ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa rozlúčila Zuzka Varechovie s mužom a ostatnými, ktorí vnišli Chodurom, tak sa zdalo, že sa opravdu ponáhľa domov. Prešla jeden-dva domy. Tu však nemohla odolať, aby sa neobzrela nazpät. I zvrtla teda hlavou a i to len v najväčšej rýchlosti, aby videla, či kto za ňou ide. I videla viacej žien, ale nezdalo sa jej, žeby jich poznala. Nezdalo sa jej, že sa za ňou ponáhľajú. I myslela si, ktoré to môžu byť a či jich má dočkať? A zase sa obzrela. Tu však už ztíšila razom svoj krok, jako čoby nad niečim rozmýšľala.

Ženy, ktoré sa v pravde za Zuzkou zdaly ponáhlať, už ju počaly doháňať, ale ona, ačkoľvek krok ztíšila, predsa sa viacej neobzrela, až tu odrazu zavolá za ňou jej suseda Žemličková:

„Ale, Zuzka!“

Zuzka sa obzrela. „Čože chceš?“

„Čo sa tak ponáhľaš?“

„Bude večer, musím.“

„Nepotrebuješ večeru chystať, muž ti i tak na kare.“

„Nuž a ja mám hladovať?“

Zuzka postála, kým neprišly ostatnie ženy. Potom idúc spolu nebolo im ťažko začať rozhovor. A že rozhovor jejich krútil sa okolo smrti a pohrabu pochovanej práve Aničky, netreba nám ani dokladať.

„Ale Zuzka,“ povie Beta Horniakovie, všimla sis’ ty Aničky, keď bola na postlaní?“

„Či som si všimla?“ rečie cele zadivená Zuzka Varechovie; „nuž ktože tam bol, aby si ju nebol povšimnul; pravda, že som si všimla.“

„U bohatých ľudí je si vždycky čoho všimnúť,“ poznamenala Žemličková.

„Mne prichodila, jako čoby len spala,“ povie Horniakovie.

„Aj mne, aj mne!“ prisviedčaly ostatnie.

„Ba či jej nechali i tú striebornú reťaz, tie gombíky a prstene?“ hovorí tázavým pohľadom Žemličková; „musela som práve odísť, keď ju do truhly kládli.“

„Pravda, že jej nechali,“ rečie s dôrazom Zuzka; „veru Chodurovom záleží čo na tom. Majú oni toho ešte dosť aj okrem toho. Mne ale len to je nápadným, že tak chytro zomrela. Mne, mne sa len tak zdá…“ prv však, než by bola to vyriekla, čo si vlastne myslela, poobzerala sa, či ju ozaj niekto nepovolaný nepočuje, „že sa jej od žiaľu srdce puklo. Ona musela predsa len toho Šafárika rada vidieť a nemohla to sniesť, že jej nedovolili za neho ísť.“

„Kto zná, kto zná,“ prisviedčaly Zuzke ostatnie.

„Alebo či ona nebola len zdanlive mrtvou, keď tak cele nepremenená vyzerala?“

„Ba koho vytiahne zase mladý vdovec?“ rečie Hornáčka.

„Ba či jej tie prstene s tou reťazou niekto neukradne?“ nadhodí jej Žemličková.

„Ba ktoby mal toľkej smelosti v noci ta ísť, bo vo dne to aj tak by nemohol,“ hovorí Zuzka. „Mňa len to nepokojí, jestli by chúdiatko nebola zomrela. Jaj, až mňa tak mráz prechodí, keď si na to len pomyslím, keby ju tak, nedaj Bože, živú boli pochovali a ona sa tak prebudila…“

„Jaj, nerozprávaj, Zuzka!“ pretrhne jej reč Horniačka.

„Ale čo myslíte na také niečo! Mňa viacej to nepokojí, že nebožká nebude mať v hrobe pokoja preto, že ju tak bohato vystrojili.“

„No, to vás veru nemusí nepokojiť. Taký opovážlivec sa u nás sotva nájde. A keby sa aj našiel, tajnosťou aj tak by to neostalo. Či sa pamätáte, keď nebohý pán farár zomrel? Sused Mišo sa stavil, že z jeho hrobu donesie veniec. Doniesol ho, ale jako pochodil?“

„Zle, lebo ho odtedy nemáš; ľudia hovoria, že kdesi zahynul,“ poznamenala Žemličková.

„Veru zle,“ pokračuje Zuzka; „lebo, keď už ten veniec niesol, tak sa mu zdalo, že tí mrtví za ním utekajú; vlasy mu jako klince stály na hlave a pot mu vystúpil po celom tele, jakoby ho bol do vody zmočil. A keď už z cintorína von vychádzal, div že nepadol hneď mrtvý na zem; pocítil, jakoby ho niekto s obidvoch strán bol po tvári vyfliaskal. Prijdúc na dvor, hovoria, že čelom tak mocne búšil do jablone, že hneď na polomrtvý zostal ležať. Ostatne, kto vie, či sa i uderil a či to niečo inšieho nebolo! Na druhý deň odišiel preč z domu a od tých čias ho žiaden viac nevidel. S mrtvými majme pokoj. Nechajme i našu Aničku, nech spočíva s Pánom Bohom v pokoji. Pán Boh jej daj ľahké spočívanie a veselé z mrtvých vstanie!“

„Pán Boh daj! Pán Boh daj!“ želali pochovanej i ostatnie. A na jích želanie, jakoby svoje „amen“ chcel povedať, ozval sa s väže na pokoj volajúci večerný hlas zvona.

Ženičky, jakoby sa boly zvona naľakaly, každá pospiechala domov. Zuzka už bola doma, bo pred jejím domom sa boly rozišly.