ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smutný dôkaz o tom, akí slepí a hluchí vieme byť k dielu básnikovmu, poskytlo nám predstavenie Hviezdoslavovej tragédie Herodes a Herodias 25. septembra na scéne SND. 38 rokov prešlo od vytlačenia tohto veľdiela našej dramatickej literatúry, skoro dvadsať rokov existuje Slovenské národné divadlo a za celý ten čas nikto z nás nevedel a len málo zasvätencov tušilo, aký poklad ostáva tu nepovšimnutý v priečinkoch našich knižníc. Kedykoľvek prišla reč na možnosť javiskového realizovania Herodesa a Herodiady, ľahtikársky odbavovali sme celý problém kdesi a kedysi počutým tvrdením, že je to dráma knižná, naskrze nesúca na javisko a pod., a nikomu sa nechcelo overiť si toto tvrdenie. Okrem toho, keď išlo o Hviezdoslava, každý mal plno výhovoriek na jeho reč, na epický charakter jeho diela, a všetci sme akosi zabúdali, že boli už s úspechom predstavené na javisku i diela, ktoré podľa doterajších kritérií nemali nič spoločné s drámou a dramatickou literatúrou. (Javiskové predstavenie Máchovho Mája, Erbenových vojenských piesní a iného v divadle E. F. Buriana.)

Naozaj je nepochopiteľné, ako mohlo ležať bez povšimnutia toto výsostne dramatické dielo v čase, keď slovenským divadelníkom prichodí chodiť skoro po pýtaní za novými, pôvodnými divadelnými hrami.

Je pravda, že v tej forme, v akej je Herodes a Herodias napísaný, bol by na javisku nepredstaviteľný. Už i preto nie, lebo takýto originálny prednes trval by prinajmenej päť hodín. Ale je práve jednou z úloh moderného divadelníka, aby vedel nájsť a vylúštiť i z takéhoto diela dramatické jadro. A úprava Borodáčova jasne dokázala, že vo Hviezdoslavovej tragédii toto dramatické jadro je veľmi sýte a šťavnaté.

Pravda, z pôvodného textu vybral pre javisko len asi polovičku. No s radosťou sme sa presvedčili, že i táto polovička stačila, aby sa Hviezdoslavovo slovo rozozvučalo z javiska mohutnou, velebnou dramatickou silou. Najmä v prvej polovici, kde výberčivá ruka upravovateľa, pokyny režisérove i výrazové schopnosti hercov boli ešte svieže, bol výsledok veľkého pokusu dokonale presvedčivý. Nijako nás tu nerušilo, že z jednotlivých výstupov i z celkového rozvrhu bolo možné cítiť, že ide o dielo učeníka veľkého majstra Shakespeara, ktorého busta za roky žiarila v kúte tichej kubínskej pracovne nad sklonenou hlavou autora Herodesa a Herodiady. V druhej polovici prejavila sa však zrejmá únava všetkých spomenutých činiteľov. Najmä posledná scéna v kráľovskom paláci po porážke Herodesovej vojskom kráľa Aretasa vyznela nesúladne s celkom. Výkony hercov (najmä až potiaľ znamenitý výkon Bagarov v hlavnej úlohe) sa zrejme fyzickou únavou zlomili a prešli do nečakaného, skoro fraškovitého tónu. Ukáznená hviezdoslavovská reč zmenila sa v tejto poslednej scéne na ležérnu reč hovorovú. Darmo je, podobné výkony, aké žiada predstavenie Herodesa a Herodiady od hercov i režiséra, nedajú sa zdolať za dva týždne. Tak málo času mal totiž súbor na nacvičenie celej hry. Na iných javiskách skúšali by podobnú hru iste najmenej tri mesiace. Veď len statočné namemorovanie napr. úlohy Herodovej v ťažkých Hviezdoslavových veršoch je výkon úctyhodný.

Druhá prekážka, ktorá nedovolila súboru zvládnuť veľkú úlohu bezchybne, je v nedostatočnom počte členov tohto súboru. Na veľmi význačné úlohy Salome a Jochanana nenašiel napr. režisér Borodáč interpretov. Úlohu Jochanana musel preto prevziať sám, hoci si iste uvedomil, že pri toľkej zaujatosti vo funkcii režiséra nemôže ju zastať dokonale. Úlohu Salome zveril zas sl. Bancíkovej, ktorá predsa len nemôže ešte stačiť svojimi výrazovými prostriedkami na vystihnutie tejto úžasne jemnej a Hviezdoslavom veľmi diskrétne exponovanej postavy. V ostatných úlohách obstáli herci čestne. Tak najmä pani Meličková v úlohe Herodiady, pani Borodáčová v úlohe kráľovnej Tamar, pán Sýkora v úlohe Manahena, dr. Jamnický v úlohe Chuzu, pán Guttmann v úlohe Filipa. Škoda len, že práve na Hviezdoslavovej reči sa výrazne ukázalo, ako u niektorých hercov cítiť ešte stále v ich prednese kazy dialektu.

Sme vďační slovenskému súboru a jeho režisérovi za ich veľké výkony v Hviezdoslavovej tragédii a uvedomujeme si, že týchto niekoľko kritických slov nepatrí len im samým. Oni zrejme za daných pomerov vykonali oveľa viac, než sme sa opovažovali čakať. Hviezdoslavov večer bol najväčšou udalosťou nielen tejto divadelnej sezóny, ale našej doterajšej divadelnej tradície vôbec. Radi by sme v ňom konečne videli presvedčivý argument o životaschopnosti nášho divadelníctva pre všetkých tých, ktorí o nej dosiaľ pochybujú a od ktorých finančne i organizačne závisí budúci vývoj tohto divadelníctva.

(1937)