ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eva Svrčková zas mala zlý deň. Vstávajúc ráno, div nevyskočila od radosti; „starý“ akoby nič, vykračoval si zo stodoly, kam sa bol utiahol na noc, aby — ako vravel — stenaním nerušil nočný pokoj svojich domácich, a ona, zazrúc ho, hneď usúdila, že sa dnes bude mlátiť — tu zrazu čo vidí?! Ruku mal poviazanú: tri prsty — každý ako krpec! Ako bol včera s tou nohou trochu nešikovný, zatvárajúc vráta na stodole, pricvikol si pravú ruku.

„Len chytro starého sadla!“ volal netrpezlivo, keď ona začala svoje lamentácie. Bola zadivená. Hľa, noha zahojila sa mu bez jej lieku, a ako ľahko! A predsa ju slúchne! Hupky letela do komory a priložila mu hodný kus.

A zadivenie len vzrástlo, keď o chvíľu pribehla kmotra Rázvorová a celá nastráchaná tak preboha prosila omelinku sadla. Samé nešťastie valí sa na nich: včera starý klepol sa po ruke (ale už sa mu, chvalabohu, zahojilo), a v noci čo ho nezašlo? Akosi — ktozná, ako? — potkol sa a rozrazil si všetky prsty pravej nohy. Ledva dokuľhal, a teraz vystenáva až hrôza! Včera bol trpezlivý, no dnes ho už i trpezlivosť opustila —: hupky musela letieť sem po sadlo. Natešená kmotra odkrojila jej hodný kus. Bolo jej síce muža i kmotra trochu ľúto, ale tešila sa, že zo Šavlov, neveriacich v liečivú moc starého sadla, stali sa tak chytro Pavlovia…

Podvečer Svrček vybral sa ku kmotrovi. Podotknúť treba: nešiel vďačne, ale žena silou-mocou vyštuchala ho, keďže ho včera on tiež prišiel navštíviť. Našiel kmotra na násype — ležal práve ako on včera. Vyslovil mu hneď z príchodu súcit, ale kmotor odsekol celkom nezdvorilo, aby mu dal pokoj.

„Keby nie vás, mohol som tohto nemať. Čert vás nadhodil, kde nebolo treba.“

„Ba vás, kmotre,“ odtušil Svrček. „Keby ste boli mlčali, mohlo byť dobre. Pre vás zlizli sme obaja. Keby ste boli mali rozum…“

„Ba vy, kmotre! Ej, ale nech ste len aj vy boli pri tom — nedal by to za neviem čo!“ rozosmial sa zrazu. „Už čo sme sa i trochu poondiali, nech ste len i vy užili. A ja, že si vy ani krpca neoblejete takou brečkou!“ posmieval sa škodoradostne. „No, nemajte za bánosť, ale vy ste — vy ste…“

„Priam ako vy, kmotre —,“ a obaja sa rozosmiali.

No Rázvorova tvár hneď opäť zvážnela.

„Ale mňa veľmi mrzí… veľmi ma mrzí —“

„No, čože — horšie veci sa postávajú, a preto nič!“ potešil ho flegmatickejší kmotor. „Vy nezradíte mňa, ja nezradím vás — a aspoň sme si upili.“

„Upili, upili — veď práve to je to, čo ma mrzí! Pomyslite si: na priedení pribehne Bergmann, a keď sa vyspýtal, či som v noci nič nepočul, celý natešený, viete, čo mi povie? To pivo nebolo zlé; zavčas rána viezli ho jeho bratovi na Lehotku, a on, lotor, nachystal súdok zlého, ak by komusi prišla chuť okúsiť… A my sme sa dali oklamať…“

„A čo ste mu povedali, kmotre?“ rozhorlil sa Svrček.

„Povedal som mu, aby druhý raz nemal za bláznov ľudí statočných.“

„To ste sproste povedali, kmotre,“ poklepúc si prstom na čelo, poučil ho Svrček. Obaja sa zarmútili.