„Musíte ísť, pane!“ vyvolal prudko. „Ja som sľúbil mojej slečne, že dovediem vás k nej. Ja, ja — tuším ponesiem vás, ale musíte k nej!“

Ja vyskočil som zlobne, no on nedal mi prísť k slovu.

Trasľavo, jemnosťou, akej jeho hrubý hlas len schopný bol, prosil ma:

„Ako vás rád mám oboch! Odpusťte, mne ide do plaču, keď vidím moju bledú, chorú slečinku, Nebuďte tvrdým, príďte!“

Chytil ma za ruku a ťahal ma.

„Poďte!“

„Idem, Peter!“ riekol som dojatý a šiel som.

Rýchlo kráčali sme; za pár minút dorazili sme do parku. Už neboli sme ďaleko chodníka. Pri jeho vchode černeli sa ženské šaty. Mne rýchlejšie bilo srdce.

Peter zastal a chytil mi ruku.

„To je ona!“ riekol ticho. „Na rukách nosil som ju, pane! Majte zmilovania!“

Vrelo potriasol som mu ruku a opustiac ho, kráčal som k chodníku.

Otta vybehla na hlavnú chodbu a obe ruky chytila mi.

„Ďakujem!“ riekla tíško a viedla ma k lavičke.

Kam podela sa pýcha, kam pokoj z tejto tváre?

Ona rýchlo kráčala, hruď silne dvíhala sa jej od vnútorného rozochvenia. Jej ruka pálila ma ako žeravé uhlie. Došli sme. Zimnične stiahla ma na lavičku k sebe, celkom k sebe. Jej horúci dych týkal sa mojej tváre, keď hovorila. Jej hlas utlmený až do šeptania, podobal sa trasľavosťou svojou tomu najjemnejšiemu tremolovaniu.

„Pozrite, aká som ubiedená! Nemala som hodinky pokoja, nie v noci, nie vo dne — odvtedy. Prestála som pokutu strašnú, — chcete ešte ďalej ísť?“

Uprela uslzené oči na mňa. Ja pozrel som na jej krásnu, bledú tvár, pred očami točil sa mi svet: závrat dostal som. Nebol som schopný slova. Zdvihol som jej ruky a náruživo celoval som ich.

Ona zajasala.

„Teda, áno? Úplne?“

Kývol som hlavou.

„Ó, ja by bola vedela obetovať svoj život, aby napravila chybu!“ vyvolala.

Ja som sa striasol.

„A keby teraz žiadal tú obeť od vás, Otta?“ tíško preriekol som a bojazlivo zrel som do jej očú.

Ona ešte vyššie vyzdvihla sčervenenú tvár, oči svietili jej, ústa stiahli sa a vydali hlas, ako keď hrdlička zasmeje sa. Zopäla biele ruky a tisla ich na moju hruď.

„Ó, veď povedz!“ šeptala náruživo. „Povedz mi to, čo mi všetci dávno tvrdili. Ty mi povedz, že ma ľúbiš, silne, aký si sám, náruživo, aká som ja. Povedz mi!“

Ale nečakala na odvetu: ovila ramená okolo mojej šije a horúce šeptala:

„Mlč! Najprv ja! To je ale malé slovo pre mňa: ,Ľúbim ťa!‘ Ja, ja… neviem…“

Hrmot vozíka vytrhol nás. Peter tiskal v kočíku majora, ale omnoho rýchlejšie ako keď sme utekali pred dažďom.

„Tu sú, svoji sú!“ vyvolal zvlneným hlasom starý sluha.

Otta vymkla sa mi z ramien a pristúpila k vozíku. Od otca šla rovno k Petrovi a vďačne objala ho, pobozkala jeho vráskovitú tvár.

„Môj drahý, starý báťuška!“ riekla k nemu.

Starý vojak od radosti — čkal, lebo plakať nevedel.

* * *

K obedu prišiel generál Davidovský, a poneváč bol malicióznym človekom, doviedol so sebou i môjho profesora.

Žartom a výsmeškom nebolo konca-kraja, no nateraz boli sme poistení; proti podobným nehodám. Smiali sme sa so smejúcimi, a keby nás dakto bol poprosil, aby sme plakali, tuším boli by sme doviedli i to, lebo boli sme ako deti — šťastné deti!

„Očuj, brat môj!“ preriekol blažený otec ku generálovi. „To teraz nám dvom prichodí úloha žiarlivých!“

Staručký generál pokývol hlavou.

„Veru tak!“ vetil robenou zlosťou. „Nešťastný park, nešťastná lavička!“