ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hor sa Slovák! na hôr horu, šírych nebies do priestoru, hviezd a slncí spevosboru… Všetky nebá svorne zvučia, moria i tie peklá hučia, že tu vládne Všemohúci Otec, Syn, Duch láskovrúci. Hore srdcia, národ mrúci! Hor ku Pánu vzkriešenému na horách sa zjavivšiemu, horách rodných bralom rodným, vierovrúcim, ľúboshodným. I tys’ vierou jeho rodom, buď i lásky celoshodom. Zrutnej Tatry bel-kosory keď rumenia sa od zory kriesokrásou sa maľujú, východ slnka ti zvestujú, nado slncia jasnejšieho, nado krásu krásnejšieho, nado ľúbosť ľúbejšieho, nado svätosť svätejšieho, smrťou peklom vládnúceho. Páč na Neho, Slovák mrúci! On ti Prabôh všemohúci; jednodychom smrť ti zmorí, v Syna slávy ťa prestvorí. A ty staneš nad hrobami, nad Vel-Tatry velgrúňami sťa duch-obor beloskvúci, hromohudbou hlásajúci, „Vstaň, Pán Slávy!“ — a zmŕtvejú kazi, čo teba mŕtvili — Nech mŕtvejú, kamenejú, ako oni kamenili. No ty kľakneš na veľhore a vydýchneš ako zore prosby za tých vrahov ľútych i za satanov okutých. No ty kľakneš, slzy vleješ do brál Tatry ako rieky — za zem i peklo náreky. Nech sa trasie zem i prepasť, ide tvoriť Pán ti vševlasť, všetky rody milujúcu, všetky duchy spasujúcu. Slavstvo, Árstvo, človečenstvo v jedno cárstvo snímajúcu, vzdychajúco všestvorenstvo dychom Božským zbavujúcu svety, veky v soblaženstvo kriesokrásou spájajúcu s Pánom Slávy božstvujúcu!