ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2513 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Jej budúci

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Jozef Gregor Tajovský:
Jej budúci

Dielo digitalizoval(i) Katarína Janechová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Christián Terkanič. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

143

čitateľov

. . .
Osoby:
Výstup 1.
Výstup 2.
Výstup 3.
Výstup 4.
Výstup 5.
. . . spolu 6 kapitol
Zmenšiť

Výstup 4.

Ela, Kopytko.

ELA (keď Kopytko ostýchave vstúpi, beží mu v ústrety. Kopytko, nemotorný mladý človek. Spod kabáta trčí mu šusterská záponka. Radostne): Ach, Julík môj! (Podáva mu obe ruky.) Tak sa mi vás, ale nie, tak sa mi ťa žiadalo vidieť. Vitaj, sadni si. Sem ku mne. (Sadá si na pohovku a ťahá ho za ruku. Ten sa obzerá.)

KOPYTKO (sadne): Dobrý večer, Eluška! Kdeže sú pán učiteľ? (Obzerá sa.)

ELA: Neboj sa, srdce moje! Ta šiel k richtárovi skrze drevo. Nepríde, keď už neprišiel. (Položí mu ruku na plece.) Nuž akože sa mi máš? Vari dva dni som ťa už nevidela. Jaj, tak sa mi srdce trápilo. (Potrasie ho.) Veďže vrav niečo. Neboj sa, aj Števo je preč.

KOPYTKO: Veď preto. Lebo ak by nás tu mal niekto dochytiť, to sa radšej z kratšej cesty vrátim.

ELA: Netreba sa ti! Smelo si môžeme posedieť sami dvaja, ako len tie holúbky na jednom konári. Veď vari vieš tú pesničku:

Šuhaj a dievčina,
dva holúbky v páre,
spolu si sedajú
na jednom konáre.

KOPYTKO: Pekná.

ELA: Však? A ten zmysel! To je, vieš, ako my dvaja. Ty si ten holúbok a ja tvoja holubička.

KOPYTKO (vzdychne): Veď keby ste už len boli.

ELA: Ale, Julík, nevykaj mi. To si len takí, čo sa iba včera spoznali. My si už môžeme tykať, keď sme si už sľúbení.

KOPYTKO: Nuž veď, keď si už tak žiadate, ja vďačne pristanem. — Ale ozaj, ak ten pán učiteľ, alebo Števo —

ELA (do reči): Ale nepríde, nemaj strachu!

KOPYTKO: Ej, ja neverím. Viete, či čo, vieš, aj nedávno čo bolo. Ja sa ešte pamätám, ako som vysadil, že mi nohy ani zeme nedošli.

ELA: To bolo vtedy. Boli sme neobozretní. Teraz… Však pre lepšiu istotu, a ak by aj ten chlapec prišiel, tu máš (vyzúva), vyzujem ti jednu topánku. Ak aj prídu, povieš, že príštepok, alebo už čokoľvek. (Podá mu topánku, alebo môže byť aj papučka. Kopytko drží v ruke.) Nuž a čo, keď aj prídu? Raz sa im už len musíme smelo do očú postaviť! To ich azda prelomí a oni privolia. Vieš, keby ja mohla niečo vyhútať. (Myslí.)

KOPYTKO: Čo také?

ELA: Ja by som otca nastrašila, že odídem. Ale čo, ak ho ani to neobmäkčí?

KOPYTKO: Sotva čo vymyslíte, Eluška.

ELA: Zase mi —

KOPYTKO (do reči): Keď sa vždy mýlim. — Vy ste raz, ba nielen raz, aj dvadsať ráz povedali, že mi vás nedajú, nuž darmo, niet pomoci; my ako sme sa zišli, tak voľky-nevoľky aj rozísť sa musíme. Mne sa len tak vidí. Prsteň, čo si mi dala —

ELA (do reči): Ba len aspoň netáraj, Julík. Vari by si ty tak chytro odstúpil odo mňa, čo ťa rada, ako to svoje srdce! Len smelosti nabývaj, a zlomíme otcovu hlavatosť. A nerob svojmu srdcu také násilie.

KOPYTKO (nerozumie): Ach, veď ja veru nie.

ELA: Ba ty ma nerozumieš.

KOPYTKO: Možno, ale — (Počuje reč zvonku.) Hop! ktosi — (Počúvajú.) Na moju pravdu, oni.

ELA: Nie sú. (Počúvajú.)

KOPYTKO: Veď vravím! (Vyskočí, Ela ide k obloku, tiež nemálo zľaknutá.) Jaj, čo ja? Načo si ma? Tu ma — Eluška, schovaj ma! (Znovu šomranie zvonku.) Jaj, rebrá!

ELA (potichu v strachu): Neboj sa, ja ťa —

KOPYTKO (hľadá miesto k úkrytu): Nie, zmárnia, zahlomaždia aj teda.

ELA (poplašená behá; nevie, čo počať).

KOPYTKO: Jaj, jaj, ja sem — (Ťahá sa do postele, ktorej pokryvadlo je na ráme natiahnuté.)

ELA: Nie ta! (V pitvore počuť reč.) Ba! (Pomôže mu a chytro beží k stolíku a dá sa do šitia.) Ale nezakašli.

KOPYTKO: Jaj, ak musím —

ELA: Ticho — už —

« predcházajúca kapitola | nasledujúca kapitola »