ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Jozef Škultéty: Za slovenský život

Matica slovenská 1998

Edícia Knižnica Matice slovenskej, zväzok 7

Vydané s prispením Grantovej agentúry Matice slovenskej

Text Jozef Škultéty 1872 — 1933

Úvod Ing. Jozef Markuš, DrSc., 1998

Doslov PhDr. Genovéva Grácová 1998

Jozef Škultéty 1853 — 1948 — 1998

Hviezda Jozefa Škultétyho v slovenskom živote žiarivo a verne svietila, svieti a aj bude svietiť. Používam obraz hviezdy, hoci ak bol Škultéty niekomu a niečomu nepodobný, tak sú to hviezdy a hviezdičky rôznych „scén“ nášho moderného verejného života. A používam aj budúci čas, ktorý by mohla narušiť rakovina nášho zabúdania a našej ľahostajnosti, ale treba vedieť, že Škultéty je jeden z tých, ktorých ak sa vzdáme, vzdávame sa dačoho najcennejšieho z našej vlastnej duchovnej a mravnej podstaty.

Veľké osobnosti si spravidla pomocne delíme na „život“ a „dielo“. Sú medzi nimi také, pri ktorých akoby aspoň zdanlivo bolo možné úplne zreteľne oddeliť životné príbehy od vytvorených diel. Ale sú aj také — a Jozef Škultéty patrí medzi najvýraznejších v tomto smere —, kde je ťažké, ba až nemožné úplne oddeliť jedno od druhého, kde ide o „životodielo“, o životné dielo, ale aj život ako dielo národné a kultúrne. U Škultétyho sa život a dielo navzájom lomí, prelamuje dovnútra a do stredu, do slovenského národného stredu, ťažko možno leda hovoriť len o jednom alebo len o druhom. Napriek tomu sa metodologický princíp výkladu života a diela budeme usilovať uplatniť, pričom však poradie obrátime: dielo a život; pokúsime sa zároveň v oboch častiach i v ich syntéze cieliť na celok Škultétyho osobnosti.

O akom Škultétyho diele, diele z celej oblasti ľudskej aktivity môže a musí byť reč? Ťažké je vôbec presne a vyčerpávajúco vystihnúť, čím všetkým Jozef Škultéty bol. Redaktor, spisovateľ, prekladateľ, historik, literárny historik a kritik, jazykovedec, politik, publicista a polemik, organizátor, matičný pracovník a vrcholný činovník, učiteľ na dedinskej dvojtriedke, univerzitný profesor, v neposlednom rade aj vládny expert na mierovej konferencii v Paríži roku 1919, konferencii takej významnej aj pre Slovensko roku 1998. Už tento krátky a zostručnený výpočet ukazuje šírku Škultétyho pracovného záberu, ale zároveň znovu nastoľuje otázku jeho osobnostného tajomstva, otázku, čím vlastne bol, čím bol najviac a najdlhšie.

*

Tajomstvo Škultétyho osobnosti ma zaujalo už ako stredoškoláka. Učili sme sa o ňom, ale jeho vlastné diela mi ostávali nedostupné, hoci by som bol rád zistil priamo z prameňa, aký názor mal na tú či onú otázku, aký postoj zaujímal k tej či onej konfliktnej problematike slovenského vývoja. Ale dalo sa mi to vtedy zistiť len vo veľmi obmedzenej miere.

Bolo to preto, lebo po svojej smrti (mesiac pred „víťazným“ februárom 1948) ostal Škultéty — ak odhliadneme od daktorých posmrtných útokov — takpovediac učebnicovo, oficiálne a vo všeobecných formuláciách uctievaný, ale aj ukrývaný pred našimi duševnými zrakmi, lebo by svojimi myšlienkami a postojmi veľmi zavádzal a odvádzal od komunisticko-internacionálnych perspektív. A preto sa — nevydával.

V rokoch 1972 — 1973 vydal síce Tatran v Bratislave dvojzväzkový výber z jeho článkov pod sľubnými názvami Plody pravdy národnej a Vôňa domoviny, ale pre nepripraveného čitateľa nemohol byť tento výber dostatočným prienikom do Škultétyho myslenia a nedostatočne orientujúce a približujúce bolo aj editorské vybavenie týchto dvoch kníh. Až v 80. rokoch martinský Obzor a najmä Matica slovenská začali vydavateľský dlh voči Škultétymu výdatnejšie splácať, pravda, veľa toho ostalo znovu (zámerne?) zamlčaného a zastretého.

*

Interpretácie Škultétyho diela boli poznačené úsilím vymedziť ho ako predovšetkým literárneho historika, a tým ho i obmedziť a vtesnať do akejsi užšej štruktúry. Škultéty naozaj bol literárny historik par excellence; v tejto oblasti je výška jeho výkonu nepochybne obzvlášť pozoruhodná. Ale takto ho „zaškatuľkovať“ znamená aj neprístupné ho redukovať. Napokon, Škultétyho láska k literatúre nebola samoúčelná, nešlo mu o „literatúru pre literatúru“, vysokú cenu literatúre pripísal, lebo bol presvedčený, že môže zachrániť národ, že môže pritiahnuť pozornosť i pomoc (celého) sveta nášmu národu.

Formulka Jozef Škultéty — literárny historik bola príťažlivá aj pre Maticu slovenskú a jej literárnohistorickú špecializáciu po roku 1954, ale vlastne už i pred ním. Azda ešte väčšmi zvádzalo toto škultétyovské „zaradenie“ pre svoju menšiu vyostrenosť, pokiaľ ide o spoločensko-politické zápasy doby. Ale práve matiční pracovníci nemohli dosť dobre a dosť spokojne chápať a vykladať Škultétyho ako čistého literáta, v mnohých náčrtoch (Andrej Mráz: Jozef Škultéty, 1933; Ján Marták: K deväťdesiatke dr. Jozefa Škultétyho, 1943; Michal Kocák: Úvod k listom J. Škultétyho 1, 1982) jeho života a diela je preto Škultétyho osobnosť predsa len najúplnejšia a najhlbšia.

Keď však chceme hovoriť o Škultétym ako o literárnom historikovi, musíme ho chápať ako vedca — slovakistu s neobyčajne rozsiahlym záberom. Nielen literárny historik, ale aj historik, ďalej autor jazykovedných štúdií a glos, vynikajúci životopisec veľkých Slovákov, faktograf priam minucióznej presnosti a v neposlednom rade aj organizátor vedeckého života v slovakistických vedných disciplínach.

Pri najstručnejších charakteristikách býval Škultéty označovaný aj ako „redaktor Škultéty“. Je to málo? Je to veľa, lebo málokto — málokto nielen na Slovensku, ale málokto vôbec — dokázal toto povolanie dotiahnuť na takú výšku, a pritom sústavne vstupovať aj do „čiernych nížok“ remesla, doslova až po zodpovednú sadzačskú prácu. Ako redaktor Národných novín, Slovenských pohľadov i knižných vydaní bol vlastne v ohnisku národno-záchovného boja, tu doslova horel plameň a dakedy iba plamienok, čo udržiaval a zvestoval svetu slovenskú kultúrnu existenciu. Tu, viac ako v školách, uplatňoval svoje pedagogické majstrovstvo, svoju schopnosť vyhľadávať, pestovať, prebúdzať i povzbudzovať talenty. Akú jemnosť a takt, ale aj akú cieľavedomosť a vnútornú energiu pritom prejavil! A zároveň tu, najmä tu, uplatňoval svoju jazykovú erudíciu, jazykový cit, zušľachťoval náš spisovný jazyk, viedol jeho tvorivých používateľov. Ako povedal Eugen Paulíny pri Škultétyho pohrebe, táto práca je skrytá, je neviditeľná pre oči odborných posudzovateľov jazykovedných diel aj pre širšiu verejnosť. Ale podľa Paulínyho výstižného vyjadrenia Škultéty „bol strážcom a tvorcom normy spisovnej slovenčiny, upravovateľom jej výkyvov, zlepšovateľom jej výrazových prostriedkov“.

Organizátorské a „správcovské“ dielo Jozefa Škultétyho má takisto impozantné rozmery. Prichádzal neraz do „dôverného“ styku s tvrdými realitami hospodárskeho života; mal aj priame skúsenosti v tejto sfére — napríklad jedno z jeho prvých zamestnaní bolo miesto bankového úradníka v banke Slávia v Martine (1879 — 1881). Tvrdé hospodárske reality však zakúšal Škultéty aj keď písal Matici českej o slovenské peniaze venované J. Viktorinom a J. Záborským, mnohokrát ako redaktor zodpovedajúci a starajúci sa aj o financie, finančné prežitie slovenských časopisov, ale aj potom po roku 1918 na čele Matice, keď by sa mohla čakať od nového česko-slovenského štátu pre Maticu väčšia štedrosť, tá však vystala. Iste aj preto sa Matica a Škultéty ťažko dostávali k vládnym subvenciám a podporám, lebo si ako oko v hlave usilovali — a úspešne — zachovať svoju nezávislosť. (Postavenie Matice sa v naznačenom ohľade nezmenilo ani po roku 1938/1939, ale to už ťahal boj viac Hronský a menej Škultéty.) Charakteristická i charakterová bola Škultétyho reakcia na zvolenie za člena Českej akadémie vied a umení: nepotešil sa mu „preto, lebo tu zas, proti Čechom, chcel by som byť samostatný, ničím neviazaný“ (v liste F. R. Osvaldovi z júla 1920).

Iná stručná a často používaná charakteristika Škultétyho je, že bol „dlhoročný správca Matice slovenskej“. Je to pravda, ale pravda iba čiastočná. Takmer 30 rokov (1919 — 1948) je naozaj dlhé obdobie, ale posadil sa na svoju správcovskú stoličku vlastne až v dôchodcovskom veku ako 65-ročný a v tandeme so Štefanom Krčmérym a neskôr s Jozefom Cígrom Hronským. Je však pravda, že v 20. a osobitne v 30. rokoch ako bezmála osemdesiatnik vstúpil veľmi aktívne a masívne do matičných zápasov o základné veci slovenského jazyka a slovenského národa. Tu sa osvedčil ako pravý a vysoký matičný správca, ako skalopevný správca svätých vecí národa, v čom nadväzoval na svoju činnosť najmä z rokov 1881 — 1918, pri zatvorenej Matici slovenskej v mnohom ju nahradzujúcich. Ako organizátorovi národného života (máme na mysli po roku 1919) mu možno vyčítať, že podľa seba súdil iných a spoliehal sa na samopohyb príklonu k národnej veci a k Matici, a preto trochu podcenil napr. organizovanie členstva. Spoliehal sa i nespoliehal sa, lebo vždy — ako sme už naznačili —, keď cítil, že národná vec potrebuje jeho osobný zápal, jeho slovo, jeho zaangažovanie, jeho zásah, vždy ho urobil, nezaváhal, neobzeral sa na obmedzenia svojho veku a zdravia.

Už sme povedali, že pokus vtlačiť Škultétyho do medzí literárneho historika v interpretáciách po roku 1948, navyše dosť oneskorených a rozpačitých, nie je náhodný. 70. a 80. roky totiž síce priniesli kvantitatívne o Škultétym a zo Škultétyho pera (2 zväzky Tatran, jeden zväzok Osveta, 2 plus 7 zväzkov Matica slovenská; hoci siedmy zväzok vyšiel až roku 1992, patrí do tohto súboru) veľa, ale zároveň — s výnimkou Michala Kocáka — priniesli aj úsilie Škultétyho v istej rozhodujúcej rovine predsa len „pritajiť“, nie však celkom skryť. Nečudo, lebo Škultéty „nepasoval“ svojím základným životonázorom a názorom na (svojbytný) slovenský národ a slovenskú vec, ktorý sa z písomných prác — ak nerátame listy — najviac odzrkadľuje v niektorých jeho knihách a knižkách a v publicistike. Práve publicistika (so spomenutou výnimkou listov) však bola z rozsiahleho edičného počinu 70. a 80. rokov vypustená.

To, že bol Škultéty aj politik a publicista, pre nás viac-menej malo ostať neznáme. Aj ako národno-politický polemik, pri všetkej svojej životnej tolerantnosti a žičlivosti, polemik predsa v základných veciach národa neústupný a tvrdo narábajúci so zistenou pravdou, aj ako polemik bol predovšetkým strážou národa a hodnôt formujúcich tento národ, nikdy nie strážcom svojej osobnej pozície a svojich osobných názorov. Je obzvlášť pozoruhodné a pre Škultétyho symptomatické, že ako správca Matice slovenskej spravidla nevydával svoje knižné práce v Matici, aby ju najmä polemickými spismi „nezaťažil“. Bolo to naozaj pozoruhodné počínanie: usiloval sa v tomto ohľade oddeliť od Matice a obranu národa postaviť ako svoju súkromnú vec, za ktorú zodpovedá ako súkromná osoba!

Osobitnou kapitolou jeho diela sú práve jeho knižné práce. Nejdem ich tu hodnotiť podrobnejšie. Isté je, že mapujú, zisťujú vonkajšie obrysy, ale ponárajú sa aj do hĺbky. Vznikli akoby z podnetov vonkajších, v polemikách a z potreby dňa a roka či rokov, ale prinášajú aj zlaté zrno národného historického i „zvrchovanostného“ poznania. Dakedy zabúdaná či obchádzaná knižka Nehaňte ľud môj! je excelentná, najmä pokiaľ ide o chápanie dejín, metodológiu slovenskej histórie až po pochopenie problematiky Slovákov žijúcich v zahraničí ako súčasti našich dejín. Knižka vyjadruje aj hádam najpodstatnejšiu rovinu Škultétyho uvažovania a viery v slovenský ľud. Hovorí nám: Neohovárajte môj ľud, ktorý nie vlastnou vinou sa nesmel a nemohol rozviť, nesvietilo naň často slnko, a predsa si svoje dobré, vývojaschopné jadro a svoj talent, svoju tvorivú individualitu zachoval.

Jednou zo základných charakteristík Škultétyho života je, že bol autorom — a, pravdaže, aj adresátom — mnohých listov. Matičné dvojzväzkové vydanie jeho listov zahŕňa obdobie rokov 1871 — 1941, teda okrúhlych 70 rokov, sedem desaťročí slovenského života. Koľko tieto listy ukazujú nielen zo Škultétyho života, ale aj zo slovenského národného i širšieho stredoeurópskeho a európskeho života! A koľko z charakteru a z vývinu myslenia Jozefa Škultétyho odhaľujú! Zaujímavým čítaním by bol súbor komentovaných citátov z nich, v tejto štúdii sa nám však načim obmedzovať a sústreďovať.

Povedzme si teda len, že aj z listov vysvitá, že Škultétyho charakter je onou skalou, o ktorú sa mohol opierať slovenský národný život.

Fundamentom tohto Škultétyho postavenia „skaly“ v národnom živote bola jeho úžasná, len ťažko s dakým porovnateľná pracovitosť, neustále zahrúženie sa do práce, vlastne do mnohých prác naraz. A nielen prác v bežnom zmysle slova; jeho životná zaangažovanosť bola taká, že — ako sám píše v často citovanom úryvku z listu Jozefovi Hanušovi z roku 1923 — musel od jednej práce odskakovať nielen k druhej (intelektuálnej) práci, ale aj k úradnému vyšetrovaniu, k volebným zhromaždeniam, dokonca aj k duelom, na súdne pojednávania, aj do väzení. Záľaha storakých povinností naňho doliehala, a predsa nikdy nezabudol na svoju, sebou samým zvolenú a sebe samému uloženú základnú povinnosť, povinnosť, v mene ktorej bral na seba mnohé a mnohé iné povinnosti, povinnosť brániť slovenské stanovisko a slovenskú vec. Predsa však už jeho čisto redaktorský a „čistý redaktorský“ výkon je priam nadľudský, ak ho budeme merať a premeriavať objektívnymi, suchými a vedecky presnými meradlami dnešného, počítačom vybaveného redaktora, je vysoko a ďaleko nadpriemerný, ba nebotyčný. Nečudo, že bol preťažený, poriadne preťažený, nečudo, že pozabudol na to či ono, že bol, ako sa sám neraz vyjadril, „zamotaný“ a až nad ľudské sily zaneprázdnený. Ale Škultéty, dobrý Škultéty chybu hľadá nie v objektívnych okolnostiach, ale v svojich subjektívnych vlastnostiach, nekritizuje, robí sebakritiku, aj keď neprimeranú a voči sebe nespravodlivú. Ľ. V. Riznerovi píše roku 1905: „Nikdy nemám ľahkej hlavy a čistého svedomia: vždy plno namotaných vecí, všeličo pozameškávaného. A to všetko preto, že neviem si podeliť prácu. Od rána do večera som v robote (v zime ako v lete vstávam o 5-tej), keď iní začínajú dennú svoju prácu, ja som vtedy už 2-3 hodiny pri písacom stolíku, a predsa mi nič nejde ľahko…“

Nič mu nemohlo ísť ľahko, nič mu nebolo darované lacno, to dobre chápeme, ale do pohnutia nás privádza, keď sa roku 1920 ospravedlňuje F. R. Osvaldovi za oneskorenie svojho listu slovami: „Bola prišla neobyčajne tmavá jeseň, cez zimu pri umelom svetle nemohol som ani písať, ani čítať. Tak nakopilo sa mi všelijakých reštancií. A najhoršie bolo, že ducha mal som veľmi skľúčeného: veď prísť o zrak človeku, ktorý zo zraku svojho žije, je strašná vec! Ďakovať Bohu, keď na jar pribudlo denného svetla, postupne naprával sa môj stav (po istý stupeň): mohol som sedávať pri robote hoci od večera do rána.“

Nuž veď tak. Rok 1919 mal za vysoko aktívnej Škultétyho účasti v Paríži i v Martine svoje svetlé nadosobné vrcholy, ale — ako vidíme — jeseň 1919 bola preňho osobne ťažká a doslovne tmavá! Existenčne Škultéty ani matičiari všeobecne neboli v novom štáte nijako zabezpečení, a preto jeho obavy o zrak, aj o zrak korektora, sú namieste. Ale to, čo ho predovšetkým hnalo, nebola táto vonkajšia existenčná starosť, hrialo i hnalo ho to zvnútra. Vnútorná horúčava ho stravovala napríklad aj roku 1931 pri korektúre knižnej odpovede maďarskému historikovi B. Iványimu (Ešte raz o bývalom Hornom Uhorsku) a ako píše kníhkupcovi Jozefovi Gašparíkovi, znemožnila mu prísť aj na jubilejnú gašparíkovskú slávnosť. Také bolo škultétyovské zahrúženie sa do slovenskej práce: zdanlivo tiché a v dačom aj zdanlivo suché, ale pri bližšom pohľade horúce, nesené vnútorným zaujatím a vášnivou láskou k veci národa.

Čo všetko musel konať, musel z vnútornej potreby a z nedostatku vonkajších pomocníkov! A predsa sa prepracoval k vysokej erudícii v slavistike, najmä v slovakistike a v „slovenskej otázke“, jeho znalosť faktov i súvislostí ide od hlavných dejinných a osobnostných čiar až po drobnokresbu, jeho znalosť je koncepčná i filigránska zároveň. Čo všetko vykonal a okrem vlastnej rodiny (najbližšej: ženy a dcér) nemal vlastne nikdy asistenta a azda ho ani nevedel mať, no na druhej strane on sám asistoval tak mnohým ako verný pomocník a naozaj ako „pôrodná baba“ literárnych diel, preňho bola služba národu i službou mnohým z národa. Veľkým i menším. Nečudo, že ho široké vrstvy slovenské chápali ako svojho dôverníka, a tak sa naňho aj obracali, čo sám konštatuje v liste Vladimírovi Hurbanovi z roku 1921.

V tom istom liste — ako v celom svojom živote — oddeľuje osobné a osobnostkárske od nadosobného, národného, pravdaže, často viazaného na osoby a osobnosti. Vďačne konal službu a ako človek, čo toľkokrát pomáhal iným a bral povinnosti iných na seba, bol nesmierne vďačný Štefanovi Krčmérymu, keď to isté robil jeden čas voči nemu. Bral to ako dačo nezaslúžené, ako nadprácu voči sebe, hoci prísne a úradne vzaté, išlo o vzťah nadriadený — podriadený. Toľko a tak dlho pomáhal iným, že sa mu zdalo neprirodzené, keď iní pomáhali jemu.

Nemožno mi v tejto súvislosti nespomenúť úžasnú Škultétyho skromnosť. Ani ako správca Matice slovenskej nechápal sám seba inak ako dovtedy — len a len ako služobníka a pracovníka národa a jeho kultúry. Nič viac, pravda, ani nič menej. Aj pocty bral nie pre seba, ale pre národ. Keď ho zvolili za člena Kráľovskej českej spoločností náuk, napísal: „Nuž vyznačujú to vlastne nie Škultétyho, ale Slováka“ (v liste Júliusovi Bottovi z roku 1922). Alebo z matičných a vlastných jubilejných slávností roku 1933 v Bratislave a čiastočne i v Martine vlastne zutekal a napísal tajomníkovi Slovenskej ligy Vojtechovi Brestenskému, že ho veľmi rozčúlil matičný zámer osláviť Škultétyho osemdesiatku v spojení s jubileom Matice slovenskej. Zhrozene píše: „… moja účasť (mal na mysli svoje jubileum — poznámka J. M.) pri pamiatke Moysesa a Kuzmányho!!“

Hoci ak dakto, tak práve on nadväzoval verne, ba až pravoverne na dedičstvo prvej Matice a je vlastne osobnostnou sponou medzi prvou Maticou z roku 1863 (ktorej bol členom) a druhou Maticou z roku 1919 (ktorej bol doživotným správcom).

V jeho charakterových vlastnostiach a v základnom charaktere jeho konania boli zlaté matičné princípy. Už on pochopil to, čo neskôr ako prvý výstižne a takmer aforisticky sformuloval Hronský, odvolávajúc sa na inšpiráciu zo Slovenských listov z Ríma, totiž to, že „kresťanskosť a slovenskosť majú toho istého nepriateľa. Môžu kráčať iba ruka v ruke a víťaziť v ten istý deň“. Škultéty už roku 1905 (v liste F. Sasinkovi) poukazuje na tú istú nedobrú spojitosť: „Mládež slovenská, ktorá v Prahe študuje, prichodí domov horšia i od maďarónov: ateistická, k národnosti chladná, proti slovenčine naštvaná.“

Škultéty bol — nie náhodou, ale celou svojou povahou — nádherným prototypom kuzmányovsko-moysesovského, matičného ekumenizmu. „Kedyže som ja dokázal pri slovenskej veci aké luteránstvo?“ píše, oprávnene rozhorčený, roku 1902 A. Kmeťovi. A dodáva: „… že mne meno Osvaldovo je vraj odporné. Vám to, podľa všetkého, dobre padne, ale ja mám taký temperament, že pre mňa také veci sú muky, taký Slovák, ktorý je úctyhodný, mne odporný ešte nebol.“ O tejto Škultétyho matičnej vlastnosti a dôslednej praxi vydal z argentínskeho exilu tesne pred smrťou (1960) krásne svedectvo — ako o svojom veľkom učiteľovi a učiteľovi slovenských pokolení — opäť J. C. Hronský: „Škultéty bol evanjelik, ale nebolo jediného slovenského katolíckeho prejavu, pri ktorom nebol by si zastal, a nebolo vysokého cirkevného hodnostára ani novokňaza, ktorý by nebol hovoril o ňom iba s rešpektom. Keďže sám rešpektoval každý jav, ktorý patril národu, a nehľadel, na akej pôde sa jav rodil.“

Škultétyho osobnosť sa naozaj dotkla — a nielen dotkla — každej slovenskej a so slovenskými vecami súvisiacej osobnosti počas dlhých desaťročí. Takisto platí aj obrátený pomer: i dobové osobnosti sa obšírne alebo aspoň okrajovo o Škultétyho osobnosti vyjadrovali. Osobitnú kapitolu by si zaslúžili „Škultétyho ženy“, či už priamo v rodine (žena a dcéry), či už medzi slovenskými spisovateľkami a kultúrnymi pracovníčkami. Poznamenajme aspoň, že tento vzťah bol z hľadiska slovenskej tvorby (a nielen beletristickej) zaujímavý, plodný a zaslúžil by si podrobnejšiu analýzu.

Baťko Škultéty — hovorievalo sa i hovorí sa. Našiel sa dokonca autor (J. Bobák), ktorý s polemickým rozhorčením píše o neprípustnosti prenášať „titul“ baťko na iné osobnosti. V rovine jedinečnosti Škultétyho životodiela, jeho osobitého „baťkovstva“ s týmto názorom možno súhlasiť. V inej rovine však treba povedať: baťko, i nie. Človek dlhoveký, dobropovestný, dobromyseľný a dobroprajný, to áno, ale nikdy nie ujko, čo na všetko prikývne. Nie „strýčko z Ameriky“, ktorý prináša síce dary, ale nie je zo stredu nášho domáceho života a nemá čo povedať k jeho smerovaniu. Napokon, Škultéty celým svojím životom i dielom draho platil, aby sa stal autoritou nielen počas svojho života, ale najmä v slovenských veciach v mnohom aj ponad svoju dobu. Bol a je autoritou, ale bolo i skrývanie sa za jeho autoritu na jednej strane, bolo i je skrývanie jeho autority na druhej strane.

Podniknime teraz predposledný krok k priblíženiu si osobnosti Jozefa Škultétyho a pozrime sa na jeho vstupovanie do dejín.

Môžeme začať Škultétyho stretnutiami s dvoma ďalšími najväčšími „Š“ novodobých slovenských dejín — so Štúrom a so Štefánikom.

So Štúrom sa Škultéty stretol prostredníctvom J. Francisciho, prostredníctvom J. M. Hurbana (i prostredníctvom S. Hurbana Vajanského), ale už skôr, roku 1867 prostredníctvom svojho menovca, riaditeľa slávneho slovenského gymnázia v Revúcej, a ešte roku 1839 nástupcu Ľ. Štúra na bratislavskej Katedre a Ústave, prostredníctvom Augusta Horislava Škultétyho. Starší Škultéty a Revúca urobili obrat v maďarónskom zmýšľaní mladučkého Škultétyho a tento obrat bol trvalý a vydržal bez kolísaní celý dlhý Škultétyho život. Jozef Škultéty (si i nám) napísal štúrovské: „Položiť život za vysoký cieľ zostane najväčším z toho, čo človek môže.“ Škultéty položil svoj život za vysoký cieľ tak, že ho — dlhý — statočne prešiel a celý ho vložil do služby národu.

Keď Milan Hodža zaútočil v knihe Československý rozkol, Škultéty ihneď pripravil knižnú odpoveď (Stodvadsaťpäť rokov slovenského života), lebo v útoku na život a dielo Ľudovíta Štúra videl útok na základné slovenské hodnoty, ktoré boli aj hodnotami jeho revúckeho trvalého obratu (o čom ešte bude nakrátko reč).

So Štefánikom sa stretol osobne v marci 1919 na mierovej konferencii v Paríži. Zachoval si hlboko v srdci mnohokrát opakovanú Štefánikovu vetu: „Priemernému človeku slovenskému nevyrovná sa priemerný človek iného národa.“ Táto veta podporila vlastnú Škultétyho úctu k slovenskému človekovi a slovenskému národu a keď sa v knihe Nehaňte ľud môj! v závere zaoberá znižovaním, strhávaním Slovákov a slovenských dejín, prízvukuje:

„Predovšetkým nesmieme sami seba ponižovať, ani samých seba bezvinných karhať. (… Aby zlatý Milan Štefánik nemal príčiny obrátiť sa v hrobe!)“

Revúca, prvé — vo viacerých ohľadoch prvé — slovenské gymnázium, 80. roky 19. storočia, začiatky jeho martinského pôsobenia (Slovenské pohľady, Národné noviny, Muzeálna slovenská spoločnosť) a rok 1919 — Paríž a zvolenie za správcu oživotvorenej Matice slovenskej znamenajú Škultétyho vstupovanie do dejín.

Veľmi výrazný vstup Jozefa Škultétyho do dejín bol potom v 30. rokoch. Už v 20. rokoch zviedol rozhodné a dôležité zápasy na slovensko-českých i slovensko-maďarských vzájomných vzťahoch. Ale rozhodujúce boli 30. roky, najmä roky 1931 — 1933.

V zdanlivo úzkom zápase o pravidlá slovenského pravopisu išlo znovu o slovenský život, znovu o slovenskú svojbytnosť a o boj proti pokusu ju zlomiť. Na Škultétyho plecia sa tu valilo nové ťažké bremeno, no on necúvol ani o cól. Pritom súboje s V. Vážnym o slovenčinu musel Škultéty zvládať v tom istom čase, keď zápasil s B. Iványim a bránil nielen Slovákov, ale aj Čechov pred útokmi tohto maďarského historika a jeho kolegov. Tento súboj na dve strany zvládol Škultéty skvelo. A bolo to preňho o to ťažšie, že tajomník Matice Š. Krčméry vážne ochorel a Škultéty musel riešiť veľa základných a závažných matičných a slovenských vecí odrazu, súbežne.

Škultéty sa vedel v zložitej situácii zorientovať, lebo ho viedol princíp slovenského národa ako svojbytného národa s vlastnou osobitou kultúrou, dejinami a duchovnými hodnotami. Obrat od smrteľnej hrozby maďarizácie k azda rafinovanejšej a falošnejšej hrozbe počeštenia pod rúškom upevňovania jednoty neexistujúceho „československého národa“ pochopil včas a v celej hĺbke.

A zvládol túto nesmierne zložitú a ťaživú situáciu aj preto, že oddávna, vlastne odjakživa mu bolo vlastné podriaďovanie osobných záujmov a záľub nadosobným národným záujmom a cieľom. Preto bol schopný oddeliť svoju osobnú lásku ku Krčmérymu, ale aj k Vážnemu, od otázok a potrieb národného vzostupu, od slovenskej suverénnej veci, keď vždy bol schopný dať prednosť udalostiam a pohybom slúžiacim tomuto princípu, aj keď išlo o prednosť voči najbližším priateľom.

Nebolo to pre Škultétyho ľahké, vôbec nie, najmä vo vzťahu k Štefanovi Krčmérymu: miloval ho horúco v osobnej rovine a nijako nechcel pripustiť jeho stratu pre Maticu v nadosobnej rovine, stále veril v jeho návrat i privolával ho domov, do Matice. Na druhej strane si zachoval jasné a jednoznačné stanovisko, pokiaľ išlo o zápas o slovenskú národnú vec a jednotlivých aktérov tohto zápasu v konkrétnom časopriestore, hoci sa všetko preplietalo s úzkymi osobnými vzťahmi vrátane úsilia o zlepšenie tragickej Krčméryho choroby (najvýraznejšie to vidíme v listoch Š. Krčmérymu zo 17. 6. 1933, 4. 11. 1933 a 14. 12. 1933).

Kto sa vhĺbi do dejov rokov 1931 — 1932 — 1933 a všetkých súvisiacich okolností (napr. i vekových), pochopí, aké to bolo veľké, ťažko vykúpené a draho zaplatené víťazstvo Matice slovenskej, ale aj Jozefa Škultétyho, jeho charakteru a celého jeho ľudského profilu.

Aby sme ho pochopili naozaj a v „poslednej inštancii“, pokúsime sa podniknúť ešte posledný krok na ceste za tajomstvom Jozefa Škultétyho, tejto postavy akoby vytesanej z jedného kusa.

Škultéty ešte ako mladý revúcky študent, výdatne sa napájajúc zo štúrovských a memorandovo-matičných prameňov, si hlboko do srdca vštepil lásku k Slovákom a Slovensku, k slovenčine a slovenskosti, k slovenskej veci a k všetkým našim národným hodnotám. Táto jeho láska k národu sa opierala aj o poznanie a o lásku k pravde, o poznanie od faktografickej drobnokresby a o spoľahlivé opravovanie chýb v tejto oblasti až po koncepčné historické línie slovenského osudu od 9. po 20. storočie (dodnes je živé a orientujúce jeho videnie ako staroslovenského štátneho útvaru, tak aj našich moderných dejov v 19. a 20. storočí). Ale opierala sa najmä o to základné poznanie, že naše dejiny, naša individuálna, samostatná slovenská národná kultúra, duchovné hodnoty, ktoré sme si ako národ svojským spôsobom a hlboko osvojili i vyformovali, že toto všetko tvorí v dušiach ľudu a vo vonkajších prejavoch národa poklad a základ, ktorý je nezničiteľný a ktorý garantuje našu životaschopnosť a vývojaschopnosť.

Týmto presvedčením, vnútorným zápalom a odhodlaním naplnený a nesený sa musel znovu a znovu stretávať s postojmi opačnými: s renegátstvom a odrodilstvom, so sústavným ponižovaním slovenských národných hodnôt a s výsmechom a posmechom Slovákov, ich reči a kultúry, s pohŕdaním všetkým slovenským. Hrdosť na jednej strane, pohŕdanie na druhej strane a na druhých stranách. Nečudo, že Škultéty reagoval obranami a polemikou, ale vždy na základe dôverného poznania faktov a súvislostí, precíznou argumentáciou, nie hádzaním kameňov.

Pokiaľ ide o renegátov, odnárodnených ľudí, Škultéty si v liste G. Augustínymu z roku 1892 povzdychol, že Rumuni „ani renegátov nemajú“ a odhadol, že „z 300 inteligentných Slovákov 299 je renegátov“. Smutný, aj keď azda realistický odhad. No Škultéty spolu s L. Odescalchim v knižke Zástava veje! (1925) vystupoval za nápravu a návrat aspoň časti pomaďarčených Slovákov. Takisto svojím významným spisom O bývalom Hornom Uhorsku (1929) hľadel osloviť, ovplyvniť predovšetkým pomaďarčených ľudí, maďarónov a „kraje naše pohraničné“ (v liste A. Gašparíkovej z 2. 12. 1929).

Útoky na Slovákov a výsmech ich kultúry a dejín boli súčasťou tuho maďarizačného obdobia v 19. storočí a na začiatku 20. storočia. Škultéty však bystro spozoroval, že tieto útoky a výsmechy sa neskončili roku 1918, ale v mnohých rafinovane skrytých i otvorených formách pokračovali ako z juhu, tak aj (iným spôsobom) zo západu. Preto aj po roku 1918 Škultétyho stretávame v najpoprednejšej pozícii v slovensko-maďarskom, aj v slovensko-českom zápase. Nemohol mlčať, lebo vedel, že práve on sám je najlepšie na tento zápas vyzbrojený a vystrojený poznatkami a skúsenosťami. A vyzbrojený aj jazykovo: ako slavista bol doma v češtine a jeho znalosť maďarčiny siahala až tak ďaleko, že upozorňoval na závažnú jazykovú i obsahovú nepresnosť v samom názve časopisu Maďarskej akadémie vied — Magyarosan.

I z dnešného hľadiska je pozoruhodné, ako skoro po roku 1918 to začalo v česko-slovenských vzťahoch škrípať už preto, lebo silný, mocensky podopretý smer z nich nechcel mať vzťah slovensko-český, ale československú zlátaninu, ktorá by čoskoro vyústila do českej jednoliatosti. (Bola to, obrazne povedané, zdanlivo zlatá česká ulička, ktorá však v skutočnosti bola slepou uličkou českej a čechoslovakistickej politiky a ideológie.)

V koncentrovanej podobe Škultéty vyjadruje podstatu problému v liste Jurajovi Janoškovi ml. — list podpísali aj O. Škrovina, M. Vančo, D. Halaša a Š. Krčméry — z 27. 2. 1926: „Stav vecí na Slovensku je veľmi nedobrý, S veľkou dôslednosťou pracuje sa na oslabovaní všetkého, čo je slovenské. Temer zjavne, otvorene podkopávajú nás ako v duchovných, tak i v materiálnych veciach…

A situácia je jasná; netreba nám hľadať, čo by bolo treba robiť. Každý vidí, že zlo začalo sa hneď tým, keď moc na Slovensku bola daná ľuďom, zmýšľajúcim a pracujúcim zjavne antislovensky. K nim pridali sa jedni zo slabosti, druhí z iných nechválnych príčin… ak školský referát bratislavský zostane v rukách antislovákov, naša národná vec bude hynúť, ako hynie dosiaľ.“

Tento dlhší úryvok citujem aj preto, lebo sa dotýka i školskej otázky a od škôl, slovenských škôl, čakal J. Škultéty veľa — dakedy takmer všetko; do nich vkladal svoje i národné nádeje po roku 1918. V tejto súvislosti však nezaškodí malý návrat a malé odbočenie až k nepovolenému Tatrínu z roku 1846. Ako Škultéty píše vo svojej štúdii o Michalovi M. Hodžovi, tento slovenský spolok „sľuboval spisovať a vydávať i školské učebné knižky: na to povedali, že by si tým chcel získať nepríslušný vplyv na veci školy a výchovy“. Príznačné a smutné zároveň je, že o 150 rokov neskôr (1995 — 1996) pri príprave matičného zákona sa tie isté výčitky a „argumenty“ sypali na hlavu Matice slovenskej, ktorá vraj chce učebnicami nepatrične vplývať na školstvo a mládež. Prehliadlo sa, že ide o doslovné opakovanie cenzúrnych, úradných a žurnalistických klišé a pseudoargumentov spred pol druha storočia (!). Tak ako Tatrín roku 1846, aj Maticu slovenskú roku 1996 i neskôr obviňovali zo sledovania politických cieľov a slovenskej prepiatosti proti maďarskému elementu a ani sa neobťažovali hľadať aspoň nové formulácie, o nových obsahoch ani nehovoriac.

Vráťme sa však k Škultétyho zápasu na slovensko-českom „poli“. Roku 1927 podčiarkuje v liste Jozefovi Budayovi do Nitry krátke a do stredu triafajúce: „Obmedzovať české panstvo na Slovensku!“ Z tohto základu a z tejto potreby vychádzajú potom aj Škultétyho rázne rozhodnutia a kroky v 30. rokoch.

Záverom k Škultétyho vystúpeniam na slovensko-českej i slovensko-maďarskej scéne už len toľko: Dobre mal preštudované obe tieto národné prostredia, ich reč, kultúru, ducha. Nikdy sa — ani v zápale boja — nedostal do pozície, aby nevidel české alebo maďarské hodnotné veci, pozitíva a kladné príklady, ale nikdy neupadol ani do taktizujúceho alebo pseudodiplomatického zamlčovania slovenských predností a hodnôt, nič ho nemohlo odtrhnúť od obrany slovenských túžob a záujmov, slovenského vývoja, a preto ani nikdy nenaletel na praktiky zbližovania a zlievania národov, ktoré boli vždy spojené s ponižovaním slovenského národa, až s jeho likvidáciou.

Daktoré slovenské hodnoty obzvlášť prirástli Škultétymu k srdcu a stojí za to si ich pripomenúť, lebo opäť sa stretávame — u slovenských politikov (!?) — s praktikou implicitne aj explicitne hovoriť o slovenskosti z veľmi vysokého koňa, pohrdlivo ako o dajakej úbohosti. Pre Škultétyho boli, ako sám rád hovorieval, osobitne milé tri hodnoty: ľud, slovenčina a Slovensko samo.

O ľude bol nezabudnuteľne povedal (v spojitosti s Ľudovítom Štúrom pri storočnici jeho príchodu do Bratislavy v novembri 1929): „Ľud náš bol nie zanedbávaný, ale vedome, tendenčne, plánovité hubený: potrebuje teda pozornosť, lásku, pomoc, aby mohol doháňať pozameškávané. Z druhej strany, on, ľud slovenský, hoci hynul v zlých pomeroch, ale zachoval svoju tvár, zachoval veľa samobytnosti slovenskej, slovanskej.“

Slovenčina mu bola hodnotou z najvyšších nie z dajakej ideologickej predpojatosti, ale zo životnej nevyhnutnosti: videl a chápal jej základný a v modernom čase zakladateľský význam pre slovenský život. Bernolákovsko-štúrovské východisko z jazykovej križovatky na prelome 18. a 19. storočia (latinčina, nemčina, čeština, maďarčina), východisko, ktorého meno bola slovenčina, pochopil v celej hĺbke a do všetkých ďalekosiahlych dôsledkov. „Slovenčina chcela byť i bola bojom. Za slovenskú národnú vec vôbec bojovalo sa len pod zástavou slovenčiny… Slovenčina znamená Slovákov odhodlaných, na všetky obete hotových.“ To napísal už roku 1914, a preto nemohol mlčať ani na „Československý rozkol“ Milana Hodžu; roku 1920 mu odpovedal v knihe Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života. O slovenskosť slovenčiny — historicky, vecne to vôbec nie je tautológia, žiaľ — sa triasol nielen v 30. rokoch, ale už roku 1921 (v liste J. Damborskému) a roku 1924 píše (M. Ruppeldtovi) o statočnej, čistej slovenčine, ktorú nám „kazia vedome, tendenčne“.

Slovensko bolo celoživotným predmetom Škultétyho zápasov, jeho výskumov a štúdií, tvorivých výkonov. Slovensko a osobitne jeho dejiny a hranice. Dostával sa — a odhodlane vstupoval pre tieto hodnoty — do sporov a, ako sme v inej súvislosti už naznačili, tieto spory ostro oddeľoval od osobných a osobničkárskych škriepok a hašterení. Takéto veci ho naopak odpudzovali a hnevali, ako napríklad hašterivý útok Ivana Thurzu na Juraja Janošku ml. i jeho podobne hašterivá redakčná prax v Národných novinách na začiatku 20. rokov.

Pre Škultétyho bola milšia teplá tolerantnosť, kladné priťahovanie talentov a osobností, vytváranie priestoru pre duchovnú tvorbu mnohých. (Pravda, okrem tolerancie ho charakterizovala aj nedôverčivosť, poučená sklamaniami, napríklad roku 1903 v Národných novinách veľmi nedôverčivo vystúpil proti F. Pastrnkovi a jeho žiakom.)

Teda tolerancia — a pedagógia, láskavý výchovný a „oporný“ vzťah, skôr opora ako odpor? Áno i nie. Široká tolerancia k názorom a osobnostiam, ale nikdy nie tolerancia k útokom na základné hodnoty a záujmy národa. V tomto ohľade tento taktný a obozretný človek nepoznal taktizovanie a podkladanie sa.

„Zavrhnúť je ľahko — my sme povinní naprávať!“ To napísal po hviezdoslavovsky Karolovi Antonovi Medveckému (roku 1930) a vyjadril tým aj základnú, no veľmi náročnú zásadu Matice slovenskej. Na druhej strane Škultéty — ako málokto v našich dejinách — nás tak nekompromisne učí nerobiť „nápravu“ v podstate slovenskej veci samej, učí nás neustupovať na úkor národa a Slovenska.

Záverom

Jozef Škultéty je národný pracovník najvyššieho rangu z rodu — rôznorodého rodu geopolitickými okolnosťami i osobným ustrojením veľkých slovenských Š — Šafárika, Štúra a Štefánika.

Jeden z najväčších, aj keď povahou a spôsobom, rázom svojej práce a svojho osobného života nie vodcovská postava. Vodcovstvo v národných otázkach mu však predsa „prischlo“; na jeho príklade môžeme vidieť, ako sa nepodkupnosť a sústavná práca premieňa na najcennejšiu valutu, na národnú autoritu a oporu.

Nebol to muž na vodcovskej tribúne, ale muž, ktorý sa ťahal do úzadia, nie nato, aby odtiaľ poťahoval šnúrky, ale aby tam tvrdo a vytrvalo pracoval, aby na jeho pleciach mohli stáť iní — i celé národné veci. Národný pracovník najvyššieho stupňa, svojimi povahovými vlastnosťami a rázom svojej činnosti nie vodca, ale predsa vodcovská autorita silou svojho diela a života.

Žil všetkým slovenským, zhľadúval všetko slovenské, zhrieval ho v rukách, dýchal naň, vypeľhával ho.

Nečudo, že stál, stojí a bude stáť v nezmieriteľnej a nezničiteľnej opozícii voči pohŕdaniu všetkým slovenským, voči starým i novým pohŕdačom, posmešníkom a ponižovateľom.

Bol z rodu nemnohých, čo nehovoria „malo by sa“ to či ono, čo nehovoria, že Slováci, slovenské inštitúcie by mali urobiť to či ono. On sám sa vždy chytal pera a činu, on sám odpovedal, on sám vstupoval do hroziacej otvorenej priepasti, veď napokon on sám, ako osoba a osobnosť, bol vlastne slovenskou inštitúciou.

Pochopil, že doba síce môže byť, a neraz aj býva zlá, ale my musíme stáť na svojom mieste, my musíme byť dobrí. Doba môže byť, a neraz aj býva nebezpečná, ale my osobne sme povinní — svojimi životmi a prácou — vytvárať garancie bezpečnosti. Národ sa môže dostať do tvŕdze, ale nemal by zostať bez osobností, a ak bez nich nezostane, má svoju nádej, svoje východiská. Jozef Škultéty takouto osobnosťou pre nádej národa bol a ňou i zostáva.

Jozef Škultéty s veľkou láskou a vierou osvetľoval fakty a línie slovenského života tak verne a vytrvalo, že nielen pomáhal vytvárať líniu, ale sa sám stal líniou slovenského života, ktorá je živá a trvá. To cítime pol storočia po jeho smrti jasnejšie a bezpečnejšie ako v roku 1948.

Koľkým Slovenkám a Slovákom on vystaval pamätník!? Ťažko vymenovať, ťažko zrátať. Nech je požehnaná pamiatka tohto staviteľa pamätníkov, nech sa pred nami, medzi nami aj v nás samých skvie hodnota tohto objaviteľa a uctievateľa slovenských hodnôt.

Jozef Markuš, január 1998

Edičná poznámka

Výber publicistiky Jozefa Škultétyho sme usporiadali chronologicky — podľa dátumu uverejnenia — aj keď sme uvažovali o možnosti tematického triedenia — boj proti maďarizácii, školstvo, voľby, sociálne otázky… Pre ľahšiu orientáciu čitateľov sme predsa len zvolili tento spôsob, ktorý ponúka i sledovanie vývoja štylistickej virtuóznosti autora.

Pri prepise textov sme sa usilovali zachovať slovnú zásobu i dobový štýl Jozefa Škultétyho. Do textov sme však napriek tomu zasahovali a upravovali ich podľa dnešných pravidiel slovenského pravopisu a zásad úpravy textov Jozefa Škultétyho, ktoré boli publikované v Diele J. Škultétyho 1. zv. (Matica slovenská, Martin 1984, s. 540 — 543) zostavovateľom Michalom Kocákom. Upravovali sme miestami slovosled, v texte sme však sporadicky ponechali archaizmy i jazykové výrazy iných národov, ktoré dokresľujú kolorit Škultétyho štýlu. V pôvodnom znení sú napr. výrazy Austria (Rakúsko), Ungvar (Užhorod), polnočný (severný)… Nezasahovali sme do písania vlastných mien.

Poznámkový aparát Jozefa Škultétyho uvádzame na záver jeho článkov. Pre rozsiahlosť diela sme upustili od vysvetľujúcich poznámok, poznámky k osobnostiam sú v mennom registri, ktorý je doplnený o najzákladnejšie údaje.

G. Grácová

Doslov

Záujemcom o dielo Jozefa Škultétyho (25. 11. 1853 — 19. 1. 1948) sa dostávajú do rúk jeho publicistické články politického a všeobecno-kultúrneho charakteru, ktoré boli uverejnené prevažne v Národných novinách, čiastočne v Slovenských pohľadoch a iných periodikách. Sú to články informačné, obranné i útočné, písané s citlivosťou človeka, ktorému ležal na srdci osud vlastného — slovenského — národa. Dávajú obraz o dobe, v ktorej žil a tvoril. Sú aktuálne i dnes, v mnohom nás oslovia a nútia zamyslieť sa.

Od roku 1984 začala Matica slovenská vydávať Dielo Jozefa Škultétyho. V siedmich zväzkoch boli postupne uverejnené jeho prozaické diela, literárnokritické práce, práce zaoberajúce sa staršou obrodenskou literatúrou, romantizmom, realizmom, históriou a jazykovedou. Na tieto vydania nadväzuje i jeho publicistika obsiahnutá v tomto diele. Výber článkov sme robili na základe dostupných bibliografických prác — Riznerovej Bibliografie slovenského písomníctva od najstarších čias do konca roku 1900, 5. zv. (Matica slovenská, Turč. Sv. Martin 1933); P. Halašovho Registra Slovenských pohľadov; Martákovej Bibliografie prác Jozefa Škultétyho 1901 — 1932 a Potemrovej Bibliografie zo slovenských novín a časopisov 1901 — 1918. Politický život na Slovensku 1901 — 1918. Ako sme uviedli v edičnej poznámke, články sú radené chronologicky, nenachádzajú sa tu články, ktoré boli uverejnené v predchádzajúcich zväzkoch.

Jozef Škultéty, literárny historik, prozaik, literárny kritik, slavista, jazykovedec, organizátor slovenskej kultúry… a v neposlednej miere redaktor, novinár. Naozaj hodno skloniť hlavu v posvätnej úcte pred týmto výnimočným človekom. Jeho život, dielo a prínos nielen do slovenskej literatúry, ale do života slovenského národa vôbec, už hodnotili a zhodnotili literárni historici a renomovaní odborníci, ale hodno si aspoň v krátkosti pripomenúť cestu Jozefa Škultétyho ako publicistu, novinára, redaktora.

Publicistické začiatky Jozefa Škultétyho sa viažu k roku 1867, keď nastúpil na revúcke gymnázium. Tu prispieval do písaného študentského časopisu Svit. Jeho hlavný záujem sa vtedy sústreďoval na témy zo života, kde videl dosť problémov, ktoré bolo treba riešiť a naprávať. Neskôr o tom v Národných novinách z 2. júla 1878 v článku Brezina — Brezinay píše: „Slovák môj! Nejdi do cudziny látku hľadať, máš-li niečo písať. Náš život ti ju v hojnej miere podáva. Ku komédii komikum, k tragédii tragikum poskytujú naše pomery za každým krokom. Odnárodňovanie Slovákov, zneuctením toho, čo je jedine pravé, pripravili nám zo samých prevráteností a konfliktov pozostávajúci život. Syn na otca, brat na brata, priateľ na priateľa zaneviera.“ Koncom roku 1870 poslal do Prešova Kolomanovi Banšellovi pre pripravovaný almanach Napred svoju prvotinu Otec a syn. Banšell v liste vyzdvihol jeho sloh ako „utešený, rýdzoslovenský, vzorný“. (Pozostalosť Jozefa Škultétyho, ALU PNK MS, sign. 49 C 20.) Povesť mu uverejnil roku 1871 a v tom istom roku začína písať do Národných novín, ktoré vychádzali v Martine od roku 1870. Od roku 1876 sa stáva ich stálym dopisovateľom.

Po skončení revúckeho gymnázia a štúdia na učiteľskom seminári (1871), rokoch učiteľovania v Sučanoch (1871 — 1873) a vo Vrútkach (1873 — 1874), rozširovania si vedomostí štúdiami v Pešti (1874 — 1876) a pôsobenia v Rimavskej Sobote na mieste aktuára pri Štátnom školskom inšpektoráte prišiel v októbri 1879 do Turčianskeho Svätého Martina, ktoré malo — podľa neho — „pevný charakter slovenského národného centra s tradíciou memorandového zhromaždenia a Matice slovenskej“. (Jozef Škultéty: Plody pravdy národnej, Tatran, Bratislava 1972, s. 303.) V Martine už od roku 1878 žil Svetozár Hurban Vajanský. Škultéty ako úradník banky Slávie spolupracuje naďalej s Národnými novinami a v januári 1881 spolu so Svetozárom Hurbanom Vajanským obnovujú vydávanie Slovenských pohľadov. Po roku spoluredaktorstva Škultéty odišiel. Vyznáva sa: „Pre mňa je dosiaľ nemilá vec, že po prvom roku odstúpil som a nechal Vajanského. Ale ročná moja skúsenosť bola, že dvaja redaktori, takí, ako sme my boli, sú časopisu na ujmu. Vo všetkom spoliehali sme sa totiž jeden na druhého a prácu si podeliť, to nebolo pre nás.“ (Pozostalosť Jozefa Škultétyho ALU PNK MS, sign. 49 AG 31.)

Neskôr sa ich redaktorstva ujal až v rokoch 1890 — 1916. V rokoch jeho redigovania Slovenské pohľady boli verným obrazom slovenskej literatúry a jej vývinu a obhajobou dejín slovenskej kultúry od vzniku Veľkej Moravy až po najnovšiu dobu. Pri redigovaní Slovenských pohľadov Škultétyho stále viedlo to, čo formuloval o nich neskoršie v liste Ľ. Podjavorinskej: „Lebo rád by som ich videl zaplnené dielami najlepších slovenských síl literárnych — nie pre časopis sám, ale aby sa slovenská literatúra zveľadila, aby slovenský duchovný fond rástol. Čo v slovesnosti produkuje sa cenného, vzácneho, to nám zostane. Toho nedotknú sa neúspechy politické. Nech zúri kto ako chce, oproti tomu imaniu slovenskému je malomocný. Áno, čím viac budeme ho mať, i politických úspechov, dožijeme sa tým istejšie. Lebo národ, ktorý má literatúru, nezanikne! Takému bude pomáhať celý vzdelaný svet.“ (List Jozefa Škultétyho Ľudmile Podjavorinskej z 5. 3. 1907. Dejiny slovenskej literatúry III. Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1965, s. 384.)

Ako som už spomenula, Jozef Škultéty začal svoju dopisovateľskú činnosť do Národných novín roku 1871. Jeho prvý článok Nitrianski páni a Rusko bol uverejnený 14. decembra 1871 v rubrike Besednica. Je písaný formou reportáže z cesty zo zasadnutia generálneho konventu v Pešti (pre veľký rozsah diela tu nie je zaradený). Obdobie jeho dopisovateľskej činnosti sa skončilo v máji 1881, keď sa stal riadnym redaktorom Národných novín (5. mája 1881) po smrti Mikuláša Štefana Ferienčíka. Šéfredaktorom bol v tom čase Ambro Pietor a vydavateľom Konzorcium Pavla Mudroňa a spol. Šéfredaktormi Národných novín od ich vzniku po rok 1919, keď Jozef Škultéty z Národných novín odchádza, boli Mikuláš Štefan Ferienčík (1870 — 1871), Viliam Pauliny-Tóth (1871 — 1874), Andrej Červenák (1874), Ambro Pietor (1874 — 1898 a 1899 — 1906), Svetozár Hurban Vajanský (1898 — 1899 a 1906 — 1916), Jozef Škultéty (1916 — 1919).

Škultéty do redakcie martinských Národných novín dobre zapadol: „Ľudí osobne takých spokojných, ako sme my boli, nebýva veľa, hoci peňazí mávali sme veru skrovne. Predplatiteľov v takých nedobrých politických pomeroch, kde zjavných Slovákov úrady stopovali, bývalo len málo; ale zato my mali sme pocit, že stojíme v spojení s celým národom slovenským.“ O šéfredaktorovi a členoch redakcie ďalej píše: „Redaktorom slovenským bol náležitým, pero mať v ruke a starať sa o správnosť jazyka pri všetkom, čo išlo do novín, bolo jeho zvláštnou snahou. Medzi nami, členmi redakcie, osobnej protivné nebolo nikdy nejakej — žili sme ani bratia. Svetozár Hurban, keď chytil sa pera, mal dušu vždycky zapálenú, články jeho rozpaľovali teda i čitateľov. A v takom stave, v akom v tie časy Slováci žili, služba národu bola to veľká… Pietor ako redaktor zodpovedný, zostavujúci obsah novín, mal i tú dobrú vlastnosť, že nezabúdal na konfesionálnu nejednotnosť národa, usiloval sa neprepustiť ničoho takého, čo by nepríjemné bolo mohlo byť pre jednu alebo druhú stránku…“ (Pozostalosť Jozefa Škultétyho, ALU PNK MS, sign. 49 E 16.) V tom čase práca redaktora bola ťažká a namáhavá — nedostatočne vyvinutá spravodajská sieť, vplyv miestnych podmienok, odtrhnutosť od hlavného diania európskeho života. Ako uvádza A. Mráz v publikácii Jozef Škultéty, ktorú vydala Matica slovenská roku 1933, ťažká práca v redakcii pripadla i J. Škultétymu. Redakčné povinnosti neboli presne rozdelené. Väčšinu úvodníkov písal v tom čase Vajanský, Škultéty robil v redakcii všetko — apretoval rukopisy, robil korektúry novín — niekedy vykorigoval celé číslo Národných novín — od titulu po inzeráty. Býval takým prísnym korektorom, že sadzači v Kníhtlačiarskom úč. spolku hovorili, že keby v celom čísle Národných novín bola len jedna litera obrátená, Škultéty i tú nájde. Na začiatku jeho stálou rubrikou bol Politický prehľad. Neskoršie však zaujímal stanovisko k rôznym aktuálnym otázkam — písal články a úvodníky (najmä od r. 1901) z politickej histórie, zaujímal stanoviská k maďarizácii, k odnárodňovaniu Slovákov, k vysťahovalectvu na Dolnú zem a do Ameriky, poukazoval na zlé sociálne pomery, kritizoval školstvo, starostlivosť o zdravie obyvateľstva. Po vojne upozorňuje na neľahký život po rozpade Rakúsko-Uhorska. Kritizuje skresľovanie štatistického rastu maďarského obyvateľstva. Nabáda, burcuje, šíri slovenského ducha.

Jozef Škultéty poznal dôkladne históriu a život slovenskej spoločnosti, bol v kontakte s väčšinou svojich slovenských súčasníkov. Táto dôkladná znalosť života mu umožňovala posudzovať a analyzovať neduhy spoločnosti. V tridsiatych rokoch už ako správca MS v Národných novinách zaujíma stanovisko i k dianiu v Matici slovenskej.

Dňa 23. júna 1898 mali Národné noviny pred budapeštianskou porotou tlačový súd pre články Otrokárstvo hore i dole (Národné noviny, 1897, č. 159) a Paralýza a progresíva (Národné noviny, 1897, č. 100). Porota vtedy usúdila, že články sú proti maďarskej národnosti a súd odsúdil A. Pietra na 8 mesiacov štátneho väzenia, 600 zlatých pokuty a na náhradu súdnych trov. O rok neskoršie Národné noviny v číslach 239, 240, 260 a 286 (október, november 1898) uverejňovali článok Slováci a koruna sv. Štefana. Písal ho J. Baudouin de Courtenay v Slovanskom přehlede a preložil ho Jozef Škultéty. Pred tým istým súdom bol 12. júna 1899 súdený aj on. Odsúdený bol na tri týždne štátneho väzenia, 150 zlatých peňažnej pokuty a na náhradu súdnych trov. Trest si odsedel vo Vacove od 7. 8. 1899 do 25. 8. 1899. Z väzenia sa zachoval jeho denník, kde napr. v pondelok 7. augusta 1899 píše: „Deň a deň, jeden ako druhý, nedeľa — pondelok — ako vidieť rozdielu… Odlúčiš sa od sveta. Budeš očakávať listy len od ženy a dcéry.“ (Pozostalosť Jozefa Škultétyho, ALU PNK MS sign. 49 BJ 3.) Škultéty počas svojho redaktorstva bol vo väzení šesťkrát.

Na začiatku prvej svetovej vojny ostávajú v redakcii Národných novín len dvaja redaktori — Svetozár Hurban Vajanský a Škultéty.

Dňa 19. augusta 1916 zomiera Svetozár Hurban a Škultéty ostáva v redakcii sám. Národné noviny č. 99 toho roku priniesli v tiráži zmenu: — „Za redakciu zodpovedá Jozef Škultéty.“ Majiteľom a vydavateľom bolo Konzorcium Matúša Dulu a spol. Ako som už v úvode spomenula, roku 1916 Jozef Škultéty prestáva vydávať Slovenské pohľady a snaží sa zachrániť aspoň Národnie noviny. V úvodníku Mojich pár slov (Národné noviny, 1916, č. 144 z 2. decembra) sa sťažuje: „… člen redakcie našich novín nesmie pomyslieť na to, čo bude s ním, jestli po 35-40 alebo viacročnej službe stane sa práceneschopným… kto sa raz v našej slovenskej spoločnosti dostal na takéto miesto, nesmie sa obzerať, ale — slúžiť, robiť dľa svojich síl, kým vládze.“

Dňa 11. novembra 1918 sa podpísaním prímeria v Compiégne skončila prvá svetová vojna a Jozef Škultéty sa s novými nádejami pre slovenský národ díval dopredu. Od 17. januára 1919, od čísla 13, za Národné noviny zodpovedal Štefan Krčméry. Jozef Škultéty odchádza na mierovú konferenciu do Paríža a po návrate sa stáva spolu s Jaroslavom Vlčkom správcom obnovenej Matice slovenskej. O ťažkých otázkach na mierovej konferencii, o hraniciach československého štátu píše v „pôvodnej zvesti“ Národných novín (5. 3. 1919, č. 53). Jeho správy z Paríža sú aj v ďalších číslach Národných novín (List z Paríža, Národné noviny 11. 3. 1919, č. 58; Na mierovej konferencii sa rozhodlo, Národné noviny 12. 3. 1919 č. 59). Národnie noviny č. 157 z roku 1919 v rubrike Kronika priniesli správu, že Jozef Škultéty prestal byť ich redaktorom. No jeho meno sa na ich stránkach objavovalo ešte mnoho rokov.

Do Národných novín a iných periodík písal Škultéty pod pseudonymami J. Š., B. T., B. Tatran, -ran., Náhradník, Šk., J. Šk., Jochmann, Polerecký, Š., Slovák a značkami xmx-:. V rokoch 1871 — 1919 napísal len do Národných novín vyše 350 článkov — úvodníkov, reportáží, správ — a keď k tomu pridáme články a štúdie v Slovenských pohľadoch, ktorých je do 450, vychádza nám úctyhodné číslo. Musíme však vedieť, že sú to práce a články, ktorých základom je hlboká všestranná vzdelanosť a rozhľadenosť Jozefa Škultétyho. Jeho príspevky svojím štýlom a dôkladnou znalosťou problémov patria k najlepším stránkam histórie slovenského novinárstva. Môžeme povedať, že pred Škultétym nemali Slováci takého redaktora a novinára, ktorý by bol tak zodpovedne pristupoval k svojej práci a venoval jej podstatnú časť svojho života.

G. Grácová