ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Priestranná izba so staromódnym náradím. Široko rozložené kachle dávajú príjemnú teplotu. Vonku sa večerí a južné víchre hrajú sa s ošarpanými stromami, ale i vo vnútri pieseň novej jari naplňuje zádumčivú izbu. Už len málo svetla vniká do izby, lebo malé sú obloky a záclony ťažké… Tetka v kresle zaspala, mrviac kukuricu. Spokojne si chrápe. Po chvíli vstúpi s veľkým hurtom Kata.

KATA: Pani naša, počujte, počujte! (Stŕha tetku.) Pani naša — kravy prišli a pastier vraví…

TETKA (prebudí sa): Ale ja — reku že…

KATA: No vidíte, pani naša, zase ste zaspali, a ja sa mám roztrhať. Jano blúdi v meste.

TETKA: Ale ja… (Prichádza k sebe.) Len som sa tak zamyslela.

KATA: Áno, ale kukurica sa vám rozsypala zo slamienky. (Zohýna sa a zberá.)

TETKA (zohne sa tiež a pilne zberá každé zrnko, pritom jej padnú okuliare z nosa): Pane Bože, snáď sa im nič nestalo…? Ledva som si ich utrafila! Ach, starnem, už starnem! A celý dom na mojej hlave! A ty, kde si blúdila? Od obedu som ťa nevidela. Roboty vyše práva, a ty si iste celé odpoludnie preleňošila.

KATA: Ale ja? Päť ráz som bola po šúštie, naskladám si reku, zajtra je nedeľa — a ja že leňoším, pani naša? No, videli by ste vy. Nech vám povie Ondriš.

TETKA: Tak naskladala si si, a tu môže všetko prepadnúť. A snáď si aj Ondriš vzal niekoľko snopov na pamiatku…? Veď vy tak robíte. Všade aby človek za vami striežil. Vidíš, prascom si nedala jesť, chceli ma roztrhať. A reku, namrvím im trocha kukurice, kým prídeš.

KATA: Áno, a pritom ste si odspali. Ale ja celý deň ako na kole. Päť ráz bola som na šúštie, pozrite, aké mám nohy. Odkedy tak dúcha, stopilo sa všetko — samá voda. Ach, kedy už zazeleňajú sa pasienky! Dokedy že budem ešte šúštie vláčiť? Ani kravám nechce sa šúštie… aj ony by už chceli zelené.

TETKA: Ach, zelené! Veď si mi ty vlani zničila jednu jalovicu od zeleného! Pamätáš dobre. To by bola krava dnes! A čo, neprišli ešte kravy?

KATA: Veď to som vám prišla povedať, a vy ste spali.

TETKA: A čo tu drkoceš, nešťastnica! Pomyje mi prevrhnú!

KATA: Ale veď sú poviazané. Ondriš mi pomohol. Aj žerú už. (Sadá si.) Pane Bože, však som len ustatá.

TETKA: No len tak pekne, len si odpočiň, veľkomožná pani. Veď vy všetci tak! Ach, keby ja nie, všetko by prepadlo tuná. Starý pán už nevládzu dozerať, Jano len fajčí a slope — a to dievča — ja nieviem, kedy mu príde chuť do roboty. Čože, keď som ja bola mladá, dobre ma už vtedy nebohá mama obháňali.

KATA: Ej, voľká si ona, voľká! Užíva mladosť, oj, ako si užíva! Dobre jej! A starý pán nedajú na ňu ani reči. Dosť ju poúčam —

TETKA: Ach čo! Ako aj vtedy, keď som musela ísť do mesta k advokátovi, ako som jej prikazovala: daj si pozor, Maňa, na morky, dvere nech sú vždy zatvorené od ulice. A čo sa stalo: ona blúdila po záhrade, štyri sa stratili.

KATA: Áno, a dve ste si ešte poslali pánu grófovi. Ostalo nám len šesť. Nuž je pravda, dobre nám robí —

TETKA: A čo robí? On nám dobre robí? Že mu tak dobre spravujeme jeho majery? Že sa mučíme, aby on bohatnul? A čože pán dobre robí? Kto by mu tak dobre robil ako my? Áno, my zbierame a on si leňoší vo svojom kaštieli.

KATA: Však nech si vypočinie. Čože, už prešiel sedemdesiat. Ach, veď si tak myslím: Pane Bože, komuže to zanechá to bohatstvo? Veď nemá nikoho, len ako ten topoľ na ceste, sám samučičký, opustený. Prečo sa len neoženil, aspoň by mal komu zanechať.

TETKA: Ach, čo! Neboj sa, nájde sa dáka fiflena, čo sa mu zalíška. Veď sú takí mužskí! Len peniaze vedia rozhadzovať. Ach, nenávidím ich! Teraz Bohu ďakujem, že som sa nevydala. Koľko sa moja úbohá sestra natrápila! — no nechcem nič vravieť…

KATA: Nech odpočíva v pokoji! Pamätám sa na ňu, krásna bola ako obraz —

TETKA: Áno, veď sme my dve úplne podobné boli, len čo v rokoch bol rozdiel. A potom zomrela chudera… (Plače.)

KATA: (plačlivo): A za ňou pošiel i on. A sirota Maňa ostala… A čo mu! Božia vôľa. Druhí si požijú, nazhŕňajú, len preleňošia. A my! Ach, však som len unavená… (Drieme sa jej.)

TETKA: Keby už len Jano prišiel. Iste zošíva krčmy. Veď ani dreva nieto naštiepaného. A šúštie je vlhké.

KATA: (prisviedča, ale už napoly spí.)

TETKA: Ach, nevydržím dlho, nevydržím! Keby sa aspoň vyčasilo. Starý pán nemusel dnes nikam ísť. Všetko na mojej hlave! No hľa, i husi treba dať vody. Koľkože má, Kata, šestnásť a či osemnásť vajec — ale Kata — Kata, veď ty spíš…! Ona spí — a kravy podojiť? Kata!!

KATA: (prebúdza sa): Ale, ja? Kravy sú tu — áno (vstane).

TETKA: Poďme teda, aj tým prascom dám kukurice (berie slamienku.)

KATA: A to som chcela vám povedať, že pastier vraví… (Odchádzajú, vo dverách.)

DEDKO: (vstúpi): Chvalabohu, tu som. A Janko prišiel už? Daj mi mäkké topánky. (Sadne si a vyzúva sa.)

Tetka podáva Kate slamienku a vráti sa, Kata odíde.

TETKA: (hľadajúc topánky, dudre): A kdeže si bol tak dlho? Od tretej sa motáš. A tu môže všetko prepadnúť. Pane Bože, veď i na seba pozoruj. Prechladneš, potom už stoneš. Veď vieš: Marec - poberaj sa starec! (Podá mu topánky.)

DEDKO: (bez bôlu): Máš pravdu, Marka. A sekera jedna už je na chrbte. Odporný vietor duje.

TETKA: Vidíš, a náhlil si sa. Spotený si, nezobliekaj sa! Človeče, že sa nechrániš.

DEDKO: Ale ja neviem, keď som vyšiel, bolo krásne — ešte som sa obával, že bude v noci mrznúť, a keď zrazu obrátilo sa. Južné vetry dujú a upomínajú… (Dáva si dole šál.)

TETKA: Nechaj si —

DEDKO: Uviažem si trochu. Tak —

TETKA: Maňa bola s tebou?

DEDKO: Pravdaže. A ostala u Bielov trochu, zabáva sa s deťmi, ale príde onedlho.

TETKA: Tak u Bielov si bol? Však je to hrozne ďaleko.

DEDKO: On ma stretol, šiel z apatéky. Ale už je jej lepšie, nuž som ju šiel pozrieť.

TETKA: A koľko si im zase nechal?

DEDKO: Prečo sa spytuješ? (Pokašláva.) Nemal som sa predsa tak náhliť. Jarné povetrie je priostré pre nás. (Načúvajú.) Ako len hučí, ako trasie… Nebudeme môcť počuť zvonenie a zajtra je nedeľa. Máš ražné pálené? (Ukazuje.) Tu, hľa, ma čosi nepokojí. A zajtra by som chcel ísť do kostola od Božieho narodenia nebol som!

TETKA: Vidíš i vtedy si stonal. V hlave ťa štiepalo, korene ťa boleli. A žaloval si sa na bolesť v lopatkách ako i teraz. No, kdeby nie, v tej zime tam celé hodiny sedieť. A načo to? Starý človek nech sedí doma. Veď pamätaj na nás!

DEDKO: Ej, Marka, jestli my nebudeme pamätovať na dušu svoju, na spasenie svoje — co jest platné člověku by všecken svět získal… A o vás postará sa ten nebeský Otec náš, opatrovateľ opustených. Kým som živý, chrániť budem Maňu pred všetkým zlým. A potom…

TETKA: Ale Maňa dorastá a vidíš, nevie si šaty ušiť a v dome nepomôže ničoho. Ale dokedy, dokedy?!

DEDKO: Moja Maňa, moja zrenica, pamiatka na môjho syna, moja radosť! Nech milostivý Hospodin ju opatruje od zlého! (Zlepí ruky k modlitbe.)

TETKA: Ach čo! Mladosť — pochabosť. Ja ti úprimne vravím, že sa mi dievča nepáči. Do roboty neberie sa, vyspevuje, pochabí sa. A veď sa jej to už nepatrí. Pane Bože, aká som ja bola, keď som mala šesťnásť rokov! Všetko som vedela. No, však tá uvidí, keď sa vydá.

DEDKO: (preberie sa): Ach, aký vydaj! Moja Maňa — a vydaj.

TETKA: A čože bude z nej? Veď ani my nebudeme večne žiť. Na to pováž.

DEDKO: Maňa je ešte dieťa. Ona potrebuje ešte teploty rodičovského domu. Rozumieš. A to jej my musíme poskytnúť — pravda, všetko do Božej vôli!

TETKA: Ty si primäkký s ňou. Keby ja nie… No, nechcem nič vravieť… Ale uvidíš, keď len pocíti trochu slobody — len nech ju oveje otrovný vietor sveta — uvidíš. Dievča dospieva a potom — (strhne sa) zdá sa mi, že niekto prišiel. A či to ten vietor?

DEDKO (naľaká sa, načúva tiež): Snáď prišiel Janko — (Načúva.)

TETKA: Veď by už bol čas, ani dreva nemáme naštiepaného — no tu je!

JANKO (vstúpi s poštovou kapsou a schováva fajku do vačku: Pane Bože, ale ma vyfúkalo! Dobrý večer. Pozdravenie z fary. Zdraví sú. (Skladá kapsu.) A toto pľuhavstvo viac nevezmem. Tak mi ťažilo na plecia. A ešte mi vo fare dali akési knihy. Tam sú vnútri.

DEDKO: No, len keď si prišiel!

TETKA: A potom choj dreva naštiepať.

DEDKO: Vravíš knihy? Aké to môžu byť knihy? No, obzrieme si ich po večeri.

JANKO: Ach, nech si sadnem trochu. Ťažko je to, pane, ťažko. Ledva som sa dotiahol. A čomu, šesťdesiatka je blízko. Nohy ťažké a cesta šmykľavá. A miestami som cez vodu išiel. Že sa to tak zrazu premenilo, nestačí zem popiť roztopený sňah.

TETKA: (so zlobou): Pravda, ty by si aj starého čerta stačil vypiť.

JANKO: Ach, pani naša, len tak pod spôsobom, len pod spôsobom. Veď nám to Hospodin na úžitok dáva. Čože ja mám na tomto svete? Ale už idem — počkajteže, veď som vám skoro zabudol povedať. Zle je v kaštieli. Na fare mi vraveli, že pán gróf už tri dni leží…

TETKA: (náhle): Pane Bože, veď som ho práve spomínala. Prisnilo sa mi, že som ho videla na novom koči. Usmieval sa a dve ružičky v ruke držal. Ja som hneď vedela.

DEDKO: (viac Jankovi): A čo? Jako? Rozprávaj.

JANKO: Že vraj zapálenie pľúc má. To je už náš osud.

Hlboké mlčanie.

TETKA: Zapálenie pľúc —

DEDKO: Nechránil sa?

JANKO: Neviem. Začalo sa to vraj boľasťou v lopatkách a potom ho zima vydrvila.

Načúvajú.

DEDKO: Nezabudni mi zakúriť do spálne. Nie je čo veriť jari. A potom ražné pálené. Ale ozaj, Janko, nezvonili ešte na večer? A či sme prepočuli? Koľkože je? (Pozerá na stenové hodiny, ale nevidí, lebo je mračno. Pristúpi k obloku, ale vstávanie mu boľasť zapríčiňuje. Pozrie na svoje hodinky.) Len či máme ražné pálené doma. Prosím ťa, Marka, keby si snáď pozrela —

TETKA: (nevrle): Idem. Pravda, teraz už… (Otvorí dvere.)

Zvonia.

DEDKO: Zvonia? Janko, choď počuť —

TETKA: (z dvier): Na pohrab — starému.

JANKO: (načúva): Áno, starému. A už je to tak. On zomrel.

DEDKO: Nejaký starý zomrel?

TETKA: Pekne vyzeral, usmieval sa na dve ružičky, čo v ruke držal. Už je to tak. (Dedkovi.) Pán gróf zomrel. (Odíde.)

DEDKO: (ustrnutý): Prišli povedať?

JANKO: Ešte nie, ale už to bude tak! Veď aj farárovci vraveli. A ja som hneď vedel.

DEDKO: Ale nevieš iste. (S bázňou.) Tak náhle snáď predsa nie —

JANKO: Hej, pane, už je to tak! Siroty sme, siroty. Hej, dobrý nám bol. Hľa, kedyže — vari, pred dvoma týždni, áno, bol som tam. A ako sa zhováral. Ešte sľuboval, že dá spraviť tohto leta krížnu cestu. Ej, ako by sa mi dnes bola zišla. Nebol by som sa brodil po vode. A ono, hľa! Aj na Maňu sa vyzvedal. A aby prišla k nemu. Nuž čo, musel som mu sľúbiť, že ako na Veľkú noc prídeme. Ó Bože, a ono, hľa!

DEDKO: Ale snáď to ešte nie je pravda. Veď by nám boli oznámili. Čože na voze keď sa ponáhľa, za štvrť hodiny je tu z mesta. Keby sme snáď mohli dakoho poslať. (Pozrie tázave na Janka.)

JANKO: A už, pane môj, ja nemôžem, verte mi. Priahať teraz? A peši? Keby snáď Kata —

DEDKO: Nechajme to teda až na ráno.

JANKO: Áno, na ráno zvieme istotne, ak nám ešte dnes niekto neoznámi.

DEDKO: Áno, áno, tak je. Dosť bude aj zajtra.

JANKO: Dobre, a ja môžem teda ísť niečo koňom hodiť.

DEDKO: A nezabudni, čo ti pani povedali — dreva naštiepať. A zajtra pôjdeme i tak do mesta. Chcel by som do kostola, vieš, na pašie.

JANKO (odchádza): Bude, bude. (Odíde.)

Dedko ostal sám. V izbe je už skoro úplná tma.

A vonku jarný vietor neprestáva. Inače v izbe tichosť.

MAŇA (preruší tichosť): Á, dobrý večer, deduško, sám si? Všetci ťa nechali? (Detinskou láskou.) Ale ja ťa neopustím, môj milý deduško! (Objíma ho a osvieži.)

DEDKO: No, dobre, že si prišla, Maňa moja! (Bozkáva, ju). Aká si mi uzimená. A vlásky sú ti rozstrapatené. (Uhládza).

MAŇA: Ó, tak je príjemne vonku. Chcel ma vietor uchytiť, ale som sa nedala!

DEDKO: A náhlila si sa?

MAŇA: Išla aj Anička na kúsok. A ja som sa potom ponáhľala, lebo som sa bála, že ma tetka vyhreší. Zapálim lampu? A treba snáď už i prikryť.

DEDKO: Môžeš prikryť. Lampu zapálim ja, (Vstáva s ťažkosťou a zapaľuje lampu.) Dobrý večer.

MAŇA: Deduško, ty sa zle cítiš? Vidíš, ja by som bola…

DEDKO (sadne si): Áno, zle sa cítim. (Zamyslí sa.) A počula si, Maňa, ako dnes zvonili navečer?

MAŇA: Áno, vietor zanášal, počula som veľmi dobre. Dakto zomrel, tak zvonili ako starému.

DEDKO: Áno, dakto starý zomrel. (Pohnute.) A Janko doniesol správu z mesta, že pán gróf…

MAŇA: (vykríkne): Deduško…!

DEDKO: Upokoj sa. Ešte nevieme istotne. Ale je chorý. Maňa moja, povážlive chorý na zapálenie pľúc.

MAŇA: (s plačom): Chudák. A Janko mi vravel, že na Veľkú noc pôjdeme k nemu — a ja som sa tak tešila. (Veselo.) Vieš čo, deduško, potom pôjdem do Bielov. Ach, tam je veselo, toľko som sa s Aničkou nasmiala!

DEDKO: Maňa moja, a nepovážila si na to, že im je matka chorá? Chvalabohu, už je na ceste vyzdravenia, ale predsa! A potom, zabudla si, že máme smutný čas pôstny teraz. Spasiteľ kráča cestou tŕňovou ku krížu, spomenula si na to dnes? Z lásky k nám hriešnym seba samého obetuje — rozumieš ty to, Maňa moja? A zajtra je Kvetná nedeľa, pôjdeme do kostola na pašie. Rozmýšľať máme o muke Kristovej, a vtedy nie čas na smiechoty.

MAŇA: Veď som ja myslela na to. Bielova Anička nechcela veriť, že sú moje šaty hotové, a ja som jej vravela: uvidíš zajtra, na Kvetnú nedeľu, uvidíš… (Prikrýva na stôl.)

DEDKO (vážne): Maňa, Maňa, Spasiteľ hľadí na srdce. Či je tvoje srdce okrášlené, nové? Či si si spomenula na svoje hriechy?

MAŇA: Ach, deduško, odpusti, keď som ja taká hlúpa! Už štyri roky prešli, ako som bola na konfirmácii — veru, zabudla som už!

DEDKO: Ej, dieťa moje, či ty necítiš ťažobu hriechov? Či ťa skutočne oviali otrovné vetry sveta tohoto, ako tetka vraví?

MAŇA: (skrúšene): Deduško, nehnevaj sa, veď ja sa zase podučím, ja si to zapamätám, A tetka sa vždy hnevá na mňa. (Plače.)

DEDKO: Tetka ťa vychováva! Ona má právo. (S výčitkou.) Ale príde zase niečo — prídu nové šaty — a ty zase zabudneš!

MAŇA: Ach, čo! Či sa ja aj teším na šaty? Naposledy ani neviem, ak bude zima, ani si ich neoblečiem. Ako vlani — (Veselosť sa vracia.) Haha, sňah padal na Kvetnú nedeľu, aj sme panáka robili s Aničkou. Ale toho roku nebudeme robiť. Nebudeme. Tak je krásne, teplo…

DEDKO: (po chvíli): Keby len to nešťastné vetrisko prestalo. Až mi život strpčuje!

TETKA: Prišla si? No, ty si sa tam pobavila!

MAŇA: Ale už som aj prikryla.

TETKA: Ale, Maňa, veď majže rozum! Či vidíš, čo si spravila! Pre piatich si prikryla! (Skladá hnevive zvyšné dva taniere.) Kamže len myslíš?

MAŇA: (zahanbene): Ale naozaj. Ja som myslela, že som u Bielov. Tam už večerali. Sú piati, a ja som sa pomýlila.

TETKA: Mohla by si byť aj trocha vážnejšia. (Dudre.) Taký jašo. Ja nerozumiem.

DEDKO: No, už nechaj tak. A zavolajte Janka a Katu. (Sadá si k harmóniu.)

MAŇA: (volá vo dverách): Janko, Kata, poďte!

KATA: (vnáša polievku).

JANKO: (vstupuje a utiera si rukávom ústa — pil v staji.)

TETKA: (nalieva polievku): Preboha, už je tá polievka zase na uhoľ - keď ja nedozriem…

Dedko hrá na harmóniu večernú pieseň: „Dokonavše ten týden…“ a všetci spievajú. Potom Janko a Kata odídu večerať do kuchyne a dedko, tetka a Maňa prisadnú k stolu. Ticho sa pomodlia a večerajú. Maňa často vstáva, tetka: je s nevôľou, dedko: s apetítom chlípe polievku a drobí si chleba. Po chvíli tetka vstane a donesie druhé jedlo. Dedko už neje, tým viac Maňa. Keď sa navečerali, tetka spratuje.

DEDKO: (akoby v myšlienkach): Zajtra ráno sa dozvieme snáď.

TETKA: Ale čo rozmýšľaš? Gróf zomrel, to je istá vec. Čože, u starých je to hneď. Pomysli si: zapálenie pľúc.

MAŇA: Mám doniesť vína, deduško?

DEDKO: Dnes nebudeme. Ale tam kdesi položil Janko poštu, daj ju sem.

MAŇA: (nájde, otvorí a pozerá): Akési knihy, deduško.

TETKA: Aké knihy?

DEDKO: (pozerá): A je pravda. Pán farár mi ich poslal. Výklady evanjelií a epištolí na všetky nedele a sviatky. Keď, reku, nemôžem ísť do kostola, aspoň takto dom…

TETKA: I ty všetko kúpiš, čo ti zavesia.

DEDKO: (podráždene): Ja som prosil pána farára a on bol taký dobrý a objednal mi. Rozumieš!

TETKA: Načo je nám to? A čo to stálo?

DEDKO: Ó, dnes som musel zbadať, že je nám veľmi potrebné obetovať pár groší práve na tieto veci… Nie samým chlebom…

MAŇA: A potom ešte noviny a zase noviny — a list.

TETKA: Aký list?

DEDKO: Daj sem!

MAŇA: (číta adresu a pozerá razítko poštové). Hranice.

TETKA (nepríjemne prekvapená): Hranice? Čo ti chcú?

DEDKO (milo): Hranice! To je od Miloslava! Áno, teda predsa! Ó Bože môj, koľkože je tomu? Ale, hľa, Maňa je tu! Veru šesťnásť rokov je preč! (Otvorí list a rýchle prezrie podpis.) Áno, „Tvoj Miloslav“.

TETKA: Ako sa len opovažuje písať? Čo má on s nami?

DEDKO (prísne): On mi odpovedá na môj list.

TETKA: Ty si mu písal? Bez môjho vedomia? Tak čo som ja tuná?

DEDKO: Áno, ja som mu písal, lebo to mi nakladá moja kresťanská povinnosť. „Odpouštejte a budeť vám odpoušteno!“ (Číta.)…staré rany zacelili sa, …áno, pravdu má… treba si odpúšťať… veru tak, …a poznať sa…

MAŇA: Dedko, kto to píše?

DEDKO: …prídeme teda iste, Mojmír je chlap na mieste…

MAŇA: Aký Mojmír, deduško?

TETKA: Čo, snáď sa neopováži sem prísť?

DEDKO: (zloží list): On sa opováži.

MAŇA: A kto?

TETKA: (na odchode): Tú urážku si mi nemusel spraviť. Mohol si ma ušanovať. Moju sestru zničil, Maňu opovrhnul. Ale dobre — doteraz bola som potrebná, už môžem ísť, čo?

KATA: (vstúpi): Pani naša, pôjdeme?

TETKA: No už idem. Snáď posledný raz. Obzriem si ešte raz svoju mozoľnú prácu. Sem idú moji nepriatelia.

KATA: (odchádzajúc): Biela dala plný šochtár. A čo ste vraveli — šestnásť vajec? Osemnásť ich je! (Odídu.)

MAŇA: (ostáva pri novine): Deduško, pán Silberstein?

DEDKO: Nie, prídu nám milí hostia. Môj jediný bratanec Miloslav z Hraníc a jeho syn Mojmír. Vidíš, Maňa, dieťa moje, Hospodin tak zariadil, že sa má staré nepriateľstvo vyhladiť, aby zase tá krásna rodinná zhoda a láska panovali ako kedysi. Ty dnes prvý raz počuješ, že mám bratanca Miloslava. A príde i so synom.

MAŇA: Deduško, a kedy prídu? (Bojí sa.)

DEDKO: Snáď už zajtra odpoludnia alebo i prv.

MAŇA: Deduško, ale ja pôjdem zajtra do Bielov…

DEDKO (zamyslí sa): No, však uvidíme, moja zlatá. Áno, možno pôjdeš do Bielov. Tak je, bude najlepšie. (Berie novú knihu, ťažko mu to padá.) Maňa, prosím ťa, pohľadaj ražné pálené, tetka akiste zabudla. A zavolaj Janka, bude ma trieť na noc. (Keď Maňa odišla, dedko číta z novej knihy, šepce a kedy-tedy vzdychne. Ale to prestane po chvíli a on zaspí.)

Onedlho vstúpia Janko a Maňa.

MAŇA (v rozhovore nezbadá spiaceho dedka): A vy ste, Janko, ešte nevideli moje nové šaty? No dočkajte, zajtra ich uvidíte! Zajtra je Kvetná nedeľa, pôjdem do mesta, alebo do kostola. Alebo viete čo? Deduško vraví, že nám zajtra prídu hostia.

JANKO: Ale akí hostia? Pán árendátor bol nedávno tu.

MAŇA: Ach, veď nie pán Silberstein. Počkajte, už som zabudla. Dvaja, len neviem, ako sa volajú. Deduško, deduško - ach, on zaspal - nechajme ho spať.

JANKO: Ej, to je bieda! Ak ich necháme spať, keď sa zobudia, budú mrzutý. Potom nespia celú noc a vždy len na mňa volajú. Ach, aj ja potrebujem trochu pokoja! Hja, voľakedy som ja nepomyslel na spanie. Vtedy boli iné časy - krásne časy! Ja som bol sluhom u pána grófa. Tam sme sa zabávali… Cez deň sme sa len tak vláčili z izby do izby. Ale okolo siedmej už začali prichádzať hostia. Aj váš dedko chodievali, aj pán Miloslav z Hraníc - čože, všetko mladí ľudia.

MAŇA: A čo potom robili hostia?

JANKO: Zabávali sa do rána. Tancovalo sa, pilo, spievalo…

MAŇA: Aj deduško?

JANKO: Ešte ako! Pane Bože, veď boli vtedy v najlepších rokách! Ani nám v služobnej nebolo zle. Vtedy som sa aj ja zamiloval. Bola tam jedna - ach, krásna bola… Keď sa páni zabávali - my sme sa len utiahli na verandu. Pane Bože, kdeže sú tie časy… Ale čo to vám rozprávam… (Mávne rukou.)

MAŇA: Ale, rozprávajte len, Janko. A prečo ste išli s tou krásnou na verandu? V služobnej vám nebolo dobre?

JANKO: Ach, slečinka, keď je človek zamilovaný, uteká pred ľuďmi… My…

MAŇA: Ale čo ste robili na verande? Veď vám bola zima.

JANKO: Hja, slečinka, to vám mladosť vysvetlí.

MAŇA: Mladosť?

JANKO: Áno, ten zlatý čas, v ktorom ste vy teraz — ale ja si len spomínam. Vy máte život pred sebou. Vy ste mladá. Božemôj, ide jar, ide radosť, ožívanie — a čo ja mám čakať?

MAŇA: Ale deduško vraví, že máme byť smutní, lebo si máme spomenúť na muku Spasiteľovu, máme plakať.

JANKO (usmeje sa): Áno, áno, keď budete v rokách vášho dedka, potom bude i pre vás čas rozmýšľať, poučovať a napomínať… Ale teraz — teraz vám mladosť nôti inú pieseň — počujte len! (Otvára trochu oblok.) Cítite?

MAŇA (pristúpi k obloku): Vietor ešte neprestal.

JANKO: Ani neprestane, kým nezničí všetky znaky zimy, kým nestopí sňah v dolinách, neoteplí zem, aby zase zazeleňali sa polia a pašienky, aby sa zobudil život v tej spiacej prírode. (Nežne.) Ale vietor jarný zobúdza i srdcia, mladé srdcia — a nás upomína, že je čas ustúpiť… (Zarmúti sa a zdá sa, akoby plakal.)

MAŇA: Ale, Janko náš, prečo ste sa tak rozžalostili? Janko náš drahý — — — (Hladímu šediny.) I mne je do plaču, keď vy plačete, Janko — (Zhliadne fľašu s vínom na obloku.) Dám vám niečo! Tetka vám nerada dáva, pravda? Janko náš, tu máte. (Úslužne mu nalieva vína.)

JANKO (po chvíli): Len aby pani nezbadali. Veď nekradne človek — (Pije.) Ale ste mi len potrafili, slečinka. Nie som pijan, ale len tak pod spôsobom užívať Boží dar (pije) — pod spôsobom.

MAŇA: Len si pýtajte. A nebuďte smutný. Ó, ja som taká šťastná dnes — ja neviem, čo mi je, že som taká veselá — a deduško spomína vždy len smútok…

JANKO: Veď ste mladá — prečo by ste boli smutná?

MAŇA: Ale, Janko, povedzte mi, pravda i vy ste boli veselý, keď ste boli mladý? Janko… (nežne) … viete, vtedy na verande. Ako to bolo?

Tetka a Kata sa vrátia z večernej inšpekcie.

KATA: No, vidíte ho, pani naša, tu sedí, a koňom sme my museli dať. Taže hybaj už!

TETKA: Nešťastný vietor, vyhasil nám svetlo. Potom sme len tak habkali. Pravda, ktosi už zabil na kahančoku tablu. Alebo Maňa —

MAŇA: Tetuška, ja som nie! Všetko len na mňa. (Akoby plakala.) Ja neviem, čo som vám urobila, že všetko len na mňa…

DEDKO (zobúdza sa): Čože je — Ale, veď ste ma nechali spať. Janko, Janko, poď sem! (Ťažko vstáva.) Zdá sa mi…

TETKA (Kate): To nevyzerá dobre.

DEDKO: Ale snáď nebude nič. (Ukazuje Jankovi.) Vidíš, tuto a trochu nižej. No, poďme.

MAŇA: Dobrú noc, deduško!!!

DEDKO (pozrie na ňu, ona príde k nemu a bozká ho): Tak. (Tetke.) Ak prídu zajtra hostia, ozaj lepšie bude, keď pošleme Maňu do Bielov. Dobrú noc. (Odíde s Jankom.)

MAŇA (odíde náhle)

TETKA: Keby som i ja mohla tak odísť dakam…

KATA (diskrétne): Počujte, pani naša, ale je on ešte vdovec?

TETKA: Čo ja viem. Ale počula som, že sa neoženil.

KATA: A to je ten, čo sa nechcela vaša nebohá sestra zaňho vydať?

TETKA: Áno, a odvtedy zúril proti nám.

KATA: A prečože by teraz chodil? Ja už viem. Hádam sa mu za šestnásť rokov malo kedy vyležať. (Odchádza.) Dobrú noc!

TETKA (tázave pozerá na Katu, zamyslí sa a sadne si na pohovku)

Opona

Koniec prvého dejstva