ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podľa každodennej obyčaje, tak aj teraz v nasledujúce ráno šiel som sa prejsť do voľnej prírody. Počasie k tomu bolo veľmi príhodné. Večerný daždík spral z cesty prach, povetrie bolo čisté a neobyčajne priezračné. Plným dúškom som ho sal do seba. Kráčal som rezko a potichu som si pohvizdoval nejakú pieseň. To je znak u mňa dobrej nálady. Cestou mi prišiel na um špitál. „Ozaj, čo tam robia a či sa už chlapča navyklo?“ Nerozmýšľal som veľa a zamieril som k nemu. O niekoľko minút belel sa predo mnou. Zazrel som päť žien stáť na dvore. Ňaňa Zuza bola tiež medzi nimi. Viedli veľmi čulý rozhovor, lebo sa im ruky veľmi často a významne pohybovali, hlavami tiež vše záporne krútili, vše zase súhlasne prikyvovali.

— No čo myslíš! Aj to sa už dávno nestalo u nas! — počul som zvolať a potom vzdychnúť ňaňu Kračúňovú. Osoba je ona už v rokoch, ale zato čerstvá, objemná; tvár ani splň mesiaca a červená ani pivónia. — Už je ten svet teraz už len skazený!

— Ej, ver’, Iľa naša, to sa za našich čias takto niečo nedialo, — prikývla jej suseda Kožuška, kostnatá silná žena, — aby si mať bola svoje dieťa opustila. No to už nie! To by už neprimeriavajúc ani suka neurobila.

— Dobrý deň! — poklonil som sa. — O čomže vediete reč?

— Ale nuž tu ľa o tomto dieťati, — ukázala Kračúnka na malého Ďurka.

Len teraz som ho zbadal. Sedel pod stenou, v jednej rúčke držal dosť hodný kus chleba, v druhej cibuľovú vňať. Pred ním ležal mu klobúčik. V ňom bolo niekoľko višieň. Malý Ďurko málo si všímal prítomnosť žien, zaiste nevedel oceniť tú vážnu okolnosť, že návštevy patrili jeho nepatrnej osôbke. Mal on inú starosť: vše zahryzol do chleba, potom zase do vňate, a to s takou chuťou, že bolo až radosť hľadieť na jeho usilovnosť. Kútiky úst sa mu zeleneli od užitej vňate.

— Práve sa radíme, — skočila Brdárka Kračúnke do reči, že ako to len mohla urobiť tá nehodnica. Deti si opustí! Veď to ani hoviadko neurobí, ešte aj tá suka svoje štence bráni, a tu! A keby boli ešte dáke nepodarené, ale, hľa, chlapča ani buk a ako je, ani čo by pálil!

— Ja len to rečiem, — doložila Stehlíčka, a to s veľmi vážnou tvárou, bola známa ako písmárka a rada zabehávala podvečer vše do jedného, vše do druhého zhromaždenia: už či k baptistom, či k nazarénom, alebo aj k nadúvárom; všade si pobožne zaochká, zasmrká, ráno ale zato je medzi prvými na raňajších službách božích v kostole, kde sa tiež do vôle i naspieva aj namodlí, čo jej ale ani najmenej nevadí, keď vyjde z kostola, aby nepostála či s kmotrou alebo inou známou, a tu potom všetko zozbiera, čo sa stalo v dedine; keď je už takto obťažkaná i slovom božím i svetskou múdrosťou, ponáhľa sa domov, veď vidí, že je už na desiatu a nevie sa prenadiviť na tom, ako ten čas beží, veď len čo trochu postála s tou a onou, a predsa má toľko roboty, že nevie, do ktorej sa má skôr chytiť.

— Ja len to poviem, — opakuje ešte raz a výrazne pozrie na všetkých, — že sa to už splniť ide Sybillino proroctvo. Lebo, či veríte, či neveríte, ale to je už tak. Všetko sa jej plní, akoby teraz žila. Aj tie znamenia, aj tento močný rok, skazenosť ľudí, a potom, hľa, i vojna. No viete, všetko…

— Ale čo by to, — prehovoril som trochu namrzený. — Či vy viete, z akých príčin opustila si tá matka deti? Istotne to neurobila len tak na verím boha, ale už lebo v zúfalstve, alebo z veľkého nedostatku. Viete dobre, kde je nadostač chleba, tam je snadný pokoj, ale kde je o vezdejší chlieb núdza, tam je potom hotové pokušenie. A pravdepodobne si aj príde po ne, len čo sa trochu uspokojí.

— Či doniesla z vás niektorá niečo tomu maličkému? — spýtal som sa zrazu. — Chúďa, predsa by potrebovalo či košieľku, alebo čokoľvek.

— A ver’, — skočila rezko ňaňa Zuza do reči: — Viete, stvory božie, nič nemá, len to, čo na ňom vidíte, no a ešte jednu košieľku; aj tá je už hodne obnosená. Čo si len počnem, veď sa dieťa hneď zafúľa. Aby som jednu ustavične prala, lebo viete, príde lebo úrad, lebo druhí, a keď dieťa nevidia v poriadku, nuž aj mne budú za vinu dávať. Keby malo aspoň šatôčky!

— Ale veď ja to vďačne, čo len jednu košieľku, to mu môžem doniesť, veď by som aj bola, ale viete, človeku ani do mysle nepríde. Vedzte, ako je: počula som, že máte dáke dieťa, aj to mi doniesla suseda, že sa vám včera bolo stratilo, nuž išla som práve natrhať sviniam zelinu, tak reku, keď ma tadiaľto vedie cesta, nuž sa za minútku zastavím, — vyhovárala sa Brdárka.

— Ach, veď čo sa toho týče, nájde sa aj u mňa niečo. Musím pohľadať, čo po mojom vnúčati Samkovi zostalo, nechže teraz ono zoderie, keď nám ho pán boh vzali. Hľa, ako je to na tomto svete: toto žije, čo nemá nič, a čo by malo všetko v hojnosti, to práchniveje.

Pod krátkou chvíľou každá niečo sľúbila maličkému a každá sa divila, ako jej to nemohlo prísť na um, aby niečo bola doniesla. — Na ňane Zuze sa poznalo, že sa tomu teší, lebo jej reči boli vľúdnejšie a rezkejšie.

— Veď by vám ono, viete, nebolo ani takô planô. Nuž viete, ono sprvu, ako som vám už aj povedala, bolo s ním všakovak, ale nuž viete, aj my mu všetko nemôžeme za vinu dávať. Či to malo nejaký príklad? A potom v cudzom dome! Ale teraz akoby sa trochu pridávalo. Už tak len nereve. V noci máme s nim tiež pokoj, spí, ani zarezanô, len čo sa raz prebudí a pýta si vodu, to je všetko.

— Ach, ako som sa zahovorila, — zvolala Brdárka, — dom som si nechala neopatrený a aj to malô v kolíske sa už hádam prebudilo. Musím sa ponáhľať a zbohom tu ostaňte! — a už jej nebolo.

— Veďže počkaj, pôjdeme spolu, — volala za ňou Kračúňka a už sa poberala za ňou. O chvíľku sa všetky návštevníčky potratili. Ja tiež pobral som sa ďalej a pokračoval som v prechádzke.