ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán slúžny sadol do koča, kočiš šibnul do koní, ktoré sopnúc sa podrobčili si na mieste, potom ale divokou rýchlosťou uháňali k Vrbovcam. Slúžny tešil sa na dobrý výsledok svojho vyšetrovania a rozmýšľal, jakoby celej veci mohol dať náter panslavismu.

Farár pochoval tú ženu, pomyslel si slúžny, nebude sa môcť vyzuť z vyšetrovania. Posledný úradný dopis z farského úradu bol v reči slovenskej, bárs mu to slúžny bol zakázal, nariadiac mu, aby všetky svoje dopisy len v maďarskej reči doposielal. Farár neuposlechnul. Slovenský dopis dôkaz panslavismu, pochovanie ženskej mrtvoly prečin. Panslavismus farára musí príkladne potrestaným byť to najmenej sosadením z úradu.

Celý plán bol hotový. Koč zastal pre obecným domom. Pán slúžny vystúpil z neho a povedomý svojej úradnej moci, hrdo si kráčal do kancellárie.

Čosi-kamsi len tak lietali úradskí, hajtman, rychtár, s lieskovými paličkami po mestečku sháňajúc svedkov cieľom vyšetrenia, jako sa to stalo s tou vykopanou ženou.

Vyšetrovanie započalo sa s hrobármi a malo ukončené byť s rektorom a farárom. Tí mali byť na pospas.

Prvý z predvolaných pred pána slúžneho bol strýko Polach. Pán slúžny, pozrúc naň svojim prísnym pohľadom, vykrútil si riedke búzy, potom ale postaviac sa do slúžnovskej positúry, vysokovážnym hlasom započal svoj výsluch, spytujúc sa predvolaného:

„Jako sa vy voláte?“

„Martin, pán veľkomožný,“ rečie tázaný polousmiatou tvárou.

„Martin,“ opakuje slúžny a ešte prísnejšie rečie: „a ináčej jako vás volajú?“

„Ináčej mňa Polachom menujú.“

„Teda Martin Polach?“

„Áno, prosim ponížene.“

„Koľko máte rokov?“

„To ja neviem, pán veľkomožný.“

„To neviete, čo každé dieťa má vedieť?“

„Nuž, keď ja som už starý a nie dieťa.“

„Mlčte!“ skočí mu do reči slúžny.

„Dobre, pán veľkomožný.“

„Nuž, koľko máte rokov?“

Polach díval sa po prítomných, jakoby sa ho to ani netýkalo.

„Čo nehovoríte? Naskutku vás dám zavreť!“ rečie rozzlobený inkvisítor.

„Prosím ponížene, však mi kázali mlčať.“

„Mlčte — Polach mrdnul plecom — a hovorte to, čo sa vás pýtam. Koľko máte rokov?“

„Mal by som mať toľko, čo Marek pod kostolom; on mi hovorieva; že sme v jedných rokoch, a on už má blízko šesťdesiatich.“

„Teda šesťdesiat rokov.“

„Aha!“

„Tak sa to odpovedá?“

„Snáď každý jako sa naučil.“

„Jakého ste povolania?“

„Jakého chcú, pán veľkomožný.“

„Jakého chcú? Čo to za odpoveď?“

„Prosím ponížene, nech sa neráča k hnevu pozdvihnúť, ja som sedliak, tkáč, hrobár, zvonár, hlásnik, alebo jako sa hovorí, devätorakého remesla a desatorakej psoty.“

„Teda ste hrobárom?“

„Áno, prosím ponížene.“

„Viete, že ste obžalovaný?“

„Jích milosť, snáď len žartujú?“

„Je to pravda, že ste vykopali ženu na cintoríne?“

„Je, prosím ponížene; však aj kamarát bol pri tom.“

„Teda to soznávate?“

„Čo je pravda, to musím soznať.“

„Rozprávajte teda, jako sa to stalo?“

„Nuž bolo to po pohrabe Aničky Chodúrovie. Ja som vyzvonil na večer a potom som trochu išiel na faru. Keď sa zvečerilo, pobral som sa k svojmu kamarátovi. Ten sa práve osi so ženou hašteril. A keď ju už hodne počal obracať a chrbát jej natierať, začala na retu volať, a keď ma uvidela, prosila ma, aby som ju obránil. Ja som si však pomyslel, ktožeby sa to medzi manželov miešal. Čo ste si navarili, to si sami zjedzte; ešte som jej povedal, aby tak veľmi nekričala. „Ale jakože nemám kričať, strýčko môj, keď ma na úmor bije; ej, pre Boha vás prosím, obráňte mňa!“

„Ale, hovorte mi o tom, jako ste tú ženu vykopali, ale nie také pletky,“ pretrhol ho v reči slúžny.

„Nuž, veď sme hneď pri tom, pán veľkomožný; len to chcem ešte povedať, že keď ma tak pekne prosila, nuž som povedal kamarátovi: „Kamarát! čo jej máš dať, daj jej a poďme po našej práci.“ A on mňa i poslúchnul. Dal jej ešte niekoľko lepancov a potom sme odišli spolu na cintorín.“

„Nuž a ďalej potom čo ste robili?“

„Ľahli sme a striehli.“

„Teda ste sa predsa báli?“

„Ach, veru nebáli, pán veľkomožný; keby sme sa boli báli, neboli by sme tam išli.“

„Teda neľutujete, že ste to urobili?“

„Nie veru!“

„A kde ste dali tie prstene a retiazku, čo ste jej vzali?“

„My tej prstene? Ba kdežeby jich vzala?“

„Do toho vás nenie nič, kde jich ona vzala, ale kde ste jich vy dali? Povedzte pravdu, síce ináčej zle prejdete.“

„To je lož, pán veľkomožný! My sme jej vzali len plachetku a inšie nič.“

„Teda sa nechcete priznať, že ste jej aj strieborné gombíky vzali?“

„Nie veru! Tá by bola rada, keby mala olovené, nieto ešte strieborné.“

„To sa preukáže; teraz pôjdete do áreštu.“

„Snáď preto pán veľkomožný?“

„Marš, pakujte sa!“ Slúžny kývnul na čatníkov a tí strýka Polacha odviedli. Chudák, ani nevedel, len keď sa už v šupárni nachodil. To sa mu ešte nikdy nestalo v živote, a on ani to nevedel, či je na tomto a či na druhom svete.

Za Polachom nasledoval strýc Hleka. I toho sa spytuje slúžny, jako Polacha.

„Je to pravda, že ste vykopali ženu na cintoríne?“

„Je, prosím ponížene,“ povie Hleka.

„A bola ešte živá?“

„Pravdaže bola; dôkaz toho majú na mojej tvári. Nech sa ráča podívať, ešte sa mi až po dnes nezahojila, čo ma doškriabala.“

„A kde sú tie prstene a retiazka?“

„Jaké, pán veľkomožný?“ diví sa Hleka.

„Čo ste jej vzali.“

„Komu? prosím ponížene.“

„Tej žene, čo ste ju vykopali.“

„Pán veľkomožný, to nebolo naposledy žiadne vykopanie. Keby mňa nebola škriabala, ani to by som jej nebol urobil. Tým kopnutím som ja jej ešte neublížil. Ostatne mala neukradnúť.“

„Teda ste ju aj kopali.“

„No dal som jej hnilého syra, alebo jako Brezovania hovoria: „mjakyš“, vzali sme jej plachetku a kosák a bolo po veci.“

„Ale čo tárate do sveta?“ osopil sa slúžny.

Hleka pokrčil plecami, zažmurkal malýma očima, strčil ruky do vrecák bieleho kabáta, pozrel na zem, potom na slúžneho a na prítomných, jako čoby rozmýšľal, čo má odpovedať a či snáď len mlčať. Potom jakoby sa bol ustálil na tom, že viac nebude nič hovoriť, mlčal.

Vyšetrujúci pán slúžny sám súc v rozpakoch, nevedel tiež, jako má ďalej pokračovať. Po dlhšej prestávke osloví zase Hleku, alebo lepšie povedané, osopí sa na neho:

„No, čo nehovoríte?“

„Keď neviem čo, pán veľkomožný.“

„Ešte raz mi rozprávajte, jako ste to tu ženu vykopali?“

Hleka rozprával. Slúžny načúva a čím diaľ tým viacej sa cíti nepríjemnejšie, ani čoby mu mravce po celom tele boli sa prechodili. Konečne keď mu už vec jasná bola, pretrhne nahnevano hovoriaceho Hleku: „Ja sa vás nepýtam, kde ste vy Zuzku Kovarových vykopali, ale Anču Chodurových, ktorej ste prstene a retiazku vzali.“

„Tá má pokoj v jej hrobe, pán veľkomožný. To oni museli zle rozumeť. A jestli by mne neverili, nech sa ľúbi presvedčiť na cintoríne, či je len hrudka pohnutá na jej hrobe od tých čias, čo sme ho ustrojili,“ hovoril Hleka cele vážnym hlasom.

Pán slúžny sa osobne presvedčil o pravdivosti slov hrobárových. Plány jeho boly stroskotané. Z celého hľadaného panslavismu našiel len — hnilý syr. O tento až po dnes nenie potiaž. Chlapci sa ním nadielajú. Nadelili ním i hrobári Zuzku Kovarových iste dostatočne, lebo jim vykášala trávu na cintoríne.

*

Sme u konca s historiou o vykopanej žene. Panslavismus ale ešte vždy starší v zbrklých hlavách. Strýka Polacha vypustili síce zo šupárne, ale si to veľmi ľutoval, že na svoje staré dni takej potupy došiel. Teraz je už zavretý tam, kde on tak mnohých uzavieral.

Strýko Halena sa spieral platiť cirkevnú daň, ale mu ani pán slúžny nepomohol, ani výhovorka, že do kostola nechodí, ba ani to, že si dom na Moravskej strane vystavil.

Kostolníčka a Žemličková nikdy viac nespomenú nebohú Aničku, bo sa boja, žeby jich pán slúžny vyšetroval, ktorý i potom neprestal hromžiť na slovenčinu; silou mocou chcel ju vyhubiť, ale darmo. On pošiel — kam? Nevieme. Slovenčina ale je tu ešte vždy, a dá Pán Boh, že bude na veky.