ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Diela spisovateľov slovenských. Sväzok prvý.

Vydáva Matica slovenská.

Jána Kollára prvá sbierka básnická z roku 1821

(Spisov Kollárových z mladšieho obdobia jeho života časť prvá.)

V Turčianskom Sv. Martine.

Tlačou Matice slovenskej a Kníhtlač. účast. spolku.

1921.

Básně Jana Kollara.

V Praze.

U Jozefy Fetterlové z Wildenbrunu v arcibiskupské knihtiskárně.

1821.

Poznámky vydavateľove

Účelom vydania tohoto je oživiť pamiatku veľkého hlasateľa myšlienky slovanskej vo význačnom roku jubilejnom prvej jeho sbierky básnickej a zároveň sbierku tuto znovu vydať tak, aby edícia naša z r. 1921 úplne nahradila dávno rozobraté vydanie prvé z r. 1821, ktoré dnes už je bibliografickou vzácnosťou. Preto volíme rovnaký formát, tenže počet stránok, túže rozlohu veršov, tak že riadok za riadkom rovnako možno citovať podľa obidvoch vydaní. Iba starý švabach a starý pravopis českobratský, ktorým sa na Slovensku písalo hlboko do storočia devätnásteho, zamenili sme písmom a pravopisom dnešným, ale tak, aby pôvodná výslovnosť ostala nepohýbaná. Teda na pr. prvá znělka „Básní“ z roku 1821 tlačená bola takto:

Aneb zhořte ňádra, w plápol ztlete
    Giskrau tauto prudce rozžatau;
    Aneb zmaťte mysl přepiatau,
    Neb dál nelze krýti, co mne hněte.
Djtě kogj kwjtj, tebe kmete
    Cyty wraucý nematau,
    Muži žena krásný, odplatau
    Upřjmnosti, wěnec sstěstj plete.
Láskuliž gen mládi zawrcy
    K hříchům smělby rozum ssalbau mámen,
    Lásku, gak teď cýtjtm na srdcy?
Tako lkám: anť we dwau, w spanilém
    Strachu, zřjm se loktech: „Newěř, plamen
    Tento“ řkaucých — „gest twým podjlem!“

Starý tekst je prepísaný verne, a jednako, proti tekstu nášmu, badáme odchylky: v prvom i v piatom verši starého vydania chýbajú čiarky, v šiestom verši chyba slovo a vo verši dvanástom prvé slovo znie inak.

Vo vydaní našom, pri všetkej šetrnosti k pôvodine, interpunkcia je prispôsobená požiadavkám terajším, je teda určitejšia, logickejšia. A odchýlky slovné v tomto vydaní od edície pôvodnej sú napravené chyby a premeny vydania z r. 1821, ktoré zavinila tlačiareň, vzdialená od pôvodcu, alebo ktoré, samovoľne zlepšujúc tekst, proti úmyslom Kollárovým narobil sám vydavateľ Jozef Jungmann.

Pri týchto opravách tekstových vzali sme za základ zachovaný eksemplár „Básní“ Jána Kollára, kde na druhej strane tvrdého obalu väzby čítame prípisok: „In hoc exemplari quaedam manu ipsius Auctoris correcta sunt“, a kde v tekste, piatou stránkou počínajúc, radom idú opravy, pripisované charakteristickým drobným švabachom Kollárovým.

Jozef Jungmann totiž zprvu radostné vítal odovzdanú mu sbierku. Ale skoro ohlásily sa ťažkosti s dozerajúcim úradom tlačovým a s tlačiarskou úpravou tekstu. Dňa 28. októbra 1820 Jungmann z Prahy píše Kotlářovi do Pešti: „Dané mi na starost básně vydati bylo by mi potěšení, ale censura vše tísní.“ A dobré po polroku, v liste zo dňa 14. apríla 1821, ťažká si na obidve překážky: „Konečně vidíte před sebou jeden výtisk na psacím papíře svých výborných básní neb raději zůstatku jich z cenzury“, dokladajúc: „Že mi ale mnoho nezdárných omylů sazeč nadělal, to mne mrzí; račte znamenané ode mne omyly aspoň na lepších výtiskách opraviti, a jestli jsem já ještě které přehlídl, jich mně k opravení mého výtisku propůjčiti.“ Iste Jungmann vo vytlačenej knižke našiel viac než šesť „Omylů hrubších“, poznačených na konci „Básní“.

Že však nespokojný autor v tekste svojom ponachodil chyby a premeny ešte iné, to dokazuje nová odpoveď a zároveň obrana Jungmannova, Kollárovi po dlhšom čase napísaná dňa 5. augusta 1821. Čítame tam: „Omyly důležitější od Vás znamenané dal jsem do ,Dobroslava‘. Nejlépe zajisté spisovateli, když sám korekturu vésti může, neboť druhý snadno něco jinak neb docela nerozumí, a tak nelze vyhnouti omylu. Některé věci však schválně jsem změnil a nikdy bez příčiny. ,Tako lkám‘ jemněji zní než tak lkám (k-l-k) atd. ,Sudno‘ když jsem četl, nepřipadlo mi ,soudno‘ pro krátké ,u‘, anobrž myslil jsem, že snad u Slovenů jako u Rusů ,sudno‘ (rad. sud) člun znamená.“ Jungmannovej premeny v 1. znelke „Tako lkám“ totiž Kollár nepřijal a Jungmannovu poznámku 5. v znelke 35. k slovu sudno (= súdeno), ktoré si Kollár utvoril, v eksempláre svojom („zn. 35. sudno = lodička, člun“) vytrel.

Chyby v knižke sú trojaké.

Jungmann na poslednej, 88., stránke vydania poznamenáva iba tieto:

Omyly hrubší.

Na str. 21. řád. 4. čehož má býti čehos

„ „ 30. „ 4. O žluči „ „ O žluč neb jen Žluči

„ „ 32. „ posl. za ní „ „ po ní.

„ „ 34. „ 3. od posl. sámby „ „ sámbych

„ „ 43. „ 15. mhlu „ „ aj mhu

„ „ 46. „ 1. Spolky prchna „ „ Spolku míjím

Prvé štyri opravy Kollár v ďalších vydaniach prijal, navrhovanú piatu zamenil za mlhu a posledné miesto v zpracovaní z r. 1824 stilisoval inak. (Náš tekst náprava: Spolků míjím.)

Kollár vlastnou rukou koriguje takto. V znelke 1., verši 6. vpisuje vynechané slovo více (City vroucí více nematou); zn. 3., v. 9. miesto Jungmannovho pochybného ústupku časomiere: Nyní lkám slzeje čítame správné prízvučné Teď lkám slzy leje; právě tak 6, 6 miesto Hrom potírá Hrom tne bleskem; 7, 5 m. Hned láskou pálá Láskou pálá hned; tamže 12 m. Ó rci mi jen Ó rci jen mně; 11, 2 m. Živlové ctí (nedáva smyslu) Živlové chtí; t. 6 m. Nás k procházce zvali K procházce nás vyzvou; 14, 1 m. Někdy rtů dvanácte Někdy dvanácte rtů; 21, 13 m. Báseň sobě (nedává smyslu) Báseň v sobě; 23, 11 m. Osidel léčených klamem slibným Nástrah klamem navnazených slibným; 36, 3 m. líce mé bledne líce obledne; 73, 14 m. Šípem blednou (nedává smyslu) Šípem blednu; 82, 2 m. Sebrav duši lékem zmařenou Sebrav duši lekem zmařenou; 86, 1 m. těchto osiřalých těcho osiřalých. A práve tak i ďalej. Na str. 57., v. 14. miesto luno třeba čítať měsíc; 11, 6. m. paprsky papršleky; 73, 23 m. Nebo jsa maličký Neb byv maličičký; 75, 16 m. Ty tam (o dve slabiky menej než treba) Již jich není; 78, 12 m. Hudotkaném (nedává smyslu) Chudotkaném; 86, 9. m. opět (!) za turák slov pět za turák slov.

Okrem týchto dvoch druhov opráv je však ešte tretí druh chýb, ktorých nenaprávajú ani Jungmann v prietlačkách knižky, ani Kollár v prípiskoch. Mnohé z nich sú na pohľad drobné, ničmenej kazia presnú formu alebo zatemňujú smysel. V zn. 11., v. 3. a 4. čítame: V tisíce se ve svém ouřadu Milek svodný tváře obrací; vo verši 4. chýba slabika a celok je nejasný — podľa vydania z r. 1824 třeba napraviť: Milek svodný tváří přeobrací. V zn. 31., v. 13. miesto zamlčuji třeba čítať zmlčuji (rým na lituji!). V zn. 35., v. 3. která nedává dobrého smyslu; třeba čítať které. V zn. 36., v. 7. v hrůzy bezedné třeba premeniť v hrůze bezedné. V zn. 46., v. 1. miesto „v onom černém lese“ tlačíme „v onom Černém lese“ (= na Šumave). V zn. 50., v. 14. rým si žiada, abysme čítali zradný. Na str. 57., v. 18. m. slaviti kvantita pýta si tvar slovenský sláviti, práve tak, ako na str. 84., r. 5. treba čiarkou predĺžiť múzy, a na str. 85., r. 26. m. šťávy treba po slovensky čítať šťavy. Na str. 59., v. 19. m. Tatry slovanské (podľa pozdejších vydaní) čítať treba Tatry slovenské; na str. 82., r. 20. m. sing. Slovane treba čítať plur. Slované; a na str. 85., r. 20. m. sing. pohlaví (ako sám Kollár neskôr mení) plur. pohlavy. V zn. 27., v. 12 je dlélo m. dlelo; 30, 9 tanu, v básněch m. tanu v básněch; 35, 14 prazen m. prázen, 46, 10 pobrali m. pobraly; 69, 5 cizich m. cizích; 70, 4 kvetového m. květového; 71, 5 Tu jen slyším m. Tě jen slyším; str. 57., v. 2. očim m. očím; 60, 8 sloužili m. sloužily; 60, 13 již m. jíž; 69, 8 přikrádnu m. přikradnu; 70, 13 samopášil m. samopašil; str. 72., verš posledný Z jejichž m. Z jejíchž; 73,8 nehoršete m. nehoršte (ako si žiada rozmer verša), a str. 87., r. 8. liž m. líž považujeme za prietlačky, ktoré smyslu nerušia. Naproti tomu za prietlačky smysel zatemňujúce treba považovať časté tlačové chyby v interpukncii, ako na pr. v zn. 8., v. 11. duše těla m. duše, těla; 14, 13 předmět hoden Homéra m. předmět, hoden Homéra; 16, 9 — 10 Ať to, čeho chyba vynahradí. Kupec perlou m. Ať to, čeho chyba, vynahradí kupec perlou; 35, 8 houště křové m. houště, křové; 35, 9 Tajte břehy m. Tajte, břehy; 37, 1 Žehnám vás, již lásky kraje zlaté m. Žehnám vás již, lásky kraje zlaté; 63, 9 Kliď se zběhu šalný, vzdorně řkoucí, kráčím na kraj příkré strminy m. „Kliď se, zběhu šalný,“ vzdorně řkoucí kráčím na kraj příkré strminy; 66, 7 Skrýš, můj nocleh m. Skrýš můj nocleh; 78, 4 Než mrak, větry, saně oheň dují m. Než mrak větry, saně oheň dují; 80, 5 — 6 Kyna k nebi proti mně se chvěje, stín, co anděl s křídly na stěně m. Kyna k nebi proti mně se chvěje stín, co anděl s křídly, na stěně; alebo na str. 75., r. 6: Když se přeubohé kozy o vás doví m. Když se, přeubohé kozy, o vás doví.

Drobné premeny formy, ktoré kázala dôslednosť, sú ešte tieto. Kollárov tekst má Bůh i bůh, tlačíme všade B; má dávat i užiť, tlačíme (tak ako on sám už r. 1824) všade ť; má rozdelené „a snad“, tlačíme (po spôsobe slovenskom) dovedna asnad; má plésám, plésalo, plésá, tlačíme podľa vydaní pozdejších plesám, plesalo, plesá; a napokon má všade ou (au), i tam, kde sa rýmuje na u lebo ú, poneváč Slovák i ou (au) tu vyslovuje ú — ničmenej písmom rozoznávame: v rýmoch, ako sú na pr. všudy-proudy (praudy), pudy-oudy (audy) atď., tlačíme prúdy, údy, inde však, kde sa slová nerýmujú, prepisujeme terajším spôsobom ou (oučinek, oupad, ouřad, outlé, outěcha, oudol atď.), vyjímajúc nezvyčajnú výslovnost v slovách ousta, ousměch, oukaz a oulevy, kde tlačíme ú.

Jungmann, ľutujúc, že niektoré veci z prichystaného rukopisu Kollárovho cenzúra vytrela alebo že niečo ani předložiť sa neodvážil, pôvodcu tešil tým, že kusy vtedy neuverejnené ctitelia básnikovi verne si poodpisujú, a že čo roku 1821 neprešlo v Prahe, môže neskôr preniknúť inde. Tak sa i stalo. Povytierané alebo cenzúre nepredložené básne pilne sa šírily najmä zásluhou Františka Ladislava Čelakovskeho, Kollár sám už o niekoľko rokov všeličo z neprepustených veršov prevzal do svojich vydaní pešťbudínskych a zbytok po smrti Kollárovej uverejnily jednak nové úhrnné vydania pražské, jednak posmrtne vydaná korespondencia Čelakovského v rokoch šesťdesiatych minulého storočia. Akého ducha boly verše r. 1821 neprepustené, ukazuje na pr. pôvodná tretia a štvrtá strofa ódy na Kralodvorský rukopis:

Nám zmizly, ó žel! skutky našich dědů,
Utichly hlasné za svobodu hromy,
  Roztřen slepou s jménem patou již
  Prachtě za vlast hrdinů bojovných.

Kde ples radosti zněl, snad upí žalost,
Kde zbraň svobodná, teď řetězů hrkot,
  A struna předků svých otrocké
  Znedbala šrámy hojiť potomků!

Vydanie Kollárových „Básní“ z roku 1821 nepodává k tekstu vysvetliviek vecných. Naša edícia ostáva bez nich tiež. Nakoľko by ich bolo treba, pripojíme ich k sväzkom budúcim. Tu len poznamenávame, že slová označené bodkami v znelke 42. pozdejšie vydania vypisujú: „k zřídlům Karlovým“ (= Karlovy Vary v Čechách) a „k zpěvům slavné Catalani“ (chýrna speváčka italská); nápis na str. 83., r. 16. T…c znamená Turec; na str. 86., r. 19. U… Uhrů.

Literatúru predmetu vo forme bibliografickej pripojíme na koniec matičného vydania.

V Turčianskom Sv. Martine v júli 1921.

Znelky prijaté do „Básní“ čitateľ najde v pozdějších úplných vydaniach „Slávy Dcery“, počínajúc rokom 1862, na miestach, ktoré vypisujeme (prvý stĺpec značí znelku vo vydaní z roku 1821, druhý a tretí stĺpec značí spev a znelku vydania úplného).

Oddělení I.

1  I 9  / 14 I 42
2  I 4  / 15 I 43
3  I 6  / 16 I 46
4  I 12 / 17 I 11
5  I 13 / 18 I 50
6  I 20 / 19 I 61
7  I 18 / 20 I 70
8  I 22 / 21 I 66
9  I 14 / 22 I 83
10 I 27 / 23 I 84
11 I 30 / 24 I 85
12 I 36 / 25 I 86
13 I 37 / 26 I 87
27 I  88 / 33 I 120
28 I  93 / 34 I 123
29 I  94 / 35 I 124
30 I 109 / 36 I 126
31 I 118 / 37 I 128
32 I 119	

Oddělení II.

38 II   1 / 63 III  12
39 II   2 / 64 III  51
40 II   3 / 65 III  71
41 II   4 / 66 III  47
42 II 103 / 67 III  53
43 II 105 / 68 III  79
44 II 113 / 69 III  74
45 II 119 / 70 III  127
46 II 128 / 71 III  70
47 II   5 / 72 III  73
48 III 88 / 73 III  72
49 II  51 / 74 III  75
50 III 43 / 75 III  77
51 III 10 / 76 III  84
52 III 46 / 77 III  86
53 III 13 / 78 III  85
54 III 50 / 79 III  40
55 III 36 / 80 III  96
56 III 45 / 81 III  88
57 III 55 / 82 III  90
58 III 49 / 83 III  91
59 III 48 / 84 III  94
60 III 42 / 85 III 117
61 III	9 / 86 III 118
62 III 38 /

Prvé dielo Jána Kollára pred storočím

Pozn.: Prečítal som pri valnom shromaždění Matice Slovenskej dňa 25. augusta r. 1920.

I

V lete roku 1820 mošovský rodák Ján Kollár, dvadsaťsedemročný kaplán evanjelickej slovensko-nemeckej cirkvi peštiamskej, kde vtedy neúčinkoval ešte ani rok, do tlače prichystal prvú knižku svojich československých veršov a dohotovený rukopis poslal náčelníkovi vtedajších českých spisovateľov, osobne mu známemu Jozefovi Jungmannovi, do Prahy, kde po tvrdých prekážkach metternichovskej cenzúry dielo potom vyšlo až na jar, v apríli r. 1821, s jednoduchým názvom Básně Jana Kollara.

Táto tenká, skromná knižka, dovedna iba 88 strán, ktorú vtedy predávali po desať krajciarov, otvorila nám Slovákom, a iste i bratom Čechom, nový svet. Prvá jej časť lyrická, Sonety čiže Znelky, o tri roky neskôr rozrástla sa v novú, trojdielnu báseň lyricko-epickú, poetické evanjelium slovanskej vzájomnosti, ktorá na široko rozniesla meno pôvodcovo: v jeho „Slávy Dceru“.

Zrelý mladý muž územčistej postavy a umnej, výraznej tvári s širokým čelom, dorábajúc svoje prvé dielo básnické, vtedy mnoho zkúseností mal už za sebou.

Myseľ Turčana Kollára plnil obraz jeho rodných Mošoviec pod masívnym vrchom Tlstou a končitou Ostrou; plnila ju bohatá, melodická pieseň ľudová, ktorá od chlapčenstva mu zunela so všetkých polí, lúk a strání mošovského chotára; plnily ju rozpomienky na nejednu starú knihu československú, z ktorej už ako drobný žiačik doma čítaval čeľadi; na dobrého miestneho učiteľa Šulka, ctiteľa slohu biblie Kralickej; na kremnického Komáryho, horlivého milovníka antických klasikov; na diela novších básnikov nemeckých a osvietenských filozofov francúzskych, ktoré Kollár prvý raz do rúk dostával ako študent bansko-bystrický; a nadovšetko rozpomienky na päťročie bratislavské, kde mladý lyceist usilovne a so záujmom čítal všetko, čo sa mu vtedy dostávalo do ruky: Palkovičov prešporský „Týdenník“ a Hromádkove viedenské „Prvotiny pěkných umění“ právě tak, ako verše Puchmajerovej prvej novočeskej družiny básnickej, Jungmannov znamenitý preklad Miltonovho Ztrateného raja, verše Bohuslava Tablica a druhých, i učené spisy Jozefa Dobrovského. A isteže myseľ kaplána peštianskeho neraz sa vracala najmä k chvíľam bolestným a trápnym, a predsa pre Kollárovo duševné rozvitie a pre literatúru našu požehnaným, keď ako päťnásťročný šuhaj bol sa rozišiel so svojím náruživým a tvrdým otcom, ktorý sa bál, že na staré kolená gazdovstvo jeho spustne, ak syn Janko odíde z domu za štúdiami, od ktorých sa nemohol odputnať.

Táto roztržka medzi otcom a synom vzala Janka Kollára rodine, ale dala ho národu. Ona zocelila charakter šuhajov už v mladých rokoch, odkázala ho v životnom zápase na seba samého a postavila na vlastné nohy, obľahčila mu prístup k vzdelanosti a otvorila mu široký svet najprv domáci a potom cudzí, kde ešte len dorástol na toho a na takého, akým ho máme a známe.

Vieme, že absolvovaný študent bratislavský, so zgazdovanými peniazmi kondičnými, za príkladom Šafárikovým v jeseni r. 1817 sa vybral na jenskú universitu do Nemecka. A vieme, že v Jene Kollár prežíva hlboké dojmy do tých čias nepoznané a že po troch semestroch ztade odchodí ako človek nový, od koreňa preporodený.

Čo mladý Kollár nakoristil v knižniciach a sieňach učebných, z osobného styku s profesormi a kolegy, i z krásnej prírody jenskej, to by ešte nebolo postačilo na základný prevrat v jeho duši; všeličoho z toho bol by si mohol nadobudnúť už i doma. Ducha jeho preporodilo a nové idey v ňom vypestovalo jeho nové spoločenské i staré dejinné prostredie a krýdla duchu jeho dala láska.

Prvý referát, ktorý mladý Kollár z Jeny posiela do Palkovičovho bratislavského „Týdenníka“ o veľkej slávnosti na hrade Wartburgu, dňa 18. októbra 1817 konanej na tristoročnú pamäť nemeckej reformácie, všíma si predovšetkým teologickej stránky veci. Keď však pozorne čítame tú zprávu a doplníme ju Kollárovými zápiskami, vycítime, že Kollár dobre rozoznával dva svety, narážajúce tu na seba: ponapoleonskú reakciu politickú i duchovnú, a opozičné heslá nacionalistické, liberalistické, demokratické.

V zpráve Kollárovej čítame medzi inším o bode slávnostného programu, ktorý univerzitná mládež jenská pridala zo svojho: do blčiacej vatry hodila starú parochňu, vojenskú šnurovačku a kaprálsku palicu i niekoľko kníh, napísaných proti konštitúcii, slobodnej tlači, organizácii turnerskej, proti nemeckej myšlienke národnej.

To bol nový, silný prúd času. V druhej desatine storočia devätnásteho v žurnalistike i v literatúre nemeckej rástly a mocnely hlasy, žiadajúce, aby vlády konečne daly národom, čo im sľubovaly, keď Napoleon I. si podroboval Evropu, rúcajúc jej tróny: aby odstranily pozostatky starého absolutizmu, aby proti suverenite panovníkov a vlád uznaly svrchovanosť národa a formu jeho: zastúpenie parlamentné. Meštiansky konštitucionalizmus a liberalizmus anglicko-francúzsky, dedictvo storočia XVIII., hlásil sa u Nemcov XIX. veku ako požiadavok programový.

A zároveň s touto myšlienkou občianskej slobody rástla a mocnela i myšlienka národná.

V akademickom študentstve jenskom, ktorého sa počítalo do tisícov, žilo i počas štúdií Kollárových duševné dedictvo z rokov nedávných, keď ešte veľkú časť územia nemeckého svieralo panstvo napoleonské: keď francúzsky jazyk, francúzske zákonodarstvo, francúzsky mrav, francúzska literatúra hlboko prenikaly do štátneho i spoločenského života Nemcov a išly už na samé korene ich národného bytu. Vtedy so všetkých strán hlásil sa odpor. Univerzity a časopisy, filozofovia a dejepisci, romanopiscovia a básnici, vrstvy meštianske a predovšetkým študentstvo vysokých škôl nemeckých — slovom i písmom dali sa ohnivo, sústavne agitovať, aby odvrátili hroziace nebezpečenstvo všeobecného pofrancúzštenia. Stá a stá brošúrok a letákov a piesní a rečí a prednášok i článkov s pýchou ukazovalo na niekedajšiu jednotu, moc a slávu nemeckú v strednom veku; na povinnosť všetkých vrství vrátiť sa k národnému mravu, k národnému jazyku, k národnej vede, k národnému umeniu; na príkaz času odvrhnuť zastaralé spoločenské rozdiely kastovné i kmenové, nepovažovať sa iba za Sasíka lebo Franka alebo za Bavora lebo Hanoverána, lež za bratov sebe rovných a za jediný národ nemecký.

Také doma neslýchané heslá mladý slovenský teolog Kollár počúval so všetkých strán, ledva že vstúpil na pôdu jenskú, a také heslá vypočul najmä z úst slávnostných rečníkov profesorských, keď teda dňa 18. októbra r. 1817 húfne sa shromaždily jednoty študentské a telocvičné i sdruženia cirkevné, aby na blízkom hrade Wartburgu, kde Martin Luther do národného jazyka prekladal bibliu, oslavili tristoročnú pamiatku nemeckej reformácie.

A účinky také prehĺbila ešte iná okolnosť. Kollár, vstúpiac na územie saské, prekvapený všade videl a počul mená slovanské a všade stretával neslovanských obyvateľov. Krížom-krážom poprechodil všetko jenské i ďalšie okolie, a názvy mestečiek i dedín zvestovaly mu, aký národ tam kedysi bytoval. Gospoda, Kunica, Klosvice, Celnice, Radegast a iné mená doteraz znely verne slovansky; druhé, ako Priesnitz (Breznice), Wöllnitz (Velnice), Driesnitz (Trýznice) na pôvod slovanský aspoň ukazovaly. Bolo to staré územie Srbov lužických. Ba i evanjelický kazateľ Schmidt, s ktorým sa Kollár sblížil, hlásil sa ku koreňu lužicko-srbskému a tiež kostol i hrobky v Schmidtovej obci Lobde maly staré nápisy slovanské. „Tu já (volá Kollár v svojich rozpomienkach) cítil jsem se býti jako z polovice doma a mezi krajany svými, stál jsem připoután k této zemi zlatými řetězy historie a poesie. Hluboce v útrobách mých počaly se neznámé předtím city a netušené bolesti, jakové nás na hřbitově projímají, jenže ve mnohem vznešenější, velikánské postavě. Byli to citové nad smrtí slavjanského zde národu, nad hroby drahých předkův a kmenův, nad potlačenými a zničenými zde Srby. Každé město, každá vesnice, řeka, hora, slavjanské jméno mající, zdála se mi býti hrobem anebo pomníkem na tomto hřbitově.“

K tejto revolúcii hlavy chýbala už len revolúcia srdca, a tá sa ohlásila skoro. Hodinu cesty od Jeny, v spomenutom už mestečku Lobde lebo Lobede, žil chorľavý evanjelický kňaz Schmidt; Kollára oslovili, aby prevzal nedeľnú kázeň, po skorej smrti Schmidtovej učil doma dve farské siroty, a pritom do najstaršej dcéry, Wilhelminy Friederiky, zaľúbil sa ideálnou ľúbosťou dvadsaťštyriročného mladého muža.

To dokonalo vnútorné preporodenie bývalého bratislavského lyceistu. Nemecká, dávno už odrodená cudzina prebudila v Kollárovi milujúceho človeka, povedomého národovca, oduševneného Slovana. Na tejto odcudzenej ďalekej zemi Kollár ešte len pocítil a precítil, aký bolestný je rozdiel medzi slovanskou minulosťou a prítomnosťou; ako veliké teleso slovanské, posiaľ rozšírené na ohromnom priestranstve, „nad ktorým slnko nikdy nezapadá“, rozsypalo sa na mnohé národy a národíky, ktoré navzájom sa nepoznajú, sú si cudzie, ba nepriateľské; a ako vlastný národ Kollárov, na Slovensku, na Morave, v Čechách, je bez národného povedomia, bez prebudenej vrstvy vzdelanej, ktorá by ho viedla, a ako živorí spôsobom, nehodným svojej velikej minulosti a svojich veľkých schopností.

Národná elegia Kollárova v Jene zakončila sa i elegiou osobnou. Koncom marca r. 1819, po treťom dovŕšenom semestre, absolvovaný teolog opúšťa Jenu, ako sám hovorí, s rozorvaným srdcom. Bol by síce v Lobde mohol dostať stanicu farársku, ale od Míny vtedy ešte nemal manželského sľubu a bez neho od matky vypýtať si ju netrúfal. Vydal sa teda na ďalekú púť sám.

Pôvodný úmysel, pravda, precestovať všetky kraje slovanské Poľskom a Ruskom počínajúc, pre neveľký zvyšok študijných peňazí musel obmedziť na zeme polabské, kedysi slovanské, a cez Čechy, Moravu a Rakúsko sa vrátiť na Slovensko a uchýliť sa k bratancovi, učiteľovi v Slovenskom Pravne, zkade ho ešte tohože roku 1819 zavolali za evanjelického kňaza do Pešti — na plných tridsať rokov jeho života.

Dva vlastné výroky Kollárove v memoároch jeho ukazujú, čo z Kollára človeka spravila Jena.

„Jakový to rozdíl byl,“ volá, „když jsem ponejprv a nyní podruhé Prahu uviděl! Tehda jsem byl ještě nevinný jako Adam v ráji, nyní jsem již jedl se stromu národnosti ovoce trpké a bolest ducha působící; zdálo se mi, jako by Praha byla zkamenělé dějiny Českého národu.“

A o novom zvítaní sa s mladým Palackým v Bratislave Kollár hovorí:

„Dobrý tento přítel dlouho mne nemohl poznati a chápati, když vrhna se mu v náručí, řekl jsem: ,Příteli, zle je nám, náš národ je nešťastný; já teprv nyní znám jeho smutný stav a jeho veliké potřeby.‘“

Jena z mladého Kollára urobila filozofa slovanskej minulosti, reformátora prítomnosti a proroka budúcnosti Slovanov; Jena prebudila v ňom básníka.

II

Myšlienky a city, nálady a obrázky, ktoré Kollár zaodel do veršov a v lete r. 1820 Jozefovi Jungmannovi poslal do Prahy, zkrsly buď ešte v Jene, alebo cestou domov alebo až na zemi slovenskej.

Verše Kollárove už formou ukazujú mnohostrannosť jeho štúdia a bohatstvo básnickej kultúry. Prvú časť knižky zabraly „Znělky neb Sonety“, druhú plnia skupiny označené ako „Elegie“, „Všelico“ a „Nápisy“. V časti prvej žije kult stredovekej lyriky petrarkovskej, vychytenej novovekou romantikou; v časti druhej hlási sa formový princíp antiky, oživotvorený renaissancou XVIII. a XIX. storočia: už i tu ideál staroklasický slúčený s heslom vtedajšej moderny.

Sonety Kollárove zdanlive majú iba jeden predmet: Mínu. Predstavujú nám ju ako zjav, ktorý by bol hoden, aby ho zvečnilo pero najslávnejšieho básnika, dlátko najslávnejšieho sochára, štetec najslávnejšieho maliara. Pleť ako sneh a hodváb, líce ani ruža, čelo jas slnka a oči hlboká studnica — rodená bohyňa grécka. Ale ak Venuša okrášlila jej telo, Madonna jej vdýchla ducha. Je nielen zosobnená láska a krása pozemská, ale i zosobnená ctnosť, skromnosť, panenskosť, anjelskosť nebeská. Útulný domec vo viniči poloskrytý, lavička pod starou lipou, kvitnúce sady a malebné brehy rieky Sály sú veční svedkovia ich ľúbosti. Prvá časť zneliek spieva o básnikovom životnom šťastí.

Avšak osud je prísny a neoblomný, káže rozlúčiť sa. Básnik si delí srdce: prvú polovicu, prísahajúc večnú vernosť, zanecháva Míne; druhu polovicu, zároveň s beznádejnou túhou svojou, nesie národu domov. Putovanie jeho od Rýna cez Čechy a Prahu až do rodného Turca je cesta krížová. Nemá pokoja vo dne ani v noci, nové ráno budí len novu tieseň, rozpomienky na minulosť sú mu utrpením, priatelia, domovina nemôžu ho potešiť. Iba jedno ho blaží: jeho piesne, do ktorých vdychuje obraz svojej milenky a svoju dušu. A obraz ten v druhom roku utrpenia volá básnika k hviezdam, kde skorá smrť mu sľubuje vykúpenie z márnej túhy pozemskej a večné spojenie s Mínou oslávenou. Druhá časť zneliek, ako vidno, vyznáva básnikov životný smútok.

Týchto osemdesiatšesť sonetov prvej poetickej knižky Kollárovej je zárodok budúcej „Slávy Dcery“. V lyrickom zárodku tom temer ešte ani nebádať neskorších živlov epických; nebadať tam ani neskoršej alegorie, ktorá reálnu Wilhelminu Schmidtovú mení vo vzdušnú vidinu slovanskej vzájomnosti, nahradzujúcej novému veku slovanskému všetky útrapy a ztraty Slovanstva minulého; a bezmála tam nebadať ani jadra pozdejšej „Slávy Dcery“, myšlienky národnej, ktorá sa roztrateno hlási iba v troch sonetoch („Tři mne věci, když je spatřím, k smíchu s hněvem spojenému núkají“ (zn. 17.); „Nechtěj zoufať, když se proti tobě, bratře, závist šklebí trkavá“ (zn. 57.); a „Blaze, kdo si jeden čistý, smělý oučel místo mnohých, představí“ (zn. 85.) — prečo, uvidíme hneď.

Natíska sa otázka, čo teda okrem myšlienky národnej „Sonety“ Kollárove z r. 1820 lyrickej poezii našej doniesly nového duchom, pochopením predmetu svojho i umeleckou formou?

Ľúbosť, alebo tu lepšie povedano: milovanie a milkovanie, ospevovala celá prvá organisovaná československá družina lebo škola básnická, sústredená v známých almanachoch pražských od r. 1795 do do 1814, plných dvadsať rokov. Zakladateľ tohoto sdruženia Antonín Jaroslav Puchmajer, Hněvkovský, bratia Nejedlí, Rautenkranz, z našich Palkovič, Tablic, Rožnay, ba i učeník ich Šafárik vyčerpali erotické téma temer do dna. I podarené sonety, za príkladom obľúbených Bürgrových „Molly-Lieder“, už před Kollárom nám podali najmä Jozef Jungmann a náš Pavel Jozef Šafárik. Je však zásadný rozdiel v samom ponímaní veci.

Kollárovým učiteľom bol italský renaissančný sonet Petrarkov a duch troubadourskej poesie provençalskej v tom spôsobe, ako ich od počiatku XIX. storočia hojne a podarene pestovala nemecká škola romantická. Preto Kollár nekreslí prirodzenú skutočnosť, živý svoj model, lež svoju černookú a tmavovlasú dievčinu ráznych rysov tvári idealizuje na svetlooký, zlatovlasý, nežný a vzdušný ideál starej petrarkovskej i novej nemeckej romantiky, svoju Mínu hyperbolizuje v Madonnu, ktorej krása neni z tohoto sveta. Preto Kollár galantno neanakreontizuje, ihravo nekoketuje, motýľovito nezamieňa predmetov svojej chvíľkovej záľuby, kde hlavné slovo vedú smysly a „esprit“ — u Kollára z pôžitkárskeho, ružami ovenčeného, vínom napojeného anakreontika stáva sa zadumený, bledolíci romantik, romantik názorom i citom, dôsledne a nepremenno oduševňovaný a zohrievaný jednou predstavou, zvnútornelou, osudovo vážnou, ktorú by vykúpil všetkou blaženosťou žitia. Samopaš ihravých pôžitkov smyselných mení sa pri Kollárovi v tragiku náruživosti, iskrice koketného vtipkovania v blúznivú ekstázu, chvíľková, povrchná sentimentálnosť v hlbokú, ťažkú melancholiu.

Isteže to všetko Kollár krvavo prežil, zažil a precítil. A predsa poezia jeho, osobne precítená a prežitá, so stanoviska tvoriaceho básnika je plod kultúry umelej, knižnej.

Čítajúci Kollárove „Paměti“ je uverený, že sonety básnikove vždy zo sviežich dojmov voľne sa rodily na zakvitnutých čerešniach a jabloniach, na ichž konároch mladý teolog vysedúval skrytý, vo vôni orgovánu, jasmínu a ruží, pri speve škovránkov a slávikov, v mesačných nociach a pri západe a východe slnka. „Moje poesie“, hovorí Kollár sám, „byla opravdivá včela, jen v poli, v hájích a na lukách potravu hledající a pak s plnými obnožkami do oule letící.“

Lež takéto poňatie je iba básnikova ilúzia. Keby naozaj tak bolo bývalo, isteže by Kollár lásku a túžbu svoju bol vyspieval formou priezračných, ľahkých, bystrých alebo zas zádumčivo sa vinúcich „trávnic“ slovenských, o ktorých tak oduševneno rozpráva na tomže mieste, ktorých toľko sa napočúval doma na paši i pri žatve, na hodoch i svadbách, ktorým obetoval veľkú časť svojho sberateľského a vysvetlovateľského snaženia a ktoré ho sprevádzaly celým životom.

V „Sonetoch“ Kollárových nič neni z toho všetkého. Z ich básnických príkras, narážok a reminiscencií, z celého složenia a nastrojenia mysli Kollárovej pozerá umný a zapálený znateľ dejín, milovník umenia plastického i hudby, neúnavný a pozorný čitateľ literatúr starých i nových — slovom: poezia Kollárova je síce „včela“, ale včela, ktorá nepreletuje voľno po prirodzených kvetoch lúčnych, lež usilovne ssaje med z kultúry umelej.

Jednako „Znělky“ Kollárove v našej obci literárnej nemohly prejsť bez prenikavého mnohostranného účinku. Na podiv bola už sama znamenitá znalosť knižného jazyka, ktorý si mladý básnik osvojoval iba neúmornou prácou súkromnou, usilovným čítaním; prekvapovala jemnosť, nežnosť i milota a zas sila a ráznosť výrazu, bohatstvo a u nás novosť jeho tropov a figúr; a predovšetkým hlboký, opravdivý cit, ktorý čitateľa priamo si podmaňoval.

Táto melancholia márnej túžby ešte raz v knižke Kollárovej zaznieva plnou silou a v šírke i vrúcnosti priamo ovidiovskej: v antických dvojveršoch štyrdielnej skupiny, nadpísanej „Elegie“.

Príroda, pôvodne jediná básnikova milenka a učiteľka, teraz sa mu stala mučiteľkou, lebo všetky jej zjavy: spev slávika, potok, háj, zornička, pripomínajú mu jeho nešťastnú ľúbosť. Vyhľadáva osamelé miesta, žaluje im svoje bôle, znovu a znovu prirovnáva minulosť k prítomnosti, premeriava vzdialenosť od Sály k Dunaju, všetky zjavy prírodné s odkazmi posiela k Míne a ohnivými barvami znovu a znovu maľuje najpôvabnejšie výjavy a chvíle s Mínou prežité.

A kdeže teda v tom všetkom je myšlienka národnia, hlavná korisť, ktorú si mladý Kollár doniesol z Jeny? V „Sonetoch“ ledva sa ohlásila; v „Elegiach“ jej vôbec niet.

Nuž nacionalizmus, silný nacionalizmus Kollárov pôvodne v „Sonetoch“ bol, ale ztade i z inakade všetko povytierala, čo sa jej nepáčilo, všemohúca metternichovská cenzúra, známa v ponapoleonskom čase hrdúsiteľka národov. Niečo sa zachránilo v druhej polovici knižky, a veci cenzúrou neprepustené a niektoré jej ani nepredložené zachovali v odpisoch Kollárovi literární priatelia v Čechách.

Z týchto odpisov a z iných okolností vychodí, že na pr. zneliek r. 1820 cenzúre predložených bolo asi sto, že z nich teda prepadlo čosi vyše tucta. Tie potom o tri roky Kollárovi sa podarilo vložiť do nového, rozšíreného vydania „Sonetov“ v Budíne, do prvej podoby jeho „Slávy Dcery“.

Akým duchom dýchaly Kollárove verše r. 1820 v tlači povynechávané, popri iných ukazuje báseň „Vlastenec“, ktorej rukopis Jozef Jungmann cenzúre sa neodvážil ani predložil. Tieto verše, tiež vo forme antického disticha, hrsť prudkých básnických výkrikov a ostrých rečníckych otázok, ktorými pôvodca priamo hrmí do svedomia domácej verejnosti, sú z najohnivejšieho a najsmelšieho, čo kedy vyšlo z Kollárovho pera.

Nič neosoží (to je asi postup myšlienok básne) od písacích stolíkov nariekať alebo rojčiť o vlasti — národu pomôže len mužné srdce a smelý čin. Slzy postačia ženám — mužom treba mysli hrdinskej. Topiacu sa loď nezachráni nárek divákov, ale rázna pomoc, ako Ríma neobránil pred Brennom škrek husí, lež tvrdá ruka Manliova. Preto i nás spasí nie púhe slovo, ale odvážny skutok a meč.

Cudzieho nechceme nič; nezotročujeme národov zámorských, neprelievame krv tisícov pre slávu jediného vojevodcu. Chceme práva národa, chceme slobodnú vlasť a obec. Nie ľud pre kniežatá, ale kniežatá sú pre ľud; človeka nemožno kupovať ako mŕtvu vec, k nemu treba sa chýliť s láskou otcovskou.

Prekliaty buď národ, ktorý cíti svoje rany a neponáhľa sa liečiť ich. Veď i krotký holub krýdlom sa bráni dravému jastrabovi a čierny otrok putom svojím ubíja mučiteľa. Učte sa z požiaru moskovského, učte sa z vlastnej hrdinnej minulosti, ako treba za otčinu žiť i mrieť.

Hanba je iba slzy roniť pod cudzím jarmom, Slovan má právo na vlastnú berlu a vlastnú zbraň. Heslom poslušnosti kryje sa iba zbabelosť.

„Věčně-li děcko budem? veliký bez národu národ?
Vlastenec, an co cikán, an co žid obce nemá?“

Či iba Nemec, Angličan, Francúz a Vlach smie mať svoju domovinu, a len Slovan ako lev, chovaný pre štvanicu, má na bojištiach krvácať za záujmy cudzie?

„Ó, kýž se v storukého celý Briaréa obrátím,
Kýš mi deset z každé pěsti vynikne mečův —
Sám za tě bych v prudkém bojuje směle ohni mladosti,
Otčino! roztřískal pouta, jež úpně nosíš!“

Také smelé nové kredo pred storočím vášnive volal do národa mladý evanjelický kaplán, ktorý rok predtým z cudziny sa vrátil domov.

Pochopíme, že na prahu tretieho desaťročia veku XIX., desaťročia najtuhšej reakcie metternichovskej, a dlho ešte potom, verše takéhoto ducha a námeru cenzúre predložiť nebolo možno, ak len pisateľ nechcel o slobode osobnej rozmýšľať vo vyhnanstve alebo v putách na Kufsteine, na Špilberku alebo v kobkách munkáčskych.

Naopak zasa vidíme, čo z krotkého nedávneho študenta bratislavského spravila Jena — Jena vojenského ruchu protifrancúzskeho, Jena veľkonemeckých hesiel spolkov telocvičných, speváckych, buršovských, Jena žurnalistická, básnická i vedecká, Jena slobodomyseľná, demokratická, volajúca po samosvojnosti, sebaurčení, ústavnej svrchovanosti národov. Kollár vo „Vlastencovi“ je nielen československý, je i slovanský, ba všeevropský politický propagátor činu, je demokratický radikál.

A podobne, trebárs tu už tichším, zakrytejším spôsobom, hovorí Kollárova báseň „Slovanka k bratřím a sestrám“.

„Nechte cizích, mluvte vlastní řečí,
Sláva Slávům slouti Slovany“…
„Nechte cizích, hajte vlastních zvyků.
Pěknáť byla předků prostota“…
„Nechte cizích, hleďte vlastních zboží,
I nám dal Bůh um i ramena“…

Teda: vlastný um, vlastná osveta, vlastný čin.

Do tohože tónu je naladená hneď prvá, cenzúrou dokaličená óda v treťom oddiele sbierky, „Všelico“, nadpísaná „Kralodvorský rukopis“.

Grék má svojho Homéra, Nemec bardov, Angličan Ossiana — iba stará bohatýrská pieseň slovanská teraz onemela: miesto niekedajších spevov o skutkoch hrdinských a miesto slobodnej zbrane hrkajú reťaze otrocké. Preto (ako Kollár vtedy ešte veril) trosky objavených spevov bohatýrských, vzácné pozostatky staročeského pôvodného Herkulanum, zobúdzajte mladý náš dorast k novému životu, írečito nášmu, bez prílepkov cudzoty, ktorý podľa príkladu dávnej samosvojnosti nám vybuduje novu pevnosť vlastnej osvety.

Drobnosti „Slované“ a „Slavomil“ sú satirické výkriky ducha príbuzného.

Knižku prvých veršov Kollárových zatvára oddiel „Nápisy“. Skoro by sme povedali, že hoc i túto časť cenzúra obstrihala, v „Nápisoch“ najvypuklejšie preniká myšlienkové jadro mladého básnika.

Nápisy sú zväčša dvojriadkové, písané zasa formou disticha antického. Veľká je ich rozmanitosť, knižná kultura bratislavského i jenského odchovanca hlási sa tam vo všetkých odtienkoch. Ale nadovšetko sa hlási jeho životné krédo.

Kollár je muž budúcnosti. Vie, že nepíše váhavej, zakríknutej vrstve starej, lež smelším, slobodnejším generáciam budúcnosti. Pozri nápisy „Spisovatelství slovanské“, „Zdvořilost“, „Některým“, „Básníř a národ“, „Podnět“, „Náhrada“, „Slovenské knihovny“. Kollár má pevnú mienku o národnej osvete („Chrám osvícenosti“) a jej nástroji, ušľachtilej národnej reči, vyrástlej z utešeného jazyka našej piesne ľudovej („Libozvučnost“, „Co mnoho, to príliš“, „Národní písně“, „Zpěvačnost Slováků“, „Turec“). Kollár má svoju ucelenú nauku umenia slovesného, svoju poetiku in nuce („Klasičnost“, „Hexameter a alexandrin“, „Podobizny“, „Vděky“, „Vrch krásy“, „Vláda nad předmětem“, „Dokonalost“). A Kollár už roku 1820 má svoje posledné slovo národnej filozofie, ktorá tak krásne u neho vyrástla z herdrovskej myšlienky humanitnej.

„Národ tak považuj jediné jako nádobu lidství — 
A vždy, volášli Slovan, nechť se ti ozve: člověk!“

Národnú myšlienku na širokej životnej podstate slovanskej nedoniesol k nám zo západu Kollár samý prvý; ona mala dosť staré korene i tu doma. Od konca storočia osemnásteho cestu jej kliesnili mužovia takého značenia, ako boli Fortunát Durych a Jozef Dobrovský, za nimi Puchmajer, Jozef Jungmann, Antonín Marek, a u nás na Slovensku, po niektorých predchodcoch zo skupiny jozefínskych „Starých Novín“, najmä Bohuslav Tablic, Samuel Rožnay a rovesník Kollárov Pavol Jozef Šafárik.

Preporodiť slovesnosť v živom duchu národnom a v širokom smysle slovanskom, preporodiť predovšetkým poeziu v duchu piesne ľudovej a zároveň ju ušľachtiť estetickým ideálom klasickým, vytríbenou antickou formou, teda vedľa znárodnelej vedy zvýšiť i umeleckú úroveň domáceho básnika — čo iného sú tie hesla, než požiadavky a účel bratislavských „Počátkův českého básnictví“ z roku 1818? Mladý Kollár túto revolučnú knižku, anonymně vyšlú z pera Šafárikovho a Palackého s činným súhlasom Jungmannovým, nielen usilovne čítal, ale teorie jej i rozsudne a umne následoval.

To ukazuje už forma Kollárových veršov. Do Kollára sotva kto u nás tak obratne, melodicky a pritom s hutnosťou miesty naozaj kovovou narába časomerným hexametrom a pentametrom a sotva kto tak podarene užíva tiež iných rozmerov antických.

Ale z tohoto veľadenia foriem staroklasických, ako ich odporúčala výbojná knižka mladého Šafárika a Palackého, nevychodí, že by Kollár zásadne sa bol odvrátil od spôsobu moderného. Naopak: väčšinu knižky, najmä všetky „Sonety“, prísne a dôsledne skladá podľa nauky Dobrovského, prízvučne — napriek zákazom priateľa Šafárika a Palackého. A výberom foriem veršových, základom názoru umeleckého Kollár je predovšetkým romantik: po celý život ostal verný romantickej znelke, oktáve a príbuzným druhom strofickým; romantickému rýmu; romantickej technike tropov a figúr; romantickému zveličovaniu citov a pomyslov do šírky bez konca a hraníc. To, popri sklonnosti osobného založenia, bolo dedictvo jenské. Preto Kollárove „Básně“ z roku 1820 — 21, akokoľvek ich prenikly novoantické nauky mladej školy pod vodcovstvom Jungmannovým, nezmeravely na jej teoriach, ale samostatne slúčily obnovený ideál klasický s obnovenou romantikou.

Ako potom národná i umelecká idea Jána Kollára v ňom samom sa rozvíjala ďalej a s akým neodolateľným účinkom hlboko do devätnásteho storočia sa šířila v národe i v Slovanstve, o tom rozprávajú dejiny našej literatúry i vzdelanosti.

Jaroslav Vlček