ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O pár dní pozdejšie, v tej istej izbe. Odpoludnia okolo tretej. Maňa a Mojmír sedia na pohovke a dívajú sa jeden na druhého. Šťastní a spokojní.

MOJMÍR (vstane a pristúpi k obloku): Rýchlo sme šli, Maňa, a jarné povetrie unúva.

MAŇA (spanile): Ale krásne bolo. Ani som neverila! Ako bolo vetrno — a teraz tak tichučko a teplo.

MOJMÍR: Áno, jarné víchre vykonali svoju povinnosť, ony zobudili spiacu prírodu, Maňa, to budili našu lásku… Zobudili teba, spiacu kňažnú… Vieš, ako to v poviedke stojí: Zlý osud, akási zlostná baba, ktorá priadla v komôrke, privábila mladú kňažnú a dala jej priasť. A kňažná upichla sa na vretene — a zaspala. Spánok hlboký zaľahol na celý dom a ruže vyriastli všade dookola. Počuli mládenci, mladí kráľoviči, že tam spí mladá, krásna devuška, a usilovali sa prejsť cez husté kry ruží — ale zahynuli všetci. Jednomu sa podarilo prejsť cez všetky prekážky — a našiel spiacu kňažnú — takú krásnu ako pred sto roky, keď zaspala. Bozkal ju — a ona prebudila sa — a mladí ľudia zamilovali sa a boli šťastní… Áno, tak stojí v pohádke! Moja jediná, sladká Maňa, ako sa to divne i s nami stalo… (Pristúpi k nej a bozká ju.) Ach, ja ťa tak bezkonečne milujem… Maňa moja, ja neviem, ako ťa zanechám…! Veď vieš, my musíme dnes odísť!

MAŇA (s láskou): Vidíš, aký si zlý! Ty by si mohol ostať i cez Veľkú noc, ale nechceš. Deduško sa už celkom upokojil, aj hneď po tom hroznom výstupe žiaľ mu bolo, a vidíš, nepustil vás preč.

MOJMÍR: Hja, viem ja, čo ho upokojilo! Keď mu otec dovrával, že to medzi nami len detinská, rodinná láska, že to len výbuch chvíľkový mladých sŕdc — ale Maňa — my tak nechceme! Pravda, naša láska je mocnejšia!

MAŇA: Mojmír, čo si to len urobil, že ťa tak rada? (Pritúli sa k nemu.) Keď si včera popoludní s otcom šiel obzrieť horu a ja som musela opatrovať chorého deduška, — vieš, že som hynula za tebou. Všetko mi je pusté bez teba, čo ma tešilo, zabávalo, to mi je teraz také smiešne. Anička sa bude diviť, že som tam nebola už od soboty. Vidíš, Mojmír, nechoď preč. Ostaň tu, vidíš, ako by sme si pekne žili — ty by si mohol maľovať, pracovať, a ja by som varila, i sama by som si šaty ušila — všetko, všetko… A večierkom by sme išli von, na prechádzku —

MOJMÍR: Ako si ty to predstavuješ… (Usmeje sa nechtiac.) Áno, krásne by bolo, zlatá Maňa! Ale tvoj deduško sa nikdy nespriatelí s tým! Oni to nechápu! Keby si tí starí len na chvíľku pomysleli na svoju mladosť…! Keby si spomneli, že aj oni boli mladí…! Ach, ale oni nechcú uznať. Zazerajú na mňa všetci ako na zlosyna! Ale či ja môžem za to, že ťa ľúbim, bezkonečne ľúbim…!

MAŇA: Ale Janko sa teší. Keď nás videl spolu, povedal mi: Vidíte, slečinka, mladosť! A ja som sa zahanbila…

MOJMÍR: Áno, ten starček mi je sympatický. (Žartovne.) Počkaj, zavďačím sa mu: odmaľujem ho!

MAŇA: Aj mňa, aj mňa, Mojmír!!

MOJMÍR: No, pravdaže! Moju milú žabku (Žartujú a bozkávajú sa.)

JANKO (vstúpi s listom v ruke a usmieva sa): Hľadám pána Miloslava — (Nevie prečítať priezvisko na liste.) Tu majú list z mesta. Ale vari radšie, keby som ich bol inde hľadal…

MOJMÍR: Môj otec má list?

MAŇA (zmýlená): Ja neviem, veď s nami bol na prechádzke. (Vstane k obloku.)

MOJMÍR: Áno, po obede sme šli všetci traja spolu na prechádzku a neviem, kde nás opustil. Snáď prezerá horu.

JANKO: No, však ich ja nájdem. (Na odchode, srdečne, bez zloby.) Slečinka, mladosť! Teraz rozumiete? (Vzdychne.) Hej, kde sú tie časy! (Vo dverách.)

MILOSLAV (vstúpi): A vy ste už tu?

MOJMÍR: Máš list.

JANKO (podá a odíde).

MILOSLAV (prečíta list): Advokát mi píše. (Schová list.) Mám veľkú prosbu k vám, deti.

MAŇA: Spravíme, pravda, Mojmír —

MOJMÍR: Poslúchame.

MILOSLAV: Všetko je v poriadku. Horu som kúpil, tvoju horu, Maňa. Advokát mi píše, že súci dovolil mi sekať, trebárs testament grófov ešte nie je právoplatný. Zásluhu v tom, pravda, má dedko. A tak teda, deti moje, choďte do Bielov a povedzte mu nech hľadá robotníkov do hory. Starý Biel je veľmi zbehlý v tom, vraví mi dedko.

MAŇA (váha): Veď áno — ale — ja neviem —

MOJMÍR (zbadá, že sa jej nechce): Ďaleko je to, pravda, Maňa —

MAŇA: Nie preto, ale Anička by sa smiala, že — —

MILOSLAV: Ach, veď len ak máte vôľu. Môžem ja i Janka poslať.

MAŇA: Ale nie. Vieš čo: povieme Ondrišovi a on odíde povedať. Poďme!

MOJMÍR: Dobre (Odídu.)

MILOSLAV: Choďte, teda. A ja sa schystám na odchod. (Sám je a píše do notesa. Po chvíli vstúpi.)

TETKA: Nie je tu Maňa?

MILOSLAV: Tráve teraz odišla s Mojmírom, ale prídu hneď. Akože je tam?

TETKA: Po obede zaspal.

MILOSLAV: Keby ste ho boli uložili do postele.

TETKA: Ach, nechcel ani počuť, ja som mu hneď radila, keď prišiel z grófovho pohrabu, aby si ľahol. Bol rozčúlený, plakal a mal zimnicu. K večeru sa upokojil, žiaľ mu bolo pre nedeľný výstup a žiadal si spoveď.

MILOSLAV: Áno, stretol som sa s farárom.

TETKA: Ja neviem, jako sa to skončí. Teraz, keď idú roboty, starosti. Do plaču mi je.

MILOSLAV: Ej, Marka, darmo je, mnohé veci stanú sa a nedajú sa premeniť! A čo vraví lekár?

TETKA: Bol tu, ale on ho nechcel k sebe pripustiť. Nechajte ma v pokoji zomrieť, vravel chudiačik. Ale keď zaspal, prezrel ho lekár. Tak je, zapálenie pľúc…

MILOSLAV: Keby sa chránil, snáď vyzdravie. Premenilo sa počasie —

TETKA: Ach, už je všetko darmo! Nieto tu pomoci…! (Ako s plačom.) Čo si ja potom úbohá počnem? Kam sa podejem?

MILOSLAV (srdečne): Neboj sa. Ty sa z tohto domu nemusíš pohnúť. Veď vieš — deti sa zamilovali —

TETKA (bojuje so sebou, premôže sa): Rozumiem — tebe sa zase plány vydarili — vidím… Áno, mnohé veci stanú sa a nemôžu sa premeniť…

MILOSLAV: Ale ani tvoje postavenie v tomto dome nemusí sa premeniť, alebo — — konečne, milá Marka, ja netajím… (Nežne.) Rozmýšľam o tom, či by bolo možné, aby som spravil, čo som kedysi porúcal. Ožívajú mi rozpomienky na naše mladé časy, na našu lásku… (Chytí jej ruku.)

TETKA: Miloslav, mohol si ma ušanovať… Aspoň teraz už — —!

MILOSLAV (oduševňuje sa za novú ideu): Nie, nie!! Ja som to musel povedať, to je moje pevné predsavzatie — (Chce jej ruku bozkať.)

TETKA (strhne sa): Počkaj — zdá sa mi, že dedko volá —

MILOSLAV (bez slova čaká na odpoveď)

TETKA: Áno, zobudil sa. (náhli sa do izby)

Z izby volá: Miloslav!

MILOSLAV: Idem — (Odíde.)

Po chvíli vedú dedka do kresla.

DEDKO (temným hlasom): Nechali ste ma všetci.

MILOSLAV: No, však sme tu. Žiadaš si niečo?

DEDKO: V tejto izbe sa lepšie cítim, je tu viac svetla. Prosím ťa, Marka, vody —

TETKA (chytá mu čelo): Znojíš sa —

DEDKO: Janko tak kúril v spálni priveľa. I tu je teplo — nezdá sa vám? Ako je vonku?

MILOSLAV: Jar v plnom prúde —

DEDKO: A vietor ešte buráca?

MILOSLAV: Prestal. Len taký tichý, príjemný.

TETKA: Teplo je. Čochvíľa ožijú záhrady. Zajtra pôjdeš sa prejsť.

DEDKO: Ach, nevrav, čo sama neveríš. Moja prechádzka smeruje inam. Ja vás zanechám…

MILOSLAV: Ale, braček, ešte si ty požiješ.

DEDKO: Božia vôľa — Živý či mŕtvy — Boží som. Mne bude dobre. Ja si odpočiniem. Verím, že môj Spasiteľ ma prijme do slávy svojej. (Zamyslí sa.) Ale čo bude s vami? A moja Maňa, čo si počne bezo mňa! Čo ju očakáva? Svet je zvodný, sladký — moja úbohá Maňa, čo bude s tebou, či neklesneš, či nezblúdiš? (Trpko.) Teraz, teraz bol by som najpotrebnejší!

MILOSLAV: Nestaraj sa, braček. Dievča bude dobre opatrené. Je pravda, treba mnoho naprávať.

DEDKO a TETKA (zadivia, sa)

MILOSLAV: Áno, skúsenosť učí, že vtáča vychované v klietke na slobode zhynie —

DEDKO (zarazí sa): Teda myslíš, že Maňa je zle vychovaná? Pane Bože, veď som ju chránil ako svoje oko —

MILOSLAV: No, no, neboj sa, dievča je mladé, tiché, ono nezhynie. Postaráme sa. Vydá sa. Veď snáď vieš —

DEDKO: Ach, práve toho sa bojím. (V nesnádzi.) Drahý Miloslav, prosím ťa — staraj sa o ňu, prijmi ju —

TETKA: A čo, ja už ju nemôžem dobre opatriť? Od jej detinstva stojím nad ňou —

DEDKO: Viem, že si jej dobrá. Nech ti Hospodin odplatí za to. Bola si jej matkou — a to mnoho znamená.

MILOSLAV: Buď upokojený, Marka jej zostane matkou i naďalej —

DEDKO: Smädný som —

TETKA: Snáď trochu koňaku. Občerství ťa.

DEDKO: Nie, len vody —

TETKA: Ale dobre ti bude robiť. Veď si zoslabnul. Od nedele si skoro ničoho neokúsil. Aj lekár radí trochu koňaku.

DEDKO: Prečo ste volali lekára? Ja nechcem lekára. Daj mi vody.

TETKA (podá mu)

JANKO (vstúpi): Dobrý večer. Tu sú z dediny. Že kedy začnú?

MILOSLAV: Horu?

JANKO: Nie, orať pod kukuricu.

DEDKO: Po sviatkoch. Tak im povedz.

JANKO: V utorok môžu počať.

DEDKO: Dobre, v utorok po starej cene.

JANKO: Nechcú viac od jutra, ale na deň.

MILOSLAV: A čo pýtajú na deň?

JANKO: Nevraveli, ale čosi som počul, že päť korún —

MILOSLAV: Čo, päť korún? A do hory koľko?

JANKO: Od šesť nepôjdu. Boja sa. Vlani zabilo v hore dvoch.

MILOSLAV (ráta v notese)

DEDKO ťažko): Nech prídu na utorok, povedz im.

JANKO (odchádza a spytuje sa tetky, ako je s dedkom. Tetka odpovedá, že zle. Žalostne.): Na utorok… (Odíde.)

MILOSLAV: A predsa bude dobrý osoh, čo aj po šiestich korunách. Keby už len tí mladí prišli.

DEDKO (znáhla): Zdá sa mi, že sa stmieva. Koľko je hodín?

MILOSLAV: Pol piatej — hoj, svetla ešte dosť.

DEDKO: Ale tu je tmavo. (Tetke.) Odhrň záclony. Nezdá sa vám, že je tu tmavo?

TETKA (urobí krok k Miloslavovi): Bože môj, jemu sa už stmieva. Veď je jasno…! Koniec sa blíži — (Trhne sa.) A Maňa neprišla.

MILOSLAV (ustaraný): Ale, veď hádam nešli až do Bielov? (Dedkovi.) Braček, čo ti je?

DEDKO (slabo) Ja neviem… ale akosi — — mňa trápi niečo — povedz mi! Kto — —? (Vykríkne.) Kde je Maňa? Veď som ju dnes ani nevidel! (Boľastne.) Ona ma opúšťa…

MILOSLAV (vyhovára): Spal si, nechcela ťa rušiť. A potom som ju poslal s Mojmírom —

DEDKO: S Mojmírom? Prečo ste ich pustili? Maňa mi odišla!

MILOSLAV (nespokojný je): Ale ozaj, kde sú? Veď už mohli tu byť! (Vyzerá cez oblok.) No, veď vravím — idú už —

TETKA: Áno, idú.

DEDKO (radostne): Maňa ide?

MILOSLAV: Tu sú.

Maňa a Mojmír vstúpia a sladko sa zhovárajú, takže ani nezbadajú prítomných.

MILOSLAV: Braček, prišli. Pozri ich, ako sa porozumeli —

MAŇA (ako kedysi): Tu sme, deduško. Ó, keby si len videl, ako je vonku všetko krásne. Ako ožíva, ako sa budí…

TETKA (neodchádza od dedka, ktorý už bojuje posledný boj).

MOJMÍR: Hja, tak je to, ujček, jar, jar…!

MAŇA? Vieš, deduško, teraz panuje už jar! Teraz ja to rozumiem.

DEDKO (s napnutím síl): Maňa — — čo ty hovoríš? Kto ťa tak naučil? (Prestávka.) Snáď tento tu? (Na Mojmíra.)

MOJMÍR? Nie ja, drahý ujček. Ó, ja som videl, že som ja bol veľký babrák! Mladosť nás naučila obidvoch, pravda, Maňa?

MAŇA: Mladosť nám vysvetlila. Aj Janko mi vravel —

MOJMÍR? My sa ľúbime, dedko, my chceme byť svoji!

MILOSLAV (blažený): Mojmír, môj milovaný synček…

TETKA: Ja som vedela —

DEDKO (slabo): A či moja Maňa nepôjde do záhuby…?

MOJMÍR: Ujček, lásku nás spojila, láska nám nedá zhynúť!

DEDKO: Láska… (Premôže ho.) Poďte — (Sily ho opúšťajú. On zloží ruky nad deťmi.)

Hrobové ticho - dedko dokoná, prítomní temno vykríknu. Tetka zalomí rukami. Miloslav stojí ustrnutý pred majestátnou smrťou. A mladí lkajú.

KATA (dobehne s hurtom a volá): Pani naša, kravy — (Zbadá, čo sa stalo, vzdychne, kľakne a modlí sa.)

Opona