ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno v nedeľu. Izba tá istá. Slnko prediera sa cez oblaky. Ale vietor fučí.

TETKA (spratuje po raňajkách): To nám ešte bolo treba! Veru, najmúdrejšie by bolo, keby som odišla. To by si zaslúžil. Ale čože, na vás nechať dom. Veď by všetko prepadlo!

KATA: Ja len vždy hútam, že on pre vás chodí…

TETKA: Ty si hlúpa hus. Starý pán ho volal — bez môjho vedomia.

KATA: No, už ak ho starý pán volali — A dlho bude tu?

TETKA: Čo ja viem. Nemá ten žiadnej povinnosti a bohatý je tiež. Čo ja viem — snáď i týždeň.

KATA: Týždeň — veru áno, cez sviatky. Tak je. A už len, pani naša, upokojte sa. Keď ho starý pán volali, nech im bude po vôli. Pane Bože, čo my vieme, snáď ho volali na rozlúčku.

TETKA: Veru zle to vyzerá s nimi. K ránu mali veľké boľasti v lopatkách, a tak sa zdalo, že bola i malá zimnica.

KATA: Ach, Pane Bože, aby to len nebolo zapálenie pľúc!

TETKA: Veď im ja vravím: Chráň sa, človeče, ostaň ležať, a on len rozmýšľa, ako pôjde dnes do kostola.

KATA: Na pašie. Viem ja to. Nuž, pekne je —

TETKA: Naozaj, vari by lepšie bolo, keby hostia teraz prišli, snáď by potom nešiel do kostola. Musíme ho chrániť.

MAŇA (vbehne so spevom): Tetka, tetka, môžem sa obliecť?

TETKA: Ale pravdaže. A čo sa jašíš? Vieš, že deduško nerád má, keď tak vykrikuješ. A potom vieš, že od včera sa zle cíti. Choď už raz! Hostia môžu i ranným vlakom prísť, ponáhľaj sa a preobleč sa!

MAŇA: Áno, do nových. Ach, či sa počuduje Anička! Ona hovorí, či sú už hotové, ona neverí! (So spevom odchádza.)

TETKA: Kedy už príde k rozumu?

KATA: Keď sa vydá, prejde jej veselosť. Viem ja to! (Nakúka.) Ale, vari ktosi bránu otvára. Áno, hľaďteže, na vozíku dvaja. Jedon starý — Pane Bože, akú smiešnu bradu má — a druhý mladý — také chlapčisko. Ale ten s tou bradou — (Smeje sa.)

TETKA (pozerá tiež): Ty si hlúpa. Trebárs čo! Áno, oni sú. Miloslav skoro nepremenený. Bože môj — šestnásť rokov!!

KATA: No, pravda, Jano sa už tam pchá —

TETKA: Utekaj i ty a voveď ich do izby k pánovi. Choď, pomáhaj.

KATA (odchádza): Idem už — —

JANKO (s batožinou): A toto kam?

TETKA: Nechaj len v kuchyni. Už sú vnútri?

JANKO: Áno, Kata sa nadstrčila a zaviedla ich do izby. (Odchádza.)

TETKA: Tak je dobre, ale aby si ten kočiš nenarobil šarapatu. (Odíde.)

Vo chvíli vstupujú Dedko, Miloslav, Mojmír.

DEDKO (vidieť, že zle spal, ale je veselý): Tak toto vidíš je naša bývacia izba. Ale proti tomu rozhodne protestujem. Vy ostanete tu!

MILOSLAV: Drahý braček, ver mi, nie je možné ináč. Najďalej do zajtra. Pravda, Mojmír. Ja som len na tvoje milé vyzvanie odtrhol sa od svojich povinností a prišiel som.

DEDKO: No, však uvidíme — ako sa vám tu ľúbiť bude.

MOJMÍR: Ver mi, ujček, tvoja rezidencia sa mi veľmi páči. Zvláštne je tu.

DEDKO: No, nech sa ľúbi, sadnime si. (Sadnú si.) Tak teda, drahý môj Mojmírko, zase u otca, to je pekne.

MOJMÍR: Márnotratný syn vrátil sa! (Smeje sa.)

MILOSLAV: Áno, a ja som si ho privinul k srdcu. Dobre je, stalo sa. Skúsil svet, videl mnoho, natrápil sa, bojoval — a teraz je zase…

DEDKO: Pravda, väčšia radosť je nad jedným pokánie činiacim… (Dôverne.) A jako teraz, čo, Mojmír?

MOJMÍR (s úsmevom): Diplom ešte nemám — ale zdravé ruky.

MILOSLAV: Nuž, vieš braček, chlapec dal sa na umenie. On maľuje.

DEDKO (sklamaný je): Tak ja som myslel… Ale veď z toho nemôže človek vyžiť?

MOJMÍR: Jesto ľudí, ktorí ani s diplomom nemôžu vyžiť, a sú len na ťarchu spoločnosti ľudskej. A vidíš, ujček, ja žijem z práce svojich rúk, nenatískam sa nikomu a chleba mám tiež.

MILOSLAV: Áno, ja som mu povedal: Rob, čo chceš, synu, ale na mňa netlač. A môžem povedať, že od dvoch rokov nevydal som na Mojmíra ani haliera. Ó, on je schránlivý. A roboty má dosť. Ani by som si nebol myslel. Pomysli si, braček, jeho obrazy ľudia veľmi chvália.

MOJMÍR: No, no, otče, nevyvyšuj ma, ale povedz radšej, že som v januári na zimnej výstavke v Mníchove predal štyri obrazy.

DEDKO: Štyri obrazy? Ha, koľkože si dostal za ne?

MOJMÍR: To je pobočné, ja žijem doteraz z toho.

DEDKO (dobroprajne): Ej, ej vy mladosi! Doteraz, doteraz! Ale čo budúcnosť donesie?

MOJMÍR (vstane a obzerá izbu): Budúcnosť donesie nové myšlienky, nové veci a — nových kupcov! (Rozosmeje sa.) Zvláštne je tu. (Dôkladne si obzerá izbu, výhľad z izby.)

MILOSLAV: Teda, braček, ako som ti to už nakrátko povedal, môj príchod týka sa i tej kúpy. Ja myslím, že by sa dalo zarobiť. Čo? Zajtra si pozriem. Len prosím ťa, hľaď starého grófa nakloniť.

DEDKO: Hora je krásna, mladá. Samé duby, nahusto sadené, ako sviečky. Tak dvadsať-tridsať centimetrov hrúbky.

MILOSLAV: Najlepšie, čo môže byť. Keby sme snáď dnes mohli odísť k nemu.

DEDKO: Dnes idem síce do mesta, vlastne chcel som ísť do kostola —

MILOSLAV: Ty chceš ísť do mesta? Výborne, počuj, pôjdem aj ja s tebou. Pôjdeme spolu ku grófovi. Ó, potom je všetko dobre.

DEDKO (nerovne): Ale tam zle vyzerá. Včera počuli sme, že je chorý… Veď každú chvíľu čakáme správu z mesta. Počkaj, snáď už i boli. A Marka mi nič nehovorí. Naozaj, videl si už Marku?

MILOSLAV: Nie. Stretnutie s ňou je najťažší bod nášho výletu. Či sa ešte hnevá?

DEDKO: Ale nuž to je chyba. Akože sa to stalo, že ste sa nevideli? (Volá.) Marka, Marka! Ona snáď ani, že nie je tu. Ale, kdeby! Marka! Ej, braček, ťažké a trpké sú to rozpomienky. Ale —

MILOSLAV: Staré rany sa zacelili. Je čas na zmierenie.

TETKA (vstupuje, dedko jej šepce niečo).

MILOSLAV: Marka, čas lieči veľké rany (srdečne jej chytí ruky a bozkáva). Mojmír, Mojmír — tu, hľa, tvoja tetka —

MOJMÍR (úctive jej bozkáva ruky).

TETKA (po malej prestávke — bozká Mojmíra na čelo).

Tichosť.

DEDKO: Zmierenie, zmierenie!! Ďakujem Bohu, že som sa toho dožil! Šestnásť rokov! O Bože môj (Zamyslí sa.)

MILOSLAV: No čo, premenil som sa?

TETKA (dojatá): My starí už len nepatrne — ale tento, tento! (Prikladá si okuliare.) Nechže si ho obzriem. (Tľapká ho po pleci.) Preriastol ma. Koľkože mal — štyri roky — áno.

MOJMÍR: A odvtedy si ma nevidela, tetuška? Ale, pravda, počula o mne. (Smeje sa.) Dobrý hlas naďaleko ide, ale zlý ešte ďalej!

MILOSLAV: No však, chvalabohu, Marka, teraz sa môžem pochváliť Mojmírom. On je zase môj.

TETKA: No to je dobre. A nepomyslel ešte na ženbu —

MOJMÍR (rozosmeje sa): Moja ženička je moja paleta! Čože, maliari nemajú peňazí na také luxusy!

TETKA (nebola pripravená na takú odpoveď): Ale predsa — (Nervózne si urovnáva účes, pritom jej padnú okuliare na dlážku.) Preboha —

MOJMÍR (rýchle zdvihne): Nech sa ľúbi —

TETKA: Len keď sa nerozbili…

MOJMÍR: A keby sa boli? Bol by som ti, tetuška, poslal druhé. Dovoľ — (Obzerá ich.) Veď tie kazia, oči! Aká je to robota! No počkaj, tetuška, pošlem ti nové. Do diaľky, pravda, dobre vidíš?

TETKA: Áno, na dvore ich nepotrebujem.

MOJMÍR: Už viem. Poďme na dvor, tam to vyskúsime. A potom ukážeš mi tvoje hospodárstvo. Ó, môj otec mi mnoho o ňom rozprával. A vieš, tetuška, ja som taký sedliak. (Odídu.)

MILOSLAV (písal niečo v notese): Ako vravíš, braček, štyri jutrá toho?

DEDKO: Áno, čistej dubovej hory štyri jutrá. Ale, prosím ťa, nechajme si tento rozhovor na zajtra. Dnes je Kvetná nedeľa. Práve som o tom rozmýšľal, že najkrajšie zasvätenie dnešného zmierenia bude, keď pôjdeme všetci do kostola.

MILOSLAV (nepočúval): Štyri jutrá? (Ráta.) 4 × 6 je 2400, potom asi 450, no povedzme 500, korene. Haluze, rátajme 300 — (ráta a značí si ďalej).

MAŇA (vstúpi nenadále): Tetka, už som hotová — ale — (Zbadá neznámeho pána.)

DEDKO: No poď sem, Maňa.

MILOSLAV: Kto je to — (Zvláštne sa zadíva.) Snáď —

DEDKO: Áno, naša Maňa — ty ju nepoznáš?

MILOSLAV (vykríkne): Maňa! (Dojato.) Maňa… (Pristúpi k nej a bozká ju.) Ó Bože, to sú jej oči!!! To je Anička!! Celá matka! (S hlbokým žiaľom.) Ona si nepoznala matku…

DEDKO (bôľne): Ona si nepoznala otca. Moja sirota (vinie ju k sebe). Vidíš, Maňa, toto je ten hosť, o ktorom som ti včera vravel, môj bratanec Miloslav. Akože ti príde —: tvoj strýčok.

MILOSLAV (zamyslený je a hľadí na Maňu).

MAŇA (polohlasne): Ale, deduško, ja som chcela ísť do Bielov…

DEDKO: Ach, nuž, ja myslím…

MILOSLAV (trhne sa): Ach, Maňu si nepustíme. Na žiaden pád! A potom, veď ju Mojmír ešte nevidel. Deti sa ešte nevideli! (Rozmýšľa, medzitým sa mu tvár vyjasnieva.) Kde je Mojmír?

DEDKO (Mani): Nevidela si ešte Mojmíra??

MAŇA (neodpovedá, lebo je upozornená na rozhovor z kuchyne).

MOJMÍR (s tetkou vracia sa): Zvláštne je tu. (Zase sa smeje.) Koľko by tu práce bolo! Tetuška, ty si ozaj vzorná - (Zbadá Maňu.) Toto je Maňa — pravda?

MILOSLAV: Áno, tvoja sesternica Maňa. Áno, rodina ste, trebárs ďaleká. Privítajte sa, deti.

MOJMÍR (pristúpi k naplašenej Mani): Slečinka, ja som Mojmír, váš bratanec v treťom, gráde — ináče maliar — a teraz, dušička, potykajme si — (bozkajú na ústa) — pravda, uzrozumená si —

MILOSLAV: No, pravdaže —

DEDKO: Áno, áno. Ó, deti!

MOJMÍR: A teraz potvrdíme naše priateľstvo — (Bozká ju zase.) To najkrajšie v tomto dome som, pravda, len teraz uhliadol… (Žartovne prítomným.) Pardón — !

MILOSLAV: Prvý raz sa stretli. Ach, kdeže sú tie časy…!

MOJMÍR: A ja som si nevzal paletu ani farby ani ničoho.

MAŇA (diskrétne): Ach, deduško, ja by som už mala ísť do Bielov, lebo Anička odíde do kostola —

MOJMÍR: Čože? Maňa by nás chcela zanechať — á, to sa nestane! Alebo ideme všetci do Bielov!

DEDKO: Ach, ona dnes nepôjde.

MOJMÍR: Bravo, Maňa, deduška počúvať! Ostaneš tu! A budeme sa zabávať!

TETKA (blahosklonne): Pôjdeš zajtra do Bielov.

MOJMÍR: Zajtra, napozajtre, o týždeň. Až my odídeme, pravda, Maňa?

MAŇA: Ako deduško chce —

DEDKO: Dobre, dnes ostaneš doma a — musíš Mojmíra zabávať. To je ťažká úloha, pravda, Mojmír?

MOJMÍR: Ťažko je to, čo človek proti vôli robí. Pravda, Maňa, napríklad plakať, keď sa ti nedá plakať, radovať sa, keď nemáš príčiny.

MAŇA: Mne nie je nič ťažko.

MOJMÍR: Ohó, to je zvláštnosť.

DEDKO (pozrie na hodiny): Pol desiatej — nám treba už ísť. Povedz Maňa Jankovi, nech zapriahne. Teda, drahý Miloslav, pôjdeme spolu —

MILOSLAV (ráta v notese): Braček môj zlatý, jesli len dve-tri tisíc kusov vyjde, to bude báječný osoh. Rátaj si len: štyri jutra po šesťsto —

MAŇA (odchádza povedať Jankovi, aby zapriahal, a Mojmír ide s ňou).

DEDKO: O tom sa môžeš s Markou diškurovať. Ale ja dnes nemám na to zmysla. Odišla Maňa?

MILOSLAV: Len aby gróf pristal na šesťsto korún. Pováž si: dvadsať-tridsať centimetrové duby! To je výborne. Čo tu len odpadkov bude!

TETKA: A o čo sa interesuješ, Miloslav?

MILOSLAV: Vieš, Marka, tá hora dubová. Dal som offert na dve tisíc telefonických stĺpov. Teraz tie telefóny pôjdu do každej dediny. Báječný osoh. Pomysli si, 4 x 600, potom trova, robotníci, dovoz - ale predsa jedno s druhým dve-tri tisíc čistého osohu.

TETKA: Miloslav vždy dobre špekuloval —

MILOSLAV: No, no, tetka Marka je dobrá gazdiná. A ja som často zle špekuloval — —

KATA (vhupne): Preboha, pani naša, zle je, zle je!!!

DEDKO (prestraší sa): Čo je, prišla snáď správa?

TETKA: Zomrel —?

KATA: Ach, bohdaj ho tam porantalo! Ten starigáň, ten opilec, Jano. Ach, potrundžený —

TETKA: Čo vykonal, preboha?

KATA: Vykonal — (lapá dych.) Hus, hus z vajec zduril, to vykonal. Už je tam. Brána bola otvorená — už je tam, ušla! Pane večný Bože!!

TETKA: Ušla hus? Rýchlo po ňu, kam ušla?

DEDKO: Ale čo sa rozčuľujete? Nechajte ju, však príde.

KATA: Ale viete vy, čo je to: hus z vajec ušla —

TETKA: Veď sedí už dva týždne — šestnásť vajec —

KATA: Osemnásť, osemnásť, veru, veď som ich dobre čítala —

TETKA: Idem ju hľadať — to je hrozné (poberá sa s Katou). A práve teraz!! (Odídu.)

MILOSLAV: Ale sa rozčúlila! Pre jednu hus!

DEDKO: To ti je tak. Hus z vajec ušla! Strata ohromná. Keby som ja bol odišiel na večný odpočinok — snáď by sa tak nerozčúlila…

MILOSLAV: Hja, vieš braček, ona je dobrá gazdiná. Čo myslíš, keby som ja pred šestnástimi rokmi mal ten rozum ako teraz! Hja, čože — mladosť!

DEDKO: Ja len vravím — cesty Božie… (Vstupujúcemu Jankovi.) Čože, ty hriešnik? Ako sa to stalo?

JANKO (vidieť, že ho krik Katin prestrašil): A čo ja viem. Bral som opraty, ako ste mi odkázali priahať — nuž čo — zhrkotali, padli práve na ňu tam v komore a hus do behu. A čo ja viem —

DEDKO: No, ak tak bolo, tak skutočne — a je už zapriahnuté?

JANKO: Už tu stoja. A čo ja viem. (Ľahšie mu je.) Načo mi kladú hus pod opraty, pravda? Tak pôjdeme? (Napcháva si do fajky a odíde.)

DEDKO: Miloslav, teda jestli chceš…

MILOSLAV: Áno, na každý pád. Kým ty budeš v kostole, ja odídem ku grófovi.

DEDKO: Ej, ej, len vždy tá mamona!

MILOSLAV: Však uvidíme. Poďme —

DEDKO: Ale kto ostane doma? Maňa chcela ísť do Bielov — (Vstupujúcim mladým.) To je dobre, deti, vy ostanete doma, rozumiete. Vieš, Maňa, do Bielov ti je už pozde, Anička odišla akiste do kostola.

MAŇA: Ale, deduško, kam odišla tetka —?

MILOSLAV: A vy to neviete? Išla hus Hľadať.

MAŇA: Hus, ktorá sedela?

MOJMÍR: My sme počuli krik po dvore a netušili sme, aká sa tu katastrofa stala —

DEDKO: Teda pozoruj, Maňa, na dom, tetka snáď skoro príde. Nech vás Boh opatruje!

MILOSLAV (zadíva sa na párik): Zbohom, deti!

Odídu všetci — izba ostane prázdna. Ale počuť vyprevádzanie a hrkot koča. Po chvíli vrátia sa mladí, Mojmír trochu rozčúlený — a Maňa bojazlivá, učupí sa pri obloku.

MOJMÍR: Teraz sme sami — v celom dome. Ako zvláštne!

MAŇA (Stojí len vždy pri obloku, díva sa na odchádzajúcich) Deduško sa obrátil. Zbohom, zbohom — (Kýva rukou.)

MOJMÍR (pristúpi k nej): Maňa —

MAŇA (nechce zbadať): Ešte sa vidia, ešte sa vidia — ešte — teraz zahnú — Už ich nevidno! (Pocíti strach.) Už odišli. (Obráti sa.)

MOJMÍR: Vari sa ma bojíš, Maňa? No, upokoj sa, oni zase prídu. A už ti nebudem rozprávať také strašné veci ako pred chvíľou v záhrade. Ja viem aj pekné veci rozprávať.

MAŇA: Vtedy som sa nebála —

MOJMÍR: A tak. Lebo boli všetci doma. Neboj sa — prídu oni zase. Tetka nájde hus a príde.

MAŇA: Ale za ten čas, kým prídu —?

MOJMÍR: Neboj sa, ja som tu. Ja ťa obránim —

MAŇA (prvý raz sa pozrie Mojmírovi do očí. Ľahký úsmev preletí jej cez ústa, akoby chcela povedať: veď práve teba sa bojím! Ale stane sa niečo iné, mladí ľudia nájdu sa v náručia bozkajú sa raz — dva razy, viac ráz…).

MOJMÍR (zmýlený je): Prečo by si sa ma bála? Vidíš, že to nie je nič. (- ale je ohromné…!!) Ja ťa mám rád, ako by nie… Prečo by si sa ma bála? (Zase sa približuje.)

MAŇA (nevie, čo sa stalo): Ale veď… ja neviem… veď som mala ísť do Bielov… a ja tu… pusť-…te ma…

MOJMÍR (pustí ju): Ach, tí nešťastní Bielovci! Vždy len do Bielov. Čo máš tam, Maňa?

MAŇA (prichádza k sebe): Ó, u Bielov je veselo. Tam je Anička. Ona šla so mnou na konfirmáciu. Zuzka ešte ani do školy nechodí. A Janko do tretej. Teraz ich mama bola chorá, nuž sme my varili. A dnes je Kvetná nedeľa, chcela som ísť ta tam, lebo Anička neverí, že mám — (Okúňa sa.)

MOJMÍR: No, povedz, čo máš také zvláštne, že jej chceš ukázať?

MAŇA: Ach, ja nemám nič. Ale poslali mi z mesta šaty — nové —

MOJMÍR: A, tak! Tieto?

MAŇA: Áno, ona neverila, že budú hotové. Lebo vlani bolo chladno na Kvetnú nedeľu. Aj sňah padal a my sme panáka robili, tak sme si len staré šaty obliekli. Ale teraz by som jej bola ukázala nové šaty.

MOJMÍR (rezignovane): Tak teda ľutuješ, že si nemohla ísť do Bielov ukázať Aničke nové šaty? A panáka nemôžte tiež robiť. No, pravda. Ach, čo by som teda radšie nebol ani prišiel. Len som ti zábavku pohubil. Len som ťa vyrušil z tvojho pokoja. (Prestávka.) Áno, ja som ti pokoj vzal. Ale čože, veď my zajtra už ideme a o pár dní zabudneš na nemilú návštevu, pravda? Dobre vraví tvoj deduško: Ale čo budúcnosť donesie! (Akoby pre seba.) Nové veci, nové myšlienky — a (pozrie na Maňu — s láskou) — a nové bôle… (Zarmúti sa.) I sebe som narušil pokoj…

Tichosť zdanlivá — znepokojenie sladké.

Alebo keby som si bol vzal farby… (Mlčí.)

MAŇA: Prečo si smutný? (Príde k nemu bojazlive, potom vždy dôvernejšie.) Ja som taká hlúpa — (Prestávka a potom si prisadne k nemu.) Veď ja nemusím práve dnes ísť do Bielov. Až kým odídete.

MOJMÍR (ako hore): Ľúto mi je. Uznávam. Pravda, Maňa, ty sa hneváš na mňa, a právom sa hneváš. Čo som sem len prišiel? Čo ja tu hľadám? Veď som to mohol očakávať… (Vstane.) Ach, čo. Nech otec ostane, ak chce kšefty robiť, a ja pôjdem ešte dnes —

MAŇA (uisťuje ho): Ale nie, nie. Ja som — rada, že ste prišli. Aj deduško sa teší… Vidíš, my nemáme nikoho. Ale ja som sa bála… Keď som taká hlúpa… (Nesmierne sladko vyslovila, tieto slová.)

MOJMÍR (darmo sa premáha — blízkosť mladého tela rozčúlila ho nanajvýš, on cíti vlhký dych z mladých pŕs dievčatka, on cíti mäkkosť rtov, on cíti vôňu tmavých vlasov, on cíti horúce pohľady — on cíti, ako im obidvom hrá každá žilka — a oni sa spoja zase v dlhom bozku, ktorý všetko vysvetľuje, ktorý všetko dokazuje. Po chvíli šťastia, znáhla): Ach,čo… (Pristúpi k obloku.) Jar! Život — Ináč nemohlo byť!! (Sadne si na pohovku, vzdialene od Mane, ktorá opojená tým niečím novým, zakrýva oči a ako uliata sedí na pohovke.) Pravdaže!! Hlúpy je svet, hlúpi sú ľudia!! Blázni!! Hlúpe je to večné herectvo, tie pretvárky každodenné, tie hlúpe formy!!! Haha, reči, výmysly, chvály, kritiky! Ale toto?! Maňa, keby si vedela, čo sa so mnou robí! Maňa, Maňa, ty si šťastná, ty máš svoj svet, svoje prirodzené bohatstvo! Maňa, kto ťa to naučil? Povedz mi, Maňa, kto ti dal tú tvoju jemnosť, tú tvoju dušu, tú tvoju krásu…! Moja zlatá Maňa… (Bozkáva ju.) Nauč ma, Maňa, nauč ma!

MAŇA (nechápe): Ja ťa nerozumiem. Veď ja vidím, že ničomu nerozumiem. (Tíši sa.) Ja som vždy len s Aničkou Bielovou, my sa zhovárame, hrávame, ale teraz vidím, že ani ona nevie nič. Ale deduško mi všetko vysvetlí. On vraví, že nás Pán Boh na to stvoril, aby sme križovali svoje telo, aby sme dušu svoju zachránili, a tak do slávy nebeskej prišli. Ale to ja nič nerozumiem. A tetka ma hreší, že neviem si ani šaty ušiť (s plačom) a že som lenivá a pochabá. Ani Janka nášho nerozumiem. Ako včera, noc už bola a vietor len hukotal a triasol oblokmi a on mi vravel a rozprával mnoho — ale ja som ho nerozumela.

MOJMÍR: A čo si cítila — čo ti rozprávala mladá jar, čo ti rozprávali víchre z juhu?

MAŇA: Ja som bola včera veselá, ani neviem prečo, a Janko mi vravel, že mi to všetko mladosť vysvetlí.

MOJMÍR: Ten dobrý starček s tou pípkou ti vravel také niečo? On ťa musel upozorniť na mladosť? Na tvoju mladosť? Ó Maňa, v akej si ty teda spoločnosti? V akej si ty temnici? Akí ľudia držia ťa v okovách? A ty si to nezbadala, až ťa ten starček upozornil na mladosť?

MAŇA (dôverne a zvedave): A tebe už mladosť všetko vysvetlila?

MOJMÍR: Mne? (Zmýlený je.) Pravda je, ja som doteraz nebol mladý. Mňa zobral svet, ako čo nepatrné páperie zberá ľahký vánok a hrá sa s ním. Aj so mnou sa hrali. Až keď som zbadal tú divú hru, počal som sa vzpierať, počal som bojovať. A divné, svet kládol mi podmienky. A nahradil ma častokrát a ja nebadane ostal som jeho otrokom. Ja som to necítil, ale ešte som im pomáhal, aby ma lepšie sputnali. Ešte tejto zimy kľakal som pred nimi ako pred dákym božstvom. Natrúbili mi, že je to život… A hľa, váš Janko má pravdu — i mne počína mladosť všetko vysvetľovať… (Pohľady sa im stretnú.) Áno, áno, tam v tvojich očiach, Maňa, vidím vysvetlenie, počujem odpoveď…

MAŇA (po prvý raz vysloví jeho meno): Mojmír — povedz mi tú odpoveď, povedz mi — (Nedopovie, lebo Mojmír v nežnom objatí dáva jej odpoveď mnohými bozkami. Ani nezbadali, že stará Kata sa vrátila a v kuchyni prizerá sa na dovárajúci obed i na zamilovaný párik. Po chvíli šťastia.) Mojmír, Mojmír, čo si to urobil so mnou? Mojmír, keby nás deduško videl a — tetka? Bože môj, ako sa bojím!

MOJMÍR: Neboj sa, moja — nech vedia všetci. My sa ľúbime, pravda, Maňa? To ti odpovedá tvoja mladosť. Vidíš, my sme sa museli stretnúť, dnes alebo zajtra, všetko jedno. My sa musíme ľúbiť, mladosť nám vraví… Teraz rozumieš —?

MAŇA: Mojmír, ty si dobrý. (Podá sa mu do náručia — zase bozkávanie, zase dôkazy vzájomnej lásky. Potom sadne si k obloku, otvorí ho a teší sa rozochvená a šťastná, ako jarný víchor ešte buráca vonku.)

MOJMÍR (prejde sa po izbe): Zvláštne je tu. To som hneď zbadal. (Šramot.) Počkaj, niekto ide — (Pristúpi k dverám.) A veď tetuška je už tu. Akože? Našli ste hus?

TETKA (Kate): Si prizrela na obed? (Vstúpi upachtená, ale spokojná.) Áno, áno, v šibráni konča pasoviska, tam sa učupila, chudera. Potom sme ju chytili. No, chvalabohu, už som ju posadila na jej miesto. Ale počuli ste už? Skutočne, stalo sa. Náš pán gróf včera večer zomrel — sluha z kaštieľa nám práve teraz oznámil.

MAŇA: Náš pán gróf zomrel? (Nevie myslieť.) Chudáčik náš. A Janko vravel, že na Veľkú noc pôjdeme k nemu (Mojmírovi.) Poznal si ho?

MOJMÍR: Nie, len som počul, že bol podivín. Skupáň akýsi.

TETKA (s hnevom): Ale pri smrti, sa vraj dokázal. Ak je pravda, čo sluha vravel — oj Maňa, budeš boháčka. Pomysli si: z vďačnosti naproti nám, poručil ti celé tuto majere. (S akousi zlobou.) To už leda nám starým nepozostáva iné, ako sťahovať sa ďalej.

MAŇA (neverí): Kdeže by sa pán gróf na mňa spamätal.

TETKA: Uvidíme. Aká si ty pani ostala! Boháčka!

MOJMÍR: A sú v tom i tie štyri jutrá dubovej hory? No, otec sa poteší, keď počuje. Od teba snáď ľahšie kúpi. (Smeje sa.)

TETKA: Teraz len dobrú partiu. Hja, tak je to. Doteraz ťa nikto nepoznal, počkaj, ako sa odteraz začnú pytači vláčiť.

MAŇA (zberá sa preč).

MOJMÍR: Nebude ti chladno? No, poďme teda, obzrieme si tvoje panstvo, Maňa. A snáď vyzrieme i jedného z tých pytačov.

MAŇA: Ale čo ma i ty vysmievaš? (Odídu.)

TETKA (díva sa za nimi a zlostne kýva hlavou. Potom začne prikrývať na stôl pre troch - ale zbadá sa a kladie hnevive ešte dvoje tanierov. V tejto práci nájde ju)

KATA: Ale ste videli?

TETKA: Čože máš?

KATA: Ako si idú. A vy tu musíte prikrývať. (Posmešne.) Mladosť!

TETKA: A kto?

KATA: Nuž tí dvaja. Hľaďže, reku, ako sa porozumeli. Ani sa to neohrialo a už si ju vedie pod pazuchou.

TETKA: Snáď ten mladoch — ?

KATA: Hja, veru on aj naša slečinka. Ledva dočkala mužského! A len šu-šu-šu — a do záhrady.

TETKA (pohŕdlive): Hja, čože, išli si pozrieť svoje panstvo.

KATA: A veru, tí sú už v peknej láske! Keď som prizrela na obed, dvere z kuchyne boli otvorené, nuž som videla — (smeje sa) počujte, pani naša — (Do ucha.)

TETKA: Už tak —? Videla si? Ha, slečinka naša, našla si si aj frajera! Neviniatko! Ale nech len poviem starému pánovi, však on rozpráši holúbkov.

KATA: A čo, prosím vás. Pán jej nepovedia nič. Veď viete, aký sú. Ani do roboty ju neženú. A my len derme sa zo dna na deň. (Sadá si.) Ach, Pane Bože, však som len ustatá. Ani v nedeľu pokoja, ani na boží deň oddychu. (Počuje hlasy.) Ale ktože to—?

TETKA (pozrie na oblok): Jaj, preboha, veď tí prišli. Čože sa stalo? Utekaj bránu otvoriť — chytro!! A ja — (Nevie, čo si počať, načúva a pozerá. Zalomí rukami a ide v ústrety.)

Dedko a Miloslav vstupujú. Tetka ide za nimi. Dedko je celkom zronený, oslabnutý. Sadne si pri pomoci Miloslava do kresla a tupo hľadí pred seba.

TETKA (konečne prehovorí): Čo sa stalo? Neboli ste v kostole? Vidíš, ja som ti vravela.

MILOSLAV: Už je dobre. Len tichosť.

DEDKO (po chvíli, ťažko): Dokončené. On zomrel, on, môj drahý pán, môj vrstovník — (Plače.)

MILOSLAV: Čože môžme? Upokoj sa, braček. Všetci sme my smrteľní. A on požil.

DEDKO: Odišiel nám, odišiel… Ukázal mi cestu.

TETKA: Ja som vedela. Pekne vyzeral, usmieval sa, a dve ružičky v ruke. A jako sa to stalo?

DEDKO (slabo): Len tak nenazdajky. Uznojil sa, dostal klanie a zaspal. Zaspal na večnosť. Zapálenie pľúc.

TETKA: A je pravda, že Mani poručil toto?

DEDKO (s premáhaním): Pravda je. Dobrý bol.

MILOSLAV: Ako sa to divne stalo. Myslím, že mi nebudeš robiť prekážky. A že je to Mani, dám jej i sedemsto, veď pomysli — (ráta v notese).

TETKA: Áno, Maňa je teraz bohatá partia. A pytači sa už počali obšmietať.

MILOSLAV (zarazí sa a potom mu niečo napadne. Náhle): Kde je Mojmír?

DEDKO (počuje tetkinu poznámku): A kde je Maňa? Povedali ste jej už? Vie ona už o nešťastí? (Bôľne.) Vie ona už o smrti nášho drahého pána grófa?

Práve vtedy, keď odznela dedkova otázka, vstupujú Mojmír a Maňa — porozumení a rozprávajú sa.

MILOSLAV (s úľavou): Moje milé deti. Vidíte, to je pekne. Veď ste si blízki.

MAŇA (zadiveno): A už ste sa vrátili?

DEDKO (zadíva sa na párik a s veľkou ťažkosťou vstane a zvolá): Maňa! (Tichšie.) Maňa, vieš, že náš drahý pán gróf, tvoj dobrodinca, je mŕtvy?

MAŇA (naľaká sa): Deduško, už som počula, tetka mi povedala.

DEDKO (s výčitkou — ostre): Už si počula? Maňa —? A ani jednu slzu nevyroníš za ním —

MAŇA (v nesnádzi nesmie ani do očí pozrieť): Veď som plakala. Ó áno, mne je veľmi žiaľ, ale áno (srdečne Mojmírovi), pravda, Mojmír?

DEDKO: Maňa, ty tak ľahko prijímaš zvesť, ktorá mňa tak zronila? Maňa, nesmútiš ty za tvojím dobrým pánom grófom? Veď tvoja tvár žiari od radosti, ale pohľad tvoj blúdi — Maňa, čo sa stalo? Pozri mi do očí!

KATA (z kuchyne): Pani naša!

TETKA: Nediv sa. (Pozrie na Maňu.) Ona pláva v šťastí — dobre si zbadal. Tu sa odohrala „krásna ľúbostná scéna“. Áno, tvoja Maňa a tento pán…

MOJMÍR: Áno, my sa ľúbime — (Pritíska Maňu k sebe.)

DEDKO: Ako? Aby si ju hneď pustil —

MILOSLAV (mierni ho): Braček, ja som prešťastný! (Ani neverí.) Deti sa zaľúbili!

DEDKO (kričí): Nie, nie, nie. To nesmie byť!!! Na to ste prišli, aby ste mi otrávili dieťa?

MAŇA (vykríkne): Deduško — — ja neviem…

TETKA (stojí víťazne a uprene sa díva na Maňu).

DEDKO (slávnostne): Dosť… Maňa — — (vystrie ruky.) Moja Maňa — —

MAŇA (po krátkom váhaní, s výkrikom kľakne pred dedkom)

DEDKO (uhládza jej hlávku): Moja zlatá — — tak. A Mojmír pôjde preč — ja si tak žiadam — — alebo — (Temným hlasom.) Niekto musí ustúpiť…

MOJMÍR (náhle): Čože, môžem ja? (Pristúpi k obloku.) Jar, jar! Pravda, Maňa… tá jar…!

Nastane tichosť a jar preráža sa do izby…

Opona. Koniec druhého dejstva