ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skromná izbička u trpaslíkov. U zadu šesť malých postielok. U prostred prikrytý stolík pre sedem osôb. U stolu sedem stoličiek. U boku postielka pre Belinku.

Výstup I.

Belinka

BELINKA (vníde do vnútra): Chvála Pánu Bohu! Konečne predsa dostala som sa pod suchú striešku tohoto malého domčeka. Jaj, či som tomu rada. Tri dni a tri noci túlala som sa sem i tam po hustých horách, a nemala som ani čo do úst položiť, ani kde si odpočinúť. Ach! a jaká som ja veľmi hladná a ustatá! Avšak rada by som ja teraz vedeť: kde som to ja prišla? Kde sa nalezám?… Jak to tu v tomto malom domčeku milo, príjemne a čisto vyzerá! Tu hľa stojí malý stolík prikrytý pre siedmych ľudí — a pri ňom sedem stoličiek. Ako keby to bolo pre sedem detí tu pristrojeno? I jedlo toto ako milo zaváňa. Darmo! Už nemôžem ďalej vydržať od hladu. Okúsim z každého tanierka máličko, aby nebolo poznať, že pri tom niekto bol. (Ide rad radom okolo stola a okúša jedlá.) Dobré jedlo! chutí mi. Dosť! Teraz by som si rada i odpočinúť. Ustatá som. Oči mi od spania klipkajú. (Kníše hlavou.) Ha! tuto vidím väčšiu postieľku, než sú tamtie. Idem si ľahnúť. (Líha si.) Ach, či že je mäkunká táto postieľka! Bude sa mi na nej dobre buvičkať. Lež skôr ešte vykonám svoju večerniu modlitbičku. (Složí ruky.)

(Ľahne si.)

Výstup II.

Belinka a trpaslíci.

SEDEM TRPASLÍKOV (vonku):

(Vchádzajú jeden za druhým dnu.)

ZLATOŇ (vopred):

ŽELEZNÁK:

MEDENÁK:

STRIEBROŇ:

RTUŤOŇ:

OLOVIAR:

CÍNOVEC:

(Jedia.)

ZLATOŇ: Ej ktože mi odpil z môjho pohárika?

ŽELEZNÁK: A mne zo žemličky kto odhryzol?

MEDENÁK: Kto jedol mojou lyžičkou?

RTUŤOŇ: I mne z jedenia ktosi kváril? (Obzerá sa.)

STRIEBROŇ: Hľa, hľa! tuto ktosi leží na postielke!

(Vstanú.)

OLOVIAR: Jakési krásne, utešené dievčatko!

CÍNOVEC: Bielunké ako ten padlý sňah!

ZLATOŇ: Kto asi môže byť táto krásna, biela panenka?

ŽELEZNÁK: Ticho! Zobudíte ju!

(Dívajú sa dlho na ňu.)

BELINKA (prebudí, sa): Kde som? (Vstane.) Povedzte mi!

ZLATOŇ: U trpaslíkov v lese.

BELINKA: Ach, odpusťte mi, milí trpaslíci, že som bez vášho dovolenia z vašich jedál okúsila, a vo vašej postielke si trochu pospala.

ŽELEZNÁK: Jako ťa volajú, milá panenka?

BELINKA: Belinkou.

MEDENÁK: Odkiaľ si sem prišla?

BELINKA: Z kráľovského dvoru, milí ľudkovia. Ja som kráľova dcéra. Ale moja zlá macocha ma nerada vidí. Ona oddala ma dvornému lovcovi, Strelkovi, aby ma zaviedol ďaleko do lesa, a aby ma tam zabil.

VŠETCI (zvolajú): Ó hrúza! Úbohé dieťa!

BELINKA: A keď strelec už ostrý nôž z pošvy vytasil, aby ním moje srdce prerazil, prosila som ho veľmi, aby mi život daroval. A on smilujúc sa nado mnou, strčil nôž zpiatky do pošvy a daroval mi život. Musela som mu ale prisľúbiť, že viac nikdy z tohoto lesa von nevíjdem a do otcovského domu sa viac nevrátim. Lebo ak by sa dozvedela moja planá macocha, kráľovná, že ja ešte žijem, naskutku dala by hneď toho dobrého strelca zmárniť.

VŠETCI (zvolajú): Ó hrúza!

ZLATOŇ: A čo si teraz počneš, Belinka? Kam sa podeješ?

BELINKA: To ani sama neviem.

ŽELEZNÁK: Nuž zostaň pri nás, Belinka!

MEDENÁK: Zostaň našou gazdinkou.

STRIEBROŇ: Budeš nám varievať.

RTUŤOŇ: Budeš nám právať naše háby.

OLOVIAR: A poprávať naše postielky.

CÍNOVEC: V poriadku a čistote držať našu domácnosť.

BELINKA: Keď máte ku mne dôveru, milí ľudkovia, srdečne rada pri vás zostanem ako vaša gazdiná.

VŠETCI (radostne spievajú):

Premena.

Sieň v kráľovskom paláci.

Výstup III.

Kráľovna.

KRÁĽOVNA (stojac pred zrkadlom):

ZRKADLO (hlas tenký za stenou):

KRÁĽOVNA (zlostne): Čo som to očula? Že je Belinka ešte živá a pri živote? Teda by ma náš neverný, falošný lovec Strelko bol oklamal? (Volá.). Irmagarda! (Cengá na zvončeku.)

Výstup IV.

Kráľovna. Irmagarda. Neskôr Strelko.

IRMAGARDA: Čo ráčite porúčať, jasná kráľovna?

KRÁĽOVNA: Zavolaj, ale chytro, nášho dvorného lovca, Strelku. Hneď a hneď aby sa tu ustanovil. — (Zatne päsť.) Strašne ho budem pokutovať za neposlušnosť.

IRMAGARDA: K službe, jasná kráľovna! (Preč.)

KRÁĽOVNA: Neposlušný a neverný jedon to sluha. Za tú neposlušnosť — jednoducho — dám ho obesiť. (Prechádza sa a čaká.) Či skoro príde?

STRELKO (vstúpi).

KRÁĽOVNA: Ha! neverný služobníku! Prečo ste Belinku podľa môjho rozkazu v lese nezabili?

STRELKO (preľaknute): No, však som tak učinil, jasná pani kráľovna!

KRÁĽOVNA: Lužete! Pozrite, tam hľa moje kúzelné zrkadielko prezradilo mi pravdu, že ste ju nezabili. Belinka žije dosiaľ za siedmi vrchami u trpaslíkov. Povedzte pravdu: čie srdce doniesli ste mi teda namiesto toho dievčatinho?

STRELKO: Nedopustilo mi ľútostivé srdce, jasná pani, to krásne, nevinné dievčatko zavraždiť. Prosila ma úpenlive, abych jej život daroval. Na miesto nej zastrelil som v lese srnku a vyňal z nej srdce, ktoré ste vy, jasná pani, upečené na večeru zjedly.

KRÁĽOVNA: Koniec vášmu životu! Dám vás za tento klam obesiť.

STRELKO (vrhne sa na kolená): Ó, smilujte sa nado mnou, jasná pani! Smilujte sa nad mojimi ôsmi drobnými deťmi doma, ktorým som ja nešťastným otcom.

KRÁĽOVNA: No dobre! Tentokráť vám teda život veľkodušne darujem, ale pod tou výminkou, že ma hneď zavediete za sedem vrchov ku obydliu trpaslíkov. Hovorte, či áno?

STRELKO: Óh áno, jasná pani kráľovna! Ráčtež ma nasledovať! (Idú preč.)

(Opona spadne.)