ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Izbička u trpaslíkov, jako v prvom deji.

Výstup I.

Belinka (prade na kolovrate), neskôr kráľovná (ako ovocinárka prestrojená).

BELINKA: No, ale už musím s pradením prestať a kolovrat odložiť. Čo chvíľa bude večer a moji malí ľudkovia sa vráťa čo chvíľa z bane domov. Už musím ísť do kuchyne a variť im večeru. Viem, že moji piadimužíci budú hodne hladní. Ale čo variť? Ha, už viem čo! Kašu s mliekom. Hej, to oni radi papkávajú.

KRÁĽOVNA (prestrojená za ovocinárku s košíkom jabĺk, kukne dverami dnu): Kúpte jabĺčka, kúpte!

BELINKA (ustrnute): Jaj Bože! Jako ste vy prišly dnu?

KRÁĽOVNA: Brána, dvere, celý dom je pootváraný.

BELINKA: Jaj Bože, čiže ma zase budú hrešiť moji ľudkovia, že som za nimi dvere nezaprela!

KRÁĽOVNA: Kúp si z týchto jabĺček, krásna panenka! (Ukazuje.)

BELINKA: Nekúpim nič!

KRÁĽOVNA: Ale nuž prečo nie? Nože si ich len obzri, obzri tieto utešené slaďunké jabĺčka. Pozri, jaké sú žlté a červené, ako tie tvoje krásne líčka. Lacno ti ich dám: desať za groš.

BELINKA: Vidím, že sú krásne a utešené, ale ja predsa z nich nekúpim.

KRÁĽOVNA: Také jabĺčka si, dieťa moje, ešte nikdy v tvojom živote nejedla! (Ponúka jej.)

BELINKA: Nech! Ja vaše jablká nechcem. A čo by ste mi ich darmo daly.

KRÁĽOVNA: Ale probuj že, dieťa moje, len jedno jediné. Toto…

BELINKA: Nie, nič, — len vy choďte ďalej, stará mamka!

KRÁĽOVNA: Pozri toto najkrásnejšie, — na ho! Darujem ti ho!

BELINKA: Ja ho nevezmem od vás, — nesmiem.

KRÁĽOVNA: Vari sa nazdávaš, dievka moja, že by toto jabĺčko bolo jedovaté? Nuže pozri. Ja si z neho polovičku odhryznem a zjem. Na! túto druhú polovičku, — koštuj, — neobanuješ.

BELINKA (pre seba): Keď táto žena z týchto jabĺk sama jie, nemám sa teda obávať ani ja, žeby sa od nich otrávila. (Nahlas k žene.) No teda, dajte mi tú polovičku toho jabĺčka…

KRÁĽOVNA: Na, na, dievka moja. Vari by si darom mojim pohrdla! Zpapaj, budeš videť, že je dobré.

BELINKA: (zahryzne do jablka a chutná):. Dobré je, slaďunké ako med… Ach, ale jako mne voláko zle prichádza… Celý svet sa so mnou točí… Jaj Bože! V očiach mi mrká, hlavička ma bolí… Jaj, zle je!… (padá k zemi).

KRÁĽOVNA: To som chcela. V tvojej polovici jablka bol jed; tým si sa otrávila. Zomreš, zaspíš na večnosť. Nikdy sa viac k životu neprebereš. Tak teraz som už ja samojediná najkrásnejšou ženou na celom svete. (Odchádza.)

Výstup II.

Belinka (leží na zemi roztiahnutá) a sedem trpaslíkov.

ZLATOŇ: Klipiklapi, klipiklapi! Jaj, čiže som lačný!

ŽELEZNÁK: Podivno, ajhľa, bránka a dvere sú otvorené.

MEDENÁK: A v chyži žiadne svetlo.

STRIEBROŇ: Belinka nám nevychádza dnes naproti.

RTUŤOŇ: Ale kdeže je naša domáca gazdinka?

OLOVIAR: Ha, tu vám je! Tu leží — mrtvá!

CÍNOVEC: Čo? Belinka mrtvá?

ZLATOŇ: Ratujte, bratia! Kriesme ju, probujme ju k životu doviesť. Zkúmajme príčinu jej náhlej smrti. Úbohá naša krásna Belinka!

VŠETCI (okolo nej robia pokusy dostať ju na nohy).

ŽELEZNÁK: Všetko je daromné. Skutočne je mrtvá. To je zas dielo zlostnej kráľovnej, ktoré sa jej teraz podarilo.

MEDENÁK (plače): Ach, škoda našej dobrej Belinky!

STRIEBROŇ: Takto tu Belinka nemôže ostať. Musíme ju pochovať, a to síce pekne pochovať.

RTUŤOŇ: Hlaďte, bratia, či nevyzerá práve tak, akoby spala?

OLOVIAR: A preto bolo by ju škoda zahrabať do zeme, aby ju tam červíky zjedly.

CÍNOVEC: Pravdu máš. Urobme jej sklenú rakev a zadržíme si našu Belinku v nej.

ZLATOŇ: Hej, dáme si ju do sklenej rakve a budeme si ju držať na smutnú pamiatku v skalnatom výklenku nášho domku, aby sme ju mali vždy pred očama či odchádzame, či sa vracať budeme. Jeden ale z nás z poriadku bude vždy stáť na stráži s kopijou, aby nám ju nikto neukradol.

VŠETCI: Áno, tak urobíme!

ZLATOŇ: Teraz ale zaspievajme našej milej, krásnej Belinke smutnú pohrabnú pieseň do hrobu.

VŠETCI (smutne):

Premena

Sieň v kráľovskom paláci.

Výstup III.

KRÁĽOVNA (pred zrkadlom):

ZRKADLO (tenký hlas za stenou):

KRÁĽOVNA: Tak je dobre. Teraz som spokojná. Teraz došla som ku cieľu. Už viac nemusím byť nespokojná preto, že sa v tejto krajine nachodí krajšia žena alebo dievka než som ja. Zrkadielko moje drahé, za tú zvesť dám ťa zapraviť do zlatého rámu. Jestli si mi ale pravdu nepovedalo a mňa oklamalo, beda ti bude za klamstvo, vtedy dám ťa na tisíc kusov roztrepať. Ach! čo všetko musí vykonať žena, aby mohla byť v krajine najkrásnejšou.

(Opona spadne.)