ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S kým idete, majstri kultúry? ^[2]

Slovenská literatúra a umenie od svojho vzniku vždy boli svedkom veľkého národného a sociálneho zápasu, ktorý slovenský ľud viedol proti utlačovateľom. Slovenská literatúra je po tejto stránke azda najbohatšia. Spomeňme si na ktorúkoľvek postavu slovenských literárnych dejín a u každého spisovateľa nájdeme na prvom mieste veľké porozumenie pre sociálny a národný odboj, ktorý vedie slovenský ľud už dve storočia. Motív sociálneho a národného odboja nedatuje sa len od čias rozkvetu umelej literatúry, ale korení hlboko v ľudovej poézii slovenskej, ktorá z tejto stránky dlho ovplyvňovala i umelú básnickú a výtvarnú tvorbu. Veľký okruh zbojníckych a jánošíkovských piesní bol výrazom toho, že slovenský ľud od čias feudalizmu poznal jarmo násilníkov a utlačovateľov. Životy a diela našich starších i novších básnikov, spisovateľov a umelcov nám jasne naznačujú, že formy duchovného a hmotného útlaku boli opakované znova a znova v rozličných podobách. Kollárovský hlas a túžby po ľudskom spolunažívaní všetkých národov zatlačoval viedenský absolutizmus, národné a sociálne idey štúrovcov kántrili maďarskí zemepáni a Vajanského uvedomelý protest proti násilnej maďarizácii priviedol smelého národného bojovníka do maďarských väzníc.

Nanovo opakovala sa história duchovného útlaku i v posledných piatich rokoch, ktoré sme prežili. Tisovská vláda ani jedného dňa nezabudla kričať do sveta, že máme štát, a teda vraj všetky predpoklady pre sociálny, národný a duchovný rozvoj. V skutočnosti však to bolo opačne. Tisovská vláda pod baldachýnom falošnej štátnosti otravovala slovenský ľud a slovenskú inteligenciu totalistickou o nacistickou ideológiou germánskou a na rozkaz Berlína ju pristrihovali slovenskému ľudu machovci, gašparovci a mečiarovci. Machovskí kupčíci išli tak ďaleko, že za chrbtom slovenského ľudu odvažovali si tvrdiť, že slovenský ľud nepatrí do rodiny slovanských národov. Na rozširovanie veľkohubej goebbelsovskej propagandy bolo v Bratislave založené nakladateľstvo „Čas“, ktoré malo jediný cieľ zavádzať slovenský ľud. Toto nemčúrske nakladateľstvo pomocou gardistov nanucovalo slovenským ľuďom nacistickú literatúru. Osvetové odbočky pri okresných úradoch miesto toho, aby šírili medzí ľudom myšlienky slovenských duchovných tvorcov, rozširovali pod dozorom gardistov nacistické štváčske traktáty.

Väčšina slovenských spisovateľov a umelcov predsa nepodľahla berlínskym otročiteľom ducha a slobodného ľudského prejavu. Za hranicami, najmä v Sovietskom sväze, niekoľko ráz konštatovali, že sa glajchšaltovanie slovenskej duchovnej tvorby hitlerovským nohsledom na Slovensku nevydarilo. Napriek teroru sa v niekoľkých literárnych časopisoch z času na čas ozýval slobodný prejav a výkrik proti novodobým otrokárom a diktátorom. Bolo azda i dobre, že duševne nízke a úbohé kreatúry nevedeli často pochopiť skrytý zmysel hlasov po slobode. V Gardistovi, famóznom machovskom žurnáli,^[3] viac ráz sa pokúsili útočiť proti slovenským spisovateľom a umelcom, no ich poľovačky nikdy sa nevydarili. Slovenská pracujúca inteligencia bola vždy na strane tých, ktorí túžili po pravde a slobode. V päťročnom duchovnom zápase vystriedalo niekoľko Machom zverbovaných štváčov svoje miesto, ale ani jednému sa nepodarilo uskutočniť povestný glajchšaltérsky program, vyhlásený v Tatranskej Lomnici^[4] (na konferencii slovenských kultúrnych pracovníkov, ktorú zvolal Úrad propagandy a ktorá sa konala v Tatranskej Lomnici 31. augusta 1940), ktorým podľa nemeckých vzorov chceli znivelizovať slovenskú literárnu a umeleckú tvorbu na nízky tendenčný gýč. Pseudoumelecké skupiny gardistické odvažovali sa vyhlásiť za slovenské umenie natieračské zlátaniny Križanove a Droppove. Jeden z nich vyznamenal sa dokonca tým, že plagizoval starých renesančných majstrov.^[5] Najčernejším biľagom tohto nástupu nacistických lotrov je päťročné šafárenie literárnych führerov v Matici slovenskej. Starý slovenský kultúrny spolok premenili podľa svojej chuti a pre svoj zisk. Stovky slovenských inteligentov húfne prestali odoberať Slovenské pohľady, keď videli, že na stránkach tradičného literárneho časopisu nový vládca Mečiar sústavne uverejňoval totalistické teórie novopečených ideológov. Hierarchia umeleckých hodnôt v rukách slovenských hitlerčíkov sa úplne preskupovala, ale v základe sa im to nevydarilo.^[6] Podobne ako nemeckí ideológovia nacizmu hľadali duchovnú oporu v Nietzschem, aj ich slovenskí napodobňovatelia podľa tohto receptu chceli urobiť zo starých slovenských spisovateľov nacistických štváčov a násilne ich uviesť do súvislosti so šovinistickými a rasistickými bludmi. Príslušný cirkus^[7] vykonali s básnickým odkazom veľkého revolučného a sociálneho básnika Janka Kráľa, ktorého chceli porovnávať s gardistickými pisálkami. Táto odporná hra sa nevydarila. Slovenský inteligent i naďalej chápal a dobre vedel, že Kráľov mohutný básnický génius hlásal voľnosť a bratstvo národov.

Napriek zúreniu nacistických zapredancov slovenskí spisovatelia a umelci väčšinou ostali verní myšlienkam a ideám európskej humanity a všenárodnému socializmu.^[8] Ak dosiaľ ich volanie po spravodlivosti nemohlo byť zreteľne vypočuté, očakávame teraz, že sa tak stane. Z úst slovenského vojaka a slovenského partizána zaznievajú bojové piesne Bottove, Kráľove, Vajanského, Jesenského i Rázusove a iste budú zaznievať i piesne našich súčasných básnikov. Nadišla chvíľa, keď v boji i v tvorbe podajú si všetci ruku.

(1944)

Význam umenia pre jednotlivca a spoločnosť ^[9]

Ako stručný úvod k nasledujúcim recitáciám a hudobným číslam chcel by som vám povedať niekoľko slov o význame umenia pre človeka a pre spoločnosť. Hneď na začiatku chcel by som poukázať, že umenie má veľký význam pre jednotlivca a spoločnosť. V starých spoločenských zriadeniach právo na umenie vlastnili len vyššie postavené spoločenské triedy, no postupne každá novoprichádzajúca spoločenská vrstva, zvlášť vtedy, keď dosiahla svoje uplatnenie v národe, začala si vo svojom prostredí vytvárať umenie, ktoré vyjadrovalo jej životné, morálne a sociálne ideály. Obyčajne sa hovorieva, že umenie vyjadruje túžbu po kráse. Pravda, tento názor iste nedostatočne vystihuje hodnotu umenia pre človeka, pretože túžba po kráse je podmienená i okolnosťami, ktoré určujú poslanie človeka v spoločnosti. Práve s ohľadom na túto podmienenosť chceme poukázať, že predstava krásy nie je pomyselný zjav, abstraktný a vzdialený obraz, ale istá skutočnosť, ktorú treba konkrétne vyznačiť. Tak ako jestvuje spoločnnsť na istom stupni vývinu, podobne i umenie prekonáva isté vývinové fázy. S veľkým záujmom prizeráme sa maliarskym dielam v obrazárňach starých majstrov, neraz nás upútajú staré antické mýty a eposy, ktoré opisujú životnú borbu starých národov, no tento náš obdiv nie je úplný a niečo v ňom chýba. Pri všetkej úcte k starým umeleckým dielam vtíska sa nám do pamäti predstava niečoho minulého a trochu i mŕtveho. A je to pravda, lebo keď prežívame hrdinské činy, zápasy a žertvu ľudí, žijúcich v iných spoločenských a hospodárskych pomeroch, chýba spoločenské puto medzi týmito postavami minulosti a naším súčasným životom. Toto sú teda príčiny, prečo veľké umelecké diela minulých vekov nie celkom adekvátne formujú a dotvárajú náš duchovný život, ktorý je základne odlišný.

Náš súčasný život utvárajú podmienky, ktoré sú veľmi odlišné od podmienok, v ktorých sa napríklad žilo v epoche feudalizmu, odlišný je aj od životných podmienok, aké udávala epocha meštianstva a liberalizmu, a ďalej: každá táto epocha dávala osobitnú črtu umeniu, ktoré sa v tom čase zrodilo. Najprimeranejší a najadekvátnejší obraz nášho života, našich túžob a našej práce podáva umenie, ktoré vyrastá z dneška a ktoré vytvárajú umelci, básnici, spisovatelia, divadelníci a skladatelia žijúci v našej dobe a v našom veku.

Pri tejto príležitosti chcel by som uprieť vašu pozornosť na súčasné živé umenie, ktoré sa rodilo a rodí v hlavách našich umelcov. Na prvý pohľad sa vám zdá, že toto súčasné umenie je cudzejšie vašej mysli ako staré umelecké diela. Podľa objektívnych poznatkov je to však iba zdanlivá prekážka, pretože doteraz prístup k umeniu, myslíme, hlavne k umeniu súčasnému, bol zatarasený bariérou sociálnych a spoločenských rozdielov. Len nedávno za minulého režimu boli sme svedkami, že umenie nemalo voľnú cestu ku všetkým ľudom. Dnes sa tvoria lepšie základy demokratického zriadenia, táto umelá hradba medzi súčasnými tvoriacimi umelcami a spoločnosťou sa bude postupne preklenovať. Ak naši umelci tušili príchod lepších časov, a máme o tom nesmierne mnoho dokladov z tvorby z posledných rokov, tak môžeme tu smelo povedať, že dnes sme na ceste, kde sa zväzok medzi umelcom a vnímajúcim publikom ešte väčšmi utuží. Otvorene poviem, že v súčasných dielach našich umelcov boli v naznačenom smere dosiaľ len náznaky. Pravda, tieto náznaky s pribúdajúcim časom a s touto sociálnou premenou, v ktorej sa črtajú ľudskejšie životné podmienky, dostanú reálnejšiu podobu. Právo na prácu a zaistený život jednotlivca a všetkých pracujúcich ľudí prináša so sebou i právo na krásu, konkrétne na umenie. Dnes stojíme na prahu časov, v ktorých umenie stane sa neoddeliteľnou súčasťou života každého človeka. Na jednej strane zdôraznil náš štát význam umeleckej tvorby pre všetkých bez rozdielu a na druhej strane toto vyznačenie umenia ako dôležitej súčasti pre utváranie charakteru človeka bude mať ďalekosiahly význam preto, že umenie ešte precítenejšie bude vystihovať životné usilovanie nás všetkých.

Na okraj nášho programu

Mladšia generácia za bývalého režimu nastupovala k tvorivej práci za veľmi nepriaznivých pomerov pre kultúru. Keď porovnávame situáciu staršej generácie, ktorá sa začlenila do kultúrneho života Slovenska po prvej svetovej vojne, so situáciou našej generácie, vidíme veľké rozdiely. Naša generácia už na začiatku dostavala sa do zápasu so spiatočníckymi prúdmi, ktoré postupne boli zradikalizované vlnou nemeckého fašizmu. Nové náhľady na umeleckú tvorbu, ako aj na jej poslanie v spoločnosti stretali sa v ostrých protivách s vládnucim režimom, ktorý násilne ovládal spoločenskú základňu národa. Zápas za slobodný umelecký prejav a za sociálny a kultúrny pokrok je neoddeliteľnou časťou celého umeleckého snaženia tejto generácie a je tiež záväzkom pre dnešok. Dnes, keď pozeráme na úsek vykonanej práce, osobitne treba poukázať, že táto činnosť v perspektíve súčasného umeleckého usilovania je dôležitou životnou skúsenosťou pri vytváraní kultúrnych hodnôt. Aj keď pod všeobecným tlakom bývalého režimu táto tvorba mala torzovitú povahu, predsa zostáva solídnym základom pre ďalšiu cestu. Rad básnických zbierok, tri literárnoumelecké sborníky,^[10] niekoľko priebojných umeleckých výstav, niekoľko štúdií a pozoruhodné publikácie s vysokou vedeckou erudíciou sú jasným dôkazom toho, že mladšia generácia významne zasiahla do kultúrneho života Slovenska.

Pravda, ozajstný rozvoj umelecký nedosiahol ten stupeň, aký sa mohol očakávať za priaznivejších kultúrnych a politických podmienok. Bývalý režim už na začiatku druhej svetovej vojny zakázal vydávanie literárneho mesačníka Nové slovo,^[11] ktorého prvé číslo bolo zhabané políciou v Trnave. Všade tam, kde sa mladí umelci otvorene dívali na súčasný život, kde odhaľovali neľudskú tvár fašizmu, zasahovali ľudácke živly. Ako osobitný príklad nenávisti k národnej kultúre spomenieme cenzurovanie úvodnej pasáže z ľudovej rozprávky Slncový kôň,^[12] v ktorej vetu: „Bola raz jedna krajina, smutná ako hrob, temná ako noc, lebo do nej slnce božie nikdy nezasvietilo“ pokladala cenzúra za útok proti takzvanému slovenskému štátu. Zastretý boj viedol sa básnickým výrazom, výtvarným náznakom a tiež aktualizovaním starých básnických diel, z ktorých vyžarovali jasné a oslobodzujúce myšlienky.

Na tomto odkaze začíname i vydávanie literárnoumeleckého dvojmesačníka Umenie,^[13] orgánu Umeleckej besedy slovenskej. V nových, slobodných pomeroch národných a politických chceme vytvoriť z časopisu tribúnu mladej slovenskej umeleckej generácie. S rovnakou pozornosťou budeme sledovať vnútorné problémy umenia, ako aj veľmi aktuálne vzťahy spoločnosti k umeniu a opačne. Vec sprístupňovania umeleckých produktov širokým vrstvám ľudu pokladáme za jednu z najdôležitejších úloh a budeme sa ňou zapodievať v celej jej šírke. Časopis Umenie bude predovšetkým sledovať domácu umeleckú tvorbu a objasňovať pokrokové hľadisko a pritom chce tiež zoznamovať so zdravými a tvorivými prúdmi svetového umenia.

(1947)

Ľudové základy slovenskej literatúry

Keď chceme porozumieť súčasnej situácii slovenskej poézie a prózy, jej hlavným myšlienkovým a tematickým prvkom, bude treba, aby sme si osvetlili základné vývinové tendencie našej literatúry, ako ony vyrastali zo sociálnych, národných u iných daností slovenského národa. Konkrétny obsah a zamierenie slovenská literatúra dostáva až v prvej polovici XIX. storočia vystúpením básnickej družiny štúrovskej.^[14] Štúrovská družina bola generačná skupina spisovateľov, básnikov, novinárov a politikov, ktorí v zmysle vtedajších umeleckých a politických prúdov, vychádzajúcich zo Západu, začali na Slovensku tvoriť literatúru prístupnú a zrozumiteľnú ľudu a zároveň obsahove ju preorientúvať v tom smere, aby tlmočila nový program, ktorý si vytýčila táto generácia.

Literatúra štúrovcov po prvý raz objavuje sa na Slovensku ako literatúra s typickými znakmi ľudovými a so zreteľným zamierením na stredné meštianske vrstvy, ktoré boli jej historickými nositeľmi. Medzi významné podujatia štúrovskej generácie patrilo zvlášť uzákonenie spisovnej slovenskej reči, pre ktorú ako základ prevzali štúrovci nárečie stredoslovenských okresov. Hlavným iniciátorom tohto oživotvorujúceho procesu bol Ľudovít Štúr, ktorý vo svojich politických článkoch na stránkach Slovenských národných novín prvý raz v dejinách slovenského národa našiel k nemu správny postoj a tiež konkrétne naznačil, ako ho pozdvihnúť z materiálnej a duchovnej poroby. Štúrovo politické a životné stanovisko k denným potrebám a k zásadným otázkam, týkajúcim sa položenia širokých vrstiev, prýštilo z jeho uvedomelého demokratizmu a nebojácnosti prinášať nové hľadiská do tých úsekov života, v ktorých feudálne prežitky stávali sa prekážkou ďalšieho zdravého rozvoja. Nastúpenie nových síl do spoločenského ústrojenstva slovenského ľudu netrvalo však dlho, pretože po národnom povstaní v r. 1848/49 a zvlášť po rakúsko-uhorskom vyrovnaní začala sa v Rakúsko-uhorskej monarchii nová vlna absolutizmu a reakcie, a tá udusila všetok národný a sociálny pohyb, ktorý sa tak intenzívne začal rozvíjať za účinkovania štúrovskej družiny. Podlomenie zdravých a pokrokových síl v ľude v polovici minulého storočia určilo pre ďalšie jeho dejiny odlišnú tvárnosť a celkovú národnú podobu. Azda ani jeden slovanský národ v bývalom Uhorsku nezažil v minulom storočí toľký sociálny a národnostný útlak ako práve slovenský ľud.

Práve v krátkej perióde pôsobenia štúrovskej generácie zrodili sa tiež základy slovenskej literatúry, a to zvlášť poézie. Nasledujúce polstoročie XIX. storočia žilo väčšinou z toho odkazu. Štúrovské dedičstvo nebolo potom však okyprované novými silami a novým umeleckým prínosom, pretože pod vplyvom sociálneho a národnostného útlaku vládnucou maďarskou vrstvou všetky prejavy politického a národného života boli potlačované. V literatúre sa poväčšine žilo z toho, čo priniesla štúrovská epocha, pravda, v rozmeroch chudobnejších a menších. Nové impulzy v literatúre objavujú sa až ku koncu storočia, keď do literatúry nastúpila hviezdoslavovská generácia. Hviezdoslavovská generácia nemá ešte v oblasti sociálneho života primeraného partnera — i keď berieme do úvahy rozsiahlu novinársku činnosť Vajanského — lebo politickí reprezentanti tejto epochy dostatočne nepochopili, akým smerom treba viesť hlavný cieľ politického boja a o ktoré sociálne vrstvy sa treba opierať. Príslušníci tejto generácie si neuvedomili do dôsledkov, že jedine ľudové vrstvy stredného sedliactva, remeselníctva a drobného meštianstva sú v tejto epoche jedinou oporou pre uskutočnenie pozitívneho sociálneho a národného programu. Z tých istých príčin tiež Vajanského zámer na podchytenie odnárodnenej šľachty musel vyznieť naprázdno a rovnako aj jeho nacionálny pátos nemal odozvu v širokých ľudových vrstvách. V tomto zmysle pozitívny program až neskoršie vypracúva mladšia generácia hlasistická, ktorá, ovplyvnená politickým realizmom Masarykovým, nastolila reálne úlohy v oblasti sociálnej a národnej. Všeobecne možno povedať, že niektorí členovia hviezdoslavovskej generácie súvisia v otázke sociálnej aj národnej s generáciou hlasistickou, s ktorou sa objavujú v jednom šíku v prvej svetovej vojne a v roku 1918, keď konečne po dlhých storočiach poroby slovenského ľudu vzniká slobodný štát Čechov a Slovákov, Československá republika.

Ťažké podmienky národného a sociálneho života v bývalom Uhorsku, nedostatok vlastných škôl, odcudzovanie všetkých hospodárskych hodnôt a maďarizačná politika do roku 1918, to boli situačné príčiny, že slovenská literatúra dlho nemala všeobecné znaky ostatných európskych literatúr. Slovenská poézia a próza bola bojovným heslom alebo moralistickým ponaučením a posledným oporným bodom, v ktorom sa odrážalo položenie slovenského ľudu. Okyptený politický život, bez práva prejavu normálnymi prostriedkami politického boja, hľadal poslednú možnosť v literatúre. Pritom tieto formy politického boja, prenesené do literárnych časopisov a kalendárov, boli hodne nereálne a povrchné a nemali vôbec taký účinok, aký by sa bol mohol očakávať, keby sa tento boj bol viedol primeranými cestami. Rovnako publicita literárnych časopisov, obmedzená na okruh vzdelancov, zapríčinila, že o aktuálnych otázkach bola informovaná len úzka vrstva národa. Z druhej strany treba však konštatovať, že literatúra, v ktorej sa bezprostredne viedol zápas o existenciu národa, nemohla sa rozvinúť do šírky. Dodnes pociťujeme, že umelecké a druhové rozvinutie nezavŕšilo svoje vývinové stupne a často vidíme, že slovenská literatúra vracia sa k tým epochám, ktoré sa v cudzích literatúrach už dávno ukončili. Zreteľne sa to ukázalo v slovenskej próze a dráme, ktorá sa ešte stále vypracúva.

Prudký rozmach literatúry sa započal až po utvorení prvej ČSR. Sme svedkami, najmä v slovenskej poézii, že od prevratu roku 1918 rapídne stúpa jej rozkvet a že vznikajú u nás hodnotné básnické diela, ktoré sa po umeleckej stránke môžu vyrovnať ktorejkoľvek cudzej poézii. Na pozadí domácej tradície, ktorú reprezentuje na jednom póle štúrovská a folklórna poézia, v modernej slovenskej lyrike objavujú sa diela, ktoré sa vyrovnávajú so všetkým tým, čo sme zameškali. Zemepisné položenie Slovenska v strednej Európe umožňuje, že slovenskí spisovatelia rovnako vedeli reagovať na hodnoty, ktoré prichádzali Z Východu alebo zo Západu. Ukázalo sa to hneď po prvej svetovej vojne a prejavuje sa to aj dnes. Starší básnici, Emil Boleslav Lukáč, Laco Novomeský, Ján Poničan a Ján Smrek, sú práve príslušníci generácie, ktorá tvorila svoje básnické diela v tejto duchovnej zóne. Býva charakteristickou črtou slovenských básnikov, že máloktorý ostáva v rámci izolovaného básnického prejavu. Otázky národného života, jeho položenie a jeho túžby nakoniec vždy sa objavia v nebývalej intenzite v diele každého slovenského básnika. V slovenskej poézii nenájdeme jedinú umeleckú individualitu takej proveniencie, ako je napríklad Stéphane Mallarmé. To neplatí len pre dnešok, ale to isté mohli by sme uvidieť už u slovenských romantikov. Slovenská poézia bola vždy v úzkom kontakte s otázkami, ktoré hýbali slovenskou spoločnosťou. Máme dokonca zaujímavý prípad, že básnické dielo významného štúrovského básnika Janka Kráľa nenašlo celkom živý ohlas vo svojej dobe práve pre tieto zložky, pretože sociálne nástojčivý akcent Kráľovej poézie vo svojej dobe nebol prijateľný. Odvážne výroky a výzvy Kráľove, adresované vtedajšiemu tmárskemu a reakčnému prostrediu, nebolo možno publikovať ani v tých časopisoch, ktoré vydávali príslušníci jeho generácie. Veľká časť básnických rukopisov tohto básnika vyšla len v posledných rokoch. Na základe novoobjavených básnických zlomkov básnické dielo Kráľovo je výnimočne obľúbené a teší sa najväčšiemu záujmu čitateľov.

Aj dnes možno hovoriť, že slovenská poézia v posledných rokoch i pri svojom častom zamierovaní na otázky spracovania básnického výrazu naďalej nesie so sebou tie vlastnosti, ktoré jej dávali svojrázne črty i v minulosti. Zásluhu o obohatenie modernej slovenskej poézie má jednak generácia básnikov, ktorá vstupovala do literatúry po prvej svetovej vojne, a tiež skupina básnikov známych pod menom nadrealisti, ktorí začali vydávať básnické zbierky po roku 1935. Nadrealistická básnická skupina na Slovensku je však základne odlišná od podobných básnických skupín, aké poznáme v iných krajinách. Nadrealistickí básnici už od začiatku sa podstatne odlišovali od krajných extrémnych básnických smerov. Predovšetkým v poézii nepestovali extrémny estetický dogmatizmus, nepridŕžali sa nijakých umele vytvorených poetík, ale tvorili svoje diela s ohľadom na domáce vývinové možnosti a viac sa usilovali priniesť také hodnoty, ktoré dosiaľ v slovenskej literatúre chýbali alebo boli málo vypracované. Najväčšia zásluha nadrealistov je v tom, že v nebývalej miere rozvinuli v slovenskej poézii voľný verš, ktorý predchádzajúce generácie nedostatočne využitkovali. Ďalšou ich zásluhou je tiež skutočnosť, že oživili básnický jazyk novými tematickými a jazykovými prínosmi. V súťažení starého a nového básnického kánonu, vzhľadom na tento významný vývinový zlom, sme dnes svedkami toho, že básnická reč slovenčiny je nezvykle pružná, bohatá a odtieňovaná pre tlmočenie takých myšlienok, ktoré pred 30 — 40 rokmi bolo by bývalo ťažko interpretovať v slovenčine.

Počas poslednej vojny slovenská poézia zostala verná tým ideám a myšlienkam, ktoré hlásal Ján Knllár, štúrovci a všetky predchádzajúce generácie. Nenávisť k zotročovateľom, túžba po voľnom a spravodlivom súžití národov, zmysel pre sociálne pozdvihnutie širokých más ľudu, hľadanie a zaistenie ľudskej dôstojnosti v demokratickej miere a obdiv k pokroku sociálnemu a technickému, to všetko bolo prvoradou vecou slovenskej literatúry. Tieto vlastnosti odrážali sa nielen v poézii, ale v celej slovenskej slovesnosti. Z malého počtu slovenských prozaikov dopracovali sa niektorí ešte pred touto vojnou na ten stupeň, že rad románov bol preložený i do cudzích jazykov. Romány Petra Jilemnického boli preložené ešte pred touto poslednou vojnou do dánčiny a iných svetových rečí.

V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že traja dobrí prozaici, Tido J. Gašpar, Milo Urban a Jozef Cíger Hronský, i keď sa v oblasti umeleckej prózy nespreneverili humanitným demokratickým ideálom slovenskej literatúry, v čase nemeckej nadvlády dali sa do služieb politikov takzvaného slovenského štátu a prispievali do slovenskej quislingovskej tlače. Súčasne treba však konštatovať, že v literárnej tvorbe niet temer diel, ktoré by boli pokazené nacistickou ideológiou.

V niekoľkých riadkoch podávame stručnú charakteristiku niektorých básnikov a ich diel. Emil Boleslav Lukáč patrí medzi básnikov, ktorí po prvej svetovej vojne významne obohatili slovenskú lyriku. Jeho básnické zbierky znamenajú vo vývine slovenského verša významnú epochu. Lukáč už v počiatočnej básnickej tvorbe uvedomele sa staval k problémom básnického jazyka a spracovania básnického diela. V prvých zbierkach používal s obľubou voľný verš („Dunaj a Seina“, „Hymny“), čo ho viedlo k hymnickej výrečnosti, v ktorej „oslava božia splývala s horúcim zmyselným videním zeme“ (Josef Hora). V ďalšom vývine sú charakteristické preňho krátke lyrické básne, ktoré sa vyznačujú myšlienkovou hutnosťou a precíznou dialektikou, prameniacou v kresťanskej antitéze, najčastejšie stelesnenej v protiklade dobra a zla. Posledné Lukáčove zbierky „Bábel“ (1944) a „Stĺp hanby“ vyjadrujú jeho pesimistický názor na človeka a dejiny. Počas nemeckej okupácie uverejňoval básne, v ktorých sa zreteľne dali vyčítať nenávisť a odpor proti politickému diktátu a zotročovaniu človeka. Napriek tejto skutočnosti poézia Lukáčova nevykonala v slovenskej spoločnosti ten žiadúci vplyv, ako sa mohlo očakávať, pretože v tomto prípade nedošlo k potrebnému zjednoteniu básnického a životného činu.

Básnická tvorba Laca Novomeského počtom zbierok je chudobná, zato nie je to prekážkou pre jej populárnosť. Básnik za minulého režimu sa skoro úplne odmlčal. V poslednej zbierke „Svätý za dedinou“ (1939) jasne tušil blížiacu sa tragédiu európskych národov a v niekoľkých veršoch veľmi výstižne vedel situovať položenie slovenského človeka v blížiacej sa pohrome, ktorú rozpútaval nemecký imperializmus.

Básnici Ján Poničan a Ján Smrek patria tiež do plejády starších básnikov, ktorí ani raz nestratili vzťah k základným ideovým prúdom slovenskej literatúry. Posledná zbierka Smrekova „Studňa“ (1946) je zbierkou „priečinkových“ básní, ktoré napísal ako odozvu na rozličné udalosti v tejto vojne. V jednoduchej básnickej forme a v hladkom životnom optimizme prebleskujú v jeho veršoch spomienky na hrôzu a kataklizmu vojny. Dobre vystihol jeho poéziu literárny kritik Milan Pišút, ktorý o ňom napísal, že v „básňach naznačoval atmosféru zúfalstva, mravného rozvratu za kulisami opojenia vínom, hudbou a láskou“.

Medzi básnikov, ktorých poézia dostala presné kontúry až za vojny, patrí Pavol Horov, Ján Kostra a Kazimír Bezek. Zvlášť poézia Kostrova býva označovaná ako most spájajúci staršiu a mladšiu generáciu. Poézia Kostrova vyznačuje sa zmyslovosťou a istou bezprostrednosťou. V básnickej knihe „Ave Eva“ (1943) vytvoril hodnotné dielo, ktoré i napriek svojej nečasovosti ostane významným prejavom svojej doby. Iného typu a zamierenia je básnik Pavol Horov, ktorý patri i napriek svojej osamelosti medzi príslušníkov generácie nadrealistických básnikov. Pavol Horov prvý zužitkoval tvárne prínosy slovenského nadrealizmu. Rezerva, ktorú si vedel uchovať k príslušníkom svojej generácie, v mnohom prispela, že si získal pozornosť u publika a najmä u spisovateľov staršej generácie. Niektoré jeho verše v zbierke „Nióba matka naša“ patria medzi naše najmarkantnejšie prejavy proti vojne a totalizmu.

Najzaujímavejší vývin za posledné roky prekonali nadrealistickí básnici. Tento vývoj je zvlášť zaujímavý preto, že členovia nadrealistickej skupiny už za súmračných rokov 1938 — 39 jasne videli, kam smeruje Európa pod bodákmi nacizmu. Ich poézia sčiastky ostala nepochopiteľná publiku, zato však bola kolbišťom, kde bolo poctivé úsilie o načrtnutie novej tváre a podoby socialistického človeka a novej oslobodenej spoločnosti premyslené najdôslednejšie v slovenskej modernej literatúre. Po perióde zaujímavých experimentov postupne vytvárajú nadrealistickí básnici diela, ktoré prispievajú k pestrosti a rôznorodosti slovenského básnického výrazu. Každý z týchto básnikov je ozajstnou individualitou a tým skôr sa to potvrdí v budúcnosti.^[15] Ich spoločné umelecké východisko a blízka ideová príbuznosť bola pre mnohých pozorovateľov zdanlivou prekážkou, a preto im dlho literárna kritika nechcela priznať, aspoň niektorým, individuálne umelecké črty. Každý z nich má už za sebou viac básnických zbierok. Ako osobitnú a doteraz najprenikavejšiu syntézu staršieho a novšieho básnictva vytvoril Rudolf Fabry v zbierke „Ja je niekto iný“ (1946), ktorá je oceňovaná súčasnou kritikou. Medzi nadrealistickými básnikmi striedavo vynikli skoro všetci príslušníci tejto grupy, už či to bol Július Lenko, Vladimír Reisel, Ján Rak, Štefan Žáry, Ján Brezina alebo Pavol Bunčák. Právom sa očakáva, že táto generácia bude tvoriť aj v iných literárnych druhoch.

V umeleckej próze tohto času prejavovali sa rôzne tendencie. Jedna časť prózy naďalej pridržiava sa koncepcie opisného realizmu, ktorý má v dejinách slovenskej prózy najsilnejšiu tradíciu, a druhá časť prózy hľadá nové spôsoby prozaického spracovania. Tieto nové pokusy v próze sa najzreteľnejšie prejavili najmä v novelistickej tvorbe a v románoch mladšej generácie slovenských prozaikov. Nové tvárne výdobytky, ktoré do súčasne] prózy prinášajú mladší spisovatelia, ako napríklad Dobroslav Chrobák, Margita Figuli, Dominik Tatarka a František Švantner, sleduje literárna kritika a literárna verejnosť s veľkou pozornosťou. Možno očakávať, že nasledujúce obdobie v slovenskej próze zjednotí tieto dva protichodné prúdy a konečne aj v slovenskej próze sa zrodia diela, ktoré ozajstne zachytia spoločenskú a národnú problematiku, ktorú opisný realizmus doteraz adekvátne ešte nezvládol. Práve dvom prozaikom, Petrovi Jilemnickému a Fraňovi Kráľovi, sa to v plnej miere nepodarilo, pretože pri zdôrazňovaní obsahového akcentu pozabudli na kompozičné zložky.^[16]

Dnes pokroková verejnosť s veľkým záujmom očakáva, že slovenskí spisovatelia a básnici napíšu diela, v ktorých bude zachytený veľký sociálny prevrat po vojenskej porážke fašizmu, a hlavne že v umeleckých dielach tematicky spracujú významnú epochu dejín slovenského ľudu Slovenské národné povstanie. Tohto času máme už niekoľko diel s touto tematikou. Je to predovšetkým nový román Petra Jilemnického „Kronika“ (1947), ktorý je prvým hodnotným prínosom do našej literatúry s povstaleckou tematikou. Okrem toho je tu básnická zbierka Andreja Plávku „Ohne na horách“, ktorá v zmysle tradičnej vlasteneckej poézie spracúva túto najnovšiu epochu dejín slovenského ľudu, v ktorej sa opäť podujal náš ľud viesť nerovný boj proti uchvatiteľom národnej a sociálnej slobody. I keď v poézii doteraz ešte nemáme prenikavejšie dielo, prípadne básnickú zbierku, v ktorých by v širšom rámci bolo stvárnené Povstanie, predsa už vyšlo niekoľko básnických úryvkov a básní (Vladimír Reisel, Július Lenko, Ján Rak), ktoré sú zreteľnými náznakmi, že táto slávna epocha našich dejín bude adekvátne umelecky zachytená aj v slovenskej poézii a próze.

Stručný obraz hlavných prúdov v slovenskej poézii a próze je dôkazom, že slovenská literatúra dnes stále prežíva periódu dotvárania druhov, pritom však stále zostáva poľnicou života celého národa, výrazom najlepších národných a ľudských hodnôt a národnej borby o lepší sociálny zajtrajšok.

(1948)

Umenie v službe ľudu

Máloktorý spoločenský jav je takým citlivým rezonátorom života jednotlivca a spoločnosti ako práve umenie. Umenie najlepšie a najobjektívnejšie zachytáva tie chvíľky nášho života, ktoré sa v iných dokumentoch nezračia v takej vernej podobe. Pri určovaní duchovného a sociálneho profilu súčasnej spoločnosti mnoho ráz uvažujeme, ako sme prežili vojnu a ako prežívame dnešnú epochu. Hľadáme svoj ľudskejší obraz — lebo sa nechceme stotožniť so všetkým, čo sa dialo okolo nás často i v bezprostrednej blízkosti. Je to pravé umenie, ozajstné umenie, ktoré nás posilňuje v tom, že jestvuje v dejinách národov pravá tvár človeka a ľudu, smerujúceho k dobru, spravodlivosti a poznaniu.

Ak umenie má mnoho dôležitých úloh a funkcií, ak dejiny estetiky hovoria o tom, že boli prekonané najprotichodnejšie poňatia umeleckého faktu, zostáva nad slnko jasnejšie to, že umenie kreslí podobu ľudu a kolektívov tak, že zároveň podáva najvernejší obraz ich zmýšľania a ich cítenia. Vývin slovenského umenia za posledných desať rokov dial sa na jednej generálnej línii, na línii pokroku a pravdy. Aj keď sa mnoho ráz zdalo, že v umení slovo pravda nemá domovské právo, predsa je tomu tak. Túžba po pravde viedla umelcov, aby svoje diela tvorili tak, a nie inak. Túžba po pravde ich nutkala, aby často robili aj to, čo sudcovia moderného umenia považovali za nezdravý výhonok. Táto umelecká pravda je kompasom v tvorbe skutočne tvorivých umelcov, čo sa podujali na zápas s minulosťou, ktorá žije v hlavách mnohých ľudí neraz ako predsudok, a nie ako výzva k novému, odvážnemu a tvorivému činu.

Keď skúmame ideové a umelecké korene nášho súčasného umenia, dochádzame k názoru, že aj pri svojej mladosti — týka sa to najmä výtvarného umenia — zachovalo svoju kontinuitu v nedávnych rokoch fašistického ideového nátlaku. Slovenské umenie v minulých rokoch nieslo typické znaky minulej doby. No v nijakom prípade nemôžeme hovoriť, že by slovenskí umelci boli slúžili tam, kde by to bolo bývalo v rozpore so skutočnou tvorbou umeleckou. Naša literatúra a výtvarníctvo po sociálnej, politickej stránke — a ten dosah naozaj jestvuje — patrili medzi tie zložky, ktoré uvedomele prispievali k našej veľkej obrode. Pravda, prerod do nových čias, najmä v umení, nedeje sa takými prenikavými krokmi, ako to vidíme v iných úsekoch hospodárskeho a sociálneho života nášho ľudu. Možno však konštatovať, že vývinová krivka slovenského umenia pomaly a bezpečne smeruje k tomu.

Slovenské umenie za takzvaného slovenského štátu ťažko zápasilo s prostredím a s politickou stupiditou, a preto nemohlo priamočiaro uskutočňovať svoj program. Umelci nemohli otvorene formulovať svoj vzťah k nezdravým spoločenským pomerom. Každý smelší umelecký čin vzbudzoval obavy u reakčníkov, že pravdivé umelecké dielo otvára clonu do toho sveta,^[17] ktorý nesmie byť zjavený obecenstvu vo svojej pravdivosti a nesmie byť ukázaný hlavne preto, aby nerušil ľudí z letargie najmä vtedy, keď propaganda mlela už naprázdno a národ sa podujal hľadať za každú cenu pravdu. Ostražitosť ochrancov fašistického režimu nebola však taká veľká, aby zabránila jestvovaniu umenia samého. Vzťahy medzi umelcami a okolitým životom, medzi dielom a skutočnosťou, v ktorej sme žili, sú alfou a omegou pre túto tvorbu. Z celkového zmyslu a rovnako aj z ideových, tematických a umeleckých znakov tejto tvorby sme videli, že smeruje k splneniu svojich úloh. Konečne treba vedieť, že každý nezdravý spoločenský poriadok nechce mať slobodný umelecký prejav, nechce poznať v zrkadle svoju tvár, a namiesto toho chce pozlátkový kontrast.^[18]

Iba nezdravý režim mohol žiadať, aby pravda bola zakrývaná. Takéto meradlá na umenie sa vždy historicky stretnú s opačným výsledkom. Odvaha slovenského ľudu roku 1944 skoncovať s nanúteným sociálnym poriadkom nebola oslabená tým, že niektorí naši umelci tvorili diela z prostredia sociálne deklasovaného, ale skôr treba priznať, že sa účinok spätne prejavil v túžbe ľudu, aby tieto spoločenské produkty minulosti boli odstránené zo skutočného života. Goyovské, rembrandtovské a iné sociálne maliarske štúdie nepomáhali utužovať existujúci stav spoločnosti, ale opačne, prispeli k odhaľovaniu zla, v ktorom žila ľudská spoločnosť, a pomáhali menovať nepriateľa spoločenského pokroku pravým menom.

Keď dnes vysoko oceňujeme tvorivé prínosy slovenskej literatúry a umenia, predovšetkým si uvedomujeme, že naše umenie smelo kráčalo v ústrety pravdivému zobrazovaniu života slovenského ľudu. Skoro tridsaťročnú históriu nášho umenia v ČSR možno priamo nazvať revolučnou. V dielach našich umelcov jasne sa odráža vývinová krivka európskeho umenia, pravda, riešenie umeleckých problémov dialo sa a deje sa s ohľadom na naše potreby a výtvarní umelci svojou tvorbou pozitívne sa včleňujú do sociálnych a hospodárskych zápasov nášho národa. Celkom nové horizonty otvorili sa pre naše umenie februárovým víťazstvom minulého roku, keď československý ľud si zaistil nielen predpoklady pre zvýšenie životnej úrovne povahy hmotnej, ale aj vznikli prirodzené možnosti na spotrebu všetkých kultúrnych hodnôt. Od Februára umenie a kultúra neslúži len potrebám panskej triedy, ale otvára sa jej prístup ta, kde jej bolo najmenej — pracujúcej triede.

Nová epocha prikazuje veľmi významné a zodpovedné úlohy našej literatúre a umeniu v celej šírke ich pôsobnosti. V tomto veľkom budovateľskom úsilí, keď naše národy začínajú si vytvárať základy nového, lepšieho života, keď sa kladú osnovy pre socialistickú spoločnosť, zbavenú vykorisťovania zo strany buržoázie, aj umenie má v tomto procese veľmi dôležité poslanie. Umenie má predovšetkým povinnosť odstraňovať pozostatky kapitalistického nazerania na život a prevychovávať človeka všetkými prostriedkami v nového, socialistického človeka. V novom svetle vynoruje sa tu aj otázka vzťahu medzi umením a spoločnosťou. Už nestačí ani pre výkonného umelca ani pre posudzovateľa umenia suché konštatovanie, že umenie je fakt samou svojou podstatou spoločenský, ale je potrebné toto nazeranie preniesť do zorného poľa všetkých našich úsilí, smerujúcich k prestavbe spoločnosti. „Preto treba na rozdiel od buržoáznej sociológie umenia klásť otázku o spoločenskej povahe umenia vôbec, nielen vzhľadom na vznik umeleckého diela zo spoločenských podmienok alebo opačne, len vzhľadom na jeho pôsobenie na spoločnosť, ale ako otázku úplného včlenenia umenia do vývoja dialektiky spoločnosti. Za tým účelom treba poňať umenie zároveň aj ako produkt aj ako činiteľa vedomého usilovania o spoločenský pokrok.“ (Jan Mukařovský.)

Naše umenie i kritika stoja pred zodpovednou úlohou: hľadať a koncentrovať všetky motívy vedúce k tvorbe, k vedomému pretváraniu buržoáznej minulosti na socialistickú budúcnosť.

„Fakt,“ ako píše Gorkij, „nie je ešte celá pravda, je to surovina, z ktorej treba vytvárať, vyťažiť celú umeleckú pravdu. Nemožno piecť sliepku i s perím; a skláňanie sa pred faktami vedie práve k tomu, že sa u nás mieša náhodilé a nepodstatné s podstatným a typickým. Treba sa naučiť vytrhávať nepodstatné operenie faktov, treba vedieť vybrať z faktov zmysel.“ Aj v tomto stručnom výroku Maxima Gorkého zračí sa veľký rozdiel medzi dvoma epochami umenia. Buržoázne umenie bolo opravdivou snímkou odumierajúcej spoločnosti. No toto umenie nieslo v sebe aj znaky jeho rozkladu. Pre verné a detailné zobrazenie stromov možno nebolo vidieť les, a preto ostalo na polceste. V novom, socialistickom umení nepôjde len o úspešnú fotografiu, o zaujímavý umelecký tvar, ale pôjde o rozšírenie a prehĺbenie nášho poznania o človeku a živote.

Nové perspektívy pre naše umenie ukazujú sa aj v zovňajších okolnostiach, a to hlavne v tom, že sa bude čoraz viac uskutočňovať jeho masová spotreba. Naše nové umenie na ceste k socializmu musí vyjsť z interiérov a zaujať miesto v širokých masách, v galériách, na námestiach a na verejných priestranstvách. Tieto otázky dajú sa iba tak riešiť, keď si uvedomíme dialektiku našej veľkej spoločenskej premeny a nášho smerovania k socializmu, a dajú sa riešiť i uskutočniť najmä, keď si uvedimíme, že doterajší vývin nášho umenia smeroval na tieto cesty. O tom máme jasný dôkaz zvlášť v skutočnosti, že naše umenie bolo úzko späté s existenciou a životom národa a že tlmočilo jeho opravdivé túžby a snahy po ľudskejšom zajtrajšku.

(1949)