Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Veronika Gubová, Tibor Várnagy. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 6 | čitateľov |
Dolu Výpustou k Rúbaniciam kráča náš známy strýk Halena. V tvári je zamračený a nezdá sa byť jakosi dobrej vôle. A jakoby bol dobrej vôle, keď mu hrozia exekúciou. A keby to bola exekúcia za kráľovskú daň, alebo inakšiu dlžobu, z toho by si nič nerobil, ale exekúcia za cirkev, kto to kedysi slýchal? Strýk Halena ide teda na radu k pánu slúžnemu, či to on predsa musí platiť? Akoby to bola nejaká maličkosť, ale za pár rokov sa toho nasbieralo, veď je to už skoro 50 zlatých. Už si vystavil i dom na Moravskej strane, aby len plateniu vyhnúť mohol. A začo žeby mal platiť na tú cirkev, veď do kostola nechodí; narodí-li sa mu kto, alebo zomre-li mu kto, zaplatí farárovi viac jako ktokoľvek druhý, veď má odkiaľ. Cirkve ale nepotrebuje práve tak, jako jeho role a domy farára nepotrebujú.
Týmito myšlienkami zabratý stúpa chodníkom dolu lúkami. Noviny vrbovčianske, tie ho nezaujímujú. A predsa sú to dôležité, sensačné noviny. A jakoby i neboly, veď o Aničke Chodurovie, ktorú nedávno pochovali, všeobecne sa hovorí, že nebola mrtvá, že ju zaživa pochovali.
Išiel chýr jakoby bleskom po mestečku, a i po celom okolí. Súseda Žemličková mala veľké zadosťučinenie, veď sa hovorilo, že zlodeji ulakomiac sa na zlaté prstene, v noci jej hrob otvorili, prstene a striebornú reťaz z hrdla ukradli; zomretá ale že precítnula. Potom že išla k svojmu mužovi a keď ju ten nechcel pustiť do domu, odobrala sa k svojmu bývalému milencovi a s tým že sa ztratila.
Chýr tento dostal sa k sluchu i pána slúžnodvorského. Nič mu nemohlo byť milším, jako že práve strýk Halena zavítal do jeho pisárne.
„Halena, čo mi nesiete nového?“ pýta sa ho slúžny, sotva sa tento vo dverách octnul.
„A veru nič dobrého, pán veľkomožný.“
„Teda tak?“ hovorí slúžny, nedajúc milému Halenovi ani k slovu prísť, aby svoju sťažnosť bol mohol predniesť; „je to pravda, že u vás ženu vykopali?“
„Počul som to, pán veľkomožný.“
„Teda by to predsa pravda bola?“
„Hovoria o tom všeobecne. Ale to sú len kňazi na príčine.“
„A prečo tí?“ spytuje sa slúžny.
„Mali ju mŕtvu pochovať a nebol by nikto o tom vedel.“
„Teda bola živá?“
„Ja neviem; ale tak sa hovorí.“
„No však sa budú mať, keď sa to dokáže.“
„Ja by som im toho doprial, aby jich tiež trocha vyeksekvovali, jako oni mňa. Prosím ponížene pána veľkomožného, nech mi ráča poradiť niečo; veď ma dali do eksekúcie.“
„A prečo by vás eksekvovali?“
„Že nechcem na farára platiť.“
„No, ten váš farár! Vy by ste museli platiť na neho, keby vám len po uhorsky chcel slúžiť.“
„Veď to, pán veľkomožný, i ja by som rád platil; ale on nám vždy len po slovensky káže. A po slovensky vedia už aj moje deti, ale po uhorsky nie.“
„No, však uvidíme, Halena, čo sa dá za vás urobiť. Ale posielate vy vaše deti do tej novej uhorskej školy?“
„A čoby som posielal, keď tam len samí židia chodia. Veď tam z naších detí len jedno chodilo a i o tom povedajú, že sa ničomu nenaučilo. Ešte i ten Otčenáš že ho doma museli učiť.“
„No viete, veď tam sa neučí modliť, ale sa uhorsky naučí. A, viete, to vám je veľmi potrebné, bo keď dostanete od nás uhorskú citáciu, vy jej nerozumiete, ale vaše deti budú tomu už rozumeť. No, či to nebude dobre?“
„Ale, čo je potom, pán veľkomožný; predtým, keď sme nemecké citácie dostávali, každý židák vedel mi povedať, čo tam stojí; dnes ani tí to nevedia čítať. Do toho sa ja nestarám, len keby mi poradili skrz tú eksekúciu, veď mi chcú junce predať.“
„Vidíte, Halena, keby ste vaše deti do uhorskej školy posielali, to by celkom inakšie bolo, ani by ste sa radiť nemuseli. Uhria sú múdrejší ľudia jako Slováci. Teraz vám však nemôžem nič povedať, ani poradiť, bo sa musím ponáhlať na inkvisíciu skrz tú vykopanú ženu u vás.“
„Teda mi nič neporadia?“
„Druhýkráť, Halena môj; teraz sa musím ponáhlať. Dnes budem i tak u vás. Môžte mi to pripomenúť.“
Pán slúžny dal zapriahnuť do koča a Halena s neporídzením vrátil sa domov. Vychádzajúc z pisárne slúžneho, šomral si čosi popod nos o uhorskej terajšej pravde. Pod bránou sa ho ktosi opýtal, čo vykonal.
Odpoveď Halenova bola krátka: „Frašták prišiel, Frašták išiel.“
— básnik a prozaik, postromantický autor využívajúci historické námety na písanie zábavnej a didaktizujúcej prózy Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam