ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhý deň ráno šiel som pozdejšie do parku. Nechcel som, aby Jablonovskovci našli ma už tam.

Skutočne už zďaleka videl som malý kočík. Na lavičke sedel Peter. Otty nebolo tam.

„Vítajte, dobré ráno, pán Riečan!“ volal mi major v ústrety.

Silne potriasol mi ruku.

„Teší ma veľmi; vidíte, dnes by som bol býval sám s Petrom. Otta je kus nezdravá,“ hovoril mi.

„Nebezpečne, pán major?“

„Ach jaj, možno len vrtoch!“ vetil on. „No, no, to sa nehovorí, — ale pravda je, že prvý raz stalo sa, že bez nej robím výlet.“

Mňa nepríjemne dotkla sa zpráva. „Nezdravá — vrtoch…“ Istotne nechcela sa so mnou zísť!

Len namáhavo vedel som ukryť trpkosť.

Besedovali sme o všeličom, však uhádnete, o čom dvaja dobrí Slovania môžu hovoriť: o politike.

Náhľady úplne zhodovali sa nám. Starý pán viac ráz tisol mi ruku. Jeho veľké, tmavé oči hádzali blesky, keď hovoril:

„Bude, brat môj, bude z nás ešte prvá rodina, prvá moc celého sveta!“

Je to zvláštne, ale pravda je, že Slovan k Slovanovi bližšie stojí, než napríklad Nemec k Nemcovi, Francúz k Francúzovi. Či sú tomu primitívne pomery a či sama povaha na príčine, to nevedel by určiť, len pravda je, že my v užšom zväzku stojíme než iné národy jedného koreňa, ba bližšie než údovia jednej vetvy iných plemien.

Len takto môžem si vysvetliť onú úprimnú srdečnosť, ktorou uctil ma môj nový známy, major Jablonovský.

Nie som príliš skromný, uznám, že i to mohlo ma odporúčať, že mali rovné sociálne náhľady, ba konečne dovolím, že snáď bol som mu už i ako človek sympatickým; no predsa verím, že hlavná moja cnosť v jeho očiach bola tá, že som Slovan.

Výborne zabávali sme sa, no koniec koncov predsa zas predrala sa u mňa horkosť, ktorú pocítil som, keď mi major bol označil, prečo Otta neprišla.

„Ráčte vyjaviť moju úctu slečne,“ hovoril som pri lúčení. „Spolu ale ráčte vyjadriť i moju úprimnú ľútosť nad tým, že mimovoľne hatil som ju v jej riadnej prechádzke.“

„Ale čo vám napadá!“ vyvolal major. „Už teraz len aby nenapadlo vám upustiť od lavičky. Vy máte k nej staršie právo a tešiť sa budem, ak budete ho zdieľať každodenne so mnou.“

No ja pevne umienil som si nepoužiť viacej svojho práva. Toľko galantnosti mám i ja ako pán major, myslel som si. Ani ja nerád bývam nepríležitým.

A držal som sa toho. Nešiel som do parku. Lenže aby som povedal pravdu, viac času zobral mi teraz park, keď som nechodil ta než predtým. Daromné bolo by tajiť: veľa myslel som, ba veľa… vždy myslel som naň. Ako obzerá sa starý pán, ako škúli Peter a ako zimnične trasie sa slečna, keď počuje kroky — ak to on! A ako uľavene vydýchne jej krásna hruď, keď zazrie cudzieho človeka… „Cudzieho…!“ A ja čože som jej? Cudzí! Ona mne tiež cudzia — a vidíte, práve to ma dráždilo, že ona chce byť cudzou pre mňa!

Dva dni vydržal som, ale čím ďalej, tým väčšmi cítil som túhu po parku. To nevedel by určiť, či to už zvyk účinkoval v tom smere a či vábili ma noví známi. Dosť na tom, že tretí deň iba zobral som sa. „Však lavička je moja!“ duplikoval som si a spešným krokom uberal som sa k nej.

Bolo chmúrne počasie. Lúče slnečné presievali sa cez hnedé oblaky. Keď vystrel som ruku, cítil som malé kvapky na nej.

„Dnes ich iste nebude v parku,“ myslel som a hneval som sa — na počasie. Kto to i kedy videl, taký čas v máji!

Nechutne blížil som sa stezke, ktorá viedla k lavičke. — No div a zázrak! Na lavičke sedela dáma, popri nej stál kočík a v ňom po pás kobercom zakrytý Jablonovský.

Starý pán urobil pohyb, akoby chcel vstať — obe ruky vystrel naproti.

„Chvalabohu, teda predsa!“ vítal ma. „Kde ste len boli po dve rána?“

Tvár slečny nevyrážala radosť, no ani hnev. Urobila mi miesto.

„Bol som zamestnaný,“ vetil som. „Ale kdeže je…?“

„Myslíte Petra? Poslal som ho sem neďaleko,“ odpovedal major.

„Skutočne na Petra chcel som sa pýtať, no zastavil som otázku, lebo musím dať veľký pozor, aby aspoň čiastočne napravil úsudok, ktorý si milosťslečna o mne utvoriť ráčila,“ vetil som kus ironicky.

Slečna sa začervenala.

„Ráčite sa mýliť, pane!“ riekla ťahavým hlasom. „Môj úsudok o vás je ten istý čo o druhých, nie horší, no odpusťte, ani nie lepší. Je konečne málo času tomu, čo teším sa vašej známosti — nie div teda!“

„Ó, prosím!“ riekol som veselo. „Som vám i za to povďačný. Na každý pád lichotí mi už i taký malý úspech — predbežne!“

Otta sa posmešne usmiala.

„Pri skromnosti máte aj sebadôvery hodne!“ posmievala sa.

„Budem sa usilovať, aby z tých dvoch vlastností úplne udusil tú, ktorá by mohla urážať vás!“

„Mohli by ste napríklad hneď tým počať, že necháte poklony doma,“ riekla ona zlobne.

„Keby ale s nimi spolu doma ostal, boli by ste snáď najspokojnejšia so mnou!“ vetil som hlasom trocha rozčúleným.

„Mýlite sa úplne!“ odpovedala ona.

Ale viete, takým hlasom, takou tvárou, že sa mi krv búrila v žilách, akoby povedala: „Čo ma po tebe? Pre mňa nejestvuješ, a bárs si mi vždy po boku bol!“

Rozčúlený pritisol som ebenovú paličku o zem — praskla.

Otta dala sa do smiechu. Bol by ju trhal od jedu.

„Dnes máte ,pech‘!“ škádlila ma.

„Ó, nie, práve šťastie, milosťslečna!“ odvetil som hladko. „Ani nakraj umu mi nenapadlo, že by vás v takomto počasí tu nájsť mohol — a vidíte, sklamal som sa!“

V tých slovách chcel som jej dať na známosť, že som ich nehľadal.

Otta kus obledla, pravdepodobne porozumela.

„A zato ste aj prišli, poneváč ste mali nádej, že budete sám?“ pýtala sa trpko.

I starý pán naklonil hlavu, čakajúc na odvetu.

Váhal som: Či ďalej ísť?

„Nie! Prišiel som, tešiac sa nádejou, že vás tu nájdem — a síce aj vás, slečna Otta!“ povedal som konečne a priamo, bez hnevu díval som sa na ňu.

Ona spokojne kývla hlavou. V jej očiach akoby sa bola radosť zrkadlila, no len na okamih.

Neviem, kam by sme boli zašli, alebo či vôbec boli by sme pokračovali v podobnom rozhovore, keby nás pán Jupiter pluvius nebol prekvapil.^[6]

Sprvu padal len riedky, zrazu však spustil sa celý letný lejak.

A Peter nechodil. Slečna sa bojazlivo obzerala.

„Prekliate nohy!“ hrešil major.

Dážď sa len lial; už prenikol i cez husté lístie stromov a náležite močil nás všetkých.

„Ráčte ísť vopred, slečna!“ riekol som, keď videl som, že Peter nechodí. „Pána majora poveziem ja!“

Ona pohľadom vďaky zrela na mňa a šla vopred, chrániac sa čipkovým slnečníkom.

V strede parku bol hostinec; ta zamerili sme. Išli sme skoro galopom.

Otta pred kočíkom skackala ľahkým krokom. Dážď namočil jej ľahké kartúnové šaty, takže ony tesne priliehali ku krásnej šľachetnej postave. Tu i tu obzrela sa, či som jej v pätách, a mne zdalo sa vtedy, že ani anjel nemôže byť krajší ako ona, keď usmiala sa mi tvárou na červeno vyhriatou.

Konečne sme došli k cieľu. Rovno do letného, skleného teremu tiskal som vozík.

Pod pokrovom podala mi ruku slečna Otta.

„Ďakujem vám, pán Riečan!“ riekla vrelo.

Ja radostne uhol som sa a pobozkal pravicu. Ona rýchlo vytrhla ruku. Tvár blčala jej. Či hnevom…?

Dohodli sme sa, že slečna pôjde domov na koči a pošle majorovi dažďový plášť; my dvaja ale že budeme čakať na Petra.

Tak sa stalo. Slečna odišla (pri odchode mi zas podala ruku) a onedlho doletel Peter s plášťom a dáždnikom.

„Kde si bol, Peter?“

„Už tri razy pri lavičke a tri razy doma, pán major! Až teraz prišla slečna.“

Peter oddal majorovi plášť; dáždnik podával mne.

„Toto poslala veľkomožná slečna pre pána doktora.“

„No, tuším búrka už minula!“ preriekol major veselo.

Ja som sa mu usmial. Peter však kontroval: „Nieže by bol ustal, ale je ešte väčší, ako čo by ho z cievok lieval!“

My sme verili a na radosť dali sme si ešte po poháriku plzenčiny.

Výborne bavili sme sa, ani nezbadali sme, že vonku už slnce svieti.

„Oznamujem úctivo, že neprší!“ preriekol Peter.

„Chceš, aby som domov išiel, všakže?“ pýtal sa ho major.

„Veľkomožná slečna bude sa starať…“

„No, no, dobre, Peter!“ vetil major. „Vidíte takto ma tyranizujú — pravda, len z lásky!“

„Je to ale do závidenia!“ povedal som ja.

„Ó, nie, neverte! Aspoň nie vždy! Keď je zima, nesmieš von, keď je teplo, nesmieš nič piť; obloky a dvere nesmú byť naraz otvorené: to je prievan! Od toho všetkého mal by starý vojak umrieť! Chrániť ho treba!“

Ja som sa smial tragickému tónu, ktorým to major vyprával.

„I teraz, vidíte, rád by sa s vami zabavil, ale nesmiem! O pol hodiny prišla by už Otta nastráchaná pre mňa. Tiskaj teda, Peter! Zbohom, pán Riečan, do videnia na ,našej‘ lavičke!“

„Do videnia!“

„Ale istotne! Nedajte sa ničím hatiť, však bombardovanie ste už prestáli, výborne prestáli!“ hovoril veselo starý pán, podávajúc mi svoju ruku k lúčeniu.

„Prídem, pán major!“ uisťoval som ho.

Zvláštne cítil som sa po jeho odchode. Tak divno mi bolo, ako keby mi centy boli zaľahli na prsia — a zas v druhom okamihu cítil som sa ľahkým: len letieť!

Dal som si doniesť ešte pohár, dva, tri, a keď som ich vypil, makal som vlastné telo: „Čo ti je, Jano? Tuším si sa opil!“

Lebo, vidíte, bol som v takom istom naladení, ako keď je kto opilý. Svet zdal sa mi krásnym, všetko bezúhonné, ani čo by som bol hľadel cez ružové okuliare.

Robil som próby: Koľko je 25 a 46 = 71 odvetil som hneď. Rátal som tužkou: toľko vyšlo. — 37 a 26 = 63. Zas vyšlo.

„Opitý si už nie, Jano môj!“ tešil som sa.

Chytil som si hlavu: bola horúca. Tepna na ruke bila rýchlo, hruď dmula sa silno.

„Nie, opilý nie si… Doneste mi pohár piva!“

Na dúšok vypil som ho.

„… Ale zaľúbený si ako mladý chalan!“ doplnil som vetu heroickou smelosťou.

Honom bežal som domov. Chytil som mapu a trasľavou rukou kreslil som započatý obraz. Nič neváhal som, docela isto kládol som ťah za ťahom, i ústa som uhádol!

„Tak!“ preriekol som polohlasne. „Mám ťa! A čo by ako sťahovali sa tvoje krásne ústa, bársako blčali by hnevom oči tvoje, tie ústa predsa musia usmievať sa raz mne, tie oči musia mne jasať! Vieš… Áno, musia! Mne musia!“

Posledné slová volal som tuším už celým hlasom.

Utlmený smiech ozval sa v izbe. Nastrašene obzrel som sa. Mapa vypadla mi z rúk: pri dverách stál generál Davidovský. Krv mi buchla do tváre; bol som úplne v rozpakoch.

„Odpusťte!“ riekol on. „Klopal som!“

Bez slova pritisol som mu fotel.

„Prišiel som vám ďakovať za vaše láskavé ustávanie. Zaviazaný som vám vďakou do konca života!“ riekol on citne a podával mi ruku.

Niečo som zašomral — neviem ani sám čo.

„Idem práve od profesora X.“ hovoril on ďalej. „Poprosil som ho, aby zaobišiel sa dnes bez vás. On privolil… A čo, priateľ môj, načo okolkovať? Chcel som predstaviť vás tejto istej slečne bez toho, aby bol vedel, že vy už znáte ju!“

Prišiel som k sebe.

„Znám, ako vidíte!“ vetil som úprimne.

„Vedel som, že ste cudzím tu,“ hovoril on ďalej. „Nuž už dávno pomýšľal som na to, že vás predstavím Jablonovskovcom — a netajím, mal som pritom i bočné úmysly.“

„Tie asi, ktoré ja vyslovil som tak drasticky?“

On usmievavo kývol hlavou.

Potom musel som vyprávať, ako zoznámil som sa s majorom a s jeho dcérou. On sa smial, keď líčil som Ottino chovanie sa.

„Ak sa nemýlim, môžem už vopred blahoželať k úspechu!“ vyvolal veselo generál, keď bol som u konca.

Ja otvoril som oči naširoko.

„K čomu?“ pýtal som sa chvatom.

„Ku zdaru!“ vetil on pokojne.

Bez slova díval som sa naň.

„To je už potom po vojensky, pán generál!“ vyvolal som konečne a bez všetkej príčiny dal som sa do kŕčovitého smiechu.

„Prečo?“ hovoril Davidovský. „Mladí majú sa zberať — a ja nevidím príčinu, pre ktorú nemohli by ste vy…“

„Pravda, keby Otta súdila podľa vášho vkusu!“ skočil som mu do reči.

„No nič, len nezaháľať! Choďte sa obliecť, pôjdeme k nej!“ riekol generál.

Nedal som si dva razy povedať; o desať minúť prišiel som v úplnom skvoste do izby.

„Nevedel som, že ste vojak. Dobre vám svedčí!“ vítal ma generál.

Bol som v obleku vojenského nadlekára.

O štvrť hodiny zastal s nami koč pri byte Jablonovskovcov.

V predizbe vítal nás Peter dlhým salutovaním. Potom otvoril dvere a plným hlasom oznamoval:

„Pán generál Davidovský a pán nadlekár Riečan!“

Vošli sme do salónu. Prijali nás prekvapene, ale srdečne.

„Hohó, teda tiež vojak!“ vítal nás major. „Tým milší!“

Slečna podala mi ruku a zvala ma „vítaným“ u nich.

Posadali sme.

„No, Otta!“ preriekol Davidovský. „Pamätáš, čo si hovorila, keď opisoval som, ako láskavo opatruje ma môj lekár?“

Otta sa začervenala a sklopila zrak k zemi.

„Tu ho máš, doviedol som ho,“ pokračoval generál.

Oba starci dali sa do smiechu. Otta odrazu zdvihla hlavu a rázne vystrela ruku naproti mne.

„Srdečne vám ďakujem, pán doktor, že zachránili ste zrak môjho milého strýca!“ riekla vlnistým hlasom.

Ja vrelo pobozkal som jemnú ruku. Ona začervenená obrátila sa k strýcovi.

„Dostačí?“

„Predbežne áno!“ vetil on a potom zaviedol rozhovor na iný predmet.

Keď sme už asi vyčerpali témy, preriekol generál:

„Tilka, teraz nám dačo zahráš.“

Ona sa zdráhala: nie je k tomu naladená.

„Ale jaj! Povedz radšej, že si pyšná, Tilka naša!“ zahriakol ju Davidovský.

Ona stiahla pery.

„Nuž, keď chceš mať tak, nech je tak!“ povedala rozdráždene. „Pyšná som k tomu, aby produkovala sa s takým, v čom cítim sa príliš slabou!“

„Ale však tu nejde o produkciu!“ vyvolal generál. „Mne hrávala si odjakživa, keď som prišiel k vám, a pán doktor vôbec nebude kritizovať.“

„Nakoľko by som ani nebol schopným toho,“ dodal som ja.

„Nie ste muzikálnym?“ pýtala sa ona.

„Som len diletant,“ vetil som.

„Zahrajte teda vy!“ vyvolala Otta.

„Potom ale ty zahráš. Dobre?“ pýtal sa jej generál.

„Áno.“

Voľky-nevoľky išiel som do susednej izby a sadol som si k pianu. Dvere na izbe nechal som otvorené.

Otta prišla a podala mi noty. Kusy boli mi zväčša známe. Vybral som Mozarta.^[7]

„To je môj miláčik,“ hovorila Otta.

„Takú jasnosť vyrážania citov nemá iný!“ vetil som a chytil som akordy.

Hral som okamžitými dojmami: vrelo, náruživo.

Keď dokončil som, vyšla Otta z izby.

„Nebudem hrať, strýčko!“ počul som ju hovoriť v salóne.

„Prečo?“ pýtal sa jej generál.

„Lebo to len pokazí dojem,“ vetila ona.

Ja som práve vchádzal do salónu.

„Pán Riečan je virtuóz prvého stupňa oproti mne!“

„Ste snáď príliš skromná,“ omlúval som sa. „Nuž a dali ste slovo, milosťslečna!“

Ona bez slova vošla do izby a hrala tiež Mozarta. Ale hrala ho tak, že ja zatajil som dych. Bolo badať síce istú nedokonalosť v technike, no hra pútala, oduševnila ma.

Však viete, že individuum nedá sa zatajiť v ničom. Nuž slečna Otta plasticky dala výrazu svojej silnej, vrelej, sviežej povahe. Pre mňa stratil význam Mozart, lebo taká reprodukcia má práve toľko ceny ako sama skladba.

„Ďakujem ti, Tilka!“ vítal ju generál, keď vošla do izby.

Ja mlčal som, lebo vedel som dobre, že by ju poklona urážala.

Davidovský opasoval šabľu. Lúčili sme sa. Starý pán major mi naložil, aby čím driev prišiel a aby cítil som sa u nich ako doma.

Slečna mlčky podala mi ruku.