ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa po prevrate zaplnili školy slovenskými žiakmi, naši národovci plesali. V húfoch mladej detvy videli budúcu generáciu, ktorá prevezme raz vládu vecí do svojich rúk a zabezpečí rodu dobytú slobodu i uskutoční dávne ich ideály. Poprevratová idyla nadšenej radosti však netrvala dlho. Blankyt sa zatiahol mračnami a búrky boli neodvratné. Život sa ukázal vo svojej úplnej dravosti a nahote.

Popri nádejach v mládež čo „držiteľku rána“, ktorá mala odomknúť „raj nám zavretý“, ukázali sa čoskoro aj obavy. Mladá generácia, ktorá sa mala pripraviť na budúce úlohy vážne a svedomite bez rušivých vplyvov a zásahov zvonku, dostala sa do krážov rozličných smerov a záujmov, čím bola vo svojej výchove a vývoji determinovaná. Prv než by dospela k svojmu samostatnému úsudku a vlastnému názoru na veci a naše pomery, vystierali po nej ruky jednotlivci, skupiny a strany, aby ju získali pre seba a svoje ciele. Toto muselo napĺňať obavami, lebo okrem deštruktívnych vplyvov na výchovu bolo tu nebezpečenstvo, že mládež bude podvedome zapriahnutá do vychodených koľají svojich predchodcov, aby pokračovala ďalej v ich cnostiach i hriechoch automaticky.

Obavy sa zmenili v obžaloby. Neraz bolo možné čítať v tlači, že mládež naša má málo idealizmu, že je zmaterializovaná, že sa zháňa za -izmami, novotami, že je roztrieštená atď. Výčitky ľahko padli, ale patriční nepokúsili sa zistiť príčiny, kto je tomu na vine… Mládež sama cítila ťarchu nezdravých vplyvov a sama hľadala seba, cesty, ako by uskutočnila svoje snahy, a dala najavo, že žije a že vážne chápe svoje poslanie v národe. Ak sa zazlievalo, že mládež nedáva dosť o sebe znať, že sa stráni práce, bolo to neoprávnené. Cesty hľadania bývajú ťažké, najmä v takých pomeroch, v akých žila naša poprevratová mládež. Takto mohol hovoriť len povrchný pozorovateľ; kto bližšie pozoroval prejavy mladých, mal iné názory. Mládež dávala výraz svojmu „ja“ častejšie, ale nebolo to celkove a spontánne, ako by si to boli mnohí želali.

Oficiálne a spontánne prehovorili mladí až na zjazde v Trenč. Tepliciach. Prejav, i keď bol zhodný, nebol ešte prejavom dušou i telom jednotnej mladej generácie. Diferencie, ktoré na jej výchovu vtisli naše rozhárané pomery a tradície, boli badateľné. Bolo však zreteľne vidieť snahu oslobodiť sa od rozkladných vplyvov a dostať sa k jednote, ktorá je príkazom, akže mladá generácia má splniť svoje poslanie.

Slovo mladých a stanovisko, aké zaujal zjazd k otázkam prítomnosti, vyvolali značný ohlas v našej verejnosti. Na jednej strane veľké sympatie a na druhej zasa odpor až po bagatelizovanie a odsúdenie. Takáto ozvena neprekvapila. Pri našej rozdvojenosti bola viac ako pravdepodobná, je však dokladom, že prejav mladých bol otvorený a statočný.

Mladá generácia sa postavila proti svojim otcom, proti tým, ktorí ju vychovávali, chceli získať pre seba a ktorí jej dávali príklad svojím konaním. To, čo bolo v rokoch deväťdesiatych, keď hlasisti sa postavili proti svojim otcom, sa teraz zopakovalo, len obrátene. Mladí ideové opustili reprezentantov dnešného panujúceho smeru, hlasizmu, a nadviazali historicky. Tí, ktorí sú so zjazdom nespokojní a stavajú sa proti mladým, mali by na vec pozrieť serióznejšie a mali by hľadať vážne príčiny rozchodu, ktoré sú. Mladí hovorili pod tlakom pomerov, v povedomí svojej povinnosti a zodpovednosti.

Sú tu však aj zásadné rozdiely. Dnešná mladá generácia líši sa od svojich otcov zásadne, čo si dosť ani neuvedomujeme. Svet sa za posledných tridsať rokov nápadne zmenil v dôsledku svojho míľového tempa.

Medzi mladými a starými je rozpor aj v nazeraní na problém československý. Ani v tomto ohľade je to nie nič nové a neprirodzené. Naši starí, ináč hlasisti, otázku nastolili. Im bola ona ideálom, pium desiderium, a zostala im tak podnes.

Do prevratu otázka československá jestvovala len na papieri, písalo sa o nej, hovorilo, mala svojich zástupcov i protivníkov. Až do týchto čias bola zväčša vecou úvah. Po prevrate sa plán československej národnej jednoty začal uskutočňovať v živote. Hlasisti ostali svojim ideálom verní, ináč nemohli a tu sa ukázalo, že otázka má aj svoj rub a že je problémom zložitejším, než ako si mysleli.

Mladí, oslobodení od akýchkoľvek tendencií a predpokladov, hľadeli aj na tento problém triezvo a bez okuliarov. Pre nich momenty, aké vedeli uspokojiť napr. opozičníkov národnej rady 30. októbra pri vynášaní deklarácie, alebo dôvody, aké stačili našim starším, nemali dostatočné čaro a presvedčivú silu. Československý problém stal sa po prevrate nielen problémom unifikácie kultúry, reči atď., ale i otázkou chleba a tvrdého zápasu o existenciu, kde mladí mali možnosť vidieť, ako sa na ideál jednoty ťažko dopláca. Pritom nebolo tajomstvom, pomocou akých prostriedkov a akými metódami sa ideál jednoty československej realizoval; v prostriedkoch sa často ani nevyberalo a pôsobilo to niekedy až pohoršlivo a odpudzujúco. Najmä v školách pri výchove v tomto duchu sa mnoho hrešilo, takže otázku československej jednoty, ale aj otázku vzájomnosti hodne zdiskreditovalo. Hlas mladých ozýval sa z tejto stránky už dávnejšie — a zosilňoval sa úmerne podľa toho, ako sa pomery na Slovensku horšili. Mladí sa dnes spod zorného uhla existenčných otázok vyslovili proti čs. národnej jednote, ktorej politickým adekvátom je centralizmus, a domáhajú sa autonómie, na ktorú Slováci, ako osobitný národ, majú nárok a ktorá im ako takým patrí. Z takéhoto stanoviska nemožno však ani uzatvárať, ako sa to stalo, že by sa mladí stavali k pomeru Čechov a Slovákov záporne. Mladí si upravia aj tento pomer sami, lebo sú presvedčení, že jestvuje aj iné riešenie okrem doterajšieho, ktorému mali byť obetované ideály národa a jeho samobytnosť.

Mladá generácia povedala svoje slovo i k otázke vedenia nášho verejného života a k dnešným pomerom, čo malo za následok, že mladí a starí stoja dnes proti sebe. Mladí postupne viac a viac kritizujú prácu svojich otcov a ich poprevratovú činnosť, robiac ich zodpovednými, a to právom, za dnešné pomery. Kritika sa bude stupňovať, lebo už dnes možno jasne vidieť snahu zrevidovať poprevratovú minulosť a zistiť pravdu, kde sú príčiny dnešného neblahého stavu Slovenska, čo vykonali, v čom urobili chybu úmyselne alebo nevedome…

Na túto kritiku majú mladí právo, a to tým viac, že sa to týka ich samých, ich existencie a budúcnosti…

Otcovia naproti tejto kritike majú prácu obrany, aby obhájili svoj smer a svoju prácu i ospravedlnili sa v jednom-druhom. Toto je ich povinnosť. Dosial však, ako bolo vidieť, nevyužili náležité toto právo a možnosť, ale sami odpovedajú na kritiku kritikou. Kritika zo strany otcov stráca na svojej kvalite a zvŕha sa na lámanie palice nad mládežou a na lamentácie, že je k svojim otcom neúctivá, že sa oddáva fatalizmu, že miluje frázy, hejslováči, že je neseriózna atď. Bolo by statočnejšie úprimne priznať: Naša vina, pomýlili sme sa a sklamali. Nebolo by v tom nič zahanbujúce. Priznať sa úprimne k svojmu omylu je cnosť a takýto krok by mladým nielen zaimponoval, ale boli by hrdí, že majú statočných otcov. Trenice a hašterenia, ktoré otravujú náš verejný život, by zmizli, slovenské slovo by viac zavážilo.

(1932)