ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nejakej záležitosti bol som v obecnom dome. V radnej sieni za vrch stolom sedel richtár, sprava i zľava prísažní. Notár doniesol nejakú listinu, ktorú mal richtár podpísať i vysvetľoval mu jej obsah. Zrazu počujeme zvonku hlasitý hovor a vtom sa už dvere otvorili. Pozrel som ta i videl som dnu vkročiť jednu mladú ženu. Tvár jej bola rozpálená od vzrušenia. Viedla za ruky dvoch chlapcov. Starší bol asi šesťročný, a mladší mohol mať dva roky. V rozčúlenosti zabudla sa pokloniť. Chvatom pristúpila k stolu.

— Pán richtár! — začala hovoriť zadychčane. — Doviedla som vám tieto deti. Mať im ušla. Nemala im čo dať do úst. Tak mi ich nechala, aby som ich sem doviedla, žeby sa dedina postarala o ne, kým sa im otec vráti z vojenčiny.

Medzitým menší, v červenej zapískanej košeli oblečený chlapec, vopchal si palček do úst, poobzeral sa zadivene po veľkej maľovanej sieni, potom sadol si na zem a začal prštekom ukazovať na rôzne farebné vzorky voskového koberca.

— A čie sa to deti? — spýtal sa richtár.

— Ondrove Klátove, ešte ho vlani v jeseni povolali ako rezervistu do Bilegu. To je vraj tam voľakde, kde je tá vojna. Nuž ona samá musela sa starať o ne cez celú zimu. Čo bolo zarobeného, to sa zjedlo, a šlo aj na ohrev a na bytné. Cez zimu čo si mohla sama zarobiť, a to ešte keď má aj dvoje detí? Už dávno hladovali, tak čo, oželela sa, — odišla a deti si tu nechala.

— A my čo máme robiť s deťmi?

— A čo ja viem, — odvetila. — Ona mi tak povedala, že keď im vzali otca, tak nech si aj deti vezmú. Zbohom! — zavolala a utekala ozlomkrky domov. Bála sa, ak by jej obecný úrad ešte detváky zavesil na krk.

— Hm! — ozval sa richtár, a nastalo ticho. Tvár mu zvážnela. Boženíci tiež mlčali a rozmýšľali nad týmto neobyčajným prípadom. Notár mlčky zberal si listiny zo stola. — Deti ani neniesli. Starší stál ani prikutý na jednom mieste a pozeral na obrazy v pozlátených rámoch. Na jednom bol namaľovaný kráľ v červenom, zlatom vyšívanom plášti a na druhom jeho žena s diadémom na hlave. Museli sa mu veľmi páčiť, lebo oka z nich nespustil a ústa mu od údivu ostali otvorené. Menší ešte aj teraz sedel na zemi a prštekom ďobkal do pestrých vzoriek koberca.

— Hm! — vzdychol si zase richtár. Jeden z prísažných sa pohol, odkašlal si a prešiel si ručníkom po fúzoch, a zasa zamĺkol.

— Tak čo? Čo budeme? — spytuje sa notár a ukázal prstom na deti.

— Hm, čo budeme, čo budeme? — opakoval richtár akoby pre seba, — pošleme ich naspäť. Nech si ich chová. A keď ich nemôže, nech idú po domiech, veď ich ľudia vychovajú.

— Zase len obci na ťarchu, akoby sme na inšie ani nemali, len cudzie deti a žobrákov vydržiavať. A keby boli apoň z poriadneho manželstva, ale len tak skade ruka, skade noha, — prehovoril jeden z prísažných a pozrel na druhých, čo oni na to povedia.

— Ale predsa nemôžeme ich len tak nechať, veď aj to sú božie stvorenia, — ozval sa druhý prísažný, — a potom, možno, matka sa im vráti a vtedy obec to ani nepocíti.

— To je pravda, — ozval sa notár, — že sa na obec vždy nové a nové ťarchy valia, a veru musíme veľmi opatrne hospodáriť. Ale teraz vám radím, aby sme tieto deti nenechali bez opatery, lebo otec im je v Bilegu, až hen na hranici nášho cisárstva. Tam chráni vlasť od nepriateľa, a hotový je vyliať za nás i svoju krv, keď to bude žiadať od neho náš najjasnejší a najmilostivejší pán kráľ, a preto by sa nesvedčilo, aby deti za ten čas, kým on, ako som to už raz povedal, chráni našu vlasť, — aby jeho deti mali chodiť medzi nami po žobraní.

Zastal, pozrel na richtára, potom na prísažných; z jeho pohľadu dostalo sa aj mne za údel, aby videl, aký účinok mali jeho, vlasteneckým pátosom prednesené slová. Na tvári rozhostila sa mu spokojnosť, oči sa mu svietili; stál ešte v rečníckej póze a pravica mu po rečníckom geste len teraz voľne klesla na stôl.

Richtár sa uhmkal, odkašlal si a povedal: — Nuž veď, keď už z toho ohľadu vezmeme tento prípad, tak už potom je to druhá vec. Keď už Ondrej Klát slúži pána kráľa, tak aj ja som nie už proti tomu, aby sa už, ako takýmto deťom, dáka pomoc nedala, aby sa takto niekde prechovať mohli. Len kde? To je tá vec!

— Veru je to nie najľahšie, — skočil mu do reči prísažný, — ešte toho väčšieho by vzali, s tým je nie taká oštara, ale čo s týmto? Hľa, čo nám nevykonal! — a ukázal na mláku na dlážke.

— Ih, aby ťa! Už si nám ty len vykonal! — zvolal richtár ostro na malého.

Chlapček sa zľakol, oči nabehli mu slzami, ústa začal kriviť k plaču.

— Neboj sa, veď ti báťovia nič neurobia, — prehovoril som k malému a pohladkal ho po líci. — Akože sa voláš?

Dieťa neodvetilo, pozrelo na mňa zostrašene a začalo plakať.

Jeho brat vzal ho za ruku.

— Mama, mama, — kričal malý a hlasite zaplakal.

Na plač detský vbehli dnu boženíci aj pisári a obstúpili deti.

Pri vide toľkých ľudí ešte sa väčšmi splašilo i plakalo tak, až sa zachádzalo. Staršiemu tiež nebolo voľne okolo srdca. Už sa práve chystal k surmite, keď som vytiahol z vrecka niekoľko cukríkov a podelil som ich medzi nich. To ich uspokojilo.

— Tak, komuže ich dať, — spýtal sa notár, — konečne musíme túto záležitosť riešiť, lebo čas uteká a sú aj iné súrnejšie záležitosti.

— Nebolo by od veci dať ich do obecného špitála, ta na hrobitov. Báťa Ondriš Kramár i so ženou ich opatria. Sú už starí, nesúci do roboty, tak majú času, — odporúčal jeden z prísažníkov.

— A ver, to bude dobre, treba len po nich poslať, — presviedčali ostatní.

Richtár zacengal. Vošiel dnu vyšnurovaný boženík.

— Čo si žiadajú?

— Choj na hroby a povedz báťovi Kramárovi aj jeho žene, ňane Zuze, aby stajme prišli do obecného domu.

Boženík odišiel prísažní s richtárom začali sa o niečom radiť a notár tiež sa vrátil do svojej kancelárie.

Deti, keď zbadali, že ich nikto nepozoruje, utíšili sa. S veľkým pôžitkom cmúľali cukor a zvedavo pozerali na dosiaľ nevídané predmety.

Malý Ďurko sadol si zase na dlážku, veď bol už aj ustatý, a pestrý koberec ho tiež vábil, lebo zase začal prštekom ďobkať doňho, súčasne si aj niečo šomral popod nos, lež z toho nič sa nedalo vylúštiť, lebo okrem niekoľkých slov viac ešte nevedel vysloviť.

Martinko, keď sa mu už obrazy zunovali, začal obdivovať veľký, podlhovastý, zeleným súknom pokrytý stôl. Taký obrovský stôl nikdy ešte nevidel. Ani ten nebol taký veľký, aký videl na zabíjačke u Letákov. A to bol predsa tiež dosť dlhý, veď za ním sedelo viac báťov a ňaní, a nadievali klbásy; aj slaninu na drobno krájali. Ale taký predsa nebol ani zďaleka, ako je tento. A ľaľa, aký má zelený obrus. Čo je to? I pristúpil k nemu a chytil ho prstami. A aký je hrubý! Nie, to je tiež niečo nevídaného. A ako visí nadol, hľa, mohlo by sa pod ním aj skrývačky ihrať.

Tak ho to poťkalo pod stôl, až sa zohol a vliezol podeň a tam si sadol. Zdalo sa mu, že je v nejakej izbe, keď sa deti hrajú.

— — —

Dosť hodná chvíľa prešla, kým sa vrátil boženík a doviedol so sebou aj báťa Ondriša Kramára aj s ňaňou Zuzou.

— Čože ste nás dali volať? — spýtal sa starý žmurkajúc na richtára cez veľké mosadzom obité okuliare. Sklo im bolo také hrubé ani čočka na sústredenie slnečných lúčov. Na nose mu bol drôt obkrútený handričkou, aby ho ťažké okuliare netlačili.

— Zavolali sme vás, — začal richtár, — že či by ste tieto deti, — a ukázal potom na malého Ďurka, — nevzali do opatery. — Otec im je vojakom a mať im ušla.

— Pekne prosím pána richtára, aj vás všetkých, — rezko sa ozvala ňaňa Zuza, suchá, vysoká, vráskavá, asi sedemdesiatročná starena, — a čo ja budem s nimi robiť, ha? Čo im mám dať jesť, keď sa my sami horko-ťažko živíme? Môj starý už je nie súci do žatvy: nedovidí, veď mu už ani okuliare nestačia. A ja? Mám ja dosť roboty doma. Ten váš špitál ustavične treba riadiť: tu kaliť, tam zametať, veď len tak úchvatkom ak vypradiem a vytkám si niečo. Iba ak teraz v žatve si probujem trochu vyhrstiť na chleba. Aj to by som nemohla, keby som si deti vzala. Ale kdeže je druhý? Veď ja len jedného vidím, a predsa ste hovorili, že sú dvaja, — spytuje sa zvedavo.

— A ver’ je tu len jeden, — zvolal richtár prekvapene — kdeže sa podel druhý?

Všetci sa obzerali, ale druhého chlapca nevideli.

— Nikto neotváral dvere, len tu musí byť niekde, — povedal jeden z prísažných a pozrel za pec, za kasňu, či je tam nie učupený.

Chlapca nebolo.

— Či sa nezatáral do susedných miestností? — poznamenal jeden z nich.

— I to je možné, deti sú ako švehly, všade sa rozlezú. Presvedčme sa.

Šli teda z izby do izby, z kancelárie do kancelárie. — Ani pisári, ani notár chlapca nevideli.

— Musel vyjsť na dvor alebo na ulicu.

— Pozriže, Mišo! — kázal richtár boženíkovi.

Boženík šiel, ale o chvíľku sa vrátil a oznámil, že chlapca niet ani na dvore ani na ulici, a tam ho vraj nevidel ani policajt ani druhí ľudia, ktorí stoja v bráne, a stoja tam vraj už dlhší čas.

— Kde sa len podel ten fagan? Ešte len teraz prišli, a už toľko roboty s nimi! Čo by sme ho dali hádam hľadať…

— Ale veď sa on nestratí, šesťročný! Potrafil by domov až aj zo susednej dediny, — tvrdil jeden z prísažných.

— Veď je tak! — uspokojil sa richtár. — Ale predsa, viete, my úrad sme zodpovední zaň. Pán notár, čo máme robiť?

— Nájde sa, nerobme si viac starosti, než je potrebné. Chlapec sa zunoval, nuž sa vykradol. Vy ste ho nezbadali, lebo, — a sadol si k stolu. — A čože je to pod stolom? Noha sa mi do niečoho udrela. — Zodvihol prestieradlo, pozrel pod stôl i videl tam spiaceho chlapca ležať.

— Hľa, vidíte, tu je, spí, — ukázal prstom naňho a z chuti sa zasmial.

— A ver’ je tu, — zvolal potešený richtár.

— Že nám skôr neprišlo na um pozrieť pod stôl. Hľadali sme ho všade inde ani ihlu, a tu ľaľa… — smial sa prísažný.

I nastala všeobecná veselosť a smiech.

— Poznať, že ste vy len chlapi, neviete si pomôcť, keby to ženy, tie by sa hneď dovtípili, — prehovorila ňaňa Zuza. Tešilo ju, že sa chlapom takô niečo pridalo.

— Nuž veď ste boli tu, prečo ste potom vy nie?

— Jaj, pekne prosím, to je nie tak, ja som prišla pozde, už vtedy som chlapca nevidela a potom, veď ja prvá som zbadala, že ho niet…

— Už je teraz dobre, — pretrhol rozhovor richtár, — tak ňaňa Zuza, teraz vám dáme tieto deti do opatery.

— Ja, pekne prosím, nechcem, nemám ich z čoho nachovať, veď takmer sami nemáme čo do úst. Starý už nedovidí a ja mám dosť roboty s kalením a riadením špitála, — začala zase starú nôtu.

— Nebudete ich zadarmo; trovu vám zaplatíme, — prerušil ju notár.

— Ale ja… pekne prosím pána notára…

— Neodbážajte sa už, už som vám povedal, že vám nebude zadarmo.

— Keď už tak navaľujú, ja neviem, čo môj starý povie, lebo on tiež má slovo do toho.

— A čo ja dbám, ak si chceš novú starosť zakvačiť, nuž si ju maj, a keď pán notár sľubujú, že nebude zadarmo, tak…

— Ej, veď je tak, ale pekne prosím…

— A koľkože pýtate? — spytuje sa richtár.

— Ja, pekne prosím, čože ja viem koľko? Či som ja opatrovala dakedy cudzie? Ani len svoje nie, lebo mi pán boh nepožehnali. Ja neviem.

— Či vám dosť bude štrnásť korún na mesiac za jedno? — jedná sa richtár.

Zvláštne je u ľudu, ale vôbec u všetkých, že od chudoby lacnejšie žiadajú čokoľvek, ako od majetného. V tom domnení sme, že chudobnému je i to dosť, čo by sme sa majetnejšiemu ani neopovážili ponúknuť.

— A čože je štrnásť korún pre jedno dieťa na mesiac. Veď deti sú ako mladé vráňatá, vždy otvárajú zobáky, aby ustavične džgal niečo do nich. Čože teraz kúpiš za štrnásť korún, ha? Veď je to len na chleba. A my čože? Keď si vezmeme deti, tak potom nemôžeme ísť do roboty: tu pozoruj na ne, tam zase, keď sa zababre, opieraj ho, veď je aj to práca a mydlo tiež načim. Ďakujem ja pekne za takú plácu; mohla by som aj krpcami zmetať pri takom zárobku!

— Štrnásť korún je málo, ale vám dáme na týždeň za každé dieťa päť korún. Či pristanete? — spytuje sa notár.

Mlčali.

— Rozhodnite sa, — dokladá prísažný, — viete dobre, že musíme túto vec zvŕšiť. A ja tak hútam, že vám je dosť čo vám pán notár sľúbili.

— Nuž keď je dosť, tak nechže bude, veď nebudú na večnosť u nás; už si len ich otec alebo mať príde po ne… Vezmi stará jedno za ruku a ja druhô, a hajde!

— Ľahko je vám povedať hajde, ale čo ja, hriešna stvora? Ja sa musím o ne starať. A pekne prosím, to je nie len tak. S deťmi je veľká oštara: tu im treba chleba odkrojiť, zase polievku variť, opierať, zmývať, lebo prosím pekne pána notára, také malé deti sa aj zavšievajú… Ozaj, či nemajú? — a už jej suché prsty boli v Ďurkových vlasoch.

— Bodaj že ťa aj s očmi, hľa, zabudla som, že bez okuliarov nevidím.

— Ale tajdiže Zuza, čo to len vystrájaš, veď sa hádam len nepriberáš ískať v hlave pred úradskými v obecnom dome!

— No, hľa, tak je to, — viete, ako je: človek sa aj pozabudne, keď má trápenie. Odpusťte! A či majú nejaké šatôčky ešte? Čo by som im vzala.

— Veru ja neviem, či niečo doniesla tá Koreňka, lebo len vletela s nimi dnu ako nejaká víchrica, voľačo povedala a hneď sa aj stratila.

— Toto bude niečo, — povedal prísažný a vzal malý batôžtek, položený pri dverách na lavici a podal ho ňaňe Zuze. Tá ho rozbalila i vytiahla z neho dve detské košieľky, jednu väčšiu a druhú menšiu. Viac nebolo v ňom.

— Či vidíte, páni úradskí, — ukázala na ne, — že sú tu len dve košieľky. Veľmi ich neošatila tá nehodnica. Uf, či sa len sveta nehanbí! Aby ste potom odo mňa viac nevyhľadúvali. No veď ich tá zaodiala! Človek aby vždy jednu pral a druhú nadieval, lebo deti sa hneď zafúľajú.

— Už len toľko nehundruj, keď nieto viac, nemáš ani čo viac opatrovať, a teraz je leto, tak sa deti dákosi len premocú. Poď už domov. Zohol sa a vytiahol chlapca spod stola.

Rozospatý Martinko pretieral si oči. Zadivene pozeral okolo seba, nevedel, sa spamätať, kde je. Stál medzi nimi zjašený.

— No, poď už, — a vzal ho za ruku.

Chlapec pozrel naň. Pri vide veľkých, okrúhlych okuliarov, zarazil sa. Nikdy niečo podobného ešte nevidel.

— Nepôm! — skríkol a chcel sa silou-mocou vytrhnúť starcovi z ruky.

— Čože by si nešiel, len ty poď, uvidíš, koľko je u nás višieň; môžeš si z nich natrhať aj za plný klobúk.

Hlas starcov bol prívetivý, a potom višne a ešte za klobúk, to je veľmi vážna vec! Pozrel zase na tie okuliare.

— Nepôm! — zvolal plačlivo a zase sa chcel vyšmyknúť.

— Už vidím, že sa bojíš mojich okuliarov. Neboj sa, nezjem ťa, — a sňal si ich z nosa; počal žmurkať naň svojimi slabými očami.

— A teraz už poď, uvidíš, koľko u nás višieň, len sa tak červenejú a sú sladké ani med. Ej ver! Aj lietačiek tam plno, môžeš si z nich metlínim nachytať koľko len chceš.

Zase višne a sladké, a tam jesto aj lietačky! Kto by tomu vedel odolať? Okuliare tiež už nestrašia, i — uspokojil sa.

Viacej trápenia mala ňaňa Zuza s malým Ďurkom. Keď ho vzala na ruky, sprvu jej pozrel do očí, tázavým, vážnym pohľadom, akoby jej chcel riecť, že čo tu hľadá, že ju nepozná. Potom pri vide jej chudej, vráskovitej, uhorenej tváre, zmraštil sa, oprel rúčky o jej vychudnuté líca a akoby ju chcel odtisnúť, hlavu si nazad posotil, mykol sa a zvrieskol, až v ušiach zacvendžalo.

— Hľaďže ty ho, čo vystrája! — skríkla nahnevane. — Či ho vidíš! Ale budeš ticho! Veď ťa ja nezjem. Cit že! Počkaj, kúpim ti voľačo, začala ho chlácholiť.

Ale on nič, len vrešťal, akoby ho rezali a pritom sa myksoval a hodil sa tak nazad, že sa mu telo prehlo, akoby sa mal prelomiť.

— Akože ho niesť, keď sa trepe, ako čík na ťapši, — zvolala zúfale. — Čo len budeme s ním robiť, keď sa takto začína? Čo si len počnem, hriešna stvora?!

— Pusťte ho na zem!

Akonáhle bol slobodný, hneď sa mu uvoľnilo. Prestal revať, len kedy-tedy zaštkal a opozdená slza lenivo tiekla mu po buclatom na červeno vyplakanom líci.

— Martinko, ulap si bračeka za rúčku, — prihovoril sa k staršiemu chlapcovi prísažní, — veď Ďurko už vie bežkať. No čože by ho mali niesť na rukách.

— A teraz už poďme, — ozval sa starý Kramár, — a zdraví tu ostaňte. My tájdeme domov višne oberať a lietačky lapať.

Martinovi dodalo to chuti. Vzal si bračeka za ruku a viedol ho so starým von z obecného domu.

— Potvora jedna, ako ma domyksoval a ako sa bol rozreval, ani čo by ho boli párali. A teraz už čuší! Ako by som bola bohvie aká planá, — dudrala si ňaňa Zuza pod nos. Mrzelo ju veľmi, že chlapec nechcel pri nej zostať. — No veď ty skrotneš! — dudrala už vonku na chodbe.