ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nádvorie pred domom trpaslíkov. V pozadí plot, pred týmto lavička na sedenie.

Výstup I.

Belinka a sedem trpaslíkov.

ZLATOŇ (podávajúc Belinke ruku): S Bohom zostaň, naša milá gazdinka. Dneská si nám znamenité raňajky pripravila.

ŽELEZNÁK: My už ideme do bane, konať našu ťažkú dennú prácu.

MEDENÁK: A neprídeme domov len v samý večer.

STRIEBROŇ: Opatruj starostlive náš domček.

RTUŤOŇ: Belinka, nepripusť do domu žiadneho cudzieho človeka, ani nepríjmi od nikoho nič, a čo by to kto bol!

OLOVIAR: Pamätaj, Belinka, na úklady tvojej zlej macochy, kráľovnej!

CÍNOVEC: Nuže s Bohom ostaň, Belinka! (Idú.) Maj dvere vždy zamknuté!

BELINKA (odprevádza ich a zamkne dvere za nimi).

VŠETCI (za plotom):

(preč.)

Výstup II.

Belinka (sama.) Neskôr kráľovna (ako hrebenárka prestrojená.)

BELINKA: Nikdy by som sa nebola ani ponazdala, jakí dobrotiví sú títo malí ľudkovia oproti mne. Ach jako je mne tu u ních dobre! Mám tu svätý pokoj a nemusím sa ničoho obávať. Kdežto doma vždy som trnula strachom pred mojou zlou macochou. Je síce pravda, že tu musím mnoho pracovať, variť, prať a riadiť, ale veď ja rada pracujem a s tým som spokojná. Trpaslíci títo učinili by mi všetko k vôli, čo mi na očiach vidia. No — ale teraz už idem po mojej práce. (Odíde v ľavo.)

KRÁĽOVNA:(za plotom prestrojená za hrebenárku — búcha na bránku): Hej! hahó! či čujete? Otvorte že!

BELINKA: Kto že je tam von?

KRÁĽOVNA: Ja som to, ja hrebenárka! Kúp si hrebienky, krásna panička! Otvor mi!

BELINKA: Nekúpim nič, neotvorím; nesmiem nikoho dnu pustiť.

KRÁĽOVNA: Dobre máš, dievka moja, že hockoho nepustíš do domčeku, lebo veru v tomto lese i nebezpeční ľudia, zbojníci sa tárajú —, ale mňa, starej, slabej ženy nemáš sa čo báť. Neublížim ja ani len tej muške.

BELINKA: Ja musím byť poslušnou mojim milým trpaslíkom, ktorí mi zakázali dakoho dnu pustiť.

KRÁĽOVNA: (pozdvihne sa nad plot): Ale obozri si aspoň, krásna panna, tento hrebienčok do vlasov. Pozri, jaký je pekný a pozlátený, že mu viac na svete páru niet.

BELINKA (obzerá): Ach, jaký je to utešený hrebienček! Taký mať som si veru dávno žiadala.

KRÁĽOVNA: Nuž teda kúp si ho, keď sa ti tak ľúbi!

BELINKA: Nie, nekúpim ho, nesmiem!

KRÁĽOVNA: Ale počkaj že trochu, položím ti ho na hlavu a budeš videť, jako by ti krásne pristal.

BELINKA: S tým sa asnáď neprehreším a nezviním, čo si ten hrebienček vo vlasoch oprobujem. ( Vystúpi na lavičku pri plote.)

KRÁĽOVNÁ: (založí jej hrebeň do vlasov): Tak, no vidíš, dievča, jako ti svedčí. Jaj, či že si driečna s ním.

BELINKA (napráva si ho): Ach, Bože, jako mne odrazu zle prišlo! Bože môj, čo sa to so mnou robí? Hlavička ma rozbolela. Jaj, jaj, jaj! (Síde s lavičky, v tom ale už aj padá do mdloby a vyvalí sa na zem.)

KRÁĽOVNA: To som chcela! Ha, ha, ha! Myslím, že ty viac zo zeme nestaneš, Belina! Ha, aspoň teraz ja som už sama najkrásnejšia žena na svete! Zhyň! (Zmizne za plotom.)

Výstup III.

(Ostáva tma.) Belinka (leží na zemi.) Neskôr sedem trpaslíkov.

ZLATOŇ: (búcha na bránku): Otvor, otvor, Belinka! (Ticho.)

ŽELEZNÁK (za plotom): Ale prečo neotvára?… Belinka! (Ticho.)

VŠETCI TRPASLÍCI (búchajú a volajú): Belinka, otvor bránku! (Ticho. Na to jeden za druhým driapu sa na plot a pozerajú do dvora.)

STRIEBROŇ: (na plote): Ale kde ostáva naša Belinka?

RTUŤOŇ: Ja sa domnievam, že sa jej niečo zlého prihodilo.

OLOVIAR: Mne sa tejto noci o Belinke zlé snívalo.

CÍNOVEC: Ľaľa, páčte, tuto ktosi leží na zemi!

MEDENÁK (skočí dolu s plota): Veď je to naša Belinka!

ZLATOŇ: Ach, hrúza! Belinka je mrtvá!

VŠETCI: (poskákajú dolu s plota a obkľúčia dievča): Spomáhajme úbohej, bratia — rýchle!

ŽELEZNÁK: Pozrite, má vo vlasoch pozlátený hrebeň, ktorý ráno tam nemala.

RTUŤOŇ: Vytiahnite jej z vlasov ten hrebeň!

ZLATOŇ: Hrebeň je akiste otrávený a ten ju usmrtil.

OLOVIAR: (vytiahne jej hrebeň): Ha! pozrite, Belinka otvorila oči!

MEDENÁK# Chvalabohu! Hurrá! Belinka žije!

BELINKA (povstane): Kde som? Ach ako som si chutno podriemala! Aj vy ste už doma, milí ľudkovia? Jaj ale, Bože môj! spamätám sa, že som vás neposlúchla. Prosím vás, nehnevajte sa za to na mňa. Jedna stará hrebenárka mi hrebienček… (matá si po hlave)… Ale kde je ten hrebienček zlatý? Mala som ho vo vlasoch! Už neni tu!

ZLATOŇ: Dosť, milá Belinka! Vieme o všetkom, čo sa tu s tebou stalo. No ty si nám tentokráť hodne strachu do duše nahnala. Napomíname ťa, aby si to viac neurobila. A teraz poďme dnu, — dávaj hladným kovkopom večeru!

Premena

Sieň v kráľovskom paláci.

KRÁĽOVNA: (pred kúzelným zrkadlom):

ZRKADLO (tenký hlas za stenou):

KRÁĽOVNA: (zlostne, zatne päste): Čože to hovoríš, špatné zrkadlisko? Belinka že opäť žije, napriek otrávenému a jedovatému hrebeňu, ktorý som jej ja sama do vlasov zastrčila? Ha! Ja znova ta musím ku nej ísť za sedem vrchov. Nemôžem strpeť, aby nado mňa kdesi krajšia žena bola. Počkaj, nateraz dostane druhý, inakší dar, od ktorého veru viac neožije. (Dupne nohou.) Belinka musí umreť.

(Opona spadne.)