Jej budúci

Ela, Kopytko (v posteli) a Vápenický, ku koncu Števo.

VÁPENICKÝ (dnu; nazlostený, trasie sa na celom tele, akoby bol do blata padol, rozhadzuje všelijako rukami): Nasolený, nasolený! — Ela, kalendár sem!

ELA (odloží šitie, vstane): Čo je, tata? Načo?

VÁPENICKÝ: Nespytuj sa! Nasolený brezovec! Sem daj už! (Ela pobehne a podá. Vápenický otvorí kalendár na stôl, založí si okuliare, nesie kalendár k lampe.)

KOPYTKO (vystrčí hlavu; Ele): Otvor dvere. (Ela pozrie a krúti hlavou, že nie.)

VÁPENICKÝ (číta): Mesiac vyjde sedem hodín štyridsať minút. (Pozrie na hodiny.) Pol deviatej! Nasolený! — No, kde je? Tma! Nasolený! (Trhá kalendár.) Ja! Ja! Mňa! Klamať mňa!

ELA: Čo to robíte, tata? (Berie mu kalendár.)

VÁPENICKÝ: Trhám! Vidíš!!

ELA: Nuž, veď či ten môže zato, že je zachmúrené?

VÁPENICKÝ: Mlč! Mlč mi! lebo hneď sa ti vyjasní! Nasolený! Ešte aj ty mi budeš? — Mohla si ty ísť! Ja, ja starý musím vysluhovať pani dcéru! Nasolený brezovec! (Ela zbiera karty z kalendára.)

ELA: Nuž veď ste mohli povedať!

VÁPENICKÝ: Či som nevravel? Neposielal ťa?! Však keby som ťa to bol k tomu — k tomu — to by si bola šla. Ale o dom sa ozrieť, čo treba, no nie! Len ten, ten! —

ELA: Nezačínajte, tata. Kde ste sa nazlostili, ta sa choďte aj vyvŕšiť. Lebo — (Zakryje si oči, akoby k plaču.)

VÁPENICKÝ: Čo lebo?

ELA: Ujdem. (Plače.)

VÁPENICKÝ (miernejšie): Nezlosť, nezlosť ma. Lebo — nasolený brezovec! Kabát mi daj, nohavice, všetko. Celý som mokrý, zamrznem. Nasolený — (Skladá okuliare.)

ELA (vykladá na stoličku.)

VÁPENICKÝ: Alebo nie, nie, načo? Spať, ležať ta idem! Odprav mi posteľ. (Habne do vrecka, vyberie tabačnicu.) Dobre, že mi ešte toto — potom by už — (Smrká.)

ELA (prosebne): Nie, tata, nechoďte ešte spať. Uvarím vám silného čaju, že vás rozohreje, keď vám je zima. Aj preoblečte sa, lebo prechladnete.

VÁPENICKÝ: Nechcem. Potom nemôžem zaspať.

ELA: Teda večerať, tata. Krumplíky a mliečko máme.

VÁPENICKÝ: Vravím ti, že nechcem! Počúvni ma! Nasolený brezovec! Len mi odprav.

ELA (odpráva druhú posteľ): Teda nech sa vám páči.

VÁPENICKÝ: Nemäť sa, to tvoja. Moju mi odprav.

ELA: Prosím, tata, moja je mäkšia, aj perina väčšia.

VÁPENICKÝ: Ja len do svojej ľahnem. (Ide k posteli.)

ELA (predstane ho): Ale, tatko, prosím —

VÁPENICKÝ: Nehnevaj ma; alebo ma počúvneš, alebo si sám — (Odstrčí Elu a berie prikrývadlo. Vtom vyskočí Kopytko a chce von. Noha sa mu však zapletie do periny a on padne na dlážku. Vápenický sa zľakne. Ela si zakryje oči.) Jaj, aj, aj. Zlodej! (Hodí sa na Kopytka. Ela skočí a ťahá Vápenického z Kopytka.) Tata môj, tata, pusťte ho!

KOPYTKO: Joj, joj, joj!

VÁPENICKÝ: Nie, ja lebo on, lebo ja —

ELA (ťahá otca): Zamdliem! (Kopytko vyskočí. Vápenický ho chytí za nohu — sadnú si naproti na dlážke.)

VÁPENICKÝ: Ach, to ty? Ela, čo to vidím?

KOPYTKO: Ja som nevinný. Nikdy viac! Pusťte mi nohu.

ELA (kľakne, zopne ruky): Prosím, prosím. (Zakryje si oči.)

VÁPENICKÝ: Nepros, nasolený — tu si ho máte, moje otcovské požehnanie vám dávam. (Tichšie.) Ale v — posteli! (Hlasno.) A zajtra za svitu ku kňazovi! Bez ohlášok! Zaplatím.

ELA (vstáva, Kopytko vyskočí): Pôjdeme! (Vápenický požehná ich, držiac Kopytku za kabát.)

KOPYTKO: Tak pôjdeme.

VÁPENICKÝ (stuha objíme Kopytku): Ach, môj zaťko rozmilý! (Števo príde so zemiakmi.)

ELA: A môj mužíček, môj budúci! (Aj tá ho objíma.)

(Opona padne.)