ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osud malého Ďurka i povaha starých Kramárovcov ma zaujala, a preto o niekoľko dní pozdejšie išiel som zase k nim. Už zďaleka počul som detský vresk. Keď som prišiel ta, videl som ako ňaňa Zuza umýva malého Ďurka v hodnom zvariaku. Obďaleč stál starý Kramár a prizeral sa, ako sa jeho žena usiluje okolo dieťaťa. —

— Čo robíte? — spýtal som sa ju po pozdrave.

— Nuž hľa, čo robím, umývam ho. Zababralo sa, prepytujem vás, nuž tak ho musím oprať. Dákosi dostal behačku. Už reku čo by som mu dáke zelinky navarila.

— Len nech sa neprechladí, — radil som, — a potom nedajte mu ovocie jesť.

— Akože mu nedám, veď sa už trasie za višňami. A čo chce cibuľu-u?! To by ste nepomysleli.

— Len aby mu nebolo horšie od nej, to je choroba nebezpečná, najmä keď sa zastarie.

— Ale čoby, nič mu nebude. Nemajte o to starosť, veď je to nie panskô dieťa, čo hneď ochorie. Dobre je toto zahertovanô.

— No len no! A akože je s ním? Či je ešte také divoké?

— Nuž ono čudo, je veru neposedné, — začal starý a usmieval sa pri tom. — Hľa, čo včera neurobilo. Vzal som ho na ruky. Obvinul mi rúčky okolo šije. Začal sa smiať, všeličo mi natáral a pritom mi ustavične obzeral okuliare; musia sa mu veľmi páčiť. Zrazu, ani som nezbadal, len keď ich schytil, mykol nimi, hneď sa mi jeden drôt z nich zlomil. Nuž tak, pseto jedno, ešte dobre, že mi ich nerozbilo! Teraz, hľa, musím si ich motúzom okolo hlavy priviazať, aby mi nespadli.

Medzitým ňaňa Zuza bola hotová s malým Ďurkom. Oprala ho náležite, až do červena ho poutierala a obliekla mu čistú košieľku. Počas tejto práce nezabudla ho capnúť po tučnom zadočku.

— Potvora jedna, — a hlas jej tak jemne znel, — ako je tučnô a neúrečnô… Ale zato viete, nemôž ho ani na okamžik spustiť z očí, hneď niečo zašarapatí. Dnes ráno, len čo vyšlo von, už škodu narobilo. Bežalo k viniču a z neho taký veľký výhonok odtrhlo. Viete, malo ma poraziť, keď som ho videla, ako s ním máva. Čo myslíte, dve strapky boli na ňom, ale také neúrečné, boli by mali dovedna aj pol kila, keby boli dozreli. Ničomu nedá pokoja, — a pozrela naň, že či rozumie, o čom hovorí. — Biť budem, až ešte urobíš niečo takô, — a pohrozila mu suchým, od práce stvrdnutým prstom.

Ale dieťa sa hrozby nebálo. Pozrelo na ňu a potom sa usmialo. — Biť, bude biť! — volalo a zase pozrelo na ňu, i videlo, že sa jej oči smejú. Objalo ju, ústočká si pritlačilo k jej lícu a zvolalo: — ava! — (bozkať).

— No či vidíte tohoto malého Cigána, ako už vie klamať a ešte je drobnô! Ale čo je aj múdro, to by ste ani neverili.

Chlapec zatrepotal nôžkami, chcel ísť dolu.

— A neposednô je ani živo striebro. Ustavične by behalo, — vravel starý. — No kdeže už? — keď videl, že chlapček pustil sa do behu. — Aha, už viem, kde… medzi hriadky, čak, a tam všetko pošliapať. Ej, to už nebude, — a vzal malú stonohu na ruky.

Chlapča zvriesklo a bránilo sa rukami i nohami.

— Iď do pekla! — zašomral urazený starec, keď mu chlapec nechcel sedieť na rukách.

— Či ženy doniesli niečo? — spýtal som sa ňane Zuze.

— Odvyš je toho nie, — odvetila ona. — Kračúnka doniesla mu jednu košieľku, Kožuška tiež košieľku, klobúčik, aj za hrnček mlieka; Stehlíčka doniesla pančušky, ale viete, na posmech. Keby som ich našla na ceste, veru by som ich nezodvihla: podošvy sú im už celkom preč, prsty tiež von. No viete, ak ich počnem plátať, tak bude samá záplata na záplate. Jedna žena doniesla kus chleba, druhá mlieko, tretia kúsok klbásky — a to je všetko. Ale ani nedbám o to, mysleli by si, že mu ja hádam nechcem ani dať, a predsa dostávam zaňho plat. Ale dochodí mi robiť, všetko mi teraz stojí, — a odišla spešne do izby.

Ľahko mi bolo na duši, keď som sa vracal domov.

— Čo vám je, — spýtal sa ma jeden známy, — že sa tak usmievate? Muselo sa vám niekde dobre vodiť.

— Nie najhoršie, — odvetil som, a veselo som mu stisol ruku na rozlúčku.