ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Juro Janošík, z ktorého slovenský ľud vytvoril si báječnú postavu junáka slobody, v skutočnosti bol obyčajným zbojníkom. Narodil sa roku 1690 v Terchovej v trenčianskej stolici. Pred svojím dvadsiatym rokom dal sa medzi zlopovestných kurucov — Rákocovských vojakov, — kde sa mu asi nevidelo, lebo ich skoro opustil a potom zdržiaval sa u brata v Terchovej. Na to po trenčianskej bitke roku 1708., kde bol Rákoczy II. úplne porazený, zverboval sa do vojska kráľovského. Slúžil na zámku v Bytči ako väzeňský strážnik — Wachmann, — kde vtedy práve v žalári sedel zločinec Tomáš Uherčík, ktorého Janošík strážieval a mnohé dobrodenia mu robil. Avšak Janošík svojimi rodičmi do vojenčiny vymenený navrátil sa domov, kde pokojne prebýval a rodičom v gazdovstve pomáhal.

Z väzenia vypustený Uherčík prišiel na Michala, dňa 29. októbra 1711. do Terchovej navštíviť svojho známeho dobrodinca Jura Janošíka, vyvábil ho z domu a potom ho sviedol na zboj a do kamarátstva sprisahal. Uherčík v bytčianskom väzení videl, že jeho strážca Janošík, preukazujúc jemu, väzňovi-zločincovi, rozličné výhody, prejavil tým mu svoju sympatiu a Uherčík musel Janošíkovu povahu dobre pobadať, keď, z Bytče oslobodený, rovno zamieril do Terchovej k Janošíkovi, aby ho na zboj zverboval. Ale Janošík musel mať i skvelé telesné vlastnosti a duševné schopnosti, keď zkúsenému Uherčíkovi tak zaimponovaly, že sám súc náčelníkom zbojníckej bandy, ponúkol mu jej vodcovstvo na miesto seba a i on sám Janošíkovi sa podrobil. Janošík ako bývalý kuruc i ako bývalý kráľovský vojak musel byť už náležite otužilý a orientovaný, keď svodný Uherčíkov návrh tak ľahko prijal a hneď s ním i na zboj sa odobral a už 5. októbra pod Strečnom ozbíjali kupca, Jána Šipoša.

Uherčík potom s Janošíkom a ich tovaryšmi všelikde zbíjali, až vidiecki — stoliční — hajdúsi Uherčíka na Žiaroch v Turci zastrelili. Janošík bol smrťou Uherčíkovou prísahy, ktorou sa mu bol ku kamarátstvu zaviazal, uvoľnený a mal vraj vôľu domov sa vrátiť k pokojnému životu, no, neurobil to zo strachu pred pokutou za svoje zbojstvá a preto zbojníčil ďalej.

Podľa soznania Jána Šipoša, mešťana žilinského, v spolku Uherčíkovom boli títo zbojníci predne v polomnej čate Janošíkovej neúčastní: 1. Paľo Brnátik, 2. Vrábeľ zo Staškova, 3. Kovalský z Rakovej, 4. Bagar, 5. Turjak (druhý), 6. Gáborčík, 7. Vávrek z Poľskej.

Sám Uherčík o sebe soznal, že Toporisko a Drozd, dva starší zbojníci našli ho pri koňoch (kone pásť) a deväť ráz musel im prísahať (vernosť). On sám že nikoho nenaviedol na zboj, ale videl vraj vôľu Janošíkovu ísť po zboji, teda vzal ho sebou na Moravu, kde dostali plátno na košele.

V Janošíkovej družine sa nachádzali mimo Uherčíka: 1. Kubo Chlostiak, ktorý dostal na Žiaroch v Turci z Révayho vecí druhú pušku. 2. Hunčík či Huncaja i Huncaj ináč Turjak prvý rečený bol orgazdom v Staškove; pri deľbe na Žiaroch dostal z Révayových vecí šabľu, pušku a strieborné niti. On prestrelil pátra z Domaniže, keď tento vodu pil na studni, ale mu nič nevzal. V Krásnej na Kysuciach mal u ženy Presuchého schovaných 80 zl., pre ktoré — keď mu ich potom nechcela dať — zbili ju, zmučili a peniaze odobrali. Turjak zdržoval sa častejšie u svojho strýka v Rakovej. Z Klenovca ušiel do Poľskej. 3. Plavček z Dunajova spolu s Turjakom strelil na pátra v Domaniži; vzal tiež Skalkove (zemského pána v Trenčianskej) veci i so škatuľou. 4. Kováčik či Moravčík z Moravy, ozbíjal v Lubjetovej Vilku Síta, Sleziaka.

Zabili ho jeho zbojnícki tovaryšia na Beskyde. 5. Ondráš i Ondrej z Kysúckej Dlhej, vysoký a ryšavý paholok. 6. Vávrek z Poľskej. 7. Sutora zo Soli v Poľskej, skapal v Tešíne. 8. Pavol Gašparec, ináč Mlynárčik z Radovesky, tiež v Tešíne ztratený. 9. Bartek z Predmieru. 10. Ondráš Kundis z Dlhého Poľa, skapal v Tešíne. Či títo štyria boli zabití pri šarvátke v Tešíne alebo tam popravení, vedel by to asnáď vysvetliť mestský archív v Tešíne. 11. a 12. Sutkovia či Šutkovci (nebodaj bratia), odobrali kňazovke zo Sv. Jána mentiečku pri zboji niže Sokola; spolu s kurucmi dodávali Janošíkovi pušný prach. 13. Oresiak z Poľskej. 14. Gavel či Havel zo Soli z Poľskej. 15. Pivovarčík z Jablonky. 16. Adam Šušalka z Turzovky. 17. Zupica z Moravskej Ostravice. 18. Valičiak z Medziriečia z Moravy. 19. Kovalčík z Čeľadnej. 20. Holúbek z Mentelovíc z Moravy. 21. Tálik, ukradol Janošíkovi šabľu v striebornej pošve, ktorú si podržal Janošík pri deľbe lúpeže na Pavlu Révayovi na Žiaroch, a ušiel mu s ňou do Poľskej. 22. Jeden z Dlhého Poľa, ktorého Janošík neznal, len to vedel o ňom povedať, že ten slúžil za rok diablom.

Toto sú mená tovaryšov dľa soznania Janošíkovho a svedectva Šipošovho. Možno, že ich bolo ešte viac. Avšak všetci títo vymenovaní zbojníci naraz spolu nechodili; jedni odbudli, druhí pribudli a takto sa ich počet stále menil.

Janošík — ako sme videli — dal sa zverbovať Uherčíkom na zboj 29. septembra 1711 (ako 21-ročný šuhaj). Poneváč v zime nedalo sa v horách zdržovať, mohol teda v tom roku zbíjať najviac tri mesiace. Zbojníci cez zimu vstupovali do nejakej roboty v miestach, kde ich nepoznali a kde boli teda pred vrchnosťou bezpeční. Nasledujúceho roku ovšem bol Janošík na Demitra 29. oktobra lapený na Hrachove v Gemeri a tam uväznený v zámku a bol za krátky čas odtiaľ ako nevinný vypustený na slobodu. Cez nasledujúcu zimu slúžil za valacha v Klenovci, kde bol vyzradený a vo februári tam lapený a do Liptovského Sv. Mikuláša pred stoličný súd postavený.

Teda rok 1713 nepadá už do jeho zbojníckeho účinkovania. Zostáva teda len rok 1712 a tri mesiace z r. 1711 na jeho zbojstvá.

Vo vyšetrovacom väzení v Lipt. Sv. Mikuláši priznal sa Janošík k nasledujúcim zbojstvám, ktoré previedol so svojimi spoločníkmi.

Dňa 5. okt. 1711 s Uhríkom (Uherčíkom) a s Huncajom ozbíjali Jána Šipoša, mešťana žilinského, ktorý kupčil s plátnom a súknom. Jednu čiastku sobraného plátna a súkna predali Martinkovi, krajčírovi v Jablonkove, druhú čiastku u Stoligu za Beskydom v horách bývajúceho, z ktorej lúpeže sa im dostalo s Uherčíkom po 17 zlatých, ktoré peniaze Uherčík, poneváč sa tam ženil, požičal tomuže Stoligovi a tam u neho i ostaly. Tohoto samého Šipoša olúpili pod Strečnom i po druhý raz dňa 10. mája 1712. Vzali mu krásny pás a štyri zlaté, ktoré však zostaly na Terchovej, lebo ich tam hajdúsi rozprášili.

Tiež bezpochyby pod Strečnianskym zámkom ozbíjali zemského pána Skalku z Trenčianskej, ktorý sa aj osobne dostavil k súdobnému vyšetrovaniu a vyzvedal na Janošíkovi, že kam podel jemu ukradnuté veci? Jánošík odpovedal, že niektoré veci rozdali: prstene dievkam a ženám na Terchovej, a síce dcére krčmárovej dva; Lyde, Janošíkovej dievke, jeden; Vrabelčinej jeden; Mlynárovej Katrene jeden; žene krčmára Práciša; Čingolovému dievčaťu jeden. Zlaté veci zo škatuly vzal Plavčík z Dunajova. Tri strieborné lyžice a paloš, ktoré sa Janošíkovi dostaly, že má v jednej jedle v Handlovských horách ukryté, ako aj zbroj a mnohé náboje. O tom všetkom, že vie ten Turjak, ktorý z Klenovca ušiel do Poľskej. Sedlo s koňa pána Skalkovho že nechal v mlynárovej stodole; dolomán a čo bolo vo vreckách, priviazali na koňa a tam i všetko zostalo. S peniazmi že sa všetci podelili.

Na Žiaroch v Turci ozbíjali slobodného pána (barona) Pavla Révaya, ktorému medzi inými vecmi sobrali flinty a šabľu v striebornej pošve. Šabľu podržal si Janošík pre seba, ktorú mu však ukradol kamarát menom Talík. Flinty si podelili Uherčík, Chlastiak a Turjak, ktorý ju ale daroval niekomu na Kysuciach.

V kremnických horách lapili poštarčíka, ktorý ich dohánom počastoval a oznámil im, že práve tadiaľ zanedlho pôjde pán Jan Radvanský do Turca istému Petrocimu na pohrab. I postriehli si naňho, zastali mu cestu a všetko mu pobrali, čo sa im páčilo.

Dolu Váhom na plti sa plaviaceho oravského pána farára ozbíjali pod Strečnom. Jeho mentieku vzal si Janošík, ale neskoršie odkúpil ju od neho Uherčík. S peniazmi sa podelili a ich z väčšej čiastky premárnili v Dunajove na Kysuciach u toho Klenovčana, ktorý v Hrachove spolu s Janošíkom bol žalárovaný.

Druhý raz, keď pani farárka zo Sv. Jána v Liptove plavila sa dolu Váhom, zastavili ju na plti pri Sokole (niže Krajovian v Orave) a ju ozbíjali. Či dostali od nej peniaze, to Janošík nevedel povedať.

Pána farára z Domaníže zastrelil Turjak, keď pán farár práve zo studničky vodu pil, ale nič mu nevzal. Bol s ním tam Plavčík.

V Turci Lehockého paniu zbili v jej vlastnom príbytku a pani Káforke vzali 200 zl. v striebre.

Na Demitra 29. zárí 1712 urobil si Janošík výlet do Hrachova v Malom Honte, kde ho však chytili a na Hradovskom zámku uväznili. Ale on vo väzbe zavďačil sa úradským rozličnými darmi, ako syrom, kožami z líšok, ba i peniazmi, takže ho pustili na slobodu.

Hrachovský zámok vystavil okolo 1636 Fraňo Jakoffy, bývalý prefekt Muráňskeho zámku za času Marie Drugeth de Homona, vdovy po Jurajovy Šédy. Keď totiž manželku Jakoffyho Juditu Dersfy v jeho Hrachovskom kaštieli v noci zbojníci boli prepadli, mučili a olúpili, Jakoffy vystavil na mieste kaštieľa zámok, ktorý upevnil baštami, obohnal priekopami a násypami a na prostried zámku vystavil vežu. Ale i takto zámok bol v búrkach Rákocovských hneď od jednej, hneď od druhej stránky dobývaný, z väčšej čiastky bol rozborený, okrem jedna čiastka jeho dosiaľ ešte zostala a je obydlená.

Kým bol Janošík na Hrachove vo väzení, jeho kamaráti ozbíjali v kremnických horách viac cestujúcich z Bystrice. Tak ozbíjali Tekušovú, vdovu po Michalovi Kundelim; potom Vanoviča, Senkoldzera a Párvyho vdovu Hedvigu. Tejto vzali šesť nití krásnych perál, dve strieborné retiazky, tri nové sukne (dve kromrážové a jednu talindírovú), tri rífy súkna, jeden aksamietový ženský klobúk a pol konca cvilichu. — Z tohoto podrobného udania dľa počutia je vidno, že Janošík musel mať znamenitú pamäť. — Z týchto lúpeží v jeho neprítomnosti tiež vysvitá, že Janošík predsa zdržal sa na Hrachove viac dní vo väzení.

Janošík sotva vyšiel z Hrachova, pustil sa do Liptova, s kamarátmi a tu pri Važci mu jeden valach oznámil, že z Levoče do Liptova ide bohatá pani oficierská vdova, istá Škarzonka. Janošík dostihol ju pri Garajovom potoku, medzi Východnou a Vážcom a ozbíjal ju, poberúc jej všetky drahocennejšie veci, ktoré si zaviazal do batoška a ukryl ich pod jednu kladu. Z nich dal svojim kamarátom len jednu flintu a pre seba podržal si dve parochne. Valach ale nedostal nič, ktorý zato, keď sa zbojníci vzdialili, vyhladal schované veci a prisvojil si ich.

Janošík teraz v tých parochniach chodil po dedinách a po mestách a nikto netušil, žeby skvostne oblečený pán bol vychýrený zbojník Janošík a to tým menej, poneváč ho videli aj jazdiť na koňoch, ktoré odobral Žilinčanom pri Strečne. Ba pri Varíne vydával sa i za kuruca, následkom čoho jeho sudcovia po tom chceli dokázať, že bol v spojení s kurucmi, áno, že bol v spojení i s vyhnancami, ktorí zdržovali sa v Poľskej. On ale pri výsluchu tvrdil rozhodne, že s nimi nemal žiadneho spojenia. Ani žeby bol znal Janošík niečo o dopisovaní Rafajovskom v záležitostiach v ten čas prenasledovaných kurucov, to sa Janošíkovi pri výsluchu nedokázalo. Podobne nedokázalo sa, žeby boli v Uhrách, Poľsku, v Sliezsku a na Morave ozbíjali kostoly, sviatosť oltárnu odniesli, žeby boli nosili pri sebe posvätné oblátky, aby zbroje im dobre strieľaly a žeby oblátky boli priliepali na stromy a strieľali do nich, chcejúc vedieť, či potečie z nich krv.

Janošík najviacej zbíjal po Liptove, v Turci až ku Kremnici a na okolí Strečna, v ktorého blízkosti leží rodisko jeho Terchová. Do tohoto rodného hniezda často ho ťahalo. Tam chodieval s kamarátmi o lúpež sa deliť a tam i rozdával dary svojím rodákom, menovite ženským rád sa vďačil, preto tam sa neobával zrady. Tam mal i dôverného priateľa v boženíkovom synovi, Matejovi Dykošovi, ktorý mu býval na veľmi dobrej pomoci a sám sa chcel k Janošíkovi pripojiť i jednal o tom s ním vo Vrbinách pri Terchovej. Terchovský krčmár, Rajčan, zjavne dával zbojníkom nápoje i ukrýval ich u seba, začo Janošík dal mu strieborný pohár.

Na Kysuciach často sa tiež obrátil Janošík, odkiaľ zašiel si až do Sliezska. Na Kysuciach v Zákopčí mal bratov Jura Krásneho a Kuba Šutku, dobrých priateľov; v Zakopčianskom majeri Jána, ku ktorému zbojníci chodievali, dávali mu čiastku z lúpeže a všetko hotovým platievali. Mal známosť s istým Rafajom, ktorý donášal prach, guľky a iné veci. U Koňúcha na Dunajove pri Novom Meste na Kysuci často si popíjal Janošík. Kaňúch bol asi klenovský rodák, lebo Janošík pred súdom hovoril, že peniaze, ktoré pod Strečnom odobrali oravskému pánu farárovi, z väčšej čiastky premárnili na Dunajove u toho Klenovčana, ktorý s Janošíkom spolu bol žalárovaný.

Najviacej zabávali sa po salašoch, kde bačovia obyčajne s nimi držali a ich ukrývali. Tu trpely ovce bohatých pánov. Janošík vyznal, že na bobroveckom salaši bol samopiaty, kde zarezali dve ovce. Na revúckom salaši zarezal sám Janošík jednu ovcu, na porubčianskom jednu a na vážeckom dve. Na likavskom salaši ponúkli sa mu dvaja valasi, že pôjdu s ním po zboji, ale on ich neprijal. Janošík spomínal pred súdom známosť s bačom Adamom Sýkorom, ktorý im dával na salaši žinčicu a syr.

Cez zimu 1711 — 1712 a 1712 — 1713 Janošík zdržoval sa v Malom Honte, iste nie pod svojím menom, ale inkognito. U Ondreja Kovalčíka na Kokave slúžil r. 1712 za paholka a tri týždne pri ovciach, ktorý si od Janošíka požičal sedem zlatých, ale mu ich nevrátil. Potom r. 1713 slúžil za valacha u gazdu Štefánika v Klenovci, ktorý nevedel, koho to má u seba a považoval ho len za takého paplúcha. Iba, keď videl, ako Janošík bučky preskakoval, stromy lámal, vtedy zadivil sa a tušil, čo to za dobrého chlapca chová.

Sem na Kokavu a do Klenovca rád chodieval Janošík so svojimi kamarátmi sa zabávať. Na prostried Kokavy, kde je teraz kaštiel grófa Forgácha, bol hostínec, v ktorom v tých časoch vždy hudba hrávala. Chlapci Janošíkoví a Kokavci ihrávali sa tu a popíjali. Na tieto zlaté časy dlho sa rozpomínali Kokavci: Martin Macko si aj vypožičal od Janošíka šesť mariášov, o ktorom však nevedel, čo je za človeka. Práve tak radi bavievali sa i v Klenovci, kde im Martin Mravec, obecný hudec na obecnom mieste hudbu robieval, u ktorého Janošík častejšie sa zdržoval a mnoho u neho trovil. Mravec dobre vedel, koho prechováva u seba, ale ho nikdy neprezradil, ba pred Janošíkom sám sa priznal, že on predtým kým sa osadil v Klenovci, tiež bol hajdúchom (zbojníkom). Chlapci Janošíkoví po krčmách vábili sedliacke dievčatá k sebe a sľubovali im všeličo. Jeden zo súdruhov Janošíkových, keď tancovali na Kokave, sľúbil Moravčíkovej dcére štvrť mericu pšenice a mnoho súkna, ak stane sa jeho manželkou.

Že sa so stoličnými od vrchnosti viedieckej vyslanými hajdúchmi Janošíkovcov pochytať častejšie stretli, vysvitá z toho, že na kremnických horách ranili a či zabili Uherčíka a v Terchovej pred hajduchmi dva razy zutekali. Aj rychtári obcí mali vrchnostensky rozkázané prenasledovať zbojníkov. Avšak našli sa mnohí, ktorí to urobiť nechceli, a kde je ako hlavný menovaný vajvod (vojt-rychtár) z Oščadnice Jan Litisky.

Zo súdruhov Janošíkových, nakoľko to z vyznania Janošíkovho známo, boli chytení štyria v Sliezsku a v Tešíne odpravení a jedon u Žiliny, ktorého kolesom lámaného ukradli s kolesa a odniesli preč.

Liptovská stolica bola nariadila už 4. srpňa r. 1710 na svojej kongregácii v Hrádku osobné povstanie proti rozšírenému lúpežníctvu a vyslala stoličných hajdúchov na chytanie zbojníkov. Možno, že Janošíka chytili v Klenovci títo liptovskí hajdúci a doviedli do L. Sv. Mikuláša.

Na otázku vyšetrujúceho súdu, že kde má Janošík svoje nazbíjané peniaze a poklady ukryté, dobrovoľne vyjaviť nechcel, len pri mučení v bolestiach vyvolal, že „v Klenovských horách cisárskych, ako sa ide od dediny Jablonky (?), nachodí sa jedna jedla na grúni, proti ktorej na skale je ruka vyťatá, tam sú uschované.“ Žeby na Valhove (niekde v Trenčianskej) bol mal v striebornej kupe uložené peniaze, ku tomu sa nepriznal.

Na základe vyznaní Janošíkových vyslaný bol od stolice liptovskej, Juro Kubinyi do Malohontu, aby i tam boli niektorí lapení a uväznení. Pánmi Klenovca bola Kubinyovská familia.

Janošíka malohonská vrchnosť asi nelapila preto, že tam mal ochrancu v osobe samého vicišpána, ktorý ho i verejným obežníkom uznal za dobrého a dôverného muža. (Iste nie za darmo!) Mal tiež priateľa na správcovi (kastelánovi) muráňského zámku, ktorého manželka prijala od Janošíka do daru zlatý pasomán, odobratý Bystričanom. Mal v Malohonte menovite medzi ľudom veľa známych a priateľov, ktorým dobre činil a preto i oni tam dobromyseľne naňho hľadeli, medzi nimi cez zimu sa zdržiaval a k ním i v lete sa chodil pozabaviť.

Janošíka lapili v únoru, teda v zime. Väznený bol v Palúdzke pri Svätom Mikuláši v starom kaštieli, zvanom „Vranovo“ vo veži, hľadiacej do Mikuláša. Bola to jednoduchá sklepená izbička s malým okienkom.

Samo Chalupka napísal, že vo Vranove navštívil Janošíka jeho praded, vtedy asnáď sudca nemecko-lupčiansky. Ale Samo Chalupka rozpráva, že vraj na Likave (zámku) ukazovali mu polozasypané sklepenie, v ktorom vraj bol Janošík reťazou k železnému kruhu v stene prikovaný.

Kaštiel čiže pevnôstku „Vranovo“ vystavili Fraňo Palugyai s manželkou Zuzanou Dávidovou. Tento pán bol od r. 1618 vicišpánom Liptova a krajinským zákonom ustaveným komisárom hraníc. Vranovo často spomína sa v stolič. zápisnici liptov. a je dnes najstarším súkromným domom v stolici. V rokoch 70-tých min. storočia dostal sa do rúk židovských, ktorý ho na polovic srúcal. Dnes Vranovo je majetkom Jurka Lacku, fabrikanta v Mikuláši. Až podnes má nad bránou nápis stavania so zemianskym štítom Palugyayovcov.

Z Vranova bol Janošík prešikovaný k vyšetrovaniu do Sv. Mikuláša, pred stoličný súd, ktorý vtedy zasedal v dome Hanzelyho, zakúpeného stoličným sborom práve pred rokom, dňa 14. marca 1712, pre potreby liptovskej stolice.

V dome dnes Ehrlichovskom je zachovaná ešte starobilá chodba od brány a tam v stene zasadená mramorová doska vtedajšieho predstavenstva stolice.

Pravota Janošíkova pred stoličným súdom v Lipt. Sv. Mikuláši vedená bola hlavne v reči latinskej, ale soznanie obvineného a žaloba na neho i obrana zaznačené sú slovensky v stoličnom archíve: Protoc. com. lipt. Nro XVII. ad calcem, titulo: Causae Criminales, anno 1713, strana 39., kde nachodí sa pod názvom: Fassio Janosikiana, anno 1713 die 16 mensis Martii, kde nazvaný je Janošík: agilis Georgius Janošík Tyarchoviensis latronum et praedorum antesigaanus t. j. opatrný Juro Janošík z Ťarchovej náčelník zlodejov a zbojníkov. (Agilis vlastne znamená: čulí, svižký, rezký.)

Janošíka žaloval úradne dňa 13. marca 1713 na stoličnom sbore liptovskom vicišpán Lad. Okolicsány. (Stal sa z preceptora vicišpánom na reštaurácii r. 1712. Pamätihodné je, že potomok tohoto, tiež Okolicsány zabával sa dňa 10. mája 1848 v Ondrašoveckom kúpeli, v lesíku za mikulášskym mýtom u brehu Váhu ležiacom, teda blízko popravišťa Janošíkovho, pri hudbe Jožka Piťovej a keď zahral mu zbojnícku „Popíjaj, popíjaj, nekradni, nezbíjaj! Čerta nepopíjaš, ak si nezabíjaš“, stal si pred Piťu a pokreskával si pred nim). Žaloval ho ako zbojníka: ako vodcu zbojníkov.

Nato 16. marca zasadol stoličný súd, na ktorom predsedal vicišpán. Úradným prokurátorom bol stoličný fiškus Alex. Csemiczký, ktorý refferoval pred stoličným sborom o zločinoch Janošíkových.

Úradne menovaným obrancom bol Baltazár Palugyay, vrele obhajoval Janošíka, tajacieho vraždu, čo chcel i prísahou potvrdiť.

Fiškus prednášajúc, čo sa predniesť má a zadržujúc, čo zadržať bolo treba, osvedčuje sa proti námietkom obžalovaného nasledovne:

„Obžalovaný behom troch rokov, istým diabolským duchom povzbudený a nadchnutý bez bázne a strachu, nehľadiac ani na božský ani na svetský zák. a jeho zákazy a pokuty, stal sa vodcom zbojníckej bandy, a pridružiac si zbojníckych kamarátov, chodil po okolných slávnych stoliciach: trenčianskej, nitrianskej, turčianskej, liptovskej, oravskej a iných, ano i v Sliezsku a po horách a lesoch, na slobodných cestách kráľovských, i na vodách, a zbojníckym, lúpežníckym spôsobom lúpil dobrých a statočných ľudí, zastavoval kupcov a iných pocestných, a opovážil sa ich zbíjať, zdierať, áno i raniť a mordovať; ba čo viac, neostýchal sa vo dne v niektorých mestečkách a dedinách so svojimi zbojníckymi tovaryšmi ľudí oberať, ako to menovite okolo Fačkova sa stalo, kde prepadli istého pána farára a keďže tento postavil sa im na odpor a začal sa brániť, ranili ho tak, že následkom tej rany i umrel. O podobných jeho bezbožných a zbojníckych kúskoch ležia pred slávnym súdom mnohé listy a žaloby, ktoré svedčia o jeho zbojstve dostatočne.

A poneváč naše krajinské zákony, menovite artikul 13. z roku 1625, potom art. 26. z r. 1655, taktiež I. Triport. tit. 15-tej prísne zakazujú podobné zločiny a prikazujú aby tí, ktorí podobné skutky konajú na hrdle, ba áno i ku príkladu iným, i kolom alebo hákom trestaní boli. Následkom toho, odvolávajúc sa na prísnosť zákonov krajinských, žiadam, aby obžalovaný bol na hrdle potrestaný a obyčajným spôsobom odpravený. Aby ale poslednému zbojstvu prietrž bola učinená a toto zlo sa vykorenilo, taktiež aby jeho spoločníci, súdruhovia a pomocníci i ukrývači vyšli na javo, navrhujem, aby pred pretrpením zaslúženej pokuty mučením prinútený bol k tomu, aby vyzradil svojich spolubojovníkov a spoluúčastníkov i kde nazbíjané veci má ukryté.

Nato povstal Baltazár Palugyay, ako súdom vymenovaný obranca obžalovaného, v prítomnosti jeho, najprv zamietnul obžalobu, znejúcu na vraždu, že totiž onoho pátra z Domaníže Janošík nezabil a hotový je obžalovaný to i odprisahať. Potom predniesol tieto obľahčujúce okolnosti. A keď obžalovaný opustil zlopovestných kurucov, vrátil sa do dediny Terchovej v trenčianskej stolici ku svojmu bratovi, ale skoro zverboval sa ku kráľovského vojsku a ako vojak slúžil na zámku bytčianskom, kde práve zbojník Tomáš Uherčík bol väznený, ktorého vo väzení strážil a mnohé dobrodenia mu robil. Keď neskôr obžalovaného jeho rodičia z vojenstva vymenili, prebýval zase doma pokojne, až tu Tomko Uherčík, z väzenia vypustený, prišiel do Terchovej k Janošíkovi, vyvábil ho z domu a do kamarátstva sprisahal. Túto prísahu nechcel potom zrušiť a ako sám soznáva i zbíjal, a po zabití Uherčíka chcel sa už domov vrátiť, len zo strachu pred pokutou za svoje zbojstvá sa neopovážil, ač skutky svoje ľutoval i oľutúva. Ba i to treba pripísať k jeho dobru, že to sám pri súde dobrovoľne doznal a preto nemôže byť mučením podrobený a to ani v smysle zákona dľa Quaest 8. cap. 6. Kittonis ad cale. Pritom treba vziať do povahy i pravdu, že lepšie je prepustiť vinného, ako odsúdiť nevinného. Ešte mnohé iné dôkazy mohol by som predniesť v prospech obžalovaného, ale on sám prosí slávny súd o milosť, zaväzujúc sa, že svoj život polepší. Preto prosím, prepustiť obžalovaného zo žaláru z pút, jemu vinu odpustiť a udeliť mu slobodu.

Nato fiškus, odvolávajúc sa na už predtým prednesené, odporuje námietkam obhajcovým a v krátkosti odpovedá:

„Poneváč z úradného výsluchu ako aj z vlastného soznania obžalovaného vysvítá len to, že obžalovaný lúpil a zbíjal, čo je hlavnou príčinou obžaloby: z toho nenasleduje nič iného, len aby zadosť urobené bolo krajinským zákonom, čo keď sa stane, tým len verejnej bezpečnosti a poriadku bude vyhovené. A poneváč obrana ničím nepodvrátila potrebu, aby mučenie vystalo, keďže to i krajinské zákony predpisujú a nariaďujú, aby vynašly sa i spoluúčastníci zbojstva, i aby dobrovoľné vyznanie obžalovaného so strany jeho spoluúčastníkov zbojstvá poprekrúcané nebolo, áno, že skrze zákonité mučenie získa sa i hodnovernosť a platnosť jeho osobného soznania, preto žiada, aby obžalovaný po predbežnom mučení bol k smrti odsúdený a tak odpravený.“

A keď obhajca ešte raz prosil, aby na základe nim prednesených dôvodov obžalovanému bola udelená milosť, súd uzavrel: „Poneváč je dnes už neskoro a ku rozsúdeniu je čas krátky, odročuje sa pokračovanie pravdy na zajtra.“

Nasledujúceho dňa (17. marca) po výmene myšlienok usniesli sa sudcovia na tom: „Poneváč obžalovaný v dobrovoľnom vyznaní ani pomocníkov svojich nevyjavil, ani komu lúpež a korisť svoju oddal, kde ju uložil, a vo svojej reči všetko len dvojsmyseľne a veľmi pomätene vyznal, ba ani na to neodpovedal čo sa ho spytovali, a nič nechcel vyjaviť, jednomyseľne uzavreté, aby obžalovaný bol najprv miernemu a jestli by to nepomohlo i ťažšiemu mučeniu podrobený.“

Janošík na mučení soznal kamarátov a zbojstvá, ktoré sme už uvedli, preto súd vyniesol nad ním nasledujúci výrok (zfotografovaný a tu reprodukovaný dľa originálneho protokolu):

„Ponewač predopsany J. Zuro Janossak zawrhnuce prikazany gak Bozke tak tež zakon Kraginsky predo dwema Rokij dal se na zboijstwo a wudcem aneb haytmanom takowym se učinil, ktery stimy Towaryšy swimi na cestach zastáwagíce mnohích lidy o statek ano y gagoš i zgeho wlasnjho wiznanj zda, geho Towaryssi tedi on tež bol pritomny pana Patera z Domaniže prostrelily a bezbozne zamordowalij, tak teš y ginšich gako gest predopsane zlych skutkuw se dopustili, proč pre takowe welice zle učinky a prikazanim prestupeny, ma biť na hak na lawem boku pretnuty a tak priklad ginšich takowich zločincow ma biť zawesenij.“

Vynesený výrok bol na odsúdenom vykonaný dňa 3. apríla r. 1713 a síce pri Mýte sv.-mikulášskom na ostrove medzi terajšou bijárňou a mostom. Povesený bol tam na šibenici hákom za rebro na ľavom boku. Žil vraj tak až do tretieho dňa. Na tretí deň došla vraj milosť od kráľa, ale keď páni prišli, aby ho dali s háka sosňať, riekol im Janošík: „Keď ste ma upiekli, nuž ma i zjecte!“

V Liptove býval kat často najatý z Baňskej Bystrice alebo z Levoče (Anale par. S. Mich. p. 125.).

O mučení (torture) či o trýzni na koníku a škripci, aké sa previedlo na Jánošíkovi podľa liptovských protokolov, možno sa v Causae Criminales tohoto dočítať. V obyčaji bola dvojaká trýzeň, jedna ľahšia, keď okrem iného trýznenia obžalovaný bol na škripec len natoľko natiahnutý, že mu pukaly klúby, t. j. odstavce na rukách a nohách a jeden od druhého sa počaly odťahovať. Jestli vtedy dobrovoľne (šie!) vyzradil, na čo bol zažalovaný, tak potom bol z tohoto dobrovoľného vyznania súdený. Za túto ľahšiu trýzeň nik nebol zodpovedný, hoci to malo i nejaké zlé následky pre trýzneného. Jestli však pri tejto trýzni nevyznal, na čo bol zažalovaný a svedkov nebolo, ktorí by boli dosvedčili pravdu podozrenia, vtedy alebo bol prepustený na slobodu a pozorovaný, až by sa presvedčilo podozrenie, alebo dľa tohoto podozrenia bol čiastočne potrestaný. Ak na to žalobník nechcel pristať, mal právo žiadať väčšiu či ťažšiu trýzeň, která okrem iného trýznenia, pálenia, pichania atď. záležela v tom, že bol tak veľmi natiahnutý na koníku či škripci, až mu klúby zostaly oddelené, t. j. odstavce kostí odmyknuté. Na túto druhú trýzeň vždy nasledovala choroba a smrť onedlho. Keď ani pri tejto druhej trýzni zažalovaný nevyznal to, v čom bol podozrený, vtedy už bol na slobodu pustený, ale za daromné trápenie alebo za nasledovšiu smrť žalobník jemu, alebo jeho najbližšej rodine musel zaplatiť mierny peniaz. Pravda záviselo to od sudcu nariadiť trýzeň próbu napred jednu a potom druhú, ale sudcovia — dľa vtedajšej obyčaje súdov — v ťažších obžalobách pošlých z podozrenia, bez ťažkosti nasúdili trýzeň.

Potom hneď bol súdený Martin Mravec z Klenovca, že sa neostýchal Janošíka a jeho tovaryšov u seba prechovávať a partéku nazbíjanú prijímať. Vyhováral sa, že ako obecný hudec, Janošíkovi aj iným na obecnom mieste hudbu robieval, ani neznal, že Janošík je zbojník, keď i sám vicišpán Malého Hontu za dobrého a dôverného muža ho uznával, ba i obežníkom to uverejnil. Potom tento dňa 20. apríla zasa znovu bol trýznený a síce, že mladučký prišiel do Klenovca, kde od troch rokov slúži a ženatý už nikomu ničoho zlého neurobil. Nasledujúci deň bol i tento pre vyzvedanie spoluvinníkov väčšej trýzni podrobený, po ktorej dostal tento sudcovský výrok: Od deviatych rokov v Uhorsku, Poľsku, Morave a Sliezsku páchal zbojstvá, ktoré „dobrovoľne“ vyznal a ktoré známe sú z Janošíkovej fassie. Obžalovaný má byť za živa na kolese lámaný a to počnúc od hrdla, a tak usmrtený, potom má byť na to koleso položený pre postrach iným.

K Janošíkovým tovaryšom asnáď patril tiež vtedy v Liptove odsúdený zbojník Ján Šabler (Šabľa?) a Ján Krušnica, ktorý posledný bol pre krádež a zbojstvá obesený na šibenici. Šablerovi, že kostolný kalich s myštičkou (cum patenula) ukradol, ako svätokrádežníkovi má byť na popravnom mieste pravá ruka odťatá a na šibenicu pribitá; nato má byť zamordovaný a jeho telo zakopané (Protoc. com. kpt. Nro XVII. ad caleam, titulo: Causae criminales anno 1713).

V nedostatku iných hodnoverných dát, historickým prameňom spoľahlivým, sú jedine aktá z procesu Janošíkovho v Mikuláši; ostatné rozprávky — možno i pravdivé — treba považovať za výmysel alebo za príhody udavšie sa okolo iných zbojníkov, ktoré však ľud skoncentroval na osobu Janošíkovu.

Keď však uvážime, že verše o Janošíkovi ktoré zachovaly sa od ľudových básnikov, pochodia z konca 18. storočia alebo už r. 1804, uverejnil jedny Bohuslav Tablic vo svojich „Slovenští veršovci,“ možno i v týchto obsažené dáta považovať aspoň za pravdepodobné. Od Janošíkovho dejstvovania až po uverejnenie veršov neminulo sto rokov a povstaly iste hodne driev pred ich uverejnením ešte pod dojmom rozprávok Janošíkových pamätníkov a súčasníkov. Preto niektoré dáta, menovite tie, ktoré sa vo veršoch od rozličných veršovcov shodujú, možno použiť ako doplnok k Janošíkovmu životopisu, tým viacej, že sú v nich i také dáta, ktoré máme doložené zo súdobného protokolu.

Podľa týchto veršov Janošík bol „rodu sprostného“, gazdovského, junák veľký, silný a švárny šuhaj. Slúžil v liptovskom vidieku u cisárskych husárov, kde bol kapitánom. Keď sa z vojny vrátil domov k otcovi, počal, ako najlepšie mohol, hospodáriť, ale pre veľké dane nemohol nič zgazdovať, tým menej, lebo páni i zemani i kdekto ľud zdieral:

I rozhorlil sa nad tým Janošík, odišiel z domu a spojil sa s inými zbojníkmi:

Janošík slúžil v zime r. 1712 — 1713 u jedného gazdu v Klenovci za valacha. V tú samú zimu vstúpil bol za vidieckeho hajdúcha Gajdošík, jeden zo zbojníckych tovaryšov Janošíkových. Raz keď hajdúsi na krčme v Klenovci sedeli pri víne, Gajdošík tu vyzradil, kde a u koho Janošík sa zdržuje. Títo hneď šli ku gazdovi a poslali ho po Janošíka na salaš. Gazda poslúchol a pod lstivou zámienkou, že aby Janošík šiel s ním zjednať sa, zvábil ho do dediny a cestou vylákal mu valašku, že spadol, aby mu ju požičal sa podopierať. Doma u gazdu čakali na Janošíka skrytí hajúsi a ako do chyže vstúpil, hneď ho chytili, avšak Janošík nemajúc na svoju obranu nijakej zbrane v rukách, päsťami ich rozohnal od seba. Tí báli sa potom ku nemu priblížiť. Tu baba z prípecka zavolala: „Podsypte mu hrachu!“ Čo keď urobili, Janošíkovi na hrachu poklzly sa nohy a upadol, v tom hajdúsi vrhli sa na neho, sviazali ho a na nohy a ruky dali mu činčiare (okovy) a odvliekli do väzenia. O tom verše hovoria:

Janošíkoví spoločníci, ako sme videli, neboli nejakí ideálni chlapci, ale celkom prostí a sprostí ľudia: pastieri, valasi, paholci a tomu podobní „bezbožní“ parobci z Kysúc, z Moravy a z Poľskej. Takáto, zo všetkých končín posbieraná banda zbojnícka nemohla mať nejakých vznešených úmyslov a určitých ideálnych cieľov. Zbíjali pre korisť, zbíjali však len pánov, kupcov, farárov i farárky, úradníkov i mnoho zemänov a zemäniek. Prepadávali ich nielen na cestách, ale i vo vlastných bytoch, okrádali kostoly a strieľali do oblátok z posmechu, či z nich krv potečie, i ľudí zabíjali. Boli to teda obyčajní lotri.

Jánošíkovi sa, pravda, nedokázalo, žeby bol niekoho zmárnil, i zdal sa byť lepším, ako jeho tovaryšia. Asnáď mnohé veci staly sa i proti jeho vôli. I možno, že je pravda, čo o sebe pred súdom hovoril, že chcel sa svojho nekalého remesla vzdať, a len zo strachu pred trestom to neučinil.

Avšak o čo boli od neho lepší osvietení, veľkomožní a urodzení páni? Každý vtedy lúpil po svojom spôsobe ľud. Lenže súdy pánov sa netýkali, ale hnaly pred seba a daly popravovať len tých malých ľudí podľa zásady: Quod licet Jovi, non licet bovi. (Čo je dovolené bohu Jupiterovi, nie je dovolené volovi) a preto: Die kleine Leute hängt man auf die Grossen lässt mann laufen. (Malých ľudí vešajú, ale veľkých púsťajú.)

Avšak obecný ľud pokladal zbojníctvo za remeslo nebezpečné síce, ale výnosné. A poneváč Janošík bohatých oberal a chudobným rozdával, nachádzal u ľudu sympatiu, podporu i ochranu i stal sa jeho zbojníckym hrdinom a po jeho tragickej smrti ovenčil ho vencom nehynúcej slávy.

Nie div teda, že ľud prijímal od Janošíka dary a požičiaval si od neho peniaze na večnú oplátku. Charakteristické pre časy je, že ani lepší ľudia, ba i páni neokúňali sa Janošíka prijímať dary takzvané „diškrécie“. Predsa i vicišpán Malého Hontu uznával Janošíka za dobrého a dôverného človeka a to aj obežníkom dával obyvateľom na známosť. Patrne i on prijímal od Janošíka „diškrécie“, ako prijali od neho „dary“ úradskí hradovskí, ktorí ho mali v hrsti; ba dar prijala od neho i manželka správcu muráňskeho zámku. Pravdepodobne ani nevedeli, kto Janošík je. Na Hrachove podistým ani nebol pre zbojstvo zavretý, ale asnáď len ako veselý paholok-zurvalec pre nejaký priestupok z rozpustilosti. Lebo zbojníka Janošíka sotva by boli za „diškréciu“ na slobodu pustili. Na túto dobroprajnosť a vlastne nevedomosť ľudu i vrchnosti v Malom Honte naproti Janošíkovi poukazuje i okolnosť, že liptovská stoličná vrchnosť musela do Malohontu vyslať svojho človeka, aby tam boli podľa vyznania Janošíkovho, niektorí uväznení, kdežto naopak Trenčianska stolica sama poslala do Sv. Mikuláša obťažujúce dôkazy a predložila vyšetrujúce otázky, ba k súdu, ako svedok, osobne sa dostavil i poškodený zemský pán Skalka.

Janošík potreboval pre seba a svojich druhov kraj, v ktorom by našiel cez zimu bezpečný útulok. Že teda Janošík v Malom Honte — hornom Gemeri — pokladaný bol za poriadneho človeka, musel teda tam i poriadne sa chovať, a teda tam ani nemohli tušiť, že je zbojníkom. A kto vedel, ako na pr. hudca Martin Mravec, ten držal to v tajnosti. Preto vo svojej družine nemal ani jedného príslušníka do tohoto vidieku. Muselo však predsa nejaké podozrenie proti nemu tam vzniknúť, keď vicišpán malohontský videl potrebu vydať o Janošíkovi verejné svedectvo, že je človek statočný.

Janošík musel byť z dobrej roľníckej rodiny syn, keď ho vládali rodičia z vojenčiny vymeniť a keď i boženíka terchovského syn, teda iste tiež chlapec z lepšej rodiny, bol mu dôverným priateľom a i za tovaryša sa mu ponúkal.

Avšak Janošík bol dobrodruh, lebo v mladom veku dal sa medzi vtedy zlého chýru kurucov a potom, keď sa od nich vrátil domov, tu práca mu asi nevoňala, preto čoskoro zverboval sa do kráľovského vojska, kde sa mu tiež znevidelo, lebo dal sa odtiaľ rodičmi vymeniť. Ale nešiel k rodičom, ale ku bratovi, aby zanedlho zverboval sa medzi zbojníkov.

Janošík bol však otvorená hlava a v obcovaní musel mať i lepšie manýry, keďže taká osobnosť, ako je vicišpán, mohla o ňom verejne napísať, že je dobrý a dôverný človek. A Tomáš Uherčík, ktorý mal v Bytči príležitosť dobre poznať Janošíka, mohol len pre značnú výhodu, akú si sľuboval od Janošíka, zverbovať ho k sebe na zboj a jemu odovzdať náčelníctvo svojej bandy.

Janošík šiel na zboj, ale nie k vôli koristi, veď rozdával štedrou rukou dary na všetky strany a rozhadzoval plnou rukou peniaze na svojich zábavách po krčmách, pri hudbe a na tancoch. Čo nerozdal, to ukryl pre lepšie časy a nevyzradil skrýše svojich pokladov ani pri najväčších mukách, ač mohol očakávať za ne milosť. Nezbíjal ani k vôli nenávisti k ľuďom, veď mal priateľov v ľude i medzi pánmi a nezabil sám nikoho, asnáď ani neporanil. Janošík šiel na zboj pre veselý voľný život, aký nachodil v horách, na salašoch a po krčmách.

Pre jeho dobré srdce, štedrosť a sedliacky pôvod obecný ľud Janošíka si obľúbil, takže Janošík všade našiel ochranu, úkryt a pohostenie a nikto mu z nich neublížil, ba práve vzdor verejnému nariadeniu vrchností vzopreli sa hornotrenčianski rychtári Janošíka prenasledovať. Aké veľké boly sympatie ľudu k Janošíkovi, vidno z toho, že zemänský sbor liptovskej stolice hrozil neposlušným rychtárom po 100 palíc pokuty, ak nebudú prenasledovať zbojníkov. Ľud si však myslel: páni zbíjajú nás, prečo by sme my mali brániť našincom zbíjať pánov? Bola to vtedy všeobecná anarchia.

Na Terchovej, kam chodili Janošíkovci deliť sa so svojou korisťou, ako to zo dvoch prípadov Skalkových vidno, stoliční hajdúsi stále sliedili za nimi a ich prenasledovali. No dolapili ho tam, kde to najmenej očakával — v Malom Honte ovšem len zradou svojho opitého tovaryša.

Žeby Janošík bol býval bojovníkom slobody, zastáncom ľudu, obráncom pravdy a práva, mstiteľom krivdy — z toho vo vlastných vyznaniach v jeho procese, rozumie sa, nieto ani zbla, ani sa to z jeho skutkov a zločinov vyčítať nedá. Avšak podľa chovania sa Janošíka k ľudu a naopak ľudu k Janošíkovi, s určitosťou dá sa súdiť, že obecný ľud nepovažoval ho za obyčajného zbojníka, lotra, ale za svojho človeka, ktorý pánov prenasledoval a ľudu prial, pánom bral a ľudu dal. Z tejto vďačnosti potom ľud si po jeho mučeníckej smrti vytvoril z neho ideálneho hrdinu; ľudoví veršovci opísali ho svojimi veršami a ľud ospieval ho svojimi piesňami a tak obklopil ho báječným nimbusom. K tejto Janošíkovej sláve nemálo prispeli spisovatelia a básnici slovenskí, ktorí rozprávky o Janošíkovi sosbierali a viac-menej podarenými básňami Janošíka, ako slovenského junáka slobody zvečnili.

Janošík stal sa krištalizačným bodom, okolo ktorého slovenský národ — ľud i inteligencia — skoncentroval si rysy a vlastnosti niekoľko iných zbojníkov slovenských a vytvoril si tak svojho hrdinu, svoj ideál voľnosť, pomstiteľa a dobrodincu.

Dľa rozprávok ľudu v Janošíkovej družine mali sa nachádzať i Surovec a Hrajnoha, avšak v skutočnosti tomu tak nebolo.

Jakub Surovec bol vekom od Janošíka pozdejší zbojník, lebo bol r. 1769. v Brezne kolesovaný. Surovec bol vychýrený zvlášte tým, že v tom čase kde ešte dvojrúrových pušiek nebolo, sám zhotovil si pušku o dvoch rúrach na jednom šichte (záhlavku) a o jednom kohútku uprostred rúr. Kremeň v pysku kohútka zapravený a spustený zapálil odrazu prach na panviciach oboch rúr tejto „samopalnej“ pušky a zbojník odrazu dvoma výstreľmi desil pocestných. Nebodaj už pre toto vradil ľud Surovca medzi spoločníkov Janošíkových. Túto pušku opatrujú na Sklabinovskom zámku, aspoň sám som ju tam videl kedysi na stene viseť v malom muzeume zámku.

Tablic vytlačil r. 1805 vo svojich „Slovenští veršovci“ pieseň neznámeho skladateľa: „Jakub Surovec, loupežník oravský,“ v ktorej je ospevovaný na spôsob Janošíka. Surovec je tu vydaný nevernou milenkou vojsku, ktorá v noci svojich nocľažníkov-zbojníkov v krčme neďaleko Brezna v hore — na Polhore, kašlaním prezradí. Surovec podľa piesni, chodil po zboji hlavne v Orave, zdržiaval sa rád na holiach breznianskych vo Zvolenskej stolici a podnikal výpravy až do Poľskej. I Surovec oberal vraj len toho, kto mal viacej, než potreboval a dával tomu, komu sa nedostávalo. Ale ďaleko nemal tej šľachetnosti, čo Janošík. Na stoličnom dome v Lipt. Sv. Mikuláši opatrujú nádhernú čiapku a či čáku červenú so zlatým a strieborným vyšívaním, ktorá patrila vraj kedysi Surovcovi, dľa iných Janošíkovi.

Hrajnoha bol zbojníkom v Nitrianskej a v Prešporskej. Bol vraj vysoký, štihlý a dobrý tanečník. Raz vraj, v hore predstúpil cestu strážnickému grofovi a skočil k nemu ponad pár koní do kočiara. Gróf sa bez okolkov vyplatil, ba pozval zbojníka i ku sebe na zámok. Hrajnoha ohlásil sa u neho hneď na druhý deň o štvrtej ráno. Skokom vyskočil na oblok prvého poschodia, zasekol valašku do rámu a držiac sa za ňu, klepal na oblok spálne a zburcoval grofa: „Hej, kadeže sa to ide k vám!?“ — Jeden poklad zo samých dukátov, ktorý bol uložil do dákehosi duba pri ceste pod Korlátom, našli a sobrali pozdejšie talianski robotníci.

O pokladoch Janošíkových, ukrytých na všeliakých miestach, koluje medzi ľudom na Slovensku veľa povestí, ktorých celú sbierku uverejnil som bol v „Slovenských Pohľadoch“ z r. 1922 — 23.

Materiál tu podaný je, ako na počiatku bolo rečeno, postavený na základe historických dát, ale ďaleko je väčší material, ktorý vznikol na základe ľudových rozprávok o Janošíkovi vo veršoch i v proze.