ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo si ako hútal, hlásnik Rázvora nespal pokojne. Dlho nemohol zaspať; nielen sršil sa sám na seba, že sa kmotrovi priznal k dežmovaniu piva, ale i v žalúdku cítil čosi nepríjemného. Bol znepokojený — preto, že bol to pocit celkom neznámy. Niekedy pálievalo ho „na duši“, ak si prebral náhodou. Ale to nebolo práve neznesiteľné. Teraz ani tak nepálilo, len cítil, akoby mu šumelo a sipelo v žalúdku — ani keď jesenný vietor naveje do úvalu šústia a preberá sa rozmarne v ňom. A vše sa mu kýchlo — ani čo by ho ktosi neprestajne šteklil po nose. Zaspal až nad ránom, a keď vstával, bolo mu, ako čo by sa bol navečeral odmladu.

„Človeče, veď si ty ani tráva!“ zhrozila sa jeho stará. „Azda si len zas nepokváril niečo?“

„Oh, čoby!“ odŕhal Rázvora, trochu nepríjemne dojatý, že mu to tak poznať, a naberúc do „komby“ vody, vyšiel na násyp a dlho drhol sa ňou po tvári a na šiji.

No prešlo mu to. Žena varila kapustnicu, jeho najmilšie jedlo. A nebola zlá! Nakrájala starého sadla, rozpražila, nasypala papriky — zavoňať by dostačilo, aby ti prešli všetky žalúdkové nepríjemnosti. No Rázvora predsa pre lepšiu istotu priplichtil sa s paprikou a ukradomky hodil ešte zo tri štipce. A neobanoval: nielen sipenie v žalúdku, ale i odmladová príchuť prešla ani jarná búrka: bez uškodenia.

,Keby som len kmotrovi nebol vravel!‘ dumal, len tak ledabolo tmoliac sa po dome, bo do práce veru nemal chuti. ,Mohol som byť pekne na pokoji — čo som si ja upil, a teraz ak kmotor zradí, bude z toho ľudský smiech. Možno sa i Bergmann dozvie, a bude po jeho dôvere. Nikdy mu už nezverí dozor — nikdy! I to už bude hanba…‘ trúdi sa už naozaj zarmútený. A ako by sa nenahneval: pivo bolo naozaj dobré. Možno, ani nie na pálenku… ale takto ho chce vymerať; a on leje drahý nápoj ani vodu! Škodu mu iste neodpustí… Keby bol mlčal, mohol nik nezvedieť; a on by bol šiel zas a užil ešte raz.

,Keby si tak kmotra presvedčil, že si ho oklamal!‘ pomyslel si a začal vyhutovať plán: ako? No už vie: zájde k nemu a pekne mu rozloží, že to s tým pivom bol len fígeľ, že on piva nepil — kdeže by takú brečku! Vravel mu to, že chcel, aby kmotor išiel a oklamal sa, nájduc miesto pitného nápoja len takú brečku. Povie mu to celkom vážne a kmotor iste uverí. Ale čo, ak i on okúsil? No sotva sa mu chcelo ísť kvôli tomu do kolkárne; lebo kmotor sa odjakživa za nápojom nelakomí veľmi. Darmo je, tej cnosti Rázvora nemôže mu ujať. A čo by aj bol — potom sa iste neprizná. Neprizná — ale bude sa ho, Rázvoru, hanbiť. Veru hanbiť sa bude, že sa ulakomil.

,A ja upijem si zas!‘ rozosmial sa, veľmi potešený myšlienkou, ako oklame kmotra. ,Pôjdem hneď zvečera — a upijem si!‘ zastrájal sa. ,Keby len Bergmann nezbadal a nechal sudy tak…‘

Ba keby tak nemusel hlásiť! pomyslel si zrazu. Sadol by si pekne do kolkárne a kmotor zarážal by sa dedinou a strážil by i za neho. Keby ho tam i našli, povedal by, že sedí tam kvôli bezpečnosti. I Bergmannovi by sa zavďačil! Keby sa mu len podarilo nahovoriť kmotrovi niečo…

Rázvora zrazu buchol sa päsťou do čela a rozosmial sa veselo.

Sú chvíľky v ľudskom živote, v ktorých razom, z ničoho nič, príde myšlienka… príde, a už sa rozvíja, snuje po duši, ako v jeseni „babie leto,“ ovíja, snuje sa po vŕbach alebo plotoch. Povedzme: je to myšlienka celkom nezáväzná, ale posadne ťa, posadne ťa tak, že vyvaríš z nej niekedy len hlúposť, inokedy zas dôkladnú „brečku“. Je to trochu divné, ako by z myšlienky mohla vyvrieť „brečka“; no len sa ti zdá, že to myšlienka — ono je to vlastne diabol sám. Obtrie sa o teba; ty myslíš, že vlastný tvoj vtip šepká ti čosi, nastrčíš ucho a ochotný diabol v podobe myšlienky napíska ti, čo ja viem, čo…

Neviem, či je to tak s tým zlým duchom; ale s hlásnikom poctivej obce bezovskej stalo sa ozaj čosi podobného. Srdce jeho nebolo zlé, i duša nie že by bola planá, ale len stalo sa s ním, ako tu opísané: posadla ho myšlienka oklamať kmotra. Rázvora nemal pritom zlého úmyslu: oklamať kmotra, že nepil piva, a opäť ho oklamať, aby mohol piť pivo.