Zlatý fond > Diela > Vykopali ženu


E-mail (povinné):

Pavel Beblavý:
Vykopali ženu

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Veronika Gubová, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov


 

II

Strýc Polach a strýc Hleka, ináčej i Púdelka menovaný, boly osoby známe po celých Vrbovcach, v mestečku i na kopaniciach. A jakožeby aj neboli bývali známymi, keď trojakú službu zastávali. Oni boli: zvonármi, hrobármi i hlásnikmi. Vo dne teda i v noci zaneprázdnení. Neposlúchaly-li kde deti, len jim povedali, že strýc Polach prijde pre ne, a oni hneď utíchly. A jakoby aj neutíchly, veď strýc Polach aj so strýcom Hlekom pred každými výročitými slávnosťami chodievali z dom‘ do domu, vinšujúc občanom všetko dobré do smrti a po smrti kráľovstvo nebeské.

Keď už svoje blahoželanie ukončili, kde boly deti v dome, tu sa obyčajne pýtali, či rady poslúchajú a či sa modlievajú? Poslušné pochválili, neposlušné postrašili mechom, ktorý majúc pohotové hneď i otvorili, že neposlušné deti do neho poberú. Deti si to dobre za-pamätaly a po druhýkráť nečakaly viac blahoželateľov s mechom, ale spozorujúc jich, bola-li zima: na peci alebo v zápecku hľadely sa ukryť, bolo-li teplo, bolo jich plné humná, odkiaľ ukradomky vyzeraly, skoro-li sa vzdialia jích postrašitelia.

Starý Polach, kto ho raz videl v živote, ten sa i pamätá na neho. Jeho vysokú, chudú, kostnatú postavu, počernú tvár, hlboko vpadlé oči, a keď sa usmial, tie jeho nie najmenšie oceľové zuby, nebola žiadna ťažkosť si zapamätať. Ačkoľvek nie veľmi statkami nadaný, bol predsa dobrého humoru, ktorým častokráť i vyššieho stavu ľudí vedel dobre zabaviť, obzvlášte keď šeplavého Marka, židáka zpod kostola, v jeho slovenčine predstavoval.

Jeho kamarát Hleka, menšej postavy, plavej pleti, v obličaji nažltkastej barvy, s malými červenými obstrihanými bajúzmi, maličkými načervenalými boľavými očami, bol obľúbeným odberateľom pri pohreboch. I od toho najmenšieho krstniatka sa vedel odobrať a celý zástup do plaču priviesť.

Bolo práve po pohrabe Aničky Chodurových. Kňazi prežehnajúc hrob, odišli. Pohrabný zástup zostal ešte na cintoríne, kým hrobári jako strechu pekne urovnali hrob Aničkin. Ale nielen preto, ale aby počul odobierku Hlekovu, jako sa bude lúčiť s pozostalou rodinou, menovite s mladým jej manželom, za ktorého nebožká nemala žiadnej vôle sa vydať a jako sa všeobecne hovorilo, že ju len nahnali za neho.

Keď už boli s uhladením hrobu hotoví, nastalo ticho. Hleka sa odoberal menom nebožky. Plakalo všetko. A keď už aj pohrabné shromaždenie a všetkých pripomínal a povedal svoje „amen“: nastalo prisviedčanie hláv, lebo nikoho z prítomných nevynechal, aby ho nebol pripomenul. Nastalo chválenie.

„Ej, tento človek mal byť predsa kňazom,“ povie ktosi.

„Veru ten to vie,“ poznamenal jeho súsed, „ani každý kaplán by to tak nevyviedol.“

„Čo?“ skočí mu Zuzka Varechovie do reči; bola to tá samá, ktorú už známe z rozpravy pri cintoríne; „čo hovoríte, že kaplán? ba ani farár by to už lepšie nemohol spraviť. Veď div, že mi srdce nepuklo od žalosti, keď hovoril.“

„A čo ešte až potom, keď si tej frndžalice uchlipne, vtedy by si ho mala počuť!“ privolá jej zpoza chrbta jej muž.

Zuzka sklopila oči a nehovorila nič viacej; s mužom sa dohadovať a to ešte pred toľkými, to sa nechcela. Bála sa snáď, že keď bol kostolníkom, žeby ľahko bol na ňu požaloval vo fare, a preto radšej prehltla slinu a s ňou na jazyku už-už majúcu odpoveď, ktorú by doma istotne nebola zamlčala.

„Poznať kostolníka,“ pohodí posmešno Jano Halena; inokedy mlčí, ale keď o kňazoch príde reč, jakoby ho šidlom bodol, odrazu mu to jazyk rozviaže.

„Veď musím,“ odpovie kostolník ešte posmešnejším tónom; „čože by si len počali, keby som ja jich nezastal.“

„No, len si daj pozor, ešte si ani ty čo kostolník nezomrel!“ rečie popúdený Halena.

„Pravdu máte. Veď mi už povedali pán farár, že si vás vyvolia za kostolníka.“

„Nerob posmechy; ja mám z čoho vyžiť — ja, ja nie som kňazov sluha; ja, ja som ho volil za kňaza — či to vieš? ja na kňaza platím.“

„No, veď je tak! Ale už je darmo, vy po mojej smrti musíte byť kostolníkom.“

„Veru je tak! Strýk Halena je znamenitý chlap, jemu by to pristalo, to som si ja už dávno myslel,“ rečie Polach, ktorý sa ku dohadujúcim bol priblížil.

„No nech som! Aj kostolník je statočný človek,“ odpovie nevrlo Halena.

„Tak je; to ja dávno hovorím,“ prisviedča mu Varecha.

„Tak je, tak,“ hovorí i Polach. „Pre kostolníctvo nevyplatí sa vám rôzniť; na farára to už ani jeden z vás nedovedie — ale po našej smrti hrobármi môžte byť.“

„No, nech vás len Pán Boh živí,“ povedia odrazu Varecha s Halenom; „nezávidia vám vášho povolania.“

Tu však už stáli pred domom Chodurových; všetci boli pozvaní na kar. Bola by to bývala neúcta, keby čo len na okamženie neboli sa zastavili. Kostolník, Halena i oba hrobári vnišli do otvoreného domu, Zuzka ale ponáhľala sa domov.




Pavel Beblavý

— básnik a prozaik, postromantický autor využívajúci historické námety na písanie zábavnej a didaktizujúcej prózy Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.