ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fragment z rukopisu hry Keď vejú jarné víchre…

Vladimír Hurban Vladimírov

Keď vejú jarné víchre…

Nenáročná pieseň jari v 3 dejstvách

Ľudia, ktorí účinkujú v kuse:

Dedko

Tetka

Maňa — Slavica

Miloslav — Eugen

Mojmír

Janko

Kata

Deje sa v starobylom dome na majeroch „Moja vôľa“.

Čas: posledné dni marca.

(Topografia kusu priložená.)

Poznámky o ľuďoch, ktorých vidíme a počujeme:

Dedko, sedemdesiatnik, milý a srdečný starčok, správca majerov Moja vôľa, neďaleko mestečka. Človek prísnych mravov — ale vie odpúšťať…

Tetka, asi 60-ročná, prácou skľúčená, prísna — ale nemilosrdná. I keď dobre urobí, tak to ošomre. Kedysi bola krásna — — ale na to sa nechce rozpomínať, lebo zostala nevydatá…

Maňa, 17-ročné dievčatko, nežná je, detinská a krásna, vyvíjajúca… Počína sa zobúdzať — a to ju dovádza do konfliktov s okolím, v ktorom žije…

Miloslav, asi 56-ročný pán, skutočný pán, ktorý toho mnoho prežil a teraz sa zapodieva kupectvom. Materialista — ale predsa má cit…

Mojmír, jeho syn od nebohej manželky. Mladoch, umelec, bohém…

Janko, starý sluha, žije v rozpomienkach na mladé svoje časy, srdečný je a rád si upije…

Kata, stará slúžka, povedomá a prostoreká…

*

Poznámky o ľuďoch, ktorí sa spomínajú v kuse, ale nevystupujú:

Pán gróf, majiteľ majerov „Moja vôľa“. Veľký priateľ dedkov — — a Manin. Starý ja a chorľavý, ide mu na koniec…

Pán farár v mestečku, priateľ dedkov.

Bielovci, chudobná rodina v neďalekej dedinke pod horami.

Pán Silberstein, kupec.

Ondriš, sluha na majeroch.

*

Pomery, v ktorých žijú ľudia v kuse.

V prvom rade, máme rodinu, ktorá žije na majeroch „Moja vôľa“. Tu je dedko, penzionovaný úradník, ktorý prevzal vedenie panstva grófovho „Moja vôľa“ a žije si tu patriarchálnym životom so svojou vnučkou, úplnou sirotou po nebohom synovi, a sestrou nebohej jeho nevesty. Preto toľká starosť o vnučku, ktorú s láskou vychováva a chráni ju „ako zrenicu svojich očí…“ V dome sú ešte starý Janko, sluha a stará Kata, slúžka.

Do tohoto domu, príde návšteva: obďalečná rodina — — a ďalej nám povie sám kus…

Prvé dejstvo

Priestranná izba so staromódnym náradím. Zo široko rozložených kachieľ blinkoce oheň. Vonku sa večerí a južné víchre hrajú sa s ošarpanými stromy a vyvádzajú akordy budiacej sa jari… Počuť ich i tu, v zádumčivej izbe…

Už len málo svetla vniká do izby, lebo malé sú obloky a záclony ťažké…

1.

V kresle zaspala Tetka, mrviac kukuricu. Spokojne si chrápe… Po chvíli, s veľkým hurtom vstupuje

2.

KATA: Pani naša, počujteže! (Tichosť.) Ale pa — (stŕha Tetku.) Pani —! (Polohlasne.) Ako si sladko chrápu — a kravy prišli z paše. Pani naša, kravy prišli a pastier vraví, že —

TETKA (prebudí sa): Ale ja — — čože vravíš? (Vstáva.)

KATA: No, vidíte, pani naša, zasa ste odspali! Ako ste si len chutne chrápali a ja sa mám roztrhať! Všetci odišli, i Jano blúdi v meste, vy si oddychujete a celý dom na mojej hlave.

TETKA (prichádza k sebe): Len som sa tak zamyslela a reku, namrvím si trochu kukurice a potom —

KATA (rozosmeje sa): Veď áno — ale sa vám kukurica rozsypala zo slamienky (Zohybá sa, a zbiera kukuricu z podlahy.)

TETKA (zohne sa tiež a pilno zbiera zrnká, pritom jej spadnú okuliare z nosa): Ach, však som ja nešika! Pane Bože, hádam sa im nič nestalo… Ledva som si ich utrafila — a ono tu máš! (Hľadá okuliare po podlahe.) Ale to si ty na príčine! (Nájde okuliare.) Chvalabohu, celé sú! (Prestávka.) Ach, nuž tak je! Starnem už, starnem… A celý dom na mojej hlave. Všetko a všade len ja a ja!

KATA (sadla si k nej): A vy by ste veru nemuseli sa tak trápiť — ale keď je vaša vôľa —

TETKA: Ej, ba veru vôľa! A ktože by robil v tomto dome, keď ja nie? Starý pán sa len šmotí po majeroch, po meste, ba niekedy zájde až hen do Bielov, tá frnda pletkárska vyhutuje pletky, Jano je ožran, no a ty — ty leňošíš deň čo deň —

KATA (urazeno): Ale pani, pani naša, nie tak, nie tak!!

TETKA: Ohó, veľkomožná pani ráčili sa uraziť? Veď som ťa celé odpoludnie nevidela, ty, ty leňoch!

KATA: Ale ja? Ja že som leňoch? Päť ráz bola som pre šúštie, naskladám si reku, zajtra je nedeľa — — a ja že leňoším, pani naša? To ste mi nemali povedať.

TETKA: Ó, pravdaže, zajtra je nedeľa, ako ty to pozoruješ! Šesť dní leňošíš a siedmy si — odpočívaš! No veru, pekná pomoc od teba.

KATA: No nech vám povie Ondriš, veď on hľadel, ako som šúštie teperila a naskladala.

TETKA: Ohó, teda i Ondriša si na pomoc zvala! A tu môže všetko prepadnúť. A možno si i Ondrišovi sa zavďačila s niekoľko snopy na pamiatku? Veď vy tak robíte. Všade aby človek za vami striežil. Ale prascom si nedala jesť, chceli ma roztrhať. A ja reku, namrvím im trochu kukurice, kým sa ty dotrepeš.

KATA: A veru pri tom ste si i tak trochu odspali. Ale ja, celý deň ako na kole. Päť ráz bola som pre šúštie, pozrite, aké mám nohy. Odkedy tak dúcha, stopilo sa všetko — samá voda a voda. Ach, kedy už zazeleňajú sa pašienky! Dokedy ja budem ešte šúštie vláčiť. Ani kravám sa už nechce šúštie. Aj ony by už chceli zelené…

TETKA: Ahá, zelené! Veď si mi ty vlani zničila jednu jalovicu od zeleného! Pamätáš sa dobre. To by bola krava dnes, tá by dávala i — — či sa vrátili kravy?

KATA: Veď to som vám i prišla poviedať, keď ste si tak pekne odfukovali. A pastier hovorí, že Beľana —

TETKA: Prišli kravy? Ach, ty nešťastnica, prečo teda tu drkoceš, veď mi pomyje prevrhnú! (Chce ísť.)

KATA: No, no, nebojte sa, že vám prevrhnú. Veď sú už i poviazané v staji a žerú to šúštie, čo som im naniesla s Ondrišom. (Sadá si zasa.) Ach, veď som taká ustatá…

TETKA: Pravdaže, veľkomožná pani, len si odpočiň. Ale veď hovorím, všetci ste vy takí.