ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na bezovskej veži bilo desať hodín. Tiahle, zhlboka zneli údery tichým, letným večerom, akoby potvrdzovali oprávnenosť zavládnuvšieho ticha po ruchu a po dennej práci.

„Ach, bože, keby len jedna pokojná noc!“ vzdychol si hlásnik Rázvora, pomaly dvíhajúc sa z pece, kde sa bol na chvíľku uložil. Tento vzdych bol jeho obyčajnou samomluvou každý večer, a to už od siedmich rokov, odkedy v postavení hlásnika svedomite slúži poctivej obci. A nie div, že vzdychá: kto nepozná strastí života hlásnického, kto riadne ide večer spať a vstane, kedy chce, nemusejúc sa obzerať, či to koho pohoršuje alebo nie, ten si ani nemôže predstaviť trápny pocit Rázvorov, ktorý vznikne u neho pri počutí hodín, neúprosne volajúcich ho do služby. V zime ešte ako-tak; vylezie na pec hneď na mrku a do deviatej si dôkladne potiahne toho spánku. Ale v lete! Čo sa i uloží — jedna noha ešte na prípecku, aby už druhú skladal.

A keby aspoň mal nejaké uznanie v obci. Ale nič. Každý si myslí, že je to len tak byť hlásnikom. Ba ešte mu závidia. Iba jeden uzná, nezávidí. Kmotor Svrček. I to len preto, že sám zakúša tú istú dobrotu: obec Bezovec má totiž dvoch hlásnikov, a tak sa zamieňajú. Ak hlási Rázvora do polnoci, od polnoci príde Svrček, a naopak. Pre tento spoločný údel, ktorý im osud v poctivej obci na jednom a tom istom stupni vykázal, nieto kmotrov na svete, čo by sa tak ráčili ako oni. Spolu nesúc bremeno noci i chlad, tak ďaleko si uznajú, že ak náhodou niektorý by si u Bergmanna „prebral“, ten druhý ochotne dá oči na rázsochy a hrdinsky stráži celú noc. Niekedy zasa spolu strážia — ak totiž trafí sa, že je krštenie v dome, kde možno očakávať, že sa niečo ulezie. Nuž dobre padne, najmä v zime, za dlhej noci, trochu posedenia. A posedenie nebýva len tak o suchu: hlásnikovi sa tiež dostane pritom. Krštenia a svadby sú svetlými bodmi, osvetľujúcimi temný obzor služby hlásnickej.

„Ba sám človek by ani nevydržal,“ povráva si Rázvora, dospejúc v myšlienkach k tej potešiteľnej záverke a opatrne zlezajúc z pece. Ani nezapaľuje svetlo: pološero letnej noci dostačí, aby si našiel halenu a halapartňu. Má to vždy vo vojenskom poriadku: halena visí na žŕdke, halapartňa pri nej, a na halapartni, ako randlík na kole, jeho milá šlofaňa. A ozaj myslel by si, že to randlica — taká je vymastená a stuhnutá. No môže mráz šindeľ dvíhať, plešatá hlava jej vlastníka hovie si v nej ani v prihriatom oleji. A takto v lete, ak sa trafí, že pod ňou rozhorúčilo by sa náhodou, tu chladí až milá vec! Ani čo by žena studený obkladok priložila…

Rázvora natiahol ju i teraz ako nerozlučný doplnok hlásnického úboru, založil halenu na plecia a omakajúc, či z jej rukáva nevytratil sa nejaký strúčik cesnaku, nezbytná ochrana proti mátohám a „nedokŕščaťom“, vykročil z domu a pobral sa hore dedinou. Nehlási; obyčajne vyjde o štvrť hodiny neskoršie; nuž spraví sa nemým strážcom — tak vraj skôr dolapí…

Noc bola jasná, tichá, príjemné pološero dodávalo okoliu poetického rázu. Škoda, že hlásnici nie sú zároveň básnikmi. Koľko piesní vyvolalo by nadšenie, vdýchnuté očarujúcou lahodou letnej noci! Nebo samá hviezda, povetrie plné vône, tepla a tajomných zvukov, a všetko to splývajúc, unášalo by ducha nočného strážcu v ríšu básnických nadšení…

Takto, bez básnického daru, obyčajným sluchom a čuchom obdarený Rázvora cíti len, že Prhalka zas pripálila zápražku: nesie sa to povetrím a dráždi jeho citlivý nos, a na záhumní škrieka, vrčí, rapoce a klokotá kŕdeľ žiab. Akoby každú osobitne nabádal na halapartňu…

Hlásiac prešiel dedinou. Obloky domov stemnievali jeden po druhom, ako keď svätojánske mušky zapadajú do krovia. Iba na vyšnom konci dediny žiaria jasne štyri obloky — krčma Bergmannova. Škoda, že je nie zima, prišlo na um Rázvorovi. V zime totiž, kým v Bergmannovej pálenici páli sa „chýrna“ borovička a slivovica, hlásnik každý večer ako na hotové zájde si k Bergmannovi a ten bez popýtania nameria mu za sklenku. Bergmann je dobrý človek a hlásnikovi dôveruje ani sebe. Ba viacej ako svojmu synovi Gustlovi: ten, majúc dozor nad páleníkmi, prevalí sa pod pec a pálenici mohli by robiť, čo by chceli — keby nie Rázvoru. Ale ak ten hlási, Bergmann pokojne spí, až sa Rázvora neraz smeje do hrsti.

No, hľa, teraz, akiste počujúc hlásnika, Bergmann vyšiel von a čaká… Rázvora podišiel k nemu v očakávaní, že mu žid niečo chce povedať.

„Tu máte — ale aby ste dobre strážili!“ vraví mu bez všetkého úvodu a nadstŕka mu sklenku. Rázvora sa zaradoval — nie že by bol lipol za pálenkou, ale viacej že posedí si v pálenici, pohovorí si… Pre neho je v tom kus poézie: sedieť pred pecou, v ktorej horí ani v predpeklí, a v kotle to syčí a výpary omamujú, až sa hlava krúti od toho.

„A čo tak — práve z mlatby? Nebodaj bôrky zo Spiša…?!“ spytuje sa Bergmanna, nadstavujúc sklenicu proti svetlu.

Žid sa usmial tajomne.

„A čosi extra, Jurko!“ vraví figliarsky a šuchá si ruky. „Pre bôrky by som vás neunúval, ale — — tamto v kolkárni mám trochu háklivú partieku… viete, pivo! Nuž, reku, aby ste dali pozor, žeby sa mládenci zasa doň nenanosili ako onehda… Viete: kolkáreň je nezamknutá a jeden sud je na točke…“

„Hm, hm,“ odkašlal Rázvora a akosi sa stratil v myšlienkach. „Vy ste líška, Ozefko,“ vraví po chvíli tónom dôverným.

Bergmann je, ako sa povie, praktický človek: nedávno bola sa skazila pivovarčiemu várka piva, on ho vzal a vypálil na pálenku. A teraz teda zasa.

„A čo?“ smeje sa Bergmann. „Var’ ho vylejeme na ulicu? Dar boží…“

„Ale keby vás dolapili…!“ výstražne vraví Rázvora.

„Dolapili! Kedy ma dolapili? A toto je nie také ako to. To aké bolo — a nič sa nestalo. Toto je len prestáte; viete, bol v meste majáles… vyšli páni, vyšli ševci, pivo sa načalo: a tu leja, ani čo by z vreca lial. Páni ušli — a načapované pivo nemal kto piť; nuž prestálo sa. Ale pálenka bude… ani malvázia!“

„Vy ste líška, Ozefko!“ opätuje Rázvora, neveriac ani slova.

„Hľa, to prvé i mládenci pili, a nič im nebolo. Dozvedeli sa, že mám pivo v kolkárni: zobrali sa a vypili vari do pol suda. Preto, reku, aby ste dali pozor…“

„A naozaj im nič nebolo?“ spytuje sa Rázvora. „Reku či nejaké bôle alebo čo takého?“

„Ani mak, Jurko,“ uisťuje Bergmann, a ubezpečený poberá sa dnu. No vtom prišlo mu čosi na um. Vrátil sa, a chytiac Rázvoru za remence haleny, vraví:

„No — ono tí len tak ľahko neobišli! Viete, nič je to naliať sa pokazeného piva. Môžeš dostať bôle alebo pokazíš si žalúdok, alebo ešte čosi horšie — čo ja viem, čo. Človek nevie, ako si uškodí; a potom zhľadávaj lieky a doktora. Veru tak…!“ dotvŕdza, vidiac pri svetle z izby von padajúcom výraz sklamania na tvári Rázvorovej, a pokojne berie sa dnu.

„Hm, hm,“ odkašliava Rázvora, zaberajúc cez dvor ku kolkárni.

Kolkáreň je dosť priestranná doštená búda. Dookola vysadené agáty tienia tak, že hoci je von dosť vidno, tu okolo nej tma ani v rohu. Rázvora, dobre známy v okolí, vošiel dnu, a vytiahnuc z vrecka zápalku, posvietil si na zverené imanie. Bergmann neluhal: šesť sudov jeden vedľa druhého stálo vo dvoch radoch. Jeden z nich bol načapovaný. Iste paholci pri skladaní probovali, či je naozaj nanič. Rázvora poklopal naň; sud znel temno — bol plný. Znak, že je nie na užitie v tomto stave. ,A takto človek nevie, čím si uškodí,‘ prišli mu na um slová Ozefove a mrzuto pobral sa po povinnosti.

Prešiel s jedenástou; ale celou obchôdzkou stále vŕtalo mu v ume pivo v kolkárni. V nočnom tichu rovnomerne kráčajúc sám a sám, predstavy jeho stávali sa živšími a živšími a rástla chuť na trochu osvieženia. Prišlo mu na um, že predsa mohol okúsiť aspoň, aby vedel, čo je, aké je. I zobral sa znova ku kolkárni. ,Však okúsiť môžem, preto nič,‘ dumal, potme šmátrajúc po sude s točkou. Zažať sa neodvážil, — nie preto, že by sa bál pristihnutia, ale ak by pivo bolo naozaj nanič… ,No, trochu len natočím do klobúka. Ak dobré — vypijem, ak nie — vylejem. Áno, vylejem!‘ dotvrdil hrdinsky, nadstavujúc pod točku klobúk. Musel napružiť sily, kým sa točka pohla. Prenikavý škripot točky trhol ním tak, že ju chytro zakrútil naspäť. No do klobúka stačilo natiecť na okúsenie. Opatrne prihol ho k ústam a glgol. Tekutina neurčitej, natrpkastej chuti ovlažila mu hrdlo a pošteklila nos. Určite nemohol súdiť. No nahnúc si ešte raz, zbadal, že je pivo nie také zlé, ako si predstavoval. ,Ah, oplan žid!‘ predsa sa len rozhrešil v duchu. ,Čo nevyhúta, psia duša! Nakúpi čohosi, čo by usmrtilo i to hoviadko, a ty, sedliak, plať mu potom ako za nápoj statočne a poctivo požehnaný… Nemá svedomia — nemá!‘ povráva si akosi mimovoľne, dopijúc ostatok a otriasajúc klobúk, aby v ňom ani kvakpy nezostalo, a sklamaný vyšiel von.

„A ešte aby sa mu obzeral! Čert sa ti bude obzerať — nie ja!“ hundre, idúc dvorom. Ale hneď si umieni, že sa predsa len obzrie ešte raz. Bergmann zveril sa na neho, ak by sa náhodou niečo stalo, on by to mal na svedomí. Keby tak mládenci náhodou vedeli a prišli; a čo by aj nepili… keby tak popustili točku a pivo — šust zo suda. Oni by ušli, pivo by vytieklo a žid našiel by už len mláku…

Predstava, ako by mládenci vypustili pivo a žid ako by sa hneval, rozveselila ho tak, že sa rozosmial. „Škrkal by sa. A dobre, nech by sa škrkal!“ dotvŕdzal škodoradostne. Zmocnila sa ho akási milá nálada, a hoc piva pil len málo, v žalúdku pocítil príjemné teplo. To ho zmierilo trochu s Bergmannom a začal ho akosi ľutovať, keby tí mládenci ozaj mali vykonať niečo. Veď, hľa, pivo je nie také zlé. Čo z neho i pálenky napáli, nezhreší tak veľmi. Veď je to dar boží. Má ho nechať nemilobohu? A potom, keby sa ozaj stalo niečo, Bergmann bude vinu dávať jemu a roznesie sa, že hlásnik je nanič, lebo nestráži, a ešte o dobré meno ho pripraví…

Táto myšlienka ho tak zobrala, že sa hneď obrátil do kolkárne. Nie tak kvôli Bergmannovi, ale kvôli dobrému menu a cti hlásnickej. Ani kvôli pivu nie — len aby nik nemohol povedať. Za jeho hlásenia nestalo sa ešte nič; nedopustí, aby práve teraz nejaká škrata — I kmotor by ho vysmial.

Hodnú chvíľu obchádzal okolo kolkárne a pokušenie okúsiť piva zasa začalo dorážať. Teraz sa už nebránil veľmi. ,Veď sa nemusím napiť. Ale tak trochu nezaškodí. Aspoň zohreje…!‘

A natočil si plný klobúk a pil už smelšie. Mnoho piva v živote nepopil, azda preto mu toto zachutilo. Bolo dobre chladené a páchlo chmeľom. To možno iba pánom nechutilo. A kdeže by aj! Taký pán má žalúdok ani makový kvet. Ale sedliak… „Čo by si živé striebro vypil — nepopustí!“ smeje sa Rázvora. Svojmu žalúdku obzvlášť môže dôverovať; hoci inokedy trochu nerád sa rozpomína, teraz sa hrdinsky usmieva, pripomínajúc si, ako kedysi (pravda, je to už dávno) bol sa stavil s richtárom. Vidiac, že ten zošklivil si polievku, pretože neopatrná muška našla v nej svoj hrob, ponúkol sa, že on zje pol litra múch, pripravených s vajcom a škvarkami — a stávku vyhral. Bolo mu síce od toho trochu onakvo, takže richtár, ktorého prítomný Bergmann postrašil kriminálom, ak by žena Rázvorová zostala vdovou, hneď letel po lekára; ale kým lekár došiel, Rázvora už kosil pod samou Javorinou na Drieňovej — len tak šústalo.

Rozpomienkou na tento žart úplne vyvrátila sa mu z mysle Ozefova výstraha i vlastná obava pred následkami skazeného piva. Posmelil sa natoľko, že pivo začalo mu celkom chutiť, a keď po hodnej chvíli opäť vyšiel z kolkárne, cítil sa, ani čo by išiel z krštenia.

,Oh, ja sprostý! Veď som mohol vedieť, že ma žid len straší, aby mu neubudlo. Hneď od večera som mohol užiť…‘

Hrdinsky zakričal dvanástu, natešený, že predsa oklamal žida. I umienil si, že zajtra zasadne si k nemu hneď, ako odhlási desiatu. I kmotrovi povie — práve zato povie! Nech i ten chudák užije… Ale ešte ho nezobudí (Svrček mal hlásiť od polnoci), vráti sa ešte raz a na spánok natočí si kvapku…

Noc bola ešte jasnejšia a krajšia — aspoň Rázvorovi sa videlo, akoby sa smial celý svet. Idúc na vežu, len tak nadrážal sa po schodoch, a zvonil zrezka a dlho. „Keby sa len kmotor nezobudil, ešte by som si zašiel na kvapku,“ podumal, štverajúc sa z veže. Zíduc, zazrel akúsi postavu, ako zaberá od obecného domu. Zlodej! blyslo mu hlavou, ale nezľakol sa. Zachcelo sa mu vykázať niečo. Bystro sa postavil za gaštan neďaleko veže, a keď ten prechádzal povedľa, vyskočil po vojensky a buchol halapartňou do zeme.

„Holt!“ zvolal prísnym hlasom. Domnelý zlodej sa strhol a mrzuto odpľul. Rázvora prizrel sa lepšie a rozosmial sa veselo.

„Ale, to ste vy, kmotre? A ja, že to zlodej. No, ďakovať Pánu Bohu, že som vás neopálil.“

„Len aby som ja vás neopálil,“ obrátil sa kmotor mrzuto. Bol rozospatý a ako vyskočil spod periny, v naozajstných nedbalkách, a hoci bolo teplo, vydrvila ho zima. „Čo vás čert nabáda?! Dobrá polhodina, čo odbila jedna z polnoci — a vy dáte sa vyzváňať dvanástu.“

„Ba kýho…! Ale naozaj?“ úprimne sa zadivil Rázvora. Trochu sa zarazil; ale prišlo mu na um zalichotiť kmotrovi. „A veď ja som vedel,“ zahovoril, nežne pozerajúc na kmotra, „vedel som, že je už po polnoci, ale, reku, chudák kmotor, nech si pospí; preto som zvonil neskoršie. Ľúto mi vás prišlo, kmotre; reku narobí sa ako kôň, a tebe sa nechce spať…“

Svrček, ešte vždy rozmrzený, úkosom pozrel naň. Vedel, že kmotor luže; len nevedel, prečo.

„Kde krstili, kmotre?“ spýtal sa zrazu bez všetkého úvodu. Rázvora zadivene pozrel a rozosmial sa veselo.

„A, bodaj vás…! No vy naozaj všetko musíte vysnoriť. Ja reku zatajím — a tu máš…! No krstiť jednako nekrstili, ale, viete…“

A Rázvora povedal kmotrovi, čo mu zveril Bergmann a ako on skúšal pivo.

„A že sa vám chcelo — takú brečku!“ ľahostajne nadhodil kmotor a akosi zhlboka zazíval.

Rázvora sa trochu zahanbil, ale hneď zas vpadol do dobrej nálady. Myslel si, ako by bol mohol kmotra postrašiť na nejaký spôsob.

„Počujte, kmotre, keby som sa vám hneď nebol priznal, mohol som vás pekne prehnať,“ vraví veselo, smejúc sa svojmu pomyslu. Kráčali spolu dolu dedinou. Svrček išiel si po halenu a Rázvora šiel s ním len tak, z kamarátstva. „Keby som sa reku bol spravil, že vás nepoznám…“

„To ako tú svoju kozu!“ uškrnul sa Svrček zlomyseľne. Čakal, že Rázvora odpovie mu spurne, ale on rozosmial sa veselo.

„Nuž, prehnali ma, lotri. Ale bola tma — nie div, že som sa dal napáliť. Viete, po tri noci žena počula, ako ktosi dobíja sa do chlieva. ,Starý,‘ hovorí mi, ,kýsi čert lakomí sa na našu kozu. Kým ty strážiš cudzie, tvoje ti ktosi splákne.‘ Reku dám pozor. Strežiem, strežiem milú kozu…“

„A za ten čas ukradli vám kožuch,“ vyrušil ho Svrček.

„Veru kožuch. Ale kto by si bol pomyslel. Hovorím žene: ,Žena, koza je na pokoji, a ja tu nemôžem stáť celú noc. Je tvoja, stráž si ju.‘ A zberám sa odhlásiť dvanástu. Ako idem hore dedinou, tu počujem, akoby koza zamekotala. Hop! reku, zle je! Idem ďalej a ozaj — predo mnou dvaja chlapi a jeden nesie čosi, a to len ,meé! meé!‘ Hop! reku, už je milá koza tam! čo robiť? Pustím sa za nimi, oni v nohy, a milá koza akoby ma volala: ,Meé! meé!‘…“

Rázvora sa tak rozosmial, že od smiechu nevládze dopovedať, ako ďalej letel za zlodejmi domnelej kozy, ako tí naľakaní zrazu pustili kozu, a že nebola to koza, ale slamou vypchatý kožuch, ktorý mu ukradli z pitvora, kým on číhal pri chlieve. Tento posmech dlhý čas nemohli mu zabudnúť; často teraz ako ozvena na jeho „Odpočívajte…“ tu i tu zaznie žalostné „Meé!…“

„Ale i vás prehnali, kmotre,“ smeje sa Rázvora, natešený, že môže sa vŕšiť na kmotrovi, kedykoľvek to príde do reči. „I vás prehnali — a inak ešte. Tuším, i richtár pridali vám čosi…“

Svrček zahundral, a že boli práve pred jeho domom, vošiel po halenu. Rázvora sa znova chutne rozosmial — teraz už príhode kmotrovej. Ani on neušiel fígľom šarvancov. Raz, ako hlási, vidí, že za dedinou vybĺkla žiara — práve tam, kde stála Plasienkova stodola. Zjašený kmotor čo neurobil? Hybaj na vežu a hneď dáva sa „šturmovať“ na oba zvony, nebadajúc, že po žiare ani stopy. Ľudia sa zbehli, a on ešte nebadá, že nehorí, až keď richtár vyletel na vežu a v náhlosti, nepoznávajúc strážcu obce, vylepil Svrčkovi zaucho, vtedy dal sa zviesť dolu. A po strachu, ktorý ľudí pochytil, smiech bol veľký, lebo stodola Plasienkova už dva roky nemala strechy; čnejú z nej len holé múry. Ale na to Svrček v náhlosti zabudol. A to mládenci zapálili šupku slamy, aby ho oklamali…

„Že sa vám chce toľko!“ mrzuto povedal Svrček, ktorý medzitým už vyšiel oblečený na stráž a zbadal, že sa kmotor ešte vždy uškŕňa. „Museli ste si dobre potiahnuť toho piva.“

Rázvora zbadajúc posmešný tón kolegov, zamrzel sa.

„No veru; či som si nepotiahol!“ zaluhal si veľmi vážne. „Čo by som si — takej brečky,“ použil slová kmotrove a dodal si tvári výraz opravdivého opovrženia, hoci vo tme bolo to zbytočné. Je mu lúto, že sa priznal; teraz ho bude domŕzať. Bude sa hanbiť, že sa ulakomil na to, čo by kmotor zaiste nepil. „Kdeže by ja pil? Viete, ja i tak nerád pivo… a také ešte… To radšej čistú vodu!“ odŕha už cele znechutený. „Veru vodu. Napiješ sa, koľko chceš, a nič ti je. To je najzdravšie…“

No kmotor nepovedal ani slova a Rázvora už celkom rozladený pobral sa domov.