ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to rokom, alebo i viacej predtým. Intelligencia vrbovčianska strojila sa urobiť výlet. Celá intelligencia vrbovčianska pozostávala vtedy z dvoch farárov, dvoch učiteľov a notára s jejich domácimi. A síce bolo to ktorýsi deň v auguste. V tomto mesiaci že vraj majú byť raci najtučnejší. Intelligencia vrbovčianska usporiadala si teda rakanciu. A poneváč boly prázdniny, nechybovalo i na niekoľko študentov. Strýko Polach tiež nechyboval, bo ktoby bol ináčej mech s rakmi nosil?

Celá spoločnosť, pozostávajúca asi z dvanástich osôb, rozložila sa táborom neďaleko zákopov z časov Rákócovských nepokojov, ktoré viac-menej až po dnes ešte veľmi dobre poznať.

„Tam hľa, na tom vrchu,“ hovoril pán farár, „stáli Rákócovci a tu sa ošancovali Nemci. Tam na onom vyvýšenom štvorhrane uprostred zákopov nachodil sa štáb. Tu bola nemecká vojenská rada práve pri obede, keď odrazu Rákócovci vypálená guľa padla jim prosto do misy.“

„Bolo po apetíte!“ poznamenal notár.

„Nemci ale predsa mali rozohnať Rákócovcov,“ pokračoval farár, ukazujúc kade jich zaobišli cez hory, tak že jich Rákócovci nezpozorovali, až keď jim uderili do boka. Rákócovci museli ustupovať hore do vrchu. Pri svojom ustupovaní utratili i jednoho z vodcov, jakéhosi Šternberka a odtedy sa i tento vŕšok tam menuje Štinberk.

„Kto zná ale, či je to pravda, keď to nenie na písme?“ žartoval notár; „dnes má len to platnosť, čo je na písme.“

„Za čo som kúpil, za to predávam,“ vetil farár.

„No, to by ešte nebolo také. Štinberk, Šternberg majú jakú-takú podobnosť. Ale ja som čítal nedávno kritiku na akademický slovník o pôvode slova kaplán. Čo ráčite mysleť predsa, odkiaľ ho odvodia?“

„Od capella, odkiaľže inád?“

„Nie!“ usmieva sa notár.

„Snáď nielen od „capra“?“

„To by, rogo, derogovalo. Má to byť maďarské spolusložené slovo a síce zo slovesa ,kapni‘ a ‚leány‘, hogy rajta kapnak a leányok, to jest ináčej, že sa do mladých kaplánov dievčatá zaľubujú.“

„Taká etymológia možná je len výlučne u maďarských učencov, ktorí by nedbali celý svet na svoje kopyto natiahnuť, jako švec kožu. To je práve tak, jako tí dvaja učňovia na bystrickej promenáde. Zastali si pred gymnasiálnou budovou, na ktorej nachodí sa nápis: „Musis dicavit.“

„Či to prečítaš?“ pýta sa jeden druhého.

„Pravdaže!“ šlabikujúc odpovedá druhý.

„A čo to tam stojí?“

„Čo? To prvé je musíš — a to druhé — ty kávu piť.“

Ďalší rozhovor etymologujúcich pánov bol pretrhnutý volaním jich k svačine. Polach zostal rakov varovať; ostatní posadali sa kolo nastoleného piva, pražených kurčat a hádajte, čo ešte bolo ku pivcu? Neuhádnete-li, nuž vám poviem, že hnilý syr. Kladiem naň váhu, bo aj on v našej poviestke hrá svoju nemalú úlohu.

Keď sa kurčatá minuly, pán rektor ponúkal do syra, hovoriac: „Caseus et panis sunt optima fercula sanis.“ Placeat vobis; a pri pive: „Salus Petko, vypi všetko!“

No nebolo treba veľa ponuku. Prinesené zásoby piva i potravín sa minuly. Minula sa i miska smotánkového syra, ktorým sa mlynárka zo Zajíčkového mlyna výletníkom zavďačila. Nepodbali ani to, že pivo a smotana sa dobre nesnášajú. Dobrý žalúdok všetko znesie. Študenti sa poďakovali a smotánkový syr zapijúc poslednou flaškou plzeňského, mlynárke zaspievali:

Pán rektor dovádivých študentov škádliac hovorí:

„Hej, páni domini studiosi, vy ste múdri pani.“

„Pravda že sme!“ odpovedia títo sebavedome.

„Ergo, bene! Povedzte mi teda, jako je hnilý syr po maďarsky.“

„Túró.“

„Túró je tvaroh; ale ja chcem vedeť, jako je hnilý syr, domini studiosi.“

Študenti mlčali, pozerajúc v rozpakoch jeden na druhého.

„Maďari nevedia, čo je to hnilý syr; oni nemajú na to slova,“ povie jeden, len aby sa mohli z klepca dostať a nezostali zahanbení. A keď sa už niektorí z nich strojili mienku svojho kamaráta celým ohňom zastávať, zavolá strýc Polach, že chytil velikánskeho raka, aby išli sa podívať. Všetci jakoby na kommando hrnuli sa ku Polachovi, ktorý miesto raka vytiahnul starý krpec z vody.

Študenti, že jich oklamal, vyhrážali sa mu, že toho musí on zjiesť v omáčke so šalátom.

Smiali sa všetci, ešte aj to zapadajúce slniečko zdalo sa usmievať a mesiačik, ten div sa za boky nechytal od smiechu. A tí premilí raci v celých rákošoch liezli na ražienky, z ktorých sa ani hnúť nemohli, čo boli rozosmiate; tie vám len tak od radosti chvostikom trepotali.

Treba však bolo už domov ísť. Malému Dankovi pána učiteľa spravili z prúta koňa, lebo sa žaloval, že ho nohy bolia a chcel, aby ho apuško odniesol.

Fígeľ sa vydaril. Danko sadol na dreveného koňa, vzal prút do jednej a koňa do druhej ruky a uháňal pred všetkými, jakoby pálil — len sa tak za ním prášilo; nohy ho už nebolely.

V Šibenikách, neďaleko mestečka, stretnuli sa výletníci s niekoľko židovskými bochermi, ktorí jich pozdravili úradným „alászolgája“.

Aha, počkaj! napadne čosi jednomu zo študentov a prihovorí sa židovským študentom:

„Amicenko, nech mi povedia, jako je po maďarsky hnilý syr?“

„Wie heisst?“ povie židák, celá ale spoločnosť dala sa do hlasitého smiechu.

„Áno, hnilý syr, jako je po maďarsky?“

„Hniles syres?“ rečie jakoby rozmýšľal náš židovský mudrc a celá spoločnosť vypukla ešte vo väčší smiech, jako predtým, obzvlášte keď ktosi poznamenal, že čo sa už toľko pýta, lebo že oni nie sú panslávi.

„Ale židáci,“ poznamenal ktosi.

„Magyarok vagyunk!“ bránili sa židáci.

„Hniles syres!“ zvolal ešte jako na dovŕšenie celého deju za spoločnosťou idúci s rakmi strýc Polach, čo naších židáčkov ešte najväčšmi popúdilo. I začali sa vyhrážať, ale strýc Polach urobil s nimi krátku pravotu: rozbehnul sa za nimi i s rakami a čosi-kamsi jich bolo plný potok.