Jej budúci

(Skromne zariadená izba. Vápenický sedí na pohovke, v ruke tabačnicu. Často smrká alebo si nos mädlí. Ela šije pri stolíku, na ňom stojí lampa. Števo pri kachliach drieme na starej pohovke.)

VÁPENICKÝ (vstáva): Eluška!

ELA: Čo, tata?

VÁPENICKÝ: Mohla by si prejsť k tomu richtárovi, aby nám naisto toho dreva doviezol zajtra.

ELA (sebe): Aj, akože. (Hlasno.) Ja sa bojím.

VÁPENICKÝ (ako keby nebol rozumel, pristúpi bližšie): Ako?

ELA: Ja sa bojím, je tma.

VÁPENICKÝ: A čoho? Nasolený brezovec!

ELA: Mátohy!

VÁPENICKÝ (hodí rukou a prejde izbou): Mátohy? Vari že ťa Kopytko stretne? Nasolený brezovec! Aby som Števa poslal, keď sa ty bojíš. (Števo zdvihne hlavu.)

ELA (viac pre seba): Ja najradšej, keď sami pôjdete.

VÁPENICKÝ (pristúpi k nej): Čo šomreš? Nasolený —

ELA (do reči): Že ak ten zle vykoná…

VÁPENICKÝ (rýchlo sa zvrtne, trhá rukami a strčí tabačnicu do vrecka): Už ako vidím, sám musím ísť.

ELA: To bude aj najmúdrejšie, keď sa sami dopravíte s richtárom.

ŠTEVO (ide k Vápenickému; detským, tenkým hlasom): Veď ja pôjdem!

VÁPENICKÝ: Eh, iba jesť a spať! Idem sám. (Vezme palicu, červenú čapicu na hlavu a odíde. Števo vráti sa na pohovku a drieme ďalej.)

ELA (po chvíli): To sa mi podarilo. — Ach, keby on zvedel teraz, že je otec preč. — Takú príležitosť sme už dávno nemali, ani nebudeme mať tak priam k pozhováraniu. Môj bombónik sladký! Keby ti dal Pán Boh vnuknutia teraz do nášho (vstane a na kuse odtiahne záclonu) obloka prísť kuknúť. Čož’, toto (na Števa) by som ľahko odoslala voľakam. (Myslí.) Alebo — už viem! Azda len nepríde. (Odloží šitie a ide ku Števovi.) Števo, Števko!

ŠTEVO (prebudí sa): Ruku bozkávam, čo rozkážete?

ELA: Chytro si vezmi čiapku a odbehni k pánu majstrovi, že mám topánku deravú, aby hneď a zaraz prišiel. Ale, vieš, pobehni!

ŠTEVO (vstane): Idem, ale či ma nebude mátať? Stará mati nám rozprávali —

ELA (do reči): Nie, neboj sa, to len dievčatá máta.

ŠTEVO (pozerá na nohy): Nuž ale veď ráno boli ešte obe dobré.

ELA: Keď ti vravím, teda poslúchni.

ŠTEVO: No, veď ja už nič; ale, ak ho zase dochytia tu pán učiteľ, dostaneme, ako nedávno. Ešte potom aj ja vyhorím pre vás, že načo idem.

ELA: Čože by sa ti stalo? Len bež už; nezahováraj. To len leniví ľudia —

ŠTEVO (do reči): Akože by aj nie! Teraz nemôžem bežať, keď je tma a blato. Ak si necht, no, čo —

ELA (do reči): Obuj si papuče.

ŠTEVO (skoro s plačom i zlosťou): A čie, keď nemám?

ELA: Moje — apíkove, alebo nie, by si ich veľmi zablatil. Len tak sa už ponáhľaj. Dám ti grajciar.

ŠTEVO (veselšie): A čo mi dáte, keď som hneď tu?

ELA: Dám ti dva; ale musíš jedna noha tu, druhá tam.

ŠTEVO (vezme čiapku, s dôrazom): Teda dva grajciare! Aleže ma neoklamete, lebo ja sa potom nebudem ponáhľať. (Preč.)

ELA (za ním): Aleže hneď aby prišli!

ŠTEVO (zvonku): Hneď!