ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hustá hora medzí Sliezskom a Uhorskom pri Jablunkovskom priesmyku. Dvaja zbrojnoši a Rafael.

PRVÝ ZBROJNOŠ: Ej, kamarát, ale sa nám tí brucháči pekne poďakujú za to, že sme im tak poklady preriedili.

DRUHÝ ZBROJNOŠ: Aspoň budú mať menej starostí… A môžu byť radi, že sme duše v tele nechali.

PRVÝ ZBROJNOŠ: Braček, mne sa až tak oči lepili na tie pekné zlaté veci.

DRUHÝ ZBROJNOŠ: Hm! Nazdávaš sa, že som len tak naprázdno odišiel? Ej, bol by v tom čert! Pozri, ktorémusi som zlatý kríž uchytil, len čo som mal v mešci jeho dukáty.

(Ukáže mešec dukátov.)

PRVÝ ZBROJNOŠ: Neboj sa, veď aj ja sa viem zvŕtať, keď mi ide o kožu. Valaška pri boku mi je na dobrej pomoci. Ja som ti zas zbadal jedného židovského šudiara s batôžkom, pristavím ho: Stoj, chlape, sem dušu, lebo peniaze! Až očervenel od strachu, na celom tele sa triasol a kričal: Avé avé! Volal na Abraháma, ale ten ho akosi nechcel počúvať. Chytil som chlapa za krk, vymastil, ako sa patrí, a vzal som mu túto zlatú retiazku a prstene.

(Ukáže retiazku a prstene.)

Viem, že ma ešte jeho potomci budiť spomínať.

(Hlas trúby.)

Hola! Či sme tak ďaleko od našich zašli?

DRUHÝ ZBROJNOŠ: Nebudeme až tak ďaleko, keď zreteľne počujeme trúbenie. Náš pán je už blízko, trochu sa zdržme, aby nezbadal, že sme vykradli popredku.

PRYÝ ZBROJNOŠ: Radšej tadiaľto horou sa prikradnime k našim.

(Odídu.)

(O chvíľu prichádza Rafael v společnosti niekoľkých zbrojnošov.)

RAFAEL: Aj teraz som s vami spokojný, šuhajíci moji. Môžete sa úfať znamenitej odmene. Dnes večer asi dorazíme na zámok a tam budú plné krčahy vína, jedál a mäsa, koľko sa vám len zažiada.

ZBROJNOŠI: Nech žije náš pán z Podmanína.

RAFAEL: Začudujú sa naši druhovia, že sa tak skoro vraciame. Hej, gule a broky, ale nám bol satan na dobrej pomoci. V nejednej dedine sme po sebe nechali pamiatku. Tak treba tým lenivým žgrlošom, čo sa nazdávajú, že ich nikdy do hrobu neuložia.

(Počuť dupot koní, Rafael zastane.)

Ticho šuhajíci, ktosi trieli za nami. O chvíľu budú hrýzť piesok pod sebou… Choďte štyria napravo, štyria naľavo, a keď dačo zbadáte, dajte mi vedieť.

(Osem zbrojnošov odíde.)

A vy ostatní buďte prichystaní, aby nám nik neušiel. Pušky nabite a šable majte poruke.

(Štyria, čo odišli napravo, sa vrátia, vlečú so sebou Lašinkovického. Za nimi beží zúfalá Hedviga.)

LAŠINKOVICKÝ: Pusťte ma, lotri!… Dal som vám, čo ste chceli.

PRVÝ ZBROJNOŠ: Ty pes panský. Akí sme ti my lotri?! Veď ja ťa naučím inej reči, alebo jazyk za zubami držať.

RAFAEL (priskočí k Lašinkovickému, zazrie Hedvigu): Čo je to za dievčisko?

LAŠINKOVICKÝ: Moja dcéra… Zľutuj sa nad nami aspoň ty, pane. Zdáš sa byť poriadnejší ako títo lotri, čo sa na mňa tak vyrútili, peniaze mi vzali a sem ma dovliekli, bili a skoro zo mňa dušu vytriasli. Pane, maj zľutovanie nad nešťastným otcom, ktorého žena doma od žiaľu zamdlieva a v bolestiach každý okamžik mojej neprítomnosti musí pretrpieť.

RAFAEL: Bedár ničomný, čo ma po tvojej žene. Keď fiká, nech fiká dakde v kúte pod perinou. Ženy ma nezaujímajú, a ty si v dobrých rukách.

LAŠINKOVICKÝ: Spomeňte si, ako vás doma túžobne očakávajú. A možno za vami manželka…

RAFAEL (rozosmeje sa): Ešte to by mi chýbalo. To by bol zo mňa taký ufňukanec, ako si teraz ty… s babským srdcom. Neviem nič o ženách, ani o ženských slzách. Ale jedno mi je známe — že chytro vysychajú. Ktovie, či aj tá tvoja v tvojej neprítomnosti za druhými nepozerá.

HEDVIGA (opovržlivo pozrie na Rafaela): Neproste sa mu, drahý otec. Nie je hoden toho, aby ste sa pred ním korili.

RAFAEL: Čo za lastovička tu šteboce? Moja milá hrdinská nevestička, ktože teba takým rečiam naučil? Či vieš, že si v mojej moci? Tušíš, aká je tá moc?

HEDVIGA: Vnútorný hlas mi našepkáva tieto slová, ktorému sa hnusia podliaci a opovrhuje lotrami zbojníckymi. Dobre ja viem, v čej moci sa nachádzam. Nenazdaj sa, že v tvojej, trebárs sa ti z očí hrôza valí. Sme v moci Najvyššieho, pred ktorým raz aj ty budeš stáť a zodpovedať sa za svoje pekelné skutky.

RAFAEL (zasmeje sa): Som s tebou spokojný, moja hrdinská amazonka! Tuším ťa páter naučil takto vravieť, alebo ti to niekde v kláštore pošepkali. Ukáž, čo dokážeš. Požiadaj anjelov, aby teba i otca vyslobodili z mojej moci, a ja uverím tvojim rečiam a budem, ťa vzývať ako sväticu…

HEDVIGA: Nepotrebujem, aby ma vzývali tvoje hriešne ústa. Ale keby to bola vôľa Najvyššieho, ľahko by sa splnili slová, ktorým sa ty vysmievaš.

LAŠINKOVICKÝ: Nechaj to, dcéra moja. Tigra neskrotíš, a čím viac ho budeš pohládzať, tým väčšmi ho rozpajedíš.

RAFAEL: Poviažte toho plesnivého starca, aby zbytočne netáral.

(Zbrojnoši zväzujú Lašínkovického. Hedviga vytrhne jednému z nich meč z ruky, bráni otca.)

HEDVIGA: Kto sa opováži siahnuť na môjho otca, bude synom smrti. Vy lotri, raz budete sa svoje prečiny platiť.

(Dvoch zbrojnošov raní, dvoch usmrtí, ostatní ustupujú.)

RAFAEL (rozosmeje sa): Ste mi to vy za chlapov, keď pred ženou ustupujete. Hanba takým mužom. Slabá dievka vás vystraší. Celý zámok sa vám vysmeje. Rezkejšie sa obracajte.

(Zbrojnoši zviažu Lašinkovického, Hedvige vytrhnú meč.)

No, tak sa to svedčí na chlapov. On má už toho dosť, nechajte ho tu. Ale túto krásnu odporkyňu odvedieme na zámok.

(Zoslabnutá Hedviga sa ďalej nemôže brániť, zoberú ju medzi seba.)

RAFAEL: Či si už skrotla, pekná amazonka? Či nie si v mojej moci? Nedočkala si sa ochrany.

HEDVIGA: Kiež príde…

RAFAEL: Kamže leteli tvoje vzdychy, prepelička? Nože prezraď. Či k milému, čo ťa doma túžobne očakáva? Nemal by dlho čakať, radšej na podhradský zámok nech sa vyberie. Ale ak mu je život milý, ani to mu neradím, lebo ktohovie, či ho domov neponesú.

(Priblíži sa k Hedvige, vystrie k nej ruku, ona ju odstrčí.)

Nože no, veď my si privykneme jeden na druhého.

(Zase k nej vystrie ruku, ona na neho vrhne zlý pohľad.)

Nieže tak! Či ma chceš prebodnúť svojím pohľadom?

HEDVIGA: Túžim po tom, mordár môjho otca.

RAFAEL: Tvoj otec spí v chládočku pod dubom… A je mu tam dobre. Nože pozri na mňa krajšie.

HEDVIGA: Kiež by ťa hromová guľa z nôh zrazila, ničomník.

RAFAEL: Z jasného neba hromy neudierajú.

(So smiechom odíde. Ostatní odchádzajú s ním.)

LAŠINKOVICKÝ (osamote): Už ich niet, nepočuť ich rúhavé hlasy. A dcéra moja je v tých lotrovských rukách! Ach, niet môjho dieťaťa… A ja som taký slabý, opustený… ani hlavu zdvihnúť nevládzem. Prečo sme radšej obaja nezahynuli? Prečo ma nedobili tí lotri bezcitní, a nechali ma tu pomaly hynúť? Či sa dostanem domov? Ako ma privíta žena? Ako sa pred ňu postavím bez Hedvigy? Dcérenka moja, prečo som ťa musel stratiť? (Chce sa postaviť, ale bránia mu v tom motúzy, ktorými je priviazaný.) Akože sa vyslobodím? Či mi tu prichodí zahynúť? Ja nech zahyniem, ale moja dcéra v najkrajšom rozpuku… To je hrôza, kliatba mojej utrápenej duše. (Obzerá sa okolo seba, zbadá na zemi nôž.) Teda nie je mojím osudom nájsť tu smrť. (Vezme nôž a vyslobodí sa.) Som voľný, ale čo ďalej? Či ma ponesú moje zoslabnuté a doráňané nohy? Či mi budú slúžiť skrvavené údy? V ktorú stranu sa pustiť? Ísť ta, kde mi zbojníci dcéru uniesli? A či domov majú moje kroky zamieriť? Idem, idem za nimi, aby iní vydali najdrahší poklad. Padnem pred nimi na kolená, aby ma prijali miesto dcéry… Ale ja som slabý, nevládny starec, odsotili by ma a daromná by bola všetka moja námaha. Prečo nekoluje v mojich žilách mládenecká krv? Do ostatnej kvapky by som ju vycedil za svoje dieťa. (Po chvíli.) Nuž, ale veď mám syna mocnej päste, ktorý sa vie so šabličkou obracať, vie do cieľa dobre zamieriť, má oddaných kamarátov, z ktorých kypí mládenecká odvaha. To je moja nádej! Azda ešte uvidím svoju dcéru! Len počkajte, zbojníci, veď vás môj syn odučí statočných ľudí prepadávať, po kraji sa túlať a všetko pustošiť… Vrátim sa domov, kým nesvitne nová hviezda vyslobodenia mojej drahej dcéry. (Odíde.)

V Sliezsku

Jaroslav na ceste, čo vedie do Uhorska, pri malej hôrke.

JAROSLAV: Nemám nikde pokoja — ani doma, ani medzi ľuďmi. Úzko mi je medzi holými múrmi, akoby sa na mňa rútili. Kde som včera spokojný chodil a tešil sa prírode, tam teraz ani pokoja ani radosti nenachádzam. Tak je všade pusto, tak otupno, akoby nikde človiečika nebolo — a to len jedna duša opustila tieto končiny. Či ona všetku radosť, všetku útechu so sebou odniesla? Ani v raji sa mi byť nežiada, iba v jej spoločnosti. Pusto, mŕtvo je bez spanilých očí mojej Hedvigy… Tu, vo voľnom priestranstve, mi je ľahšie, aspoň môžem hľadieť v tie strany, kade odhrkotal povoz, čo mi ju odviezol. Prečo nemám čarodejné oči, aby nemohla uniknúť môjmu pohľadu? Nemožno tú diaľku bystrým pohľadom preniknúť, a predsa sa ľakám, bojím, akoby ju tam malo strašné nešťastie postretnúť.

(Pozrie na hôrku.)

Aké čudné myšlienky mi prichádzajú na um. Oj, hôrka, kedysi si bývala mojím obľúbený miestom, tadiaľto som často osamote blúdieval, kochal sa v kráse prírody. A teraz ako sa ľakám tvojich stromov, tvojich húštin, tvojich tieňov… Ona tiež takými horami putuje. A ktovie, či sa v nich dáki zbojníci neskryli, či ju neprepadnú, či… Hrozná myšlienka…

(Z ľavej strany prichádza Ondrej. Vracia sa z poľovačky)

ONDREJ: Ktože to tu stojí?

JAROSLAV: Tvoja rodina…

ONDREJ: Moja rodina?… Si to nebodaj ty, Jaroslav? A odkedyže sme si my dvaja v rodine?

JAROSLAV: Či Adam nebol aj tvoj pra-pra- a ešte pra-otec?

ONDREJ: Tak je, ako vravíš… Čo tu robíš?… Dáko sa mi nezdáš. Akoby si bol celý vymenený.

JAROSLAV: Vybral som sa v tvojich stopách.

ONDREJ: Ako mám tomu rozumieť? Vyšiel si si na poľovačku?

JAROSLAV: Vyšiel.

ONDREJ. A pušku máš kde, ty táraj?

JAROSLAV: Puškou je môj zrak, čo do diaľky mieri a vzdychy nábojmi.

ONDREJ: Veľa zajacov domov nedonesieš, ak budeš strieľať len očami…

JAROSLAV: Čo robí tvoja sestra Hedviga?

ONDREJ: Či nevieš, že odišla?

JAROSLAV: Odišla, a predsa je tu… Ja ja vidím.

ONDREJ: Kde?

JAROSLAV: Moja duša sa na ňu díva.

ONDREJ: Priveľký nepokoj a vidiny sa ťa zmocnili, braček. Vráť sa so mnou domov, čo sa budeš osamote túlať.

JAROSLAV: Choď sám… Mojej duši je samota milá… Môže si slobodne obrazy tvoriť.

ONDREJ: Ak pôjdeš so mnou, bude nám veselšie… Vari sa nebudeš s povetrím zhovárať, so stromami priateliť.

JAROSLAV: Dakedy je lepšie utiekať sa k nim, ako uzatvárať spolok s podvodníkom.

ONDREJ: Nenechám ťa tu samotného. Nemôžem ťa opustiť. Samota iba nepokoj duše posilňuje a tvorivá myseľ v hrozných obrazoch sa tratí.

JAROSLAV: Tie obrazy sú mojím pokrmom.

ONDREJ: Ale ony často nie pokrmom, lež jedom bývajú. Urob mi po vôli a poď so mnou…

JAROSLAV: Budeš mi rozprávať o svojej sestre?

ONDREJ: Ak chceš, budem.

JAROSLAV: A kedy sa vráti?

ONDREJ: Aj keď ti odpoviem, nebudeš spokojný… Naisto by si chcel, aby už bola nazad.

JAROSLAV: Snívalo sa mi, že som sa so šarkanom pasoval, ktorý s dvanástich papúľ oheň chrlil… A v tom ohni som videl Hedvigu…

ONDREJ: To ťa iba tvoja obrazotvornosť znepokojuje. Poďme!

JAROSLAV: Poďme teda… A ty rozprávaj…

(Odídu.)

Na Považí

Najkrajšia komnata na podhradskom zámku. Užialená Hedviga sedí na leňoške s podopretou hlavou, Rafael neďaleko nej na stoličke.

RAFAEL: Vyjasniže tvár, pekná amazonka, nermúť sa nad svojím osudom. Nebudem s tebou ako s otrokyňou zaobchádzať, ale budeš žiť ani pani tohto zámku. Najkrajšia komnata bude tvojím príbytkom, a čo ti len srdce zažiada, všetko budeš mať. Len pohliadni už konečne milostným okom na mňa, švárna dievčina. Či vidíš, ako ubúda pri tebe z mojej drsnosti? Lež stále ti slzy ihrajú v pekných očiach, stále sa ti čielko mračí a líčka blednú. Jeden úsmev tvojich úst, jeden láskavý pohľad tvojich očí by ma urobili najšťastnejším zo smrteľníkov… A ty len mlčíš… Povedz, duša moja, po čom túži tvoje srdce, v čom nájdeš radosť? Chceš spoločnice, s ktorými by si sa zabávala? Tie môžeš mať. Vyberú najkrajšie dievčatá z celého Považia! Či rada poľuješ ako hrdinská amazonka? Oj, milerád sa vyberiem s tebou… či na divých kancov, či na medveďov do našich hustých, hlbokých lesov. Či počúvaš rada spevy? Dám zavolať najslávnejších pevcov z Talianskej, prídu trubadúri z Francúzska, minnesängri z Nemecka… A možno by ťa potešili piesne pastierov… A ako vedia na fujarách preberať… Ale ja najradšej hlas rohu a trúby počúvam… Ak sa rada prizeráš na rytierske hry, stačí len slovko a sám schytím brnenie a budem bojovať s rytiermi na život a na smrť. (Po chvíli.) Vari sa od teba nedočkám odpovede? Či ti zamreli slová na jazyku? Či k tebe nedoľahnú moje slová?

HEDVIGA (vzdychne): Ach!

RAFEAL: Či len vzdychať budeš? Za čím banuješ? Či by ti niekto druhý bol viac k službám ako ja? Vedz, že som pánom Považia a každý sa mi korí.

HEDVIGA: Tebe sa koriť? (Opovržlivo.) Pred tvojou zbojníckou ukrutnosťou sa koria, ale nie pred tvojou osobou. Daj najbiednejšiemu zo svojich otrokov nôž do ruky a presvedč sa, či by ťa ním najradšej neprebodol.

RAFAEL: Zase cítiš voči mne len nenávisť, nevesta moja. (Pritúli sa k Hedvige, tá na neho vrhne zlý pohľad.)

HEDVIGA: Ja tvojou nevestou?! Bodaj ti hneď navrel pľuzgier na jazyku za také poburujúce reči! Ja by som sa mala stať nevestou vodcu zbojníkov?!… Môžeš ma uvrhnúť do najstrašnejšieho najhlbšieho žalára… so žabami a jaštericami, v ktorom nevinní ľudia smrteľné vzdychy vydávajú, môžeš ma moriť hladom a smädom, ak sa ti zapáči, moje mäso kliešťami trhať, môžeš pichať ihlami a na železnej stolici ma opekať, no tvojou nevestou sa nikdy nestanem… Nikdy nepodám svoju ruku oplanovi. Nikdy sa nedočkáš v tomto väzení odo mňa pekného pohľadu… Budem ťa nenávidieť za to, že si mi otca zo sveta zniesol.

RAFAEL: Dosť rečí, čo sa tak odvážne sypú z tvojich úst! Nie všetko je pravdou, čo dievčina v hneve povie. Časom sa tvoje zmýšľanie o mne zmení. A z tvojich spanilých úst nie uštipačné, lež láskavé a sladké slová budú plynúť. Nemám pravdu, milá?

HEDVIGA: Hľadaj si milú medzi otrokyňami, ktoré sa koria tvojej vôli, ktoré ťa za svojho pána uznávajú. Odo mňa čakaj len strašnú nenávisť a pomstu.

RAFAEL: Ak to takto pôjde aj ďalej, naostatok takým rečiam privyknem a milé mi budú z tvojich úst. Len hovor, hovor! Vrúcne túžim po tvojich slovách.

HEDVIGA: Rád počúvaš nenávistné a rozhorčené slová zúfalej dievčiny? Teší ťa jej bôľ? Vedz, že iba diabol sa z nešťastia iného teší… pri mukách druhého má radosť na tvári. Milé sú ti moje slová kliatby a zúfalstva? Viem, že ti dopichajú srdce ako ostré bodáky… ako hady budú sipieť okolo tvojho ucha… nezažmúriš oka bez hrozných snov… Budeš počúvať stonania tých, ktorých si trápil a mučil, ich krv prelial. Či ťa v snoch bledá, skrvavená tvár môjho otca neprenasleduje? Či máš pokojný spánok?

RAFAEL (tvár sa mu zamračí): Povedz, či chceš ešte dlho viesť také reči… Priveľa si dovoľuješ. Aby si nebanovala…

HEDVIGA: Teraz počúvaj!… Ak sú ti milé moje reči, keď nachádzaš zaľúbenie v slovách úbohej dievčiny, vedz, že ja som bič za previnenia, ktorých si sa dopustil na nevinných.

RAFAEL: Vravím, aby si prestala! Pamätaj, že si na mojom zámku, v mojej moci. Ak sa mi zažiada, zaraz budeš otrokyňou v mojom príbytku.

HEDVIGA: Teda sa ti zunovalo vyratúvanie tvojich hrdinských skutkov, ktorými si dosiahol slávu? Prieči sa ti hľadieť na tie zomierajúce ľudské tiene? Preto sa mi vyhrážaš… lebo ti to pripomínam. Ale ja sa tvojich hrozieb nezľaknem, darmo ma chceš umlčať. Kedykoľvek sa ku mne priblížiš, zakaždým ťa takýmito rečami budem vítať. Kedykoľvek ma navštíviš, vždy sa u mňa dočkáš takej zábavky. Či si na ne privykneš? Či v nich nájde potechu tvoja duša? Či sa zmieriš s mojou pomstou?

RAFAEL (zúrivo behá po izbe): Nenazdaj sa, že si už paňou zámku a že všetko pokorne pretrpím. Sám sebe sa čudujem, že som ťa skôr neumlčal. Ale ver mi, že odteraz budem horší a prísnejší, ako si ma doposiaľ poznala. Za to, že som bol k tebe vľúdny, som sa dočkal takejto odmeny? Tentoraz ti ešte odpúšťam. Ale pripomínam ti, aby si uvážila, čo povieš. Uvedom si svoje položenie. A nezneužívaj moju trpezlivosť, lebo spoznáš, čoho som schopný. (Nahnevaný odíde.)

HEDVIGA (osamote): Opovrhnutiahodný otrok náruživosti, čo už ty proti mne zmôžeš? Čo znamená tvoja moc? Že sa pred tebou slabosi koria? Že lotrom môžeš vydávať rozkazy? Ja sa jej neľakám. A vraj slabá žena. Slabá je, keď nepocíti v sebe tajnú iskru božskosti, ale mocná je, keď ju tá iskra rozžiari. Vtedy proti nej nič nezmôže nijaký zlosyn. Dotkla som sa jeho citlivej struny. Uhádla som, kde možno bodnúť skamenené srdce. Precitol a jeho svedomie sa mocne začína ozývať. Vďaka za silu a vytrvalosť, ktorých sa mi dostalo. Kiež ma nikdy neopustia… Ale otec, otec… (Z oka jej vypadne slza.) … akože mi pochodil! Žije mi ešte, alebo ho už ukrýva hrob? Och, prečo si nepočúvol moje tušenia, prečo si nedal na varovanie svojej dcéry? Radšej som mala zahynúť s tebou, ako sa trápiť v tomto väzení. Ach, prečo som neostala pri tebe… bola by som ťa opatrovala, rany obviazala, slovami utešovala… Či som naozaj taká opustená a niet už pre mňa nijakej nádeje? Oj, vynára, sa mi krasolíca moja nádej. Nedopustí, aby ma zahubili tí lotri. Mocné je rameno môjho milého, priletí on ku mne a vyslobodí zajatú holubičku z väzenia. Vyslobodí? Ale ako sa dozvie, kde som? Veď by on priletel a vyviedol by ma na slobodu… Lež ak môj úbohý otec zahynul, kto mu dá znamenie, kto mu pošepne o mojom zajatí, kto mu povie, aby si osedlal koníčka, naostril šabličku a vyviedol z ťažkého väzenia svoju holubičku? (Odíde.)

V Sliezsku

Utrápený Lašinkovický vchádza do dvora svojho domu. Zastane so založenými rukami.

LAŠINKOVICKÝ: Akoby som mal centy na nohách, sotva ma nesú. Taký trpký je môj návrat. Nikdy, nikdy som ešte v takých mukách nestál pred vlastným domom! Srdce mi čoraz silnejšie bije a na celom tele sa trasiem… Stojím pred dverami, lež či ich mám svedomie aj otvoriť? Akože prekročiť prah vlastného domu? Ako oznámiť zajatie jedinej dcéry? Čo mi povie žena? Och, ja nešťastný! Hrozné trápenie ma postretlo. Kiež ma sily načisto neopustia v tejto chvíli. Dcéra v zajatí a žena umorená žiaľom. Nech sa stane, čo sa má stať. (Utrie si tvár ručníčkom.) Vytraťte sa slzy, z môjho užialeného oka, preč, zármutok, z mojej bledej tváre, na mramor nech sa premení na chvíľu otcovské srdce. (S vyjasnenejšou tvárou chce otvoriť dvere práve vo chvíli, keď sa v nich zjaví Lašinkovická.)

LAŠINKOVICKÁ: Vitaj, muž môj vitaj! (Padne mu do náručia.) Priskoro sa domov vraciaš. Stalo sa niečo? Kde je Hedviga? Či nás chceš prekvapiť, a preto prichádzaš skôr? (Chytí ho za ruku, zbadá, že je krvavá, šaty ošarpané a v tvári má bôľ.) Muž môj premilený, čo sa ti prihodilo? Kto ťa skrvavil, prečo si taký užialený? Ó, beda mi, prebeda! Kam si podel Hedvigu, moje potešenie, kam, hovor!

LAŠINKOVICKÝ (vzdychne si): Postupne odpoviem na všetky tvoje otázky duša moja.

LAŠINKOVICKÁ: Hovor lebo mi srdce od žiaľu pukne! Čo sa vám prihodilo?

LAŠINKOVICKÝ: Šťastlivo sme prišli až k samým hraniciam Uhorska. Lež ako sme cez husté hory prechádzali a k Jablunovskému priesmyku sa blížili, z húštiny sa na nás vyrútilo niekoľko chlapov. Pristavili nás… Ach! (Stíchne.)

LAŠINKOVICKÁ: Dopovedz, lebo ma netrpezlivosť ako žeravé uhlie páli.

LAŠINKOVICKÝ: Pýtali peniaze. Tie sme dali, lebo proti takej presile by sme aj tak nič nezmohli. Ale iba s peniazmi sa neuspokojili. Strhli ma z voza, vzali medzi seba a vliekli ma ešte do väčšej húštiny. Hedviga sa pustila za mnou, zalamovala rukami, prosila, ale darmo.

LAŠINKOVICKÁ: Čo bolo ďalej s Hedvigou?

LAŠINKOVICKÝ: Dovliekli ma až pred samého hajtmana. A nebol ním nik iný, ako ten strašný Rafael z Podmanína.

LAŠINKOVICKÁ: Ó, ja nešťastná matka!

LAŠINKOVICKÝ: Strach bol na neho pozrieť. Spod čierneho obočia sťa spod čiernych mrakov mu ohnivé strely lietali… jeho hlas bol ako hrmenie temného hromu a strašné bradisko sa mu až k pásu ťahalo. Príkázal, aby ma zviazali. Keď to začula Hedviga, vytrhla jednému zo zbojníkov z rúk šabľu, rúbala a sekala o dušu. Štyria padli pod jej mečom, ale aj tak bola márna jej snaha. Predsa ma len poviazali a polomŕtveho nechali ležať pod mocným dubom.

LAŠINKOVICKÁ: A Hedvigu… ach!

LAŠINKOVICKÝ: Vytrhli jej z rúk šabľu, a potom ju vzali medzi seba…

LAŠINKOVICKÁ: Odvliekli ju do svojho lotrovského hniezda?… Chceš to predo mnou utajiť? (Zamdlieva.) Dcéra moja… dieťa moje!

LAŠINKOVICKÝ (kričí): Vody! Vody, chytro! (Vbehne do domu, po chvíli sa vráti aj so synom. Oblievajú Lašinkovickú vodou, tá po chvíli otvorí oči.)

ONDREJ: Čo sa vám prihodilo? Aké nešťastie vás postretlo? Povedzte, drahý otec, čo zlomilo moju matku?

LAŠINKOVICKÝ: Neskôr ti všetko rozpoviem Teraz nám treba opatriť matku. Poď, odnesieme ju do izby.

(Chytia Lašinkovickú pod pazuchy a odvedú ju do izby.)

Opona