ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi za dva týždne nebol som doma. Šiel som sa trochu prevetrať. Dobre viete sami, ako je, keď človek čupí z roka na rok v tých istých úzkych okolnostiach, s nepríjemnými ešte malichernými intrigami svojich milých spolublížnych. V lete človek pocíti túhu stratiť sa čo len na chvíľku z domova, kde mu je zrazu všetko tak všedné, ba odporné. Nemáš nikde pokoja, nesmierna túha ťa zaujme, len zaletieť ta do hôr, vyšinúť sa na ich vrcholec, rozhliadnuť sa z nich po šírom voľnom svete, dostať sa medzi iných ľudí, vôbec striasť sa všedného, jednotvárneho života, ktorý sa podobá pomalému, no neúprosnému zomieraniu. Šiel som sa teda trochu prevetriť. Pod tým časom zabudol som na malého Ďurka, aj na špitál. Ale po návrate zase som vhupol do každodenného života. O deň, o dva bol som v ňom, ako čo by som ani nebol vykročil z môjho hniezda.

Hneď na druhý deň zvedavosť ma tiahla obzrieť si úrodu. Cestou vzpomenul som si na rozličné príhody, ktoré som zažil počas cestovania. Ani som nezbadal, ako som prešiel popri špitáli, len keď som sa octol na mojej roli. Úroda ukazovala sa sľubná, a preto spokojne som sa vracal domov. Už som chcel prejsť popri špitáli, keď tu zrazu ma zarazila dákasi otupná tichosť. Zastal som na okamženie. Bujný vinič, husto posiaty strapkami už zabronelého hrozna takmer úplne pokryl bielu stenu špitála. Dvor bol prázdny akoby vymretý, len zvariak stál na starom mieste pod jabloňou. Ale aj ten bol prázdny, rozsušený.

Pri vide zvariaka prišla mi na um scéna, keď ňaňa Zuza umývala v ňom malého Ďurka. — Ozaj, kde sú? Čo robia? Prečo je tu taká pustota? — vzkrsli vo mne jedna za druhou otázky. Vošiel som dnu do dvora, niet v ňom ani duše. Dvere na špitáli boli otvorené i vstúpil som do izby.

Starý sedel na stolčeku a vil v klbo na tenko postrihané handričky, určené na pokrovce. Ňaňa Zuza sedela za krosnami. Bola nadhnutá nad niteľnicami a zväzovala roztrhanú nitku.

— Pán boh daj dobrý deň! Robkáte, robkáte? — prihovoril som sa im.

— Daj bože aj vám! — pozdravila sa.

— Čože máme inšie, — doložil ešte starý. — Musíme sa k niečomu mať, aby sme si čo to na chleba zarobili, kým vládzeme.

— Veď by som si to ledačo nebola vzala na krk, keby som bola vedela, že ako je. Či je to priadza? Trhá sa zakaždým, bohdaj by zhorela! Ale už mi navaľovali pani Kováčová, že by som im len, že takto a takto, že sú im načim koberce do izby a že sa mi odslúžia, tak reku, teraz niet takej roboty v poli, idem ich teda utkať. Ale by som druhej ani nie, len im, lebo sú mi dobrá.

— A kde vám je Ďurko?

— Nuž kdeže je, — odvetila s hnevom, — tá jeho chýrna mať prišla si v utorok poň.

— Tak si ho vzala?

— Veru si ho vzala, — vzdychol si starý. — A čo nám chybuje!… Už sme sa boli naň navykli. Vždy nám niečo štebotalo, ako takô malô vtáčatko. Čo sme sa na ňom nasmiali. A teraz je tu zase všetko také pusté, tiché…

Chudák starý pri posledných slovách sa tak rozcítil, že si musel podvihnúť okuliare a utrieť si oči slzami nabehlé.

— A keby ste vedeli, akô bolo múdro. Všetko už vravelo, aj nás pekne volalo „mamo“, „apo“, ej ver’! Už reku bude nám aspoň na starosť veselšie, — a tu, hľa, už nám odletelo.

— Veru tak, — dodala ňaňa Zuza, — bodaj by sme ho radšej ani neboli poznali. Už sme boli zvykli na tichý samotný život, — a teraz prišlo ono, aby nás na chvíľku rozveselilo. Hľa, tam, v tom kútiku na lavici som mu postielala. Dala som mu pekne pod neho aj vankúš, pekne som ho aj prikrývala… A ono chúďa, kým nezaspalo, šomralo si popod nos, tu zase cmuľkalo si prštek. Obrátilo sa vše na jeden, vše na druhý bôček, potom zavolalo: „mamo, vodu!“ Dala som mu napiť a o chvíľku už zaspalo. Ale ráno, len čo lastovičky zaštebotali pod strechou, už sa pohniezdilo. Otvorilo očká, zavolalo na mňa, alebo na starého a pýtalo si: „papu“. Dali sme mu kus chleba a ono sa posadilo a už jedlo, len sa tak kúrilo. Ale viete, čo vedelo cibuľu jesť, to som ešte nevidela.

— Hej! — hlasne si vzdychla a hlas sa jej zachvel. — Keby som len o pár rokov bola mladšia, nebola by si ho tá vzala sebou. Nebola by som ho jej dala. Ale takto? My sme už starí, dnes-zajtra nás tiež vynesú ta medzi druhých, — tak čo? Čo by bolo z neho? A my by sme mali ešte väčšmi ťarchu na srdci. — Slza sa jej spustila spod víčka a pomaly sa spúšťala po zvráskavelej vychudlej tvári. Chytila si kraj zásterky a utrela si ňou tvár i oči.

— Darmo je, musíme aj toto preniesť, zabudnúť a vžiť sa zase do predošlého života. Už som si aj hútala a starému som tiež dohovárala, lebo ten ešte väčšmi banuje ako ja, chodí sem a ta ako otrávený, že čo máme za ním tak veľmi banovať, veď nebol náš, ani z nášho rodu, tak čo nás doň?! Ale zase hneď si vzpomeniem naň, a tu ma taká otupnosť zájde, že mi ide do plaču. Také sú nám prosté tieto štyri kúty! — A zase si utrela zásterkou slzu.

Srdečne mi ich bolo ľúto. — Ale veď to všetko prejde. Ľahko ho zabudnete, to len v prvé dni, a hľa, počína sa zase robota, pôjdete do poľa, tam budete ustavične medzi ľuďmi.

— Veď je tak, pravdaže je tak. My to všetko dobre vieme, ale boh vie, len mi je ťažko za ním. Myseľ mi ustavične zalieta k nemu. Ani v noci nemám pokoja: vše sa strhnem, či nepočujem mu dych, a či mu netreba podať vody.

Hľa, skromný papršlek svetla i tepla, ktorý rozohrial srdcia týchto starých ľudí a vzbudil u nich už dávno zomretý cit, akú pustotu a smútok po odletení zanechal. Chúďatá sú osirotení a dvojnásobne cítia osamelosť vo vysokej starobe.

Aj vo mme rozhostil sa smútok. Tíško som sa vykradol zo špitála a s ťažkým srdcom vracal som sa domov.