E-mail (povinné):

Mikuláš Dohnány:
Podmanínovci

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Andrea Jánošíková, Tibor Várnagy, Eva Studeničová, Pavol Karcol.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov


 

Tretie dejtstvo

V Sliezsku

Jaroslav sa nepokojne prechádza po izbe.

JAROSLAV: Rozlúčili sme sa, anjel môj predrahý, smutne a bolestne. Akoby sme tušili, budúce nešťastie. Prečo som nešiel s tebou? Prečo som nestál po tvojom boka s ostrým mečom a mocnou päsťou? Bol by som ťa schytil a preniesol cez kŕdle zločincov. Viem, že by boli utekali, ako pred rozzúreným levom, keby som sa začal ostrým mečom oháňať. Pôjdem ju hľadať, musím ju dostať nazad, čo by aj na kraji sveta v sklenom zámku u dvadsaťhlavého draka prebývala. Mládenca len skutky ctia. Dokážem, že som ťa hoden, že ťa mám nadovšetko rád, nevesta moja. Teraz sa cítim silný ako Samson. Zatrasiem tým lotrovským hniezdom, až sa celé do Váhu zrúti. (Chodí vo vytržení.) Ale kde je Hedvigin brat Ondrej, čo nechodí? Treba sa nám vybrať na cestu. (Pochytí z klinca šabľu.) Hej, šablička oceľová, ty teraz budeš mojou družičkou. (Pripne si šabličku.)

(Vojde Ondrej.)

ONDREJ: Priateľ môj, ako vidím si už netrpezlivý, šablička ťa svrbí pri boku.

JAROSLAV: A či si už aj ty vystrojený na cestu? Ak je tak, nestrácajme zbytočne čas.

ONDREJ: Maj ešte chvíľu strpenia!

JAROSLAV: Strpenia? Polož niekoho do ohnivej pece, a keď sa bude v plameňoch zvíjať, povedz mu, aby mal chvíľu strpenia. Neviem, akú odpoveď dostaneš. Asi sa ti pekne poďakuje. Krič na zúfalca, ktorý sa chce pohrúžiť do modrých vĺn Dunaja, aby chvíľu dočkal. Darmo na neho budeš volať. Nezačuje tvoj hlas, ani ťa nepočúvne. V takých mukách sa teraz moja duša zmieta, a ty odo mňa žiadaš strpenie? Zaraz sa poberme.

ONDREJ: Veď ani ja dlho otáľať nechcem. Ale musíme si vybrať ešte niekoľko odvážnych mládencov na pomoc. S nimi sa vyberieme na cestu.

JAROSLAV: Či sme my nie dosť mocní, či sme na pomoc odkázaní? Ja v sebe teraz cítim toľko síl, že by som desať zámkov dobyl a so strašným Rafaelom z Podmanína, o ktorom idú také strašné chýry, sa chcel stretnúť a vyzvať ho na súboj. Netušíš, brat môj, aká sila drieme v nešťastnom milencovi.

ONDREJ: A či bratská láska nie je tiež mocná? Tuhé sú pokrvné zväzky a ktože mi je bližší hneď po rodičoch ako sestra? A ja si ľúbim sestru, ako len brat najvrúcnejšie ľúbiť môže.

JAROSLAV: Mocné sú rodinné zväzky, ale silnejšie je spojenie duší dovedna, v jeden cit, jednu myšlienku, jedno chcenie. Veľká je bratská láska, keď ju sladké reťaze dôvery a srdečnosti spájajú. Ale lásku milencov kto obsiahne? Kto ju pochopí?! Ona ženie človeka aj do najväčšieho nebezpečenstva, hotová je v každej chvíli zasvätiť život tomu druhému. Pekné je, že ľúbiš svoju sestru, ale moje srdce horí nekonečnou túžbou po nej a hotový som hoc aj cez šľahajúce plamene sa za ňou pustiť, aby som ju vyslobodil.

ONDREJ: Tvoja duša sa zmieta v plameňoch, iskry ti sršia z očí. Stojím v očarení z toho nadšenia mladíckeho. Z očí ti čítam veľkosť tvojich budúcich skutkov. Niet na svete nič krajšie, ako zápal čistej, nevinnej lásky. Niet nič posvätnejšie, ako vykonať šľachetný skutok pre milovaného človeka. Podaj mi ruku, drahý môj, a buďme priatelia, akých ešte nebolo.

JAROSLAV (podá mu ruku, objímu sa): Kto miluje, každá maličkosť z blízkosti milovaného človeka je mu drahá. Akože by som mohol neprechovávať vrúcny cit k tebe, bratovi drahej Hedvigy? Nech je naše priateľstvo večné.

ONDREJ: Ďakujem ti, drahý priateľ, za ten vrelý cit. Vážim si ho ako najvzácnejší poklad na svete. Až teraz cítim cenu svojho života, keď ty vo mne a ja v tebe začínam žiť. Teraz čujem nadšenie duše, v tejto sviatočnej chvíli. Šťastný je ten, kto našiel svojej duši blízkeho priateľa. Nebude už nikdy opustený.

JAROSLAV: Teraz sa mi páčiš, keď ti oči horia plameňom, tvár žiari, ruky túžia po skutkoch. To je chvíľa, keď sa zapaľuje božská iskra v smrteľníkovi. Čo po takom podliakovi, ktorého srdce nikdy tuhšie nebilo, ktorému v očiach neblčal zápal, ktorému sa v tvári vyššia túžba nezračila. Ten sa môže dať za živa pochovať, lebo jeho srdce je pusté, duša prázdna. Nie je schopný obety za blížnych. Desaťnásobne si mi teraz milší, ako len zapálený, po skutkoch dychtiaci mládenec.

ONDREJ: A pred nami je slávna cesta hrdinského podujatia. Ó, keď som o Orestovi a Pyladovi ako o verných priateľoch starého sveta čítal, rozochvelo sa moje srdce a zažiadalo sa mi objať verného priateľa. Našiel som teba, a hľa, vyplnila sa mi moja najvrúcnejšia túžba. A my práve tak, ako Orestes a Pylades, ideme vyslobodiť sestru.

JAROSLAV: Snáď sa nás šťastie bude držať a budeme šťastní ako tí dvaja, lebo sa nám podarí vyslobodiť z ukrutných rúk bezbožného tyrana našu drahú Ifigéniu.

ONDREJ: Azda sa splnia naše túžby… Buď teda prichystaný, brat môj. Ja musím ešte domov nazrieť a mládencov pozháňať. Prichystám všetko na cestu, a potom sa v mene božom poberieme. (Podá Jaroslavovi ruku, ten mu ju srdečne stisne. Odíde.)

JAROSLAV (osamote): Jak tajuplný, nepochopiteľný je duch človeka. Jediný okamžik ho rozpáli a vzbudí v ňom utajovanú silu a schopnosti. Jediné slovo, ako iskra do pušného prachu hodená, rozpáli celé jeho vnútro. Blčí, zapálený tajným ohňom. Jeho pohľad má neraz takú čarovnú moc, že mocnejšie zasiahne človeka, ako blesk z neba. Tajné sú zväzky ducha, jeho sily a spojenectvá. Nešťastný je ten, koho blesky, sršiace z pohľadu, nikdy neočarili, kto ľahostajne pozerá na hviezdy, koho duša nie je schopná zapáliť sa, kto vzácnu chvíľu veľkých túžob nikdy nepocítil, lebo tvrdá a necitlivá je jeho duša, nízke žiadosti, úbohé plazenie je najmilšie jeho oku. Pripútaný k zemi bojí sa uprieť pohľad k nebu, lebo tam niet pre neho nádeje. Na hrude zeme zakladá všetku svoju nádej, celé svoje šťastie… Kam sa uberáte, myšlienky moje? Za tým, čo mi je najdrahšie… Prečo už nejdem, prečo sa neponáhľam vyslobodiť objekt svojej lásky? Ešte nenadišiel čas… Ach, srdce moje krváca!

Na Považí

V krčme neďaleko podhradského zámku sedia dvaja zbrojnoši pri plných pohároch.

PRVÝ ZBROJNOŠ: Či mi veríš a či nie, veľká premena sa stala s naším pánom Rafaelom, odkedy sme sa zo Sliezska vrátili.

DRUHÝ ZBROJNOŠ: Tuším mu tá dievčina rozum pomútila.

PRVÝ ZBROJNOŠ: Poviem ti, Ďuro, pekná je.

DRUHÝ ZBROJNOŠ: Čo by bola aj desať ráz krajšia, nikdy by som si o našom pánovi nebol pomyslel, že ho tak uchvátia sivé očká a bledé líčka. Aj mne už nejedna dievčina na Považí padla do oka, ale nikdy som nezabudol na svoje chlapské povinnosti.

PRVÝ ZBROJNOŠ: Keď si pomyslím, ako sa vtedy s mečom zvŕtala, až mi dupkom vlasy vstávajú. Bodajže ju, tak očami strieľala, až to kosti premklo.

DRUHÝ ZBROJNOŠ (upije si): Hahaha! Si mi ty ale za chlapa. Dievča do dengľavých rúk meč chytí, a on sa pustí na útek, akoby ho Turci naháňali. Aj ty máš dáke kuracie srdce, čo sa dievčenského pohľadu bojí. Napi sa, aby ťa strach popustil.

PRVÝ ZBROJNOŠ (vezme pohár, vypije): Ľahko sa tebe smeje a žartuje pri plnom poháriku. Ale keby si bol s nami býval, ktovie, čo by si spravil.

DRUHÝ ZBROJNOŠ: A ty si myslíš, že my sme sa len bavkali? Pozri (ukáže jazvu na tvári), to je najlepšie svedectvo, že sme nemali robotu so ženskými ako ktosi. Nazdávaš sa, že náš pán sa vyhýba meču? Keby sa s pánom Rafaelom pochytil, ktovie, kto by prv popustil.

PRVÝ ZBROJNOŠ: Čože by sa jeden de druhého púšťali, keď na spoločnú ruku zarábajú.

DRUHÝ ZBROJNOŠ: A ja ti vravím, a tuším sa to aj stane, že ak to pôjde ďalej ako doposiaľ, naši páni dlho vo svornosti žiť nebudú.

PRVÝ ZBROJNOŠ: Čo ti to zase chodí po rozume? Tuším si bláznivé huby pojedol, keď tak vravíš. Čo by ich čakalo, keby spolu nedržali ako doposiaľ? Veď by sa hneď na nich páni zo susedstva oborili. A v Budatíne striehnu na náš zámok ani mačka na myši. Hehehe! Naši páni ešte majú kúsok zdravého rozumu v hlave, vedia, ako sa majú držať, aby nepadli.

DRUHÝ ZBROJNOŠ: Pravda, aj pre nás by bolo lepšie, keby spolu držali. Ale či si ich videl včera, keď sa stretli pri záhradnej bráničke, ako jeden na druhého zazerali, slovka spolu neprehovorili? Ani sa len nepozdravili, akoby sa nikdy predtým nevideli. Tak sa mi vidí, že to nesvedčí o veľkom priateľstve. A predvčerom, vieš, aká zvada sa medzi nimi strhla? Aj šable tasili…

PRVÝ ZBROJNOŠ: Veď sú chlapi. A chlapi si šabľami vyrovnávajú účty.

DRUHÝ ZBROJNOŠ: Len keby sa pokonali — šabľami či slovom… Ale ja sa horšieho obávam.

PRVÝ ZBROJNOŠ: Tebe vždy kýsi čert v hlave máta.

DRUHÝ ZBROJNOŠ: Keby to mátohy boli, to by ešte ušlo, ale…

PRVÝ ZBROJNOŠ: Nechajme to, braček. Nech sa o seba páni starajú sami… Nám sa treba o pohárik… (Zdvihne pohár.) Na svornosť našich pánov z Podmanína.

DRUHÝ ZBROJNOŠ (tiež zdvihne pohár): Na svornosť našich pánov. (Štrngnú si.) Ale predsa by som len rád vedel, prečo naši páni už ani na poľovačky nechodia, ani na rytierske hry. Zábavy nechystajú, ani na lúpenie nevydávajú rozkazy. Ako hríby v tráve… len doma sedia. Sto hrmených! To je život pre ženy, nie pre chlapov.

PRVÝ ZBROJNOŠ: Aj mne sa to zdá čudné, aby som pravdu povedal. A veru sa mi už žiada, či na koníku poskočiť, či poriadneho kanca alebo medveďa na mušku zobrať, aj so šabličkou sa v boji pozvŕtať. Ale kto sa bude do nich starať, keď nám ani slovka nepovedia. Vraj, čo ťa nepáli, nehas! Poď, radšej zájdeme na dáky pasienok a poriadnu jalovicu uchmatneme. Urobíme si dobrú hostinu.

DRUHÝ ZBROJNOŠ: Na to ma nikdy netreba dva razy nahovárať. Poďme. (Vyjdú pred krčmu, zbadajú po niekoľkých krokoch Janka z Podmanína.)

PRVÝ ZBROJNOŠ (ukáže smerom k Jankovi): Pozri, chodí, akoby sa mu zabité dušičky popod nohy motali.

DRUHÝ ZBROJNOŠ: A stále si dudre dačo pod fúzy.

PRVÝ ZBROJNOŠ: Isto sa zase pochytil s bratom pre tú čiernu opicu.

DRUHÝ ZBROJNOŠ: Ako tu stojím, budú sa hrýzť ako psy. To nemôže vziať dobrý koniec.

PRVÝ ZBROJNOŠ: Poď, aby nás nezbadal. Vieš ako sa pajedí, keď mu niekto do rany padne.

DRUHÝ ZBROJNOŠ: Veru, poďme radšej po svojich. (Odídu.)

JANKO (osamote): Hovoria? že akúsi čarodejnicu priviedol na zámok. Ukrýva ju predo mnou. Tak si ju chráni, opatruje, mazná, že sa to už vydržať nedá. Tak vravia tí, čo ich videli, spolu. Je to neslýchané. Tak mu počarovala, že ani nevie, čí je. Čo si mi ty za chlapa, že ťa tak babská sukňa zvábila. Na všetky mužská povinnosti zabúdaš!… Musím prezvedieť, čo je zač. Čo aj dvadsať zámkov na jej komnatu pribije, dostanem sa k nej. Chodí ako bez duše, akoby sa do hrobu chystal ľahnúť. Šesť dní nevsal nič do úst, deväť dní oka nezažmúril. Slovka neprevraví, akoby o všetok pokoj prišiel. Počkaj, veď ťa ja prekvapím aj s tou tvojou prepeličkou. Ale ich vysmejem. Naisto si aj terás kdesi spolu hrkútajú. Musím trošku holúbka vyplašiť. (Odíde.)

Na zámku

Smutná, bledá Hedviga sedí na leňoške, Rafael pri nej na stoličke.

RAFAEL: Ďalej už tvoju spurnosť trpieť nebudem. Prestanem sa s tebou maznať. Kto sa mne opováží protirečiť, bude synom smrti. A čo robíš ty? Niet toho potupného slova, ktorým by si ma neprivítala a nenazvala. Ja som to všetko pretrpel, mlčky znášal. Len podchvíľou som si do gamby zahryzol, zuby zaťal, aby som teba ušetril pred zlým slovom, neobrazil ťa. Ale tomu je už prevždy koniec. Viac sa na tvoju spurnú tvár dívať nebudem. (Uprie zrak na Hedvigu, milo sa jej prihovára.) Hedviga, drahá moja, pohliadni na mňa láskavým okom, zažeň tie chmáry z čela vyjasni svoju tvár. (Skloní sa k nej.)

HEDVIGA: Odíď, diabol, a nepokúšaj ma! Nemám s tebou nič spoločné. Keď ma chceš trápiť a katovať, prečo ma radšej odrazu nesprevodíš zo sveta? Prečo nevezmeš môj život? Musíš vedieť, že ťa nenávidím a povždy tak ostane.

RAFAEL (vyskočí zo stoličky): Hedviga, opustí ma trpezlivosť! Doteraz som bol krotký v tvojej prítomnosti. Ale pekelný oheň páli moju dušu, ďalej to znášať nebudem. Beda ti, ak sa ma zmocní hnev!

HEDVIGA: Tuším sa aj zbojník vie vyhrážať ako satan, keď chce dušičku zvábiť! Darmo sa vyhrážaš. Čo ma môže horšie postretnúť ako smrť? A na tú som prichystaná. Otca si mi zabil, matka naisto od žiaľu zomrela. Ach, a…

RAFAEL: Nože dopovedz. Isto si zase na milého myslela. Nie je on hoden tvojej lásky… Naisto na teba zabudol. A keď nezabudol, prečo ťa nepríde vyslobodiť, prečo si so mnou sily nezmeria? Zabudni aj ty na toho neverníka a obšťastni svojou láskou mňa, ktorý ťa tak vrelo, zo srdca milujem. Vyžeň toho nehodníka z mysle, Hedviga! Ja by som o teba bojoval do poslednej kvapky krvi. Oka nezavriem, kým ťa nedostanem.

HEDVIGA: Darmo si derieš jazyk, darmo hanobíš šľachetného mládenca. Keby pred tebou zastal, ktovie, či by si k slovu prišiel a odvážil sa ho hanobiť.

RAPAEL (smeje sa): Veru by mi beda bolo. Od strachu by som nevedel, do ktorého kúta hľadieť. (Iným tónom.) Kosti by som mu rozdrúzgal jednou ranou!

HEDVIGA: Dobre sa ti vystatuje v jeho neprítomnosti. Ale neželaj si, aby vkročil do tohto zámku… Môjho Jaroslava neber viac do úst, ak nechceš, aby ma ešte väčší hnev pochytil.

RAFAEL: Prestaň ty naňho myslieť, duša moja, a ja prestanem o ňom rozprávať. Ale predsa by som sa s ním rád stretol. Ktovie, či by mu môj pohľad nenahnal strach.

HEDVIGA: Nazdávaš sa, že tvoj pohľad tak desí? Ani ja, slabá žena, sa ho nebojím. A môj mládenec je smelý, lotrov sa nikdy nebál, ani sa báť nebude. Vždy im smelo pozrie do očí, lebo jeho ani hrôzy pekelné o rozvahu neoberú.

RAFAEL: Len aby ťa nepreviedol ten, ktorého tak vychvaľuješ. Hedviga, ostatný raz ťa prosím, pozri láskavým okom na toho, kto ťa verne miluje a hotový je radšej všetko opustiť, ako teba stratiť. Daj mi aspoň nádej milým pohľadom, aby som vedel, že naveky tvoj odpor ku mne trvať nebude. Jediný tvoj úsmev ma urobí šťastným.

(Janko vyrazí dvere a vojde.)

JANKO: Či som vyplašil párik, čo si o láske šteboce? Ktosi zabudol, že jeho poslaním je hranice Považia rozširovať!

(Rafael sa proti nemu vyrúti s vytasenou šabľou. Janko tiež tasí a odráža Rafaelov útok.)

RAFAEL: Ako si sa opovážil takto sem vtrhnúť, ty naničhodník? Živý odtiaľto nevyjdeš.

JANKO: Nože, no… Ani ja nie som z blata zlepený, aby si ma ty len tak poľahky na druhý svet poslal. Choď si radšej sadnúť k holubičke, aby ti neuletela.

RAFAEL: Nezačínaj, ak nechceš, aby sa čerti o tvoju dušu ruvali.

JANKO (pozrie na Hedvigu): Teda toto je tá čarodejka, ten tvoj anjel, lastovička, čo ťa skrotila?! (Bokom.) Aby ho porantalo, naozaj je pekná.

(Rafael mocnejšie doráža do brata. Začnú sa biť.)

HEDVIGA (postaví sa medzi nich): V mojej prítomnosti sa biť nebudete. Ja sa na vraždenie dívať nechcem. Odložte meče!

(Jankovi vypadne z rúk šabľa, Rafael ustupuje.)

RAFAEL: Hedviga moja. Čo máš za oči, keď hrdinom pri ich pohľade šable z rúk padajú? Aká moc sa to ukrýva v tvojich slovách?

HEDVIGA: Je to moc, čo aj nad diablom víťazí a o všetku silu ho oberie. Darmo by sa jej ktokoľvek protivil, vždy musí zvíťaziť.

(Začudovaný Janko z nej ani oka nespustí.)

JANKO (bokom): Takú hrdinskú dievčinu som ešte nestretol.

RAFAEL: Keby som veril v anjelov, myslel by som si, že sa do teba anjel vtelil.

JANKO (odvracia pohľad): Nie, nedám sa zviesť jej očami, som predsa chlap… Druhý raz sa budem oceľou zhovárať. (Odíde.)

HEDVIGA: Tvoj brat zutekal, a to mi dodáva nádej, že sa ešte môže polepšiť. Ale ty si vtelený diabol, vyhasla v tebe posledná iskierka šľachetnosti. Len keď padneš na kolená, možno sa raz dočkáš milosti.

RAFAEL: Chcem milosť nájsť len u teba… Rozprávaj mi o nej a ja ťa budem ľúbiť nadovšetko.

HEDVIGA: Choď sa zmieriť s bratom. Prv sa mi na oči neukazuj a na dobré slovo nečakaj!

RAFAEL: Ja sa mám zmieriť s bratom?! (Bokom.) To je hrozné! Rozkazuje mi ako sluhovi, a ja sa jej neprotivím. Diabol, kde je moja sila?! Zasa vyšla moja námaha navnivoč. Trasiem sa pred ňou ako zbabelec. Nemám odvahu pozrieť jej do očí. (Behá po izbe, škrípe zubami.) Aj brat zamrel, keď ju zbadal! Nie, v tom nie sú dobré sily. Či je to dáka čarodejnica? (Uprie pohľad na Hedvigu.) Oči jej blčia, a predsa je pokojná, milá… Nič sa nedá robiť, zase musím odložiť svoje predsavzatie. (Nahlas.) Ešte sa spolu pozhovárame. Teraz ťa nechám na pokoji… Ale to ti vravím, nezahrávaj sa so mnou! (Odíde.)

HEDVIGA (osamote): Hrozná je to pre mňa skúška, hrozná. Ale doteraz je moje srdce čisté, bez poškvrny. Kiež sa na mne násilia ten nehanebník nedopustí. Opustená som v tomto žalári, samotná medzi zbojníckymi lotrami. Čo si počnem, ako ďalej?… Kdeže si, sokol môj? Kadiaľ poletuješ, prečo nejdeš vyslobodiť dievčinu z pazúrov strašného krkavca? Oj, prileť do môjho náručia, sokolík!

Opona




Mikuláš Dohnány

— básnik, dramatik, historik, literárny kritik a teoretik, Hurbanov spoluredaktor Slovenských pohľadov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.