ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo môže spisovateľ doložiť k dielu maliarovmu? K dielu, ktoré hovorí samo za seba, vlastnou rečou a nedá sa vysvetľovať slovom ani písmom? Hudba, poézia i výtvarné umenie majú, všakže, svoje vlastné výrazové prostriedky a každá snaha vyjadriť jedno druhým alebo tretím, a to v akejkoľvek permutácii, musí nevyhnutne stroskotať. A predsa: tušíme, že všetky tieto tri druhy umeleckého prejavu musia mať nejakého spoločného menovateľa. Zdá sa nám, že alebo vyvierajú zo spoločného prameňa, z večnej túžby človeka uniknúť sebe samému a povzniesť sa vyššie k pravzorom krásy, dobra, pravdy, alebo — ak nie takto — že všetky tri smerujú k spoločnému cieľu: k tým istým pravzorom krásy, dobra a pravdy. Táto jednota v zrode alebo v cieli oprávňuje, ba viac, prinucuje umelcov všetkých vekov a všetkých druhov zaoberať sa tými istými námetmi a riešiť každý vlastnou rečou a vlastným spôsobom, tie isté, a teda večné problémy človeka na zemi. Takými problémami sú: boh, láska, smrť, hriech, vykúpenie atď. Od chvíle, keď zaznel prvý tón pastierovej píšťaly, až po Beethovenovu symfóniu, od prvého neumelého tanečného kroku až po drámy a komédie Shawove spĺňa umenie tento cieľ, usiluje sa človeka povzniesť k týmto vzorom, pomáha mu riešením týchto problémov znášať otupenosť a ťarchu života.

Krásne a jednoznačne sa to zračí v diele Majerníkovom, zavŕšenom v časoch najhoršieho potupenia ľudskosti, v časoch najhlbšieho úpadku krásy, dobra i pravdy. Každý, kto v týchto časoch nestratil ešte vieru v tieto večné ideály, musel sa zdať sebe i iným ako blázon, ako clown v cirkuse alebo ako Don Quijote, ten známy „rytier smutnej postavy“, bojujúci proti veterným mlynom a nechávajúci sa vysmievať za jediný úsmev, za jediný pohľad svojho ideálu, „dámy svojho srdca“, panny Dulciney. Preto nachádzame u Majerníka v toľkých obmenách práve motív Dona Quijota, vlečúceho sa vypálenou zemou na svojej úbohej Rocinante a sliediaceho na prázdnom obzore po niečom, čo by ho aspoň na chvíľu vytrhlo z tej strašnej samoty a spojilo ho s druhom seberovným. Preto je tu toľko obrazov na spoločný námet vyhnancov a vydedencov. Veď v časoch, ako boli tie, ktoré s Majerníkom prežíval vo svojom vnútri každý citlivý a veriaci človek, musel sa i on i jeho druhovia v utrpení zdať naozaj ako vydedenci, pre ktorých nebolo miesta medzi besniacim pokolením Antikristovým. Nebolo pre nich tváre ani predmetu, na ktorom by so záľubou mohli dať spočinúť svojim uboleným očiam. Nebolo zvuku, pri ktorom by mohli zabudnúť na svet vôkol seba. A tak sa títo nešťastníci zbíjali do húfov a tiahli v žalostných kŕdľoch preč z tejto krajiny potupy a božieho navštívenia. Ich cieľ na Majerníkových obrazoch ešte nevidieť, musí byť ešte veľmi ďaleko za obzorom a oni, hľa, sú už na smrť ustatí, ledva už vlečú nohy za sebou. V očiach, rozšírených horúčkou, možno im čítať strašné videnia, ktoré stretajú na svojej púti. Jedno z tých videní zachytil pútnik Majerník na obraze Neslýchané stretnutie, iné je na obraze Kapitulácia. Posledné z týchto neslýchaných stretnutí — nevedno ktoré, maliar nezanechal o ňom nijaký záznam — Majerník už neprežil. Padol tesne pred cieľom zmučenou tvárou na zem a už ju viac nezdvihol. V tom je tragédia jeho diela i jeho života: to, čo mu spôsobilo toľko biedy a utrpenia, práve sa už malo pominúť, no on nevládal uveriť, že sa naozaj pominie. Jedna z tých desivých vízií zakalila mu zrak a on si už netrúfal rozoznať kapituláciu od Víťazstva.

(1946)