ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Sliezsku

Príbytok pána Lašinkovického. Hedviga sedí pri okne a vyšíva. Pán Lašinkovický balí do truhlice veci na cestu.

LAŠINKOVICKÝ: Či si už schystaná na cestu, Hedviga?

HEDVIGA: To máličko, čo mám, som si už do truhličky poukladala… A kedyže pôjdeme, apuško?

LAŠINKOVICKÝ: Zajtra sa poberieme.

HEDVIGA: … Už zajtra, otec môj drahý?… Zajtra!

LAŠINKOVICKÝ: Čože ti to také divné prichodí, ako by si to prvý raz počula?!

HEDVIGA: Ach, ja sa len bojím.

LAŠINKOVICKÝ: Čohože sa bojíš? Či máš zlé svedomie?… Ľudia zlého svedomia sa zvyknú báť, ale kto má srdce čisté, toho zlé svedomie netrápi. Či vieš, koľko ráz sme sa sľúbili našim priateľom v Uhorskej, že ich navštívime! O dva dni nás dozaista čakajú.

HEDVIGA: Ale keď k nám z Uhorska stále nové a zakaždým strašnejšie chýry doletujú; ako tam po zámkoch samí zbojníci bývajú, ako ľudí zbíjajú a aj k nám, za naše hranice sa neraz zatúlajú. Iné nepočuť, len ako tu dve, tam tri dediny podpálili, spustošili, sedliakov na koly ponapichovali a majetných o všetko imanie obrali, ako zas inde kláštory vyrabovali, kupcov prepadli, ba ani pltníci, chudáci, sa po Váhu bezpečne plaviť nemôžu, ale že ich zo zámkov nad Váhom sa vypínajúcich ohrozujú, a ktorý nezastane, toho prestrelia. Či neviete, čo o starohradských a trenčianskych pánoch ľudia rozprávajú a o hrozných Podmanínovcoch aké chýry poletujú? Ach, otec môj, až mi srdce stisne, keď si na náš odchod pomyslím. Či by nebolo lepšie, keby sme doma ostali?

LAŠINKOVICKÝ: Dcéra moja, rozum ti pomútili daromné reči, čo si len staré baby, keď sa zídu, rozprávajú. Je pravda, že teraz v Uhorsku veľký neporiadok panuje a každý rytier robí na svojom zámku, čo sa mu zapáči; ale my preto strachom mrieť nemusíme, ani sa nastávajúcej cesty ľakať. Veľké bohatstvo so sebou niesť nebudeme, aby sa naň niekto mohol ulakomiť, a keby nás predsa len niekto pristavil, povieme: Zober si, čo nájdeš, ale nás nechaj na pokoji.

HEDVIGA: Už ani sama neviem, prečo ma trápia také zlé predtuchy, ale zdá sa mi, akoby ma vnútorný hlas odhováral od tejto cesty. Ach, a maminku tiež opustil pokoj, nepokojné sny máva… Ani to nie je len tak bez príčiny. Aj tejto noci sa jej snívalo, ako krkavci nevinnú holubičku do pazúrov zdrapili, strašlivo ju kmásali a celu ju skrvavili. Až studený pot mi na tvár vyskočí, keď si na to pomyslím.

LAŠINKOVICKÝ: Vedel som, že vás budú sny mátať. Ale daj si povedať, že podľa snov sa človek nemôže riadiť, ani nesmie. Sny sa snívajú, chlieb sa je. Na čo človek myslí, o tom sa mu aj sníva, čo mu vo dne a pamäti neschádza, to sa mu aj do snov pletie. A bojazlivca strašné mátohy prenasledujú. My sa podľa snov spravovať nebudeme, ale do ochrany božej sa zveríme, ktorá nás pred každým nebezpečenstvom uchráni.

LAŠINKOVICKÁ (vojde): Nuž či sa chystáš zajtra odísť, srdce moje? Ach, nechajže si tu cestu na inokedy, nepúšťaj sa v takých nebezpečných časoch do tých sídiel lotrovských, neber mi so sebou potešenie môjho srdca, jedinú moju dcéru!

HEDVIGA: Nemajte ťažké srdce, mať moja drahá, veď nám pánboh bude na pomoci, ako apuško hovoria. On nás uchráni pred nebezpečenstvom. O seba sa ja ani veľmi nestrachujem, ale…

LAŠINKOVICKÝ: Tak, dcéra moja, také myšlienky sa mi páčia.

LAŠINKOVICKÁ: Muž môj, prečo si ju prehováral, prečo vábil so sebou?… Aspoň ona mohla ostať doma.

HEDVIGA: Nieže tak, mať moja, ja nenechám otca samotného. Väčší strach by som podstúpila doma, ako keď pôjdem s ním a budem po jeho boku.

LAŠINKOVICKÁ: Vidíš, ako ťa má rada tvoja dcéra? Radšej s tebou pôjde, ako by tu so mnou ostala.

HEDVIGA (chytí matku za ruku): Aj vás rada vidím, mať moja, ale predsa by som nerada otca na cesty samého vystrojila.

LAŠINKOVICKÝ: Ty rob, ako uznáš za vhodné, dcéra moja. Ale ja sa od cesty odradiť nedám.

HEDVIGA: Ak ste sa vy tak rozhodli, ani ja nezmýšľam inak. Viem, že mi to maminka, bude mať sa zlé.

LAŠINKOVICKÁ: Nakoniec pôjdem aj ja s vami, aby sa ani jednému ani druhému krivda nestala.

LAŠINKOVICKÝ: To zase nepôjde. Gazdovstvo len tak, naverímboha, nechať nemôžeme. Ani na dobrých ľudí sa celkom spoľahnúť nesmieme. Preto ti treba doma ostať. Veď sa my dlho nezabavíme. O niekoľko dní sme nazad.

LAŠINKOVICKÁ: O niekoľko dní vravíš… A či ty vieš koľko majú tie dni hodín, hodiny minút a koľko je v každej z nich bolesti, strachu, koľko starostí mi prinesú? Pravda, iba niekoľko dní, ale aké hrozné, aké strašné dni to pre mňa budú! Och, nemám dobré tušenie… Ty si nepočul na lipe za chalupou kuvika kuvikať… Belka pod oknami zavýjať?! Odlož tú cestu na druhý raz, ostaň s nami.

LAŠINKOVICKÝ: Neraz som ju už odložil, viac sa ti odhovoriť nedám, čo by si ma akým hlasom prosila. Či vieš, že chlap na ženské reči nedá, od predsavzatia ho odhovoriť nik nedokáže? Ten, kto tak nečiní, je slaboch. Už som si pevne zaumienil vydať sa na cestu, preto môže hoc aj sedem kuvikov kuvikať, sedem Belkov pod oknami zavýjať, zajace ma predbiehať, pôjdem, a nik na tom nemôže nič zmeniť. Ak sa mi má prihodiť nešťastie, stane sa tak aj bez tvojich prorokov. A keď ma zlé obíde, darmo si ich spomínala. Tvoji kuvici a Belkovia ani netušia, že sa chystám na cestu, nieto aby mohli dačo prorokovať. Nepokúšaj osud takými rečami. Nik ich takou mocou neobdaroval, kde ju teda vzali?

LAŠINKOVICKÁ: Nemôžem za to, že ma nechceš počúvnuť a podľa mojej dobrej rady sa držať. Ale keď zlý koniec vezmú tvoje úmysly, aspoň mne vinu nepripisuj a z nešťastia ma neviň. Dosť som ťa odhovárala, ale ty si si nedal povedať… Ostatný raz ťa prosím, aby si ostal… Ver mi, že sa ti bude zle vodiť.

LAŠINKOVICKÝ: A ja ti zas vravím, že ma darmo odhováraš. A ty, dcéra moja, čo si taká zamyslená?

HEDVIGA (strhne sa): Čo ste vraveli otec drahý?

LAŠINKOVICKÝ: Kde ti zase myseľ blúdi? Nepáči sa mi, že nepočúvaš, keď iní hovoria… Teda, ako si sa rozhodla — pôjdeš, a či nie?

HEDVIGA: Pôjdem, ak tak chcete. Vaša vôľa mi je rozkazom.

LAŠINKOVICKÁ: Len aby ste raz svoje rozhodnutie neobanovali. Nebezpečenstvo vyhľadávať netreba, samo prichádza. A beda tomu, kto sa dobrovoľne do jeho pazúrov tisne.

LAŠINKOVICKÝ: Bude, ako bude… Idem pozrieť, či je povoz prichystaný.

(Odíde, vzápätí za ním sa poberie aj Lašinkovická).

HEDVIGA (zamyslená): Ach, skoro som zabudla, že tu sedím osamote. Osamote? A či môj Jaroslav nie je po mojom boku? Vidí ho duša moja, cíti ho srdce, moje, zdá sa, že cítim dych prítomnosti jeho… Ale čo to preletelo mysľou mojou… Či to blesk slnka, či strelu niekto zoslal? Odísť… odísť mám. Strašné pomyslenie. Zostať, ach áno, zostať! Iná je však otcova vôľa. Prehrešiť sa proti otcovi, odoprieť jeho žiadosti, nechať ho samého v osídlach nebezpečenstva? Nie, to by moje srdce nikdy nedopustilo. Jaroslav, drahý môj, či ty nepôjdeš so mnou? Či ma nebudeš brániť mocnými ramenami milenca? Nie, on musí ostať tu. Nesmie letieť holub s holubičkou, lebo taká je rodičovská vôľa… Tuším som sa zasedela… Idem do záhrady potešiť sa kvetmi. Azda sa pri krásovonnom dychu ruží rozveselí moje srdce.

Na Považí

Sieň podhradského zámku. V strede stôl obtiahnutý zeleným súknom, po stenách zbrane, ktoré si obaja bratia — Rafael a Janko obzerajú. Rafael zoberie jednu zo šabieľ, vytiahne ju z pošvy, oháňa sa ňou, zbadá, že je hrdzavá.

RAFAEL: Hej, šablička, nebudeš ty hrdzavieť, ale sa vykúpeš v krvi ničomníkov. Janko, na našu hanbu zhrdzavela. Dlho sme si povinnosti nehľadeli. Vieš, kde hlavy padajú.

JANKO: Už by sme si aj zaslúžili odpočinok. Dosť bolo pustošenia a drancovania. Všetko obyvateľstvo by sme si proti sebe postavili.

RAFAEL: Škoda, že si chlap… Za tvojou rečou nie je mužnosť. Kto to kedy slýchal, aby vlk ovce nechal na pokoji, nasršený medveď sa nepomstil, tiger mäso netrhal a krvi sa netešil. Vari necháš na posmech hrdzavieť šable a na hanbu odpočívať pušky? A olovené gule sú ti načo?

JANKO: Tie sa nám pri poľovačkách zídu, na strieľanie zveri. S tým by sme sa vari mohli uspokojiť.

RAFAEL: Uspokojiť? Vari sa uspokojí s lieskovou paličkou ten, kto v ruke budzogáň nosieva? Vari postačí šibrinkovanie šabličkou tomu, kto bol naučený mečom mávať? Vari bude kvety v záhrade zotínať ten, pod ktorého mečom ľudské hlavy padali? Nie, to sa nestane! Pri meči ostaneme, kým nám rytierska krv v žilách koluje.

JANKO: Viem, že si tvrdý ako oceľ, neprístupný ako železné bralo, hrozný ako búrka na Považí, ale…

RAFAEL (zaženie sa mečom): Viac ani slova! Takej reči som neprivykol, nie je mi po chuti. Mocného a tvrdého junáka po boku potrebujem… Musíme teraz aj iné kraje ponavštevovať a brinkotom považského meča ich počastovať. Na Morave i v Sliezsku je mnoho darmožráčov a naničhodníkov. Aj kláštory bohatnú. Budeže to dačo pre nás. Čo ty na to?

JANKO: Na Považí by si už darmo niečo hľadal. Kde čo bolo ocitlo sa na našom zámku pod dobrou ochranou. Kupec sa cestám vyhýba a pltník sa trasie na celom tele, keď zbadá náš zámok. Ani hrozná Margita mu toľko strachu nenaháňa.

RAFAEL: Treba každému ukázať, že má pána. A keď ich nevedia iní na uzde držať, musíme ich my. Teraz sa aj tak každý drží jedného: Uchyť, kde čo môžeš.

JANKO (usmeje sa): Chudák Ferdinand, dosť mu Zápoľa nepríjemností narobil, nieto aby ešte aj na náš zámok svoj pohľad obracal, hoci sme mu veľkým tŕňom v očiach.

RAFAEL: No veď nech mi len príde! Zápoľa už pred troma rokmi zomrel, ale ani dva razy nepoviem, že by vo mne druhého nenašiel. Turkov je v Uhorsku dosť a Sultán neďaleko. Neboj sa, bratku, ešte nás krajšie časy čakajú. Myslíš si, že tureckí pašovia odvykli v Budíne panovať, zabudli šesťdesiattisíc kresťanov do zajatia odvádzať? Ej, veru tí sa tak ľahko nedajú z Budína vyprášiť, čo i ďalších päť Jurišičov proti nim povstane… A nazdáš sa, že my len na Považí ostaneme?

JANKO: Hm, keby druhých pánov na Považí nebolo, tak by sme niečo znamenali Ale takto čože… Najviac mi Suňogovci z Budatína v hlave vŕtajú. Tých len tak ľahko nepokoríš.

RAFAEL: Šabľa a guľa i tých pokorí… A neviem, či sa nepôjdu do Viedne sami od seba zo svojich hriechov spovedať, ak ich invitovať zabudnú.

JANKO: Nože no. Ešte ani naša hodina neodbila.

RAFAEL: Prázdne reči bez gúľ a fujtášov sú málo platné. Ale buď si istý že pokiaľ mám šabľu pri boku (udrie po šabli), pokiaľ mám pušku a pištoľ za pásom, brnenie na hrudi, šišak na hlave, zatiaľ sa nebojím, čo by ma aj sám satan na súboj vyzval. Zatiaľ som pán a každý nech sa trasie predo mnou.

JANKO: O tom potom, milý bratku… No ale vráťme sa k tomu, o čom si začal hovoriť, aby bolo dobre…

(Počuť krik, streľbu, jajkanie, bedákanie spoza Váhu, jedni kričia — Zabi, zabi!, druhí — Rúbaj, sekaj, strieľaj!, tretí — Zapáľ, chytaj! atď… Obaja bratia náhlivo pristúpia k oknu.)

RAFAEL (s radostným výrazom): Naši zbrojnoši sú smelí šuhaji, aj bez nás sa hrdinsky držia, hľa, hľa, už Záskalčanov premohli. Pozri, len pozri, koľkých vedú poviazaných.

JANKO: Ale hen na druhej strane zase našich cepmi mlátia a sekerami rúbu.

RAFAEL: Na vyšnom konci je dedina v ohni.

JANKO: To naši podpálili.

RAFAEL: Už všetkých premáhajú pozri, už sedliaci musia do hôr zutekať.

JANKO: O chvíľu je dedina celá v ohni, ani domčeka v nej neostane… Koľké plamene sa dvíhajú do oblakov. Predsa len ju nemali podpáliť.

RAFAEL: Tak treba tým psom naničhodným. Nechceli ma uznať za pána, teraz mi budú musieť ďakovať, ak im dovolím postaviť novu dedinu.

JANKO: Bitka sa skončila…

RAFAEL: Ha! Naši všetko pália a ničia. Dobre sa priučili tomuto remeslu. Do očistca dušičky posielať. Hahaha!

JANKO: Už aj najodvážnejšieho vodcu sedliakov, Gajdoša chytili, vedú ho poviazaného a s ním ešte ale tridsiatich zajatcov.

RAFAEL: Náhlia sa… Už sú pri Váhu.

JANKO: Gajdoš by chcel roztrhať reťaze a oslobodiť sa. Ako ich myká a trhá.

RAFAEL: Idem po pištoľ, aby som ju mal naporúdzi, keby sa ten zlostník dáko chcel vyšmyknúť. Zasa by mi ľud poburoval a ja by som s ním mal opletačky. (Ide po pištoľ.)

JANKO: Už ju nebudeš potrebovať. Naši sú na člnoch a zajatci sa utíšili.

RAFAEL (vráti sa k oknu): Však zanedlho sú na druhej strane. Obratní sú tí naši šuhaji, to sa musí nechať, no ani dobrá odmena ich neminie.

JANKO: Už sú pod zámkom…

RAFAEL: Verím, že sa iné dediny už proti nám búriť neodvážia.

JANKO (odstúpi od okna): Všetko dobre dopadlo, ale nás tuším v reči prerušili… Teda vravíš, aby sme sa na Moravu a do Sliezska vybrali.

RAFAEL: Tak je, gule a broky.

JANKO: Dobre, pristávam. Teraz sa dohodnime, kam sa ktorý vyberie, alebo či len našich zbrojnošov vystrojíme.

RAFAEL: Aj my pôjdeme, aby sa v našej prítomnosti mužnejšie držali, aby nepovedali: ľahko je našim pánom na zámku vysedávať a vínko popíjať, keď sa my bijeme, ľahko sa im doma hostí, keď my za nich krv prelievame!

JANKO: A kto pôjde na Moravu?

RAFAEL: Ja myslím, aby si sa na Moravu vystrojil ty, asi s päťdesiatimi chlapmi, a ja aby som sa do Sliezska pobral tiež s päťdesiatimi chlapmi. Ostatných necháme na zámku, aby ho bránili, keby sa niečo prihodilo.

JANKO: Pravda, všetkých nemôžeme so sebou zobrať. Necháme ich teda na zámku a my sa vyberieme šťastie skúsiť.

RAFAEL: Gule, pušný prach a šable nám nechýbajú, tých máme nadostač prichystaných. A naši šuhajíci sú mocní.

JANKO: Teda sa schystáme na cestu.

(Vojde Zbrojnoš.)

ZBROJNOŠ: Slávny pane! Naše je Záskalie, sedliaci sa vzdali.

RAFAEL: Dobre, šuhajíci naši… Potešili ste nás, dobre ste sa držali. Dívali sme sa na vás cez okno.

ZBROJNOŠ: Dlho sa bránili, ale naostatok sa dali na útek a mnohých sme polapali. Aj Gajdoš je náš. Lež, prosím ponížene, s väzňami čo máme spraviť?

RAFAEL: Gajdoša zavrite samotného do zámockého žalára a ostatných do toho hlbokého od Váhu, nech privykajú so žabami a hadmi sa plaziť.

ZBROJNOŠ: Sme vám k službám. (Odíde.)

RAFAEL: To by sme mali… A pokiaľ ide o nás dvoch, ostaneme pri tom, ako sme sa dohodli — ty pôjdeš na Moravu a ja do Sliezska.

JANKO: Pristávam. Uvidím, či som ešte nezabudol šabličkou zvŕtať a do chrbtových kostí zaťať.

RAFAEL: To sa mne posmievaš, lebo ja sa tak zakaždým do boja vystrájam. Ale nič to, chlapom také reči pristanú. Teraz si poďme obzrieť väzňov.

(Odídu.)

V Sliezsku

Večer, mesiačik svieti a hviezdy sa ligocú, Jaroslav prichádza s hudobným nástrojom.

JAROSLAV: Celá príroda je do tajomného sna ponorená, len vánok sa s lístkami pohráva a sladké vzdychy ruží sa kradnú s okien roztomilej devy. Spanilý spev slávika utíchol a celá obloha v sviatočnom mlčaní každý okamžik očakáva. Len jasný mesiačik očko zažmúriť nechce, a čo sa aj podchvíľou za striebrom lemovaný obláčik skryje, zas len ďalej plynie — ach, tuším aj on po milej túži, rád by objal spanilú zorničku! Vitaj mi, vitaj mi, jediný tovariš a svedok mojej lásky. Zasvieťže milej do oblôčka, aby sa potešilo moje srdce. Nie, nie, nesvieť radšej, aby ju tvoj jasný svit zo sladkého sníčka nevytrhol. Nech si ona sladko odpočíva na peknej postieľke. Zastri radšej strieborným obláčikom svoju tvár, a nekukaj jej do oblôčka, aby si ružové sníčky premilenej dievčiny nepretrhol… Duchovia noci, vezmite do ochrany anjelskú krásu. Pekne sa vy teraz milé hviezdičky, ligocete, bo družičky vaše, jej očká sa zavreli. Lež keby ich dokorán otvorila, neviem či by ste sa pri ich lesku nezahanbili.

(Sadne si na lavičku.)

Tu ona sedáva, keď ticho vzdycháva, tu ona myslieva, za milým túžieva! Jak tu milo, jak tu sladko! Utíš sa, srdce, v rozpálenej hrudi, aby nepočula tvoj mocný tlkot, lebo ju ružové sníčky objímajú! Lež, tvoj nástroj, nech sa tichý hlas ozýva.

HEDVIGA: (zjaví sa pri okne): Aký to slávik pod moje okno sadol, čo si tak ľúbezne vyspevuje! Ty si to, milý môj, duša moja! Vitaj mi, vitaj s tvojím milým spevom.

JAROSLAV: Odpusť mi, drahá, odpusť, že som sa opovážil strunami tvoje sladké sníčky spretŕhať.

HEDVIGA: Neskoro prichádzaš, navečer, akoby si mal zlé tušenie!

JAROSLAV: O čom to vravíš? Čo sa stalo? Nemaj predo mnou tajnosti, milá.

HEDVIGA: Prichádzaš sa, milý môj, rozlúčiť!… Tak som sa bála tejto chvíle…

JAROSLAV: Rozlúčiť? Naveky? Či sa my dvaja môžeme rozlúčiť? Ako hrom sa ozývajú tvoje slová v mojej duši.

HEDVIGA: Nie, sokol môj. Duše naše, srdcia naše sa nikdy, nerozlúčia, ale očami jeden na druhého pozerať nebudeme, hlasy naše sa načas stretať prestanú a ruky jedna v druhej odpočívať nebudú.

JAROSLAV: Tajomný je zmysel tvojich rečí… Alebo ho len srdce odrazu pochopiť nechce a nemôže.

HEDVIGA: Zajtra sa poberiem s otcom do Uhier.

JAROSLAV: Do Uhier pôjdeš? A či nevieš, aké tam vedu nebezpečné cesty? Či sa nebojíš nočných zlodejov a po húštinách ukrytých zbojníkov? Zriekni sa svojho úmyslu, zostaň, neraň srdce moje toľkou bolesťou… Ani oči nebudem môcť spokojne zavrieť, lebo ma strašné sny budú zo spania strhávať a každý okamžik, v ktorom sa budeš približovať k uhorským hraniciam, ako ostrý meč mi bude bodať srdce. Neodchádzaj, milá moja!

HEDVIGA: Ktože viac túži ostať doma ako ja? Ale proti rodičovskej vôli sa postaviť nemôžem. Nežiadaj, milý, aby som sa stala neposlušnou svojmu otcovi, a veľký hriech tým na dušu vzala.

JAROSLAV: Tvoja čistá duša ti nedovolí protiviť sa otcovej vôli. Ach, tu utíchnúť musí hlas milencov.

HEDVIGA: Odpusť mi, Jaroslav, a spomínaj si na mňa.

JAROSLAV: Spomínať? Z mysle mi nezídeš pri západe slnka večerného, ani pri zorení rána ružového. V každej chvíli ťa budem mať na pamäti. Za tebou bude blúdiť moja myseľ, sprevádzať ťa budú vzdychy môjho srdca. A či si ostatný raz ruky nepodáme?

HEDVIGA: Teraz nie, drahý môj… Ale príde čas, keď si ich pred oltárom podáme a naveky budeme žiť vedno.

JAROSLAV: Zbohom teda, anjel môj. Už dávno kohúty dospievali, je pozdná noc.

HEDVIGA: Či už odchádzaš? Tak neskoro zase nie je. Zostaň, zdrž sa tu ešte chvíľočku.

JAROSLAV: Skoro sa už ozve spev slávika a skoro zore nad horami sčervenejú. Odpočinku ti treba, potešenie moje, aby si čerstvosti do údov nabrala. Dobrú noc, nech sa ti snívajú pekné sny. Dobrú noc, dobre spi.

HEDVIGA: Zostaň ešte, milý môj. (Jaroslav odíde, ona sa ním mlčky pozerá. Po chvíli.) Niet ho tu viac. Iba pred chvíľou som jeho milý hlas počúvala, a už ho niet!… Dobrú noc teda, milý môj, dobrú noc. Ale či sadne sníček na moje oči, či sa upokojí myseľ a utíši srdce dievčiny? (Odíde.)

Opona