E-mail (povinné):

Mikuláš Dohnány:
Podmanínovci

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Andrea Jánošíková, Tibor Várnagy, Eva Studeničová, Pavol Karcol.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov


 

Štvrté dejstvo

Na Považí

Komnata na zámku. Janko nahnevane chodí hore-dolu, Rafael ho prehovára.

RAFAEL: Či nám naozaj prichodí rozísť sa? Či nikdy hnev medzi nami nepominie? Hanba by nám bola, keby sme sa dali nenávisťou strhnúť, keď sme doteraz žili svorne… spolu bojovali proti nepriateľom a jeden bez druhého nič nespravili?

JANKO: Spoločne sme aj delili. Ja nie som príčinou našej roztržky. Žiadal som len to, čo mi patrilo. Ale ty si sa na mňa vrhol ako besný, keď som sa práva dožadoval.

RAFAEL: Či sme sa doteraz o všetko nepodelili? Či som sa na tebe krivdy dopustil? Zobral si si, čo sa ti zapáčilo…

JANKO: Pekne sme sa rozdelili! Vzal som si, čo sa mi zapáčilo! No nedopustil si, aby som na tvoju nevestu čo len pozrel. Nechcel si ma k nej pustiť. A chceš byť spravodlivý! Nazdávaš sa, že ja nemám oči… že mám srdce z mramoru?

RAFAEL (rozosmeje sa): Čo sa ti porobilo? Tuším ťa tiež svojím pohľadom očarila! Či si to ty, čo si sa mi ešte nedávno posmieval? Nebol by som pomyslel, že bude mať takú silu nad tebou.

JANKO: Tak ďaleko to ešte nedospelo. Ale ty si sa ku mne nespravodlivo zachoval, keď si mi k nej prístup zakázal, až som si cestu násilím musel prekliesniť.

RAFAEL: Dobre vieš, že obom patriť nemôže… Jeden z nás musí ustúpiť.

JANKO: Neviem, ako sa dohodneme. Mám na ňu také právo ako ty, lebo korisť vždy patrila obom rovnakým dielom. Nemôžeš si ju privlastniť.

RAFAEL: Broky a gule, priďaleko zachádzaš. A ja som si myslel, že sa uspokojíš s jej pohľadom, nebudeš si osobovať právo milenca.

JANKO: Múdro si to premyslel. Ale veľmi sa mýliš, lebo ja o to právo stojím práve tak ako ty. Chcem, aby mi bola ženou, inak…

RAFAEL (rozbesnený chodí po komnate): Inak…?! Prečo nedopovieš?

JANKO: Inak nenávisť medzi nami neutíchne, čo budeš koľko zubami škrípať.

RAFAEL: Diabol! Peklo, aké muky zosielaš na mňa?! (Zastane.) Zadrž, chlápä!

JANKO: Len rozvážne. Ty máš šabľu, ale ani mne nechýba.

RAFAEL: Dobre teda, nech je po tvojom.

JANKO: Budeme žiť v nenávisti?

RAFAEL (mrzuto): Nie.

JANKO: Moja bude… Ruku na to…

RAFAEL: Počkaj. Prišlo mi niečo na um… Naisto ani ty nebudeš proti tomu.

JANKO: To sa uvidí. Do myšacej pasce sa nedám lapiť.

RAFAEL: Jeden alebo druhý sa jej musíme zriecť, to uznáš. Ale aby ani jednému ani druhému nebolo ľúto, losujme. Koho postretne väčšie šťastie, tomu bude patriť.

JANKO: Tuším ti to sám diabol pošepol! Ale nech je po tvojom, pristávam.

RAFAEL: Ruku na to… a na priateľstvo.

(Podajú si ruky.)

JANKO: Či hneď teraz sprobujeme šťastie?

RAFAEL: Zaraz, v tejto chvíli. (Vezme od okna dve drievka - biele a čierne. Vloží ich do šišaka, zamieša.) Kto vytiahne biele drievko, ten ju pojme za nevestu.

JANKO: Dobre. Ťahám prvý. (Strčí ruku do šišaka, odvráti hlavu.)

RAFAEL (bokom): Diabol, postrč mu ruku, aby tú pravú farbu nevytiahol.

JANKO: Prekliata chvíľa. Srdce mi búcha, akoby chcelo vyskočiť z hrude. Teraz sa rozhodne: či pre šťastie a či pre biedu som stvorený.

RAFAEL: Len sa pekne obráť… stojím ani na žeravom uhlí.

JANKO: Nechaj ma, ešte mám nádej. Ktovie, či budem mať šťastie. Prečo nemám oči na prstoch, aby si zvolili správnu farbu! Nech sa deje, čo sa deje. (Vytiahne lós bielej farby.) Biely, biely som vytiahol! Moja je, moja! (Vyskakuje, Rafael zatiaľ hneď bledne, hneď stoná, hneď sa mu zase vhrnie do tváre červeň. Stojí meravo, šišak mu vypadne z ruky.) Mne bola súdená, moja bude. Vidím ju, ako klopí očí, ako sa červená, ako sa chveje od lásky predo mnou. (Pozrie na brata.) A čo ty?! Ty si nevytiahneš svoj lós?!

RAFAEL: Nečakaj odpoveď… (Udrie po šabli.)

JANKO: Nestojím o ňu. Ponáhľam sa za svojou milou. (Odíde.)

RAFAEL (beží za ním, tasí šabľu. Zastane): Niet ho… Nechal som ho odísť. Či som ho nemohol prebodnúť? Zatmelo sa mi pred očami… Nevidel som, nepočul. (Odhodí šabľu.) Prekliata chvíľa. Pekelný okamžik. Takáto je tvoja pomsta, diabol? A ešte to bol môj nápad. Ja som chcel, aby lós určil, komu bude patriť. Tuším ma sám satan na to naviedol, aby sa mi teraz mohol smiať. (Chytí sa sa bok, na miesto, kde máva šabľu.) Kde mi je šabľa? Oboch znesiem zo sveta, oboch pošlem do pekla, aby sa tam objímali a láskali. Či som už aj o šabľu prišiel? Aj to je tvoja práca, satan? (Spustí sa na stolicu, po chvíli.) Nie, nesmie to tak byť, nesmie to tak ostať. Pomstiť sa musím… Prichádza mi zas nová, pekelná myšlienka na um. Počkaj, veď sa ty z nej dlho radovať nebudeš. Vivat, dobre je. (Buchne päsťou o stôl.) Práve dnes mi Ďuro povedal, že Suňogovci z Budatína do Viedne odišli. Dávno si už na ich zámok robíme chuť. Zlákam ho, aby sme sa dobre ozbrojili a dobyli ho. Nebude to ťažké, ostalo na ňom málo ľudí. Cestou vymyslím nejaký fígeľ, aby som sa mohol vrátiť domov. Poviem, že sa necítim dobre, alebo dačo také, a poďho do Podhradia. Sám nech si o zámok bojuje, nech sa aj v krvi kúpe… A ja sa dám zatiaľ s Hedvigou zosobášiť. Keď nie po dobrom, nasilu sa mi stane ženou. Ale jeho byť nesmie. To ju radšej pošlem aj s ním na druhý svet. Ďakujem ti, satan. Celkom si na mňa nezabudol. Som ti vďačný za tú myšlienku. Bude ma to stáť trochu pretvárky. To nič, len nech sa čím skôr vystrojíme do Budatína. (Odíde.)

Iná komnata na zámku

Hedviga na leňoške, Janko pri nej na stolici.

HEDVIGA: Keď on nič dosiahnuť nemohol, poslal teba, aby si ho vystriedal v úlohe kata.

JANKO: Utíš sa, drahá Hedviga. Nechcem ťa mučiť, nebudem ťa katovať, ale každú hodinku tvojho života chcem veľkou radosťou osladiť, príjemný život ti pripraviť. Uver mojim slovám. Oj, keby si videla tie plamene, ktoré mi pri tvojom prvom pohľade vyšľahli v srdci, keby si vedela, ako ťa vrúcne…

HEDVIGA: Dosť som sa už takých rečí napočúvala. Dajte mi už konečne pokoj, netrápte ma, neprenasledujte ma ustavične svojím zaliečaním, keď vás oboch z celého srdca nenávidím.

JANKO (padne na kolená): Či si z mojich očí nevyčítala slová lásky? Či nevidíš, ako horí, ako sa chveje celé moje telo? Prečo nemám plamennú výrečnosť, prečo nehoria aj moje slová! Chcem ukladať tie slová tak ľúbezne, tak mierne, aby ani jedno z nich neobrazilo tvoje srdce… aby ako tichý večerný vánok ľahučko a sladko k tvojej duši povievali… aby sa vytratila hrubosť a strohosť z môjho hlasu… aby sa ti v srdci rozhostil ako spev slávika, aby ťa vábil. Hedviga moja!

(Chce ju pobozkať, ona sa mu vytrhne.)

HEDVIGA: Ber sa mi z očí! Nezvábiš ma, čo by aké sladké boli tvoje slová. Kedysi tak diabol premenený na hada lákavými slovami zvádzal Evu v raji. Dosiahol svoje a Eva ostala navždy nešťastnou. Ale k môjmu srdcu si ani jedno z tvojich slov nenájde cestu, čo by si tu kľačal aj dvanásť mesiacov a ešte dvanásť ráz dvanásť mesiacov.

JANKO (postaví sa): Či také hrozné slová môžu plynúť z tých ružových úst, čo tak vábia človeka? Či môže v tých ľúbezných ňadrách byť také kruté srdce? Ani čo by bolo z mramoru. Skaly, čo sa týčia nad Váhom, nie sú také neprístupné, ako zámok tvojho srdca. A či v tých krásnych, láskavých očiach toľká ukrutnosť panuje? Či tieto mäkké líca nie láska, lež hnev rozpaľuje?… Drahá Hedviga, aké dôkazy lásky odo mňa žiadaš? Či chceš, aby si chodila v šarláte? Či túžiš, aby v týchto utešených vlasoch žiarili diamanty? Či chceš, aby najvzácnejšie perly Východu zdobili tvoje alabastrové hrdlo? Či chceš, aby ti drahé prstene krášlili štíhle prsty? Či žiadaš…

HEDVIGA: Nechaj si svoje zlato, perly, diamanty a čo všetko si ešte pospomínal. Moju lásku si nimi nikdy nezískaš. Verné a čisté srdce sa nepridáva k takým darom, lež srdce prázdne, vrtkavé, chladné, neschopné milovať. Čistá, naozajstná láska netúži po bohatstve. Len svetáci, tuláci, naničhodníci radi takéto dary svojim nevestám sľubujú a nevesty prázdne, ledajaké, bezduché ich prijímajú. To nie je cesta k môjmu srdcu.

JANKO: Čím ti mám teda potvrdiť svoje vrúcne city? Povedz…

HEDVIGA: Nestojím o tvoju lásku. Ale ak chceš silou-mocou niečo pre mňa urobiť, pusť ma z tohto väzenia, rozkáž, aby ma odviedli do rodičovského domu. Zaruč mi, že ani vlas na hlave sa mi neskriví, a ja ti budem vďačná.

JANKO: Teba stratiť? Pustiť od seba? To by bolo, akoby som sa dal zaživa do truhly uložiť, okolo nej prikázal ohne naklásť a pomaly sa nechal mučiť. Žiadaj iné, ale toto nie.

HEDVIGA: Či sa tak bojíš múk, ktoré ťa v pekle čakajú?

JANKO: Peklom je pre mňa nevidieť ťa, nehľadieť do tvojich krásnych očí, nepočuť tvoj sladký hlas.

(Klopanie na dvere.)

HEDVIGA: Mal by si otvoriť.

(Janko sa nepohne z miesta.)

Nepočuješ?

(Opäť klopanie.)

JANKO (podíde k dverám): Kto sa opovažuje…

SLUHA: Pán zámku ma posielajú, aby ste sa za ním ráčili unúvať. O dôležitých veciach sa vám vraj treba pozhovárať.

JANKO: Ber sa, odkiaľ si prišiel… Hedviga, aspoň najmenšiu nádej mi daj, aby som sa mohol úfať, že raz budeš vravieť inak, že sa tvoje úmysly zmenia…

HEDVIGA: Choď, treba sa vám naisto poradiť, koho tentoraz ozbíjate, zamordujete… Prečo nejdeš?

JANKO: Zanechám remeslo, len mi aspoň slovíčkom prejav lásku, utíš nepokoj v mojej duši.

HEDVIGA: Treba ti ísť… Možno sa pochytíte… možno budú mať šable robotu… Robte si, čo chcete, len mňa nechajte na pokoji.

JANKO: Mám odísť, Hedviga? Čo len na okamih ťa opustiť?… Teraz, keď je moje srdce také nepokojné, keď mi je pri ňom úzko… akoby na ňom mora sedela. Podaj mi aspoň ruku a ja padnem k tvojim nohám.

HEDVIGA: Nesťažuj mi chvíle takými rečami… Nemrhaj čas, ktorý ti prichodí inak naplniť.

JANKO: Maj sa teda dobre, duša moja. (Odíde.)

HEDVIGA: Ani po smrti ťa nechcem vidieť, nieto, aby si ma ešte zaživa pohľadom katoval… Kiež sa dočkám aspoň záblesku nádeje, že sa dostanem z tohto väzenia!

Predvečer

Pri Váhu pod zámkom preoblečený Jaroslav s Ondrejom. Schyľuje sa k večeru.

JAROSLAV: A sme, Ondrej môj, na konci našej cesty. Dosiahli sme cieľ svojho putovania, ale nie nášho srdca. Kde si, milá, v ktorom kúte vzdycháš v neslobode! Vyzri oknom, aby si videla svojich blízkych, aby sa potešilo tvoje užialené srdce. Netušíš, ako blízko sú tvoji vysloboditelia, ale skoro, skoro sa to dozvieš… Sadaj, slnko, sadaj za hory, rozprestri svoje lúče po Považí, pozláť nimi oblaky a vrchy, kým nastane čierna, tmavá noc, ktorá ma privedie do náručia mojej milej.

ONDREJ: Mierni sa, brat môj, aby si nás niekto nevšimol. Najlepšie bude, keď sa do hôr utiahneme, kým neprídu naši. Vyčkáme večer…

JAROSLAV: Ja som hotový ísť aj hneď na zámok… Ktovie, kedy prídu ostatní.

ONDREJ: Nakázal som im, aby sa na toto miesto až za tmy vybrali a vyčkali na nás. Tak sa zdá, že naše rozhodnutie je šťastné. Sedliaci v dedine mi povedali, že na zámku takmer nikoho niet. Lúpežní bratia sa vraj vybrali do Budatína.

JAROSLAV: Zaraz sa vyberme na zámok, nečakajme.

ONDREJ: Za svetla to nie je bezpečné. Ktovie, koľko chlapov naozaj stráži zámok, kým jeho pánov niet doma. Musíme sa spojiť s našimi…

JAROSLAV: Keby sa hneď čierne mrákavy rozostreli po Považí, aby sme sa mohli dostať čo najskôr na zámok. S každým okamihom rastie moja netrpezlivosť.

ONDREJ: Aj ja túžobne očakávam tú chvíľu, keď si budem môcť k srdcu privinúť sestru.

JAROSLAV: Vyčkajme teda v hore súmrak.

(Odídu.)

Hričov

Rafael a Janko povyše Hričova so svojimi zbrojnošmi.

RAFAEL: Tuším na teba samotného mi prichodí ponechať slávu z dobytia Budatína. Také mdloby ma obchodia, že sa sotva hore koncom držím.

JANKO: Čo si sa tak odrazu roznemohol… Veď ráno ti ešte nič nebolo.

RAFAEL: Už ráno som cítil ťažobu, ale nedal som na sebe nič znať. Ale teraz, hoci sa to na chlapa, čo sa do boja vybral, nesvedčí, ti vravím, že ďalej ísť nevládzem.

JANKO: Prikážem v Hričove zapriahnuť do vozíka, a tak dôjdeš do Budatína, aby si mal aspoň dáky podiel na dobytí toho mocného zámku.

RAFAEL: A ja rád, čo mi to ako ťažko padne, ponechávam všetku slávu z dobytia zámku na teba. Si odvážny, vieš bojovníkom povedať slovo, čo ich zapáli, aj meču rozumieš ako treba. Môžeš získať povesť rozumného vodcu a víťazného bojovníka. Doprajem ti to, a preto sa ja vrátim domov, a ty pôjdeš sám do Budatína.

JANKO: Ak by sa ti malo pohoršiť, radšej sa teda pusť na spiatočnú cestu. Daj si zavolať lekára z Bystrice, aby si mal dobrú opateru.

RAFAEL: Ver mi, že sa ma hanba zmocňuje, keď s tebou nejdem do Budatína. Radšej by som na koni zahynul, ako na posteli zomierať.

JANKO: Pravda, krajšie je smrť v boji nájsť, keď ohnivá guľa hrdinu zrazí, meč mu bok prebodne… Ale ak sa ti domova zažiadalo, nuž sa len vráť.

RAFAEL: Dobre sa teda mávaj a nech ťa šťastie neopúšťa. Čo najskôr sa so slávou vráť domov.

JANKO: Do šťastného stretnutia.

(Odíde aj so zbrojnošmi.)

RAFAEL (osamote): Ale som mu prešiel cez rozum. Môže si bojovať, keď sa mu žiada, môže krv prelievať, a trebárs aj hrdinsky dušu vypustiť. Teraz ma už veľmi nezaujíma… Len keď budem môcť pri Hedvige sedieť a do jej pekných očí hľadieť. Len ako ma zase privíta? Či s takými slovami ako doposiaľ? Či ma zas bude preklínať, pekelným ohňom strašiť? Nie, ďalej to už trpieť nebudem. Kedysi som ani krivý pohľad nezniesol, a ona si dovoľuje robiť mi výčitky? Gule a broky! Veď ja aj Hedvige prejdem cez rozum. Musí byť mojou, čo by ma to desať rokov stálo… Ale načo ďalej čas mrhať, prečo sa sa ňou neponáhľam?

(Náhlivo odchádza.)

Na zámku

Hedviga vyzerá z rožného okna.

HEDVIGA: Nikto vás, modré vlnky, nezdržiava, rýchlo, slobodne sa náhlite do dunajskej vodičky. A vy, rybky vo Váhu, voľne si plávate, a vy, vtáci nad vážskymi vodami, slobodne poletujete, ale ja, smutná, v žalári sedieť musím a v ňom trpké dní života mi prichodí tráviť. Nie je mi dožičené pobrať sa tam, kam sa žiada mojim nohám. Nemôžem si tichým spevom ukrutné chvíle krátiť, nie je mi dožičené na otcovských lúkach kvety do venca spletať… Tu medzi štyrmi stenami vzdychám, žalostím. Oj, vy, slobodné oblaky, či mi nesiete pozdrav od milého? Či si ešte spomína na úbohú dievčinu? Aké chýry mi prinášate z otcovského domu? Žiali ešte úbohá matka? Smúti za svojou dcérou? A o otcovi mi čo poviete? Či už trávka na jeho hrobe rastie? (Podoprie si hlavu, lúč slnka jej dopadne na tvár.) Zase sa so mnou lúčiš, slniečko? Ukryješ svoju tvár, aby si na moje bôle nehľadelo? Oblaky ťa obletujú, krásou zahaľuješ celé Považie. Neraz som na tvoj čarovný západ so slzami v očiach hľadela. Neraz som za tvojimi lúčmi z tejto veže vzdychala a po tvojej voľnosti túžila. Ach, či mám ešte dlho odtiaľto na teba hľadieť? Či mi ešte dlho prichodí tvoju zapadajúcu krásu z tohto zámku obdivovať? (Slnko zapadne.) Opustilo si ma, slniečko. Hustá tma sa o chvíľu rozprestrie nad Považím. Aká noc ma zase čaká? Či ma navštívi spánok? Či budem tráviť svoje dni v ustavičnom nepokoji? (Po chvíli.) Či ma neprijme Váh do svojich hlbín? Naveky, naveky v jeho vodách spočívať. Skala strmá, oblok otvorený… iba okamih a ukončia sa muky. Či sa spustiť z tejto výšky?… To nesmiem! Preč, pekelná myšlienka, pokušenie diabla! Toľko ťažkostí som podstúpila, nuž sa ani teraz nebudem priečiť osudu… Mám zúfať? Nie, nie, búri sa moje srdce. Kiež nájdem silu pre ďalšie utrpenie. (Zavrie okno, odíde od neho.) Tak, už sa mi voľnejšie dýcha… Pokojne vyčkám svoj ďalší osud.

(Do izby vtrhne Rafael, ona sa zľakne.)

Beda mi!

RAFAEL: Vyplašil som holubičku. Neboj sa ma, neľakaj…

HEDVIGA: Nazdala som sa…

RAFAEL: … že som išiel umrieť do Budatína? Uhádol som? Vidíš, viem uhádnuť tvoje myšlienky… darmo si na to pomýšľala. Tu som, pod jednou strechou s tebou, a zanedlho budeme…

HEDVIGA: Chcel si zámok dobyť.

RAFAEL: Ale nie budatínsky… Tvoje srdce je ten mocný zámok, ktorý už toľké časy dobýjam, a predsa ostáva nedobytý. Vari naveky pri tom neostane. Čo sa aj zdá nedobytný, neprístupný tento železný zámok, dnes mi predsa len musí patriť! Padnem, alebo zvíťazím. Pochopila si ma, Hedviga?

HEDVIGA: Čo znamenajú tvoje reči? Budeš ma mučiť, trápiť do posledného dychu?

RAFAEL: Nebudem ťa mučiť ani trápiť, iba chcem, aby mi tvoje srdce patrilo, aby sa otvorili brány lásky a ja som doňho mohol vstúpiť a prebývať v blaženosti.

HEDVIGA: Už som ti bezpočtukrát povedala, že tvoja námaha je márna. Čo by si si na všetky satanské kúsky pospomínal a sieť z nich uplietol, predsa ma do nej nechytíš, lebo ju silou nenávisti k tebe roztrhám.

RAFAEL: Pri našom ostatnom stretnutí som ti povedal, že sa mi už zunovali tie večné pretvárky. Zanechám pekné slová a inak sa budem s tebou rozprávať. Musíš byť mojou - po dobrom, či po zlom.

HEDVIGA: (uprie zrak do výšok): Kiež ťa stihne trest za tieto hriešne úmysly!

RAFAEL: Ani privolávanie trestu na moju hlavu ti tentoraz nepomôže. Naposledy sa ťa pýtam: Ako si sa rozhodla?

HEDVIGA: Čo sa ma budeš aj do súdneho dňa vypytovať, vždy dostaneš tú istú odpoveď. Čo mi budeš rovno pekelné muky spôsobovať, inú odpoveď nedostaneš.

RAFAEL (škrípe zubami): Hedviga, už ma opúšťa trpezlivosť. Násilím ťa prinútim k tomu, čo dobrovoľne nechceš prijať. A niet tej moci, čo by ťa z mojich rúk vydriapala.

HEDVIGA: Zlosyn!… Neujdeš trestu! Nebudem tvojou!

RAFAEL: To bolo tvoje ostatné slovo?

HEDVIGA: Ostatné.

RAFAEL: Gule a broky, ale ani s tým druhým sa láskať nebudeš! Prichystám ti hody, o akých si doteraz ani neslýchala. (Podíde k stolíku, vezme z neho pohár, vytiahne z vrecka biely prášok, vysype ho do vody a zamieša.) Tento nápoj vypiješ a poberieš sa na onen svet.

(Počuť krik, hrmot, náhlivé kroky, zo všetkých strán sa ozývajú výkriky): Horí, horí!

Čo sa všetci čerti z reťazí poodtŕhali a z horúceho pekla sa na môj zámok rútia? Ký parom sa deje? Musím sa prezvedieť. (Odíde bočnými dverami.)

HEDVIGA: Kiež sa niečo stane a ja nemusím do dna vypiť tento kalich horkosti.

(Vojde Jaroslav a Ondrej.)

JAROSLAV (rozhliada sa): Kde je?… Kde je ten zločinec, nech ho pošlem na druhý svet.

(Zbadá Hedvigu, podíde k nej, Hedviga mu padne do náručia.)

HEDVIGA: Jaroslav! (Zvíta sa s bratom.) Brat môj!

ONDREJ: Prišli sme ťa vyslobodiť, drahá sestra.

JAROSLAV: Prileteli sokoli za utrápenou holubičkou, aby ju vyviedli z ťažkého väzenia… Aká si mi bledá, utrápená… ako si sa premenila! Či ťa tak veľmi trápil ten pekelník? Drahé perly sa ti v očiach poligotávaju ako pozostatok smútku.

ONDREJ: Nezdržiavajme sa v tejto peleši lotrovskej, poďme!

HEDVIGA: Prišli ste v ostatnej chvíli a uratovali ste ma pred smrťou.

ONDREJ (zrak mu padne na pohár): Čo to je za čudný nápoj, sestra moja…

HEDVIGA: Keby ste v tejto chvíli neboli tu, na zámku, stala by som sa dcérou smrti. Ten zloduch ma nemohol nijako prinútiť, aby som sa stala jeho ženou. Teda sa rozhodol, že ma znesie zo sveta, a namiešal mi do tohto pohára otravu, ktorú som ja mala…

JAROSLAV a ONDREJ: To je hrozné!

JAROSLAV: Kde je ten zloduch? Ušiel? Kde je, nech ho zo strmých skál do Váhu vrhnem.

HEDVIGA: Ostaňte pri mne, neopúšťajte ma ani na okamih… Nechajte ho, nech si uteká. Trest ho aj tak raz zastihne… Hoci za smrť môjho otca by mu nemal ani tentoraz uniknúť.

ONDREJ: Otec nám žije, Hedviga… Aj a matkou túžobne očakáva náš návrat.

HEDVIGA (vzdychne si): Či sa mi uľavilo na srdci! Dobrý otec žije, Jaroslav je v mojom náručí a brat po mojom boku. Šťastná to chvíľa v mojom živote!

ONDREJ: Treba sa nám už len pobrať z tohto hniezda pekelného, kde na nás z každého kúta hľadí hrôza!

(Odídu. Zámok je v plameňoch, prebehne niekoľko ľudí.)

Opona




Mikuláš Dohnány

— básnik, dramatik, historik, literárny kritik a teoretik, Hurbanov spoluredaktor Slovenských pohľadov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.