Jej budúci

Ela, Števo.

ŠTEVO (pribehne): Hneď sú tu!

ELA: No, dobre si (hladí ho) vykonal, Števko. Však ťa nemátalo?

ŠTEVO: Nie, ani ma nestačilo! Veď som sa ja ani neobzrel, tak som šiel, ani guľa z kanóna. No, ale tie grajciare, (vystrčí dlaň) aby ste nezabudli!

ELA (podá mu): Tu máš.

ŠTEVO (poskakuje): Ruku bozkávam. (Bozká a zatým prizerá sa grajciarom.)

ELA: Ale ešte niečo, Števko.

ŠTEVO: Čo? — ruku bozkávam.

ELA: Teraz zanesieš ešte zemiaky do Horných, že prosím tetku, keby nám ich upiekli. Také sú, vieš, lepšie z popola.

ŠTEVO: Ale načo? Ja aj také zjem. Joj, veď sa už celý zoderiem od toho veľa behania. Aj pán učiteľ povedali, že ten nenarastie —

ELA (do reči): No, veď sa ta nemusíš tak ponáhľať.

ŠTEVO: Nuž veď už, že mi tie grajciare, nech už teda bude.

ELA: No, poď. (Obaja von. Ela hneď dnu. Z prahu volá Števovi.) A tam počkaj, kým sa upečú!

ŠTEVO (zvonku): Dobre!

ELA: No, aj s tým by už bol poriadok spravený. Teraz len aby tata neprišli a nás tu neprekvapili. Ale azda nie. Keby ich chceli niečim pridržať u tých richtárov.