ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň, šiel som si pozrieť siatinu, ktorá bola neďaleko špitála. Deň bol pekný, teplušký. Chodník ma viedol popri špitáli cez hrobitov. Na cmiteri zelenela sa neúrečne bujná tráva a na višniach červenelo sa spomedzi tmavozeleného lístia už zrelé ovocie. Biele steny špitála pokryté boli viničom. Na ňom strojne viseli ešte len drobnými bobuľkami pokryté strapky. V mori zelene beleli sa pomníky mramorové. Pohľad na tento obraz nevyvolával ťažké dojmy, ale práve príjemný, uspokojivý, takmer radostný pocit, lebo kamkoľvek len oko padlo, všade kypel život plný bujnosti, farieb a teploty. Ešte aj pomníky veselo sa ligotali, kúpané teplými, slnečnými lúčami. Zdalo sa, že s nevýslovne príjemným pocitom prijímajú slnečný kúpeľ.

Už som chcel prejsť popri špitáli, keď som začul hlas z pitvora, a to ňanin Zuzin.

— Či som vám nevravela, aby ste dozreli naň za chvíľku, há? Teraz si ho hľadajte. I ničím sa nemôž spoľahnúť na vás.

— Len nerob už taký zhon, veď som ja len, čo som tú hriadku bôbu okopal. Tam sa pri mne ihralo, ani starosť, a to len čo som sa obrátil, už ho nebolo. Čert by ich vedel, čo sú to za detváky, veď predsa nebudem sa ustavične vláčiť za nimi, ako dákasi varovka.

— Veď vy naveky tak, aby som ja všetko. Mám sa ho teraz nahľadať!

Medzitým vyšla von a za ňou grackal utrápený muž.

— Čo sa vám pridalo? — spýtal som sa ich.

— Ach, nuž čo, — dudrala, — čože by sa! Ja, nešťastná stvora, vždy aby som len opatrovala: tu vandrovníkov, tulákov svetských, a zase kdeaké nepodarené detváky! Viete, zabárala som na chleba, tak poviem tomu môjmu starigáňovi, aby trochu dozrel na toho chlapca. Ale či sa môže naňho spustiť? Kým ja tamdnu robím, on sa tu von šiple s niečím, — a dieťa sa za ten čas zatáralo niekde. Ale ja som vám také deti v celom mojom živote ani nevidela. To sú nie deti ako deti! Veď sú aj druhé rozpustilé, to už viem, ale že by také divé boli, to som ešte neslýchala. To sú vám, prepytujem vašu poctivú hlavu, ako teraz na jarmoku kúpené prasce, ktoré sa ustavične rozbehávajú. Aby ich z očí netratil a ustavične ich zavracal. Ten starší už je nie u nás, hneď ako prišiel, len čo si višieň nakmásal, už utekal na stádlo ku kraviarom. Išla som za ním, ale on že nepôjde, že ide do Maliarov. Chytila som ho za ruku a chcela som ho silou-mocou naspäť doviesť, ale on nie a nie; začal revať, až sa zachodil, kopal a hádzal sa tak, že som si nevedela rady. Konečne som si pomyslela: nech ťa mútna voda nesie aj s pankhartom, a vrátila som sa domov samotná. Maliar ešte včera večer prišiel k nám a povedal, že si Martina podrží. Napašmal sa na tých päť korún na týždeň, a bude mu vraj aj husi pásť. No nech zbohatne s nimi! Nezávidím mu, nech aj on skúsi čo je to cudzie deti opatrovať.

— Ale čo už toľko vykladáš na daromnicu, — zahriakol ju starý, — radšej sa ponáhľaj ho hľadať, aby sa mu niečo nestalo, lebo ešte my budeme pod chybou.

— A veď tomu ste len vy na vine. Hľadajte si aj vy, ale aby som ja všetko. Kdeže by taký slepáň! — šomrala idúcky. — Len kde ho hľadať?!

— Ja idem tiež, — vzdychol si starý, — a to v protivnú stranu. Hádam sa len neprepadol. Už ho len nájdeme niekde, — a pobral sa drobným krokom ďalej.

Trochu som zastal a pozeral za nimi, ako sa rozchádzali, potom som aj ja išiel svojím smerom.

Za hodnú chvíľu pobudol som na svojej zemi. Zabudol som na Kramárovcov, a len vtedy mi prišli na um, keď som bol zase pri špitáli. Zvedavý som bol, či už našli chlapca, a preto som sa tam zastavil. Sadol som si na lavičku. Zápara bola hodná; dobre mi padlo ochladiť sa v tôni jablone. Už som tam sedel asi polhodinu a ešte moji neprichádzali.

— Čo budem tu, — pomyslel som si, — pôjdem v tú stranu, kadiaľ išiel starý, možno že ho nájdem a pomôžem mu, lebo on veru ďaleko nedozrie cez tie svoje sklá! — Išiel som krížom cez cmiter do jeho staršej časti. Tam už kopce hrobov boli takmer zrovnané so zemou; drevené kríže povylamované a niekoľké z červeného mramora pomníky hodne poškodené a zvetralé. Tu už nebolo vidno posadeného kvietka ani venčeka. Všetko bolo voľne ponechané hlodajúcemu zubu času a prírode. Zábudlivosť a nevšímavosť ľudskú príroda tým chcela vynahradiť, že všetko pokryla sviežou zeleňou. Tu bujný trávnik, tam hustý ker líceumu a šípu, ďalej zase neobyčajne vysoká kopriva rozkladala svoje tmavozelené listy. A nad všetkým tým rozprestierali svoje koruny štíhle agáty a tmavozelenolisté hojne obrodené višne.

V tomto osamelom, zapustenom kúte hrobitova zvláštna uspokojujúca tichosť, prerušovaná len diaľnym hrkotom, viac len šamotom vozov, ktorý je typickým zjavom väčšej dolnozemskej dediny. Už som sa blížil ku kraju, keď som zazrel báťa Kramára. Išiel oproti mne.

— Čože je, báťa? — spýtal som sa ho, keď sme sa stretli. — Nenašli ste ešte toho chlapčeka?

— Veru nie, — odvetil nevrlo, — a čo som sa preňho natáral. Bol som už hen v tretích úvratiach, spytoval som sa každého, s kým som sa stretol. Niet ho, musel sa zatárať do dediny. A čo som sa zohrial, — utieral si pot z čela, — ani nezaslúži tá malá potvora. A ak ho ešte ani stará nenájde, tak potom bude celá sodoma: taký krik narobí, že bude toho dosť a dosť. A čo môžem, že sa zatáralo, veď ja hádam nemôžem ustavične nad ním ľopínať.

Ľúto mi bolo starca, lebo som po jeho reči zbadal, že sa bojí hrešenia, akže sa chlapec nenájde.

— Nebojte sa, báťa, — posmeľoval som ho, — veď sa on nájde. Dieťa je nie ihla. Čo by sa aj bolo niekde zatáralo, veď ho ľudia nájdu, teraz sú beztak vždy vonku. A ak by bolo v dedine, tým skôr sa dozvieme o ňom. Možno, že by ho už ňaňa Zuza našla, hádam je s ním už aj doma.

— Aj to môže byť, pekne prosím, — povedal spokojnejšie, — veď som ja všakovak nie vinovatý.

Medzi hovorom vracali sme sa pomaly naspäť, ale druhým, odbočným chodníkom. Zrazu, asi na päťdesiat krokov diaľky, začervenelo sa mi niečo v tráve. Sprvu som sa nazdal, že je to nejaká handra tam hodená, ale, hľa, akoby sa sem a ta pohybovalo. Vietor neduje, čo to môže byť? Ak by to malý Ďurko bol? — prišlo mi na um.

— Báťa, — hovorím starému, — tamto sa niečo červenie, poďme ta a pozrime, čo je to! — Už po niekoľkých krokoch zbadal som, že je to dieťa v červenej košieľke oblečené. Zohnuté bolo k zemi, takže sa mu videl len chrbátik. Zvedavý som bol, čo tam robí, a preto kývol som starému, aby bol ticho. Na prstoch prikrádal som sa k nemu. Už sme boli takmer pri ňom a ešte nás nezbadal. Prplal sa v kopenci, čo krtica naryla. Drobnú prsť bral do hrsti a s veľkou úľubou rozsypal ju okolo seba. Košieľka mu bola od zemi hodne zašpinená. Na nošteku a na líčkach mu sedela hrubá vrstva prachu.

— Čo tu robíš, ha? — spýtal sa ho starec káravo, ale po hlbokom vydýchnutí poznalo sa, že mu ťažký kameň spadol z pŕs.

Dieťa sa trhlo, obzrelo sa. Pri vide starého usmialo sa a povedalo: „ijať, tat“ (ihrať, tak) a vzalo hŕstočku prsti a rozhodilo ju okolo seba.

— Nehrešte ho, — radím starému, — len láskavo s ním, tak nám pekne pôjde domov.

— No, veď no, — odvetil spokojne a potom sa zohol k chlapcovi.

— Poď, Ďurko, mamička dajú papu.

Chlapček sa zaradoval, vstal, utrel si rúčky a vypuklé bruško a potom zaťapuškal rúčkami. „Papať, papať!“ — zvolal, a tieto slová akoby vzbudili v hre zabudnutý hlad, zrazu naplnili sa mu očká slzami a ono ako hladné vtáča, žalostne zavolalo ešte raz „papať!“

Dieťa uradostené obvinulo rúčkou starcovu šiju a obzeralo mu zvedavo okuliare.

Onedlho sme boli pri špitáli.

Naňa Zuza nás už netrpezlivo čakala na uhle špitála. Ako nás zazrela, vbehla dnu, potom zase von vybehla. Ruky si založila krížom jednu na druhú a uprene sa dívala na nás. Len čo sme prišli, už dudrala:

— Kdeže ste ho zdrapili? — a nečakajúc ani odpoveď, pokračovala: — Čo som sa nachodila za tou malou potvorou, už si ani nohy necítim. Pobehala som pol dediny i na pravo i na ľavo, bola som aj pri kostole, či kde v akej uličke; vypytujem sa každého, koho som len stretla, či nevideli takô a takô dieťa, ale mi nikto nevedel o ňom povedať niečo. Čo si mám počať? hútala som. Čo sa máš túlať, môž byť, reku, že vy starý ho nájdete. Nuž som sa vrátila, ale čo som aj chudobná, predsa ani neviem začo by som to druhý raz neurobila. Každý sa ma vypytuje: „Ňaňa Zuza, kde sa tak ponáhľate? Čo to za dieťa hľadáte? Ako k vám prišlo?“

— A ja aby som každej rozprávala od prvopočiatku všetko a načim sa mi ponáhľať. Už ma to ustavičné vypytovanie bolo aj domrzelo, tak som sa aj zato vrátila. Pomyslela som si, že ak by sa do popoludnia nenašlo, tak poručeno pánu bohu, oznámime to v obecnom dome. Čože, a či som ja vinovatá! Veď by to nebolo bývalo, keby ste vy boli lepšie naň dozreli, ale z vás je už nič, len aby bola pred vami fľaša a plná misa, ej ver!

— Ale si sa rozkrákorila, — skočil jej do reči netrpezlivo. — Ide ti jazyk ako mlynský kameň na prázdno, nie že by si radšej dala tuhľa tomuto tulákovi niečo zajesť, lebo je lačný a ja by som tiež nedbal niečo prežrieť, lebo som sa ja tiež prešiel. Pochodil som i po troch úvratiach. — A keby tento pán nie, tak neviem, či by som bol naďabil naň.

— A kdeže bolo? — spýtala sa už tichšie.

— Kde bolo? Ale len hen tu, v starom cmiteri, tam neďaleko toho starého kameňa, kde starého Klepáčov starý otec leží; tak sa v tráve prplilo. —

Malý Ďurko za chvíľku počúval rozhovor starých, ale potom ho začal hlad trápiť i skrivil ústočká a zavolal: „papať, papať!“ a pustil sa do plaču.

— No veďže nehveč, hneď ti dám. Ale čo! ešte som nič nenavarila. Aha, predsa: starý, či ste nenechali niečo v hrnci z mlieka, čo ste jedli ráno?

— Veľa ho tam nezbudlo, ale bude tak za… nuž hádam mu dosť bude, keď mu doňho nadrobíš chleba. A, ja že čo?

— Vy? Nuž čo? Ak chcete, môžem vám zapražiť rascovku, ak nechcete čakať, tak máte v komore slaninu, choďte, odkrojte si a cibuľu si vytrhnite z hriadky; nuž máte čo… Vás tiež aby som ako malô dieťa ustavične len obsluhovala, v ničom si neviete spomôcť. A mňa že kto obslúži?

— Už si zase spustila, bodajže ťa aj so ženou! Keď je niečím podkúrená, — hovoril už idúcky ku mne, — tak potom ustavične dudre a celý jed si na mne vyvŕši. Ináč, viete, nie je ona taká zlá, ako vyzerá, — vyhováral ju trochu zahanbený, že sa predo mnou naňho vadila, — len má už takú obyčaj, keď sa jej raz pustí to rapotadlo, tak môžeš sa načakať, kým sa zastaví.

— No, zbohom, báťa! — Odberal som sa od neho, — už len majte s tým malým trpezlivosť.

— Už ako bude, zbohom aj vám! Idem si teda vytrhnúť zo dve hlávky cibule, lebo človek aj vyhladovie od rána. A ktože by teraz chlípal rascovku? — posledné si hovoril viac len pre seba.