ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eva Svrčková mala zlý deň: sama neprestajne v práci zapriahnutá, nemala horšieho, ako keď niekto z ľudí jej komandu zverených vystal z práce. Včera dali sa do mlátenia, a dnes už museli prestať. „Starý“ — ktozná, čo ho naviedlo — zmyslel si cez poludnie vyviesť voly do potoka na záhumní, a na svoje veľké nešťastie i sám žblúňal sa s nimi, a tu stúpil na čosi, nebodaj na sklo — prišiel kuľhajúc. Domov sa ešte dovliekol po biede, ale potom na nohu ani oprieť. Chudera Eva mala skapať od jedu — nielen preto, že práca zastala, ale i preto, že ináče poslušný „starý“ vonkoncom nechcel dovoliť, aby mu priložila na ranu starého sadla, dotvŕdzajúc, že najlepšie nedopustiť k rane povetria. Hneď tam na mieste nešťastia natiahol na nohu čižmu, viac nedajbože ju zobuť, a na všetky protidôvody ženine zanovito mlčal.

Eva, naozaj rozželená, poslala syna úhoriť, deti vyhnala oberať fazuľu, a sama, aby nezmrhala dňa, vyfintila sa: jednu zásteru pred seba, druhú za seba a vykasaná prichystala sa mazať čeľuste.

Ako vieme, Rázvora vybral sa ku kmotrovi, a prišiel práve vtedy, keď pani kmotra, ešte vždy neslýchane nasršená, v manželskej dôvere vykrikovala svojmu starému spod piecky všelijaké nepríjemné veci, spomínajúc najmä jeho neopatrnosť. Keď to všetko nevyvolalo zo stoicky chladnokrvného Jana ani slova, obrátila kartu a i bez Stuarta Milla, v zmysle emancipovaných, rozhovorila sa o poddanstve žien, dôvodiac najmä tým, že úbohá žena musí líčiť čeľuste vtedy, keď chcela by mlátiť — a len preto, že mužovi, zo samej rozkoše, zachcelo sa žblúňať sa s volmi v potoku.

Jano sedel na nátoni, rozmýšľajúc tam o nepravdivosti biblického výroku, že nedobre človeku samotnému, keď vytrhol ho z myšlienok Rázvorov hlas.

„Ako počujem, kmotre, s vami je zle,“ povedal prvej, ako by sa bol pozdravil.

Počujúc ho, kmotra prisekla pitvorné dvere (bola trochu „prude“) a vyrozprávala mu nehodu mužovu, a zabúdajúc, že ak žena vraví o chybách spolublížneho, jej slová majú znamenať lásku kresťanskú, opäť požalovala sa na to i ono, najmä na neopatrnosť mužovu.

„Keby ste si len boli dali pozor, kmotre,“ upozornil ho Rázvora trochu pozde, poučený Eviným výkladom. Ináče chladnokrvný Svrček skoro sa nahneval.

„Pozor dali! Môžeš si dať pozor vo vode, keď do dna nedovidíš?! Kráčal som — kráčal, a tu zrazu noha zvrt —“

„Ja že ste na sklo stúpili?“ zadivil sa Rázvora, akosi nedôverčivo bľusknúc zrakom na tvár kmotrovu.

„Veď na sklo — na sklo,“ dotvrdil Svrček veľmi vážne; „alebo parom vie, čo bolo. Ale už je to tak: na nohu ani oprieť! Preto sa ani nehnevajte, ale ja tejto noci hlásiť vonkoncom nemôžem.“

„No, to je dobré!“ zachmúril sa Rázvora. „A ja som prišiel iba preto, aby ste ma reku zastali…“

Rázvora nadstrčil Svrčkovi ľavú ruku: bola poviazaná, a bolo vidno, že ledva ňou pohybuje.

Svrček preľaknutý hneď pozabol vlastnú neresť: tak zrezka spustil nohy z nátoňa a vytiahol ich na násyp, až ho kmotor musel upozorniť, že také telocvičné kúsky ranu len jatria. Rázvora vyrozprával mu zas svoju nehodu. „Opučila“ sa im „palchovňa“ — on ju chcel trochu pobiť, a tu sa tak klepol po prste, dobre si ho neodrazil.

„To je zle, to je zle!“ vážne kýval Svrček hlavou a akosi zamyslený doložil: „Keby ste si boli dali pozor, kmotre!“

Zbadajúc, že nevdojak použil rady jemu udelenej, Rázvora len-len že sa nerozosmial, a Svrček sa tiež uškrnul trochu. Ale hneď tváre oboch boli opäť vážne a ubolestené. Obaja sa tuho zamysleli.

„No, čo robiť?“ vyrušil sa z myšlienok Svrček. „Darmo je, čo ako by som rád, ale dnes vám, kmotre, pomôcť nemôžem. Ako vravím — nohou ani hnúť!“ A zrakom ukázal na nohu, ktorá už zasa spočívala mu na nátoni ani klát. „Ba už len odbavte i za mňa. Veď ruka — i to je zle; ale pre ruku skôr môžete… Ozaj, ako je to zle,“ — zafilozofoval si Svrček zádumčivo (on si vše zafilozofoval), „ako je to zle, že človek má len dve nohy. Skoro by, Bože, odpusť, tomu hoviadku závidel…“

„Veru tak,“ vmyslel sa Rázvora. „Ak sa mu pridá niečo na jednu, ešte zostanú mu tri — môže si ísť akoby nič…“

„A takto človeka jedna ako zahamuje…!“ rozpriadal reflexiu Svrček.

„Ale keď tak príde na všetky štyri paprčky, kmotre! To je vám predsa lepšie…“ nadhodil na útechu Rázvora. Chcel, aby jeho reč znela súcitne; ale ako pozrel na kmotra a oči sa im stretli, obidvaja sa zrazu hlasite zasmiali. Rázvora pozrel znova na kmotra, a akoby sa mu rozjasnilo, v náhlosti nevšímajúc si dokaličeného údajne prsta, zadivene spľasol rukami.

„Hií, kmotre, veď ste vy ani tráva!“

Svrček šuchol si dlaňou po tvári a zachúlil sa trochu; ale hneď opäť hľadí vážne.

„Akoby nie. Taká bolesť!“ vraví a nežne si trie nohu v kolene. „Keby vás tak…!“

„Teda veľmi vás bolí?“ spytuje sa Rázvora súcitne, nazerajúc mu do tváre. „Veľmi vás bolí?“

„No…!“

Svrček vyslovil to s takým prízvukom, že Rázvora, ktorému medzitým všeličo blyslo umom, prestal pochybovať. Ale predsa sa nezdrží, aby nepodotkol: „Skvárilo vás to — veľmi vás to skvárilo,“ a usmial sa potuteľne.

„Ale ani vy nie ste akosi vo svojej koži,“ trochu uštipačne nadhodil Svrček, tiež tak súcitne hľadiac na neho. „I na vás poznať…“

„Akoby nie?! Var’ som z dreva — nazdávate sa? Bolesť nepopraví.“

„Len kožku zo starého sadla, pán kmotor!“ ohlásila sa Eva z pitvora. „Nemáte lepšieho!“ A aby dokázala svoju ochotu, hneď sa rozbehla do komory po ňu. Ale kmotor, práve tak ako jej „starý“, slávnostne odoprel. To je vraj len pre baby. Eva prirazila dvere. Bola už naozaj urazená…

Rázvora prišiel ku kolegovi s úmyslom vyhovoriť mu včerajšie priznanie. Zrána bolo mu to priveľmi trápnou úlohou, no teraz, čo ja viem prečo, je mu veselo, že by sa skoro priznal… Ale by sa kmotor smial, keby mu povedal, ako mu bolo. No predsa uznal za lepšie mlčať. Zhodujúc sa s kmotrom, že teda on, Rázvora, bude hlásiť celú noc a veľmi starostlivo prikážuc kmotrovi, aby sa hneď zvečera uložil na pokoj, odobral sa. Bol už v bráne, keď sa zrazu, akoby mu čosi prišlo na um, vrátil.

„Ale je to len huncútska duša tento Bergmann,“ vraví veľmi vážne. „Bol som tak okolo jedenástej zašiel trochu pozrieť, či niekto nerobí nejakú škratu s tým ,pivom‘.“ Rázvora povedal to s dôrazným posmechom. „A tu ma zďaleka zarazilo.“ Rázvora siahol si k nosu. „Bo, reku, to je pekná partieka. Zďaleka počul som, ako to v sudoch sipí, ani keby si schválne podkvasil… A lotor žid napáli z toho pálenky, a ty, sedliak, pi, čo by, nehodno primeriavať, ani to hoviadko nechliplo… Zišlo by sa ho pokutovať!“ usúdil dôrazne.

„Veru pokutovať!“ chytro prisvedčil Svrček. „Ale kto ho pokutuje? Vari financi?! Financ nepokutuje. Príde, i sám sa nachlípe. Ako potom pokutuje? A páni — tí sa tiež poznajú. Vrana vrane oko nevykole — a Cigán Cigánovi vždy zadýma…

„Ale ja mu jej piť nebudem!“ slávnostne zastrojil sa Rázvora, „a čo by mi ju darmo lial — nebudem!“

„Čože… vy ste si už takto potiahli — môžete mať dušu na pokoji,“ zažartoval Svrček trochu červený v tvári. Rázvora, ktorý len na to čakal, rozosmial sa veselo.

„No, vedel som, vedel som, že vás napálim! Poviem kmotrovi, pomyslel som si, že som pil — reku či nepôjde i on…? Vlastne vedel som, že sa vy tiež neulakomíte,“ hovoril chytro, vidiac na kmotrovej tvári výraz opravdivého opovrženia, „ale, reku, oklamem kmotra, aspoň mu bude ľúto…“

„Čo by mi bolo?! Ale vy ste naozaj mali trošku v rožku…“ Svrček sa veľmi skúmavo zahľadel na kmotra. Rázvora zvážnel.

„Nuž poviem vám úprimne: to je iná vec. Moja stará bola včera akosi nesvoja. Nebodaj úroky alebo čo: dostala preukrutné bôle. No nemohol som sa na to dívať… reku, zájdem po borovičku. Nuž ušlo sa i mne. Dobrá bola; a žena moc neznesie… vypil som si. A vy ste mysleli, že to od piva!“ rozosmial sa znova.

„Keď ste vraveli…?!“ povedal kmotor nesmelo.

„Vravel, vravel! Čo človek všetko povraví — keby to bola pravda! V terajšom svete, viete, povraví sa všeličo; ale hlavná vec, aby si neveril. Lebo sú všelijakí ľudia. Povie to i ono; ale keď uveríš, dostaneš sa do peknej omáčky. Veru tak, kmotre,“ poučuje ho Rázvora tónom človeka skúseného a vidiac, že sa mu podarilo svojím svetovým náhľadom získať prevahu nad kmotrom, ubezpečený doložil: „Preto ste ani vy nemuseli hneď uveriť, že som ja to pivo pil. Ja by som toho piva nepil, ani čo by čo bolo. A viem, ani vy by ste ho nepili…“

„Čože — o tom ani reči!“ prisvedčil Svrček opäť veľmi vážne, trúc si nohu v kolene.

„A čo by som nikdy nápoja nezameroval, ja by ho nepil,“ dotvŕdzal znova Rázvora.

„A veď tým nehodno krpec obliať,“ zavŕšil Svrček, a reč takto bola by prešla na iný predmet, ale Rázvora, trochu akosi rozpačitý, pobral sa domov.

Noc. Tichá, pekná letná noc…

Odpusť, láskavý môj čitateľ, že ťa uvádzam zas len do toho istého ovzdušia ako na začiatku. Je to už obľúbená nectnosť nielen básnikov, ale i prózu píšucich: prenášať dej na úzadie noci. Sám Shakespeare mal tú chybu. Ba on azda najviac. Nielen Sen noci svätojánskej, v ktorom pri spoluúčinkovaní úžasných a nebezpečných čarov lásky kráľovné zaľubujú sa do somárov, bez toho, žeby ich láska bola opätovaná, ale i menej dotklivé miesta jeho tragédie odohrávajú sa v noci. Nasledovne: bolo to u neho tiež obľúbenou vecou. Je pravda, Sen noci svätojánskej nemohol mať za úzadie mrazivé, pochmúrne poludnie decembrové — nasledovne…

Toto „nasledovne“ ospravedlňuje i mňa, akže čitateľ nemilostivo začal by poukazovať na nerozmanitosť. Píšuc „Pod svietňom“, mimovoľne musím čariť šero i tieň a vnášať doň svoje postavy. Robím to teda celkom smelo, tým viac, že postavám tým denné svetlo veľa ujíma. Na dôkaz prosím prizrieť sa napr. len hlavnej z nich, hlásnikovi Rázvorovi. Kto si ho všimol ráno, keď zliezal z pece, trochu ako v nedbalkách, s pocitom, akoby sa bol už či dobrovoľne, či nemilou náhodou navečeral odmladu, rozmrzený a, ako jeho stará povedala, zelený ani tráva, zaveril by sa, že ten, ktorého teraz uvidí v perspektíve tejto povesti, je nie jedna a tá istá osoba. Tam — ako rečeno — zelený ani tráva, tu tvár svieža, rumenná, pohľad bystrý, pohyby voľné a smelé, že mu halena len tak nadletuje na pleciach. I reč smelšia, ráznejšia.

„Veru tak,“ vraví v povedomí svojej dôležitosti hrdo obzerajúc sa dookola; „na zlodeja treba si len postriehnuť a posvietiť mu bez milosti. Lebo ono statočný človek nebude sa ti tĺcť po nociach a snoriť, kde by čo preglgol. To len taký ledakto: cez deň Pánu Bohu hviezdy číta, a keď sa zmrkne, už snorí, a ty, hlásnik, skúmaj jeho fígle! Ba ešte by ťa o poctivosť doniesol…“

Toto povedal rozhorčene, a nie bez príčiny. Bergmann mu vyčítal, že sa darmo spoľahol na neho: pivo nebolo, ako bolo. Darmo sa veril, že okrem hlásnickej ta ani noha nevkročila — Bergmann neveril. Veď včera sud bol plný, dnes ločká dôkladne. „Ja som ho nevypil, vy ste ho nevypili — nuž kde sa podelo?! Ktosi tam musel byť…“

„Ale kto?“ pomáhal rozmýšľať Rázvora. Bol v rozpakoch a skoro zadivený. V rozpakoch, že žid zbadal zlodeja, a zadivený, že tak veľa zo suda ubudlo. Veď on ledva okúsil — a vraj chýba do pol suda! Sprvu myslel, že sa ozaj Svrček dal zviesť pokušením, a vidiac ho popoludní s tvárou akurát takou, ako bola ráno jeho, skoro by bol uveril. No poslal ta ženu na zvedy (ale zato sa jej nepriznal), a tá prišla celá zarmútená: kmotor ešte vždy ležal na násype, a nohou ani hnúť! Nuž predsa ho len bolesť skvárila… A čo by si bol aj upil, mnoho toho nemohlo byť, lebo Svrček, darmo je, na nápoj sa odjakživa nelakomil veľmi. Keby to v sudoch makové opekance alebo hrachová kaša — to by sa nezaveril, že by si z nej nezajedol. Ale pivo, a také pivo…! Hanbil sa síce trochu pri tej myšlienke, no nedalo mu inak, ako v duši očistiť Svrčka z poškvrny podozrenia.

„Nebodaj nad ránom sa ktosi priplichtil,“ usúdil v duchu a povedal svoju mienku Bergmannovi. Ten sa dôverne prezradil, že má v podozrení Svrčka, ale Rázvora mu to vyvrátil.

„A veď ja toho dolapím — oj, dolapím!“ zastrájal sa. „A čo by som celú noc pri ňom sedel — dolapím! Bude pamätať, kedy ste, Ozefko, pivo varili.“

„Ak dolapíte, dostanete dobrý oldomáš,“ sľuboval Bergmann. „Tak vás počastujem, ani vlastný kmotor vás tak nepočastoval.“

Rázvora sa usmial v duchu a šiel na obnôcku, vyprevádzaný ešte Bergmannovým podotknutím, že ani on nebude dobre spať. Preto, ak pristihne niekoho, nech len spraví hurt, on pribehne.

,Len by nie?‘ posmieval sa v duchu Rázvora. ,Toho hurtu sa ty dnes, Ozefko, nedožiješ! Bol by blázon sám na seba hurtovať, a iný beztak nevie o pive. Ba dobre, že kmotor ochorel,‘ trochu nekresťansky potešil sa strážca poctivej obce; ,takto nemusím sa aspoň obzerať; posedím si a upijem.‘

Azda zbytočne je ďalej opisovať, ako Rázvora vykonával svoj trochu nepoctivý úmysel: ukradomky užiť z cudzieho. Po včerajšom pokuse bolo mu to celkom ľahko: išiel už ako do svojho. Na jeho omluvu treba podotknúť, že viacej zvábil ho k prestúpeniu siedmeho prikázania príklad mládencov, ktorí sa potom chvastali svojím kúskom. Keďže už naluhal kmotrovi to i ono, teraz si upije už naozaj a raz sa prizná. A ten bude banovať!

Radosť prešla mu síce trochu, keď po prvý raz natočil si do klobúka a dôkladne potiahol: pivo nechutilo mu akosi. No i včera mal ten istý pocit, a hľa, prešlo a bolo mu príjemne a rozohrialo až radosť! Nezostal síce pri ňom — ako sa zastrájal — ale predsa ledva odhlásil jedenástu, zasa si zašiel rovno ku kolkárni. Prechádzajúc dvorom, zazdalo sa mu, akoby točka bola zaškripela a zatým šum… Prikradol sa ticho, načúval chvíľu, no iste muselo sa mu len zdať, bo nielen v kolkárni, ale naokolo ani nešuchlo. A kto by sa ozaj prikyvkal v tomto čase…!

Jednako kvôli bezpečnosti usúdil neodísť viacej, aby ho Bergmann zasa nepotváral z neopatrnosti. I upil si zas a sadol si na jeden zo sudov blízko dverí — a zasa si upil…

Ani sám nevedel, ako, ako nie, nadišla ho driemota. Ale nie milá, sladká driemota, aká nadchádzavala ho, keď si tak upil trochu „sladkého“, čo mu jeho starostlivá „stará“ kedy-tedy pripravila a po ktorom potom taký teplunký pocit rozišiel sa mu po údoch… Teraz akoby bol prešiel kamsi do divného kraja, kde sa všetko vlnilo a krútilo a mihalo neurčitými farbami. A čosi mu pošepkalo, že ten nepokojný, vlniaci sa, mihotajúci kraj je nielen takýto, ale že je to krajina bosoriek. A ledva si pomyslel, už naozaj začali priletovať — jedna, dve, tri, celé rady, a začali sa krútiť okolo v tanci, škaredé, šeredné, až mu pri pohľade na ne bolo zle pri žalúdku. I muziku počul; ale nebola to muzika, lež len akýsi škripot a potom šum — škripot a šum… Hrôza ho nadišla z toho; a hľa, ako zbadali, že ho hrôza nadišla, všetky k nemu a dopaľovali, dopaľovali…

Prestrašený chcel sa dať na útek. Vtom ho čosi ukrutne treslo do čela. Prebral sa. Poobzeral sa dookola a zhlboka si vydýchol. Zbadal, že zaspal a že sa mu to len snívalo. No ten úder do čela, to, cítil, bolo naozaj; siahnuc si ta prstami, mohol namakať, ako mu naviera roh. ,No nič to,‘ potešil sa ešte napolo omámený, ,nech len, nedopusť, bože, tie bosorky…!‘ No nestačil domyslieť, keď mu zrazu udrel do ušú opäť ten škripot a šum ako vo sne. Rázvora stŕpol… ,Akože nie bosorky? — veď tuším sú tu naozaj!‘ Nebál sa mátohy, ani „nedokŕšťat“ (a neraz sprevádzali ho svojím nárekom!), on sa vôbec nebál, ale pred bosorkami mal strach! Vedel, že mátohe treba len ukázať cesnak, ba čo len spomenúť — a máš pokoj. Ale strige ukazuj hoci samého — nech sa vo sne nepletie — čerta, i toho zatočí tak, že môže naveky pamätať…

Toto blyslo snom, úderom i požitým pivom omámenou hlavou hlásnickou; preto nech sa nik nediví, že ináče srdnatý strážca pokoja pri novom zaškripnutí chcel sa dať na útek. No hoci kolkáreň bola len z troch strán obitá doskami, tú štvrtú stranu vonkoncom nemohol nájsť. Či šiel sem, či šiel ta, všade ani stredoveká pevnosť, a všade samé sudy. Sám nevediac ako, vyliezol na jeden z nich, no už v nasledujúcej chvíľke zviezol sa z neho, odpadol ani nabité vrece a hneď potom sa zadivil… Pod ním začalo sa čosi mechriť; cítil, ako ho nadnáša hore, vysadzuje znova na sud a hlásnik Rázvora zasa tak, ako prv, zgúľal sa na druhú stranu. Hlásnik Rázvora tu nevedel iného, ako zakričať na ratu.

„Ľudia! Bosorky! Pomáhajte!“ volal z celého hrdla.

To „čosi“ za sudom sa opäť začalo mechriť, sud, pod ktorý Rázvora zapadol, sa pohýbal… Mal toľko duchaprítomnosti, že nepopustil, ale vzoprúc sa, prevalil ho trochu. To „čosi“ za sudom odľahčilo si dôkladným zahrešením.

Rázvorovi sa rozjasnilo.

Už videl, že sú to nie, ako sa domnieval, nástrahy bosoriek, ale že kýsi obyčajný smrteľník zažiadal si piva. Na jeho chválu rečeno, vzmužil sa.

„Kto to?“ zavolal neohrozene, zozbierajúc sa zo zeme.

„Huhu!“ zhlboka zaznelo spoza suda.

„Kto je to?“ zopätoval Rázvora ešte srdnatejšie.

„Huhuhu!“ bolo počuť ani z hrobu. Akiste, zlodej chcel ho postrašiť, ale (sám sa neskoršie divil) ho len posmelil.

„No veď ťa ja vykúrim!“ zastrojil sa hlasne a vzoprúc sa, pogúľal sud. Ten prevalil sa trochu, no hneď zapadol na miesto a — dva výkriky ozvali sa tichou nocou jeden po druhom.

Rázvora nevedel, čo urobil, len cítil, že pravá noha ani sem, ani ta — bola prištiknutá sudom!

„Jóój, aby ťa všetci… ale si mi dal!“ zakričal v klepci.

„Moja ruka!“ zasipel druhý, akýsi známy hlas.

„Hej, bohdaj ti odpadla!“ potešil sa Rázvora, a tušiac, že zlodej nemôže a nemôže dostať sa spoza suda, hrdinsky zakričal na ratu… Na jeho krik zlodej sa tým viacej dobíjal zo svojho opevnenia, ba Rázvora, ešte vždy držiac nohu pod sudom, počul, ako sa mu podarilo vyškriabať na sud. V strachu, že utečie, neprestával volať o pomoc. A práve keď škárou v doštenej stene kolkárne oblesklo sa svetlo, neznámy ako zrelá hruška padol na zemi sediacemu hlásnikovi do náručia.

„Ak ste z Boha, majte rozum!“ začul úzkostný, zúfalý hlas zlodeja, trhajúceho sa mu v náručí.

„Ja ti dám! Ja ti dám!“ jasal Rázvora, zvierajúc dolapenú korisť ani v kliešťach. „Ja ti dám…“

Kolkáreň sa zrazu ožiarila a Rázvora zamrel od divu.

Kolkáreň hneď opäť stemnela; preto ani nemožno pokračovať v líčení Rázvorovho prekvapenia, ba ani nemožno potvrdiť či objasniť jeho zadivenie. Bergmanna totiž nastúpivšie hrobové ticho v kolkárni naľakalo tak, že, obrátiac sa, dal sa na útek. Keď o chvíľu znova odvážil sa s paholkom do kolkárne, bola prázdna. Len sudy pohýbané a v načapovanom iba na dne.