ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Literárne dedičstvo bolo prevratom znehodnotené. Práve tak, ako boli znehodnotené vklady u bývalej vlády. To neznamená, že by dedičstvo Kukučína, Vajanského, Hviezdoslava bolo utrpelo stratu na svojej hodnote básnickej; znamená to iba, že tvorba týchto — a s nimi tvorba veľkej väčšiny predprevratových autorov — patrila ideove časom, keď bolo treba bdieť nad udržaním národného ducha. Vtedy ona plnila — a splnila — svoje poslanie. I prostredie, z ktorého čerpala, stratilo už veľa zo svojej funkčnej dôležitosti. Tie konflikty zemianskych kúrií s ich „schnúcimi ratolesťami“, s prostredím dedinských fár a škôl, v ktorých bdeli ešte iskierky národného povedomia, tieto konflikty sú už dnes bezpredmetné. I do prostredia kukučínovskej dediny zasiahli nové časy rušivo. Načúvať idylickému životu Miša znamenalo by dnes načúvať ozvene krokov, ktoré prešli dávno pomimo. Tlmočníkom reči dediny je dnes skôr Urban ako Hronský.

Slovom, postavenie dnešného slovenského románopisca je dnes o málo čo závideniahodnejšie, než bolo postavenie Vajanského. Obom chýbala tradícia, ktorá by im poskytovala zásobu možností a noriem, smerodajných pre ich tvorbu. Je síce pravda, že Kukučín a Vajanský obohatili — ba vytvorili — románovú reč a položili základy slovenskej románovej kompozície, ale literárna tradícia nie je len zásobou noriem rečových a kompozičných. Viac než to je zásobou noriem dramatických, t. j. tých, ktoré určujú dej a ktoré sú tvorené a obohacované náplňou života, jeho mnohosťou a členitosťou. A ďalej je literárna tradícia i zásobou noriem ideových, t. j. tých, ktoré určujú tendenciu diela, a konečne nie najmenej významnou jej zložkou je i zásoba tých noriem, ktoré sú dané úrovňou čitateľského okruhu. Netreba azda zvlášť dokazovať, že hodnota takto chápanej tradície slovenského románu prevratom utrpela.

Predstavuje nedonosené decko, ktoré sa s malým úspechom pokúšajú zachrániť pre život niektorí z mladých. Napríklad Hronský.

Keby sa tento — iste veľmi nadaný — spisovateľ bol narodil o tridsať rokov skôr, bola by jeho tvorba znamenala mnohonásobne väčší prínos, než znamená dnes. Dnes prostredie, ktoré opisuje, nie je viac prostredím živým, je to prostredie predprevratovej dediny, prostredie Kukučínovo. Chýbajú mu všetky príznaky, ktoré doň vniesol prevrat. Všetko nadanie, všetka pilnosť i láska, ktorú mu Hronský venuje, to všetko prišlo neskoro. Podobne milujú iba matky vo svojich dospelých synoch deti, aké im prirástli k srdcu, kým ich nosili na rukách. Dedina sa už odcudzila kukučínovskej prostomyseľnosti, nevinnosti a rázovitosti. Votreli sa do nej prvky civilizácie, ktoré ju uniformujú, doľahli na ňu biedy, ktoré sa zrodili po vojne. Zdá sa, že Hronský sám zbadal anachronizmus svojej tvorby. Proroctvo doktora Stankovského svedčilo by o tom, že Hronský hľadá nové cesty. Tak či onak, iste sa Hronskému patrí, aby v tomto hľadaní nezastal; zaväzuje ho k tomu jeho nadanie, ktoré by nemalo vyjsť nazmar.

V podobnom postavení nachádza sa viac románopiscov i novelistov (Alexy, Hrušovský, Prídavok), ale niektorí z nich s menšou nádejou, že sa im niekedy podarí vymaniť sa z neho.

Okrem týchto, ktorí veria v dedičstvo a trúfajú si naň nadviazať, sú tu Urban, Jilemnický, Vámoš, Kavec a do určitej miery i Rázus a Jégé, ktorí sa literárneho dedičstva úplne alebo čiastočne zriekli, pretože pochopili, že problémy sú po prevrate skĺbené z nových hodnôt, na ktoré treba sa dívať z nového stanoviska a riešiť ich novými metódami. Uvedomili si, že okruh ich pôsobnosti sa rozšíril, zmenil a diferencoval jednak vplyvom netušených možností kultúrnych, ktoré sa oslobodenému národu naskytli, ale viac ešte vplyvom zmenených pomerov sociálnych a nových ideových prúdov svetových. Zbadali, že kukučínovskí svákovia a tetky vymierajú, že dedina bola zapriahnutá do širšieho diania. Kultúra útočí na ňu novými školami a politika dodieva ústami agitátorov, kým bieda zo dňa na deň rastie a svet sa otriasa v samých základoch, viac než sa otriasal za vojny.

Slová a slovné obraty, ktoré stačili vyjadriť individuálne stavy románových hrdinov, slová prispôsobené piplaniu sa v patologických psychických prípadoch alebo v erotických motívoch románu z fin de siecle, slová, ktoré bolo treba brať pinzetou, sú dnes bezmocné. Udalosti hrnú sa tak chvatne, že niet času vážiť slová na analytických vážkach. Ak chceš vyjadriť všetko, čo búši dnes na tvoje zmysly, musíš hádzať slová lopatou, naberať ich rovno, ako sa ti zrodia v mozgu, a horúce ešte zhŕňať do viet bez ohľadu na zákony estetiky. Týmto je daná stavba a forma nového slovenského druhu: románovej reportáže. Jej pričinením pozície románu v posledných časoch sa povážlivo klátia. Román, táto bašta epického umenia, o nedobytnosti ktorej donedávna nikto by sa nebol odvážil pochybovať, začína trpieť nedostatkom prílivu mladých síl. Mená Galsworthyho, R. Rollanda, T. Manna nič už nezaručujú. Sú to veteráni, ktorí dnes-zajtra môžu povedať posledné slovo. Mladí húfne opúšťajú materské hradby a prebiehajú alebo k reportáži (pozri napr. poslednú knihu Johna Dos Passosa Manhattan Transfer) alebo sa venujú spisbe životopisov (Strachey, Maurois, Ludwig). Na strane reportáže sú dnes spisovatelia, ktorých knihy zaberajú väčšinu miesta vo výkladných skriniach (Glaeser, Remarque, Duhamel, Knikkerbocker, Renn, Morand, Kisch, Erenburg atď., nehovoriac o autoroch sovietskych, ktorým písať reportáže nariaďuje päťročný plán). Reportáž pokúša sa útočiť i na umenie dramatické (pozri napr. V Baumovej Ľudia v hoteli). Slovom, všetko svedčí o tom, že dnešok stráca zmysel pre epickosť, že chce vnímať v skratkách. Protiví sa mu nedať sa vliecť a zavádzať osudmi románového hrdinu, netúži po priľnutí k nemu. Vyhovuje mu reportáž, ktorá ho informuje o faktoch a senzáciách. Nevadí mu, že neuľpieva na nich, že kĺže po ich povrchu, nestravujúc, nezažívajúc ich. Nevadí mu, že reportáž díva sa na veci z tej ošúchanej, každému známej strany, odkiaľ pohľad nezaujme a nezanechá dojem. Darmo volá José Y Ortega, že dej, činnosť, fakty hrajú pramalú úlohu v umení, že to, čomu podlieha a čím sa nechá viesť ľudská vnímavosť, je forma. Jeho hlas nemá estetickú cenu v umení. Dnešok nemá estetický záujem. Má však záujem dramatický, ktorý ukojuje reportáž. Čitateľ chce byť informovaný zavčasu o zmenách, ktoré rušajú svetom v samých základoch. Cíti, že nemôže čakať, dokiaľ by tieto zmeny našli ozvenu v románovom sformovaní. Bolo by síce iste osožné podívať sa na ne zo stanoviska autora nadaného introspektívnym pohľadom, bolo by aj príjemnejšie, keby mu referáty o nich boli servírované miesto v senzačných, ale jednako suchých faktoch vycizelovanou formou románu. Ale na to všetko niet času. Spisovateľ je dnes agitátor, nie glosátor. Nové poriadky, nové hodnoty musia byť registrované čím skôr. Tým je odôvodnený rozmach reportáže. Až bude postavená nová hierarchia hodnôt, až sa pomery utíšia, začne azda znovu kvitnúť román, ktorému, zdá sa, vždy sa najlepšie darilo v prostredí ustálenom (pozri napr. viktoriánsky román v Anglicku).

Prednosti románu sú v časoch premien jeho nedostatkami. Tragédia románopisca je v tom, že potrebuje časový odstup, aby sa obrazy vonkajších udalostí po odzrkadlení fixovali v jeho vnútri. Táto fixáž, tento chemický proces pretavovania vo vlastnom vnútri autorom, je to, čo dáva marku dôveryhodnosti jeho dielu. Za túto marku platí teda románopisec tým, že je mu znemožnená účasť na stvárnení súčasných udalostí. Ustupuje reportérovi.

Toto je dôvod, pre ktorý i na Slovensku väčšia polovica tzv. románov, a z nich skoro všetky dobré, sú formovo i kompozične reportážami. Obe knihy Urbanove, kniha Vámošova, posledné diela Jilemnického i Rázusove Svety, to všetko sú reportáže s charakteristickými jej chybami i prednosťami. Sem patrí i kniha Kavcova i ohlásený román Bratislavského.

Keď vyšiel Urbanov Živý bič i jeho Hmly na úsvite, prijalo ich naše obecenstvo ako literárnu udalosť. Svojho času dovolili sme si už v tomto časopise poukázať na mylnosť (a do značnej miery i pokryteckosť a nespravodlivosť) tohto stanoviska. Urbanova tvorba nie je literatúrou pre literatúru (pozri len jeho polemiky s E. B. Lukáčom a A. Kostolným o funkcii literatúry); slovo a metafora je Urbanovi iba nevyhnutným prostriedkom, žrďou, na ktorej veje krvavá zástava biedy a krivdy. Urban je pripútaný vlastnými krvavými cievami k podstate slovenského bytia. Jeho pomer ku skutočnosti je živelný, bezprostredný. Chýba mu odstup a pokojný postoj a tým jednotiace meradlo udalostí. Díva sa na jednotlivosti a díva sa na ne priveľmi zblízka. Tým je jeho perspektíva skreslená, uniká mu pochopenie pre funkčné skĺbenie detailov. To práve sú charakteristické nedostatky každej reportáže.

Obdobnú stavbu možno pozorovať u Vámoša. Hoci udalosti, ktorými sa zaoberá v Atómoch boha, nestali sa aktuálnymi práve dnes, predsa sú naliehavé. Opäť je to dokumentárny film, rad paralelných, navzájom iba chabo spojených dejových pásem, nikde nezačínajúcich a nikde nekončiacich. Postava Zuriana je iba šnúrou, na ktorú sa jednotlivé úseky navliekajú bez toho, aby na seba narážali. Jednotlivé úseky sa nepretínajú, nedostávajú sa navzájom do konfliktov. Boli autorom zobrané ako ukážky psychologických a sociologických faktov a uložené ako zbierka motýľov napichnutých na špendlíky do skrinky pod sklo. Čo možno vyčítať autorovi Atómov boha nie je jeho zúrivá a primitívna naivnosť, s ktorou sa blíži k obetiam svojej zberateľskej vášne, nie je to ani cynizmus románového triku: kontrastu. Postavil do toho bahna a skazy čistú a neskúsenú dušu Zurianovu a nedopustil si sentimentálny záver, ktorým ho oslobodil od zodpovednosti.

Uvoľnená kompozícia a nedostatok umeleckého zmocňovania sú charakteristické i pre Rázusove Svety. Tento film bol nakrútený bezprostredne a bez akejkoľvek snahy o slovenskú retuš a disciplínu, ktorou by sa porušila jeho dokumentárna cena. Z tejto stránky Svety ešte len docenia.

Dalo by sa vypočítať ešte niekoľko diel z modernej románovej tvorby, ktoré nesú známky reportáže. Ale to, čo bolo povedané dosiaľ, stačí, aby ukázalo, že stanovisko kritiky voči poprevratovým spisovateľom je často nesprávne a nespravodlivé, keď v ich knihách hľadajú slabiny formy a stavby, neuvedomujúc si, že forma ani stavba reportáže neriadi sa podľa pravidiel uvádzaných v školských učebniciach.

(1931)