ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hala vo vile Juana Cerozu, je veľká, zariadená miernym prepychom a moderným pohodlím. Úzadie zvýšené o tri schody, za nimi sklená stena. V prostriedku východ na terasu. Vpredu vľavo písací stôl s telefónom, vpravo moderná fotelová súprava. V zariadení prevláda zelená, strieborná a červenohnedá. Popoludní o piatej.

Prvý výstup

Lucia, Beata, Inéz

(Dámy sedia vo foteloch vpravo.)

LUCIA (je asi štyridsaťpäťročná dáma veľkej spoločnosti. Práve vydala dcéru. Prehnane elegantná a na svoj vek neprimerane oblečená. Typ moderných žien, ktoré nechcú cítiť ťarchu veku, milujú seba a ich život vypĺňa chodenie do kozmetických salónov, usporiadanie večierkov, takzvaná dobročinnosť a členstvo v spolku pre ochranu zvierat. Vzdialená svojmu mužovi, žije v celkom inom svete. Prirodzene, považuje sa pritom za najlepšiu ženu a matku.)

BEATA (hlúpučká, naivná, asi tridsaťpäť-štyridsaťročná. Cíti sa ešte vždy ako dievčatko. Málo inteligentná, ale zato elegantná, ešte nápadnejšie ako Lucia.)

INÉZ (má v ženskej spoločnosti význačné postavenie. V otázkach módy a dobrého tónu je jej mienka smerodajná. Neteší ju to. Na to je príliš hlboká, krásna duša. Často ironická. Iróniou zatajuje bolesť a sklamanie, čo musí skrývať v sebe. Môže mať štyridsaťpäť rokov, ale vyzerá ako tridsaťročná. Nenávidí hlúposť, a teda aj Beatu. Chce si zapáliť cigaretu.)

LUCIA (rýchle vstáva): Nezapaľuj si, drahá. Juan tu má voľakde nejaké cudzozemské cigarety. Tie ti iste pochutia. (Prináša škatuľku z fajčiarskeho stolíka.) Ach, ty už fajčíš?

INÉZ: Prepáč. Mám najradšej svoje. (Labužnícky fúka dym pred seba.)

BEATA: Na čo myslievaš, Inéz, keď sa tak zamyslene dívaš na dym svojej cigarety?

INÉZ: Na nijaké pikantné historky, na nijaké ľúbostné avantúry, na nijaké klebety, teda na nič také, čo by ťa mohlo, drahá, zaujímať.

LUCIA: Ale, Inéz…

BEATA (urazená): Inéz, si skutočne…

INÉZ: Mali sme zaujímavejšiu tému. Nemohli by sme sa k nej vrátiť?

LUCIA: Myslíš na sobáš mojej dcéry?

INÉZ: Áno.

BEATA: Ach, môžeš byť šťastná, Lucia, i pyšná. Bola to spoločenská udalosť. A tie nádherné Juanitine šaty…

INÉZ: Skutočne krásne. Len ten ružový pás nebol celkom šik.

BEATA: Môj muž povedal, že to bol najkrajší manželský pár, aký videl.

INÉZ: Lucia, nie je tvoj zať náhodou v strane Beatinho muža?

BEATA (už dokonale napaprčená): Chceš tým azda povedať, že môj muž chváli len tých, ktorí sú v jeho strane?

INÉZ: Možno. Poznám totiž tvojho muža veľmi dobre.

BEATA: Lepšie ako ja?

INÉZ: To nie. Aby z toho nebol rozsobáš. Poznám tvojho muža ako poslanca. A v určitých veciach majú všetci poslanci rovnaké názory.

LUCIA: Máš dnes štipľavú náladu.

INÉZ: Nebudem vás o tom dlhšie presviedčať. (Vstane, naťahuje si rukavice.)

LUCIA (vstáva): Odchádzaš?

INÉZ: Áno. I tak som sa už oneskorila.

LUCIA: K Fernandovcom?

INÉZ: Áno. Ale kde je Juan? Už som ho tak dávno nevidela.

Druhý výstup

Tie isté, Slúžka, Mario

MARIO (vchádza na terasu. Vidieť iba jeho siluetu.)

SLÚŽKA (vojde prostriedkom. Asi dvadsaťročné vrtké dievča): Pán Mario Tino, milostivá pani.

INÉZ (prekvapene): Ten spisovateľ?

LUCIA: Áno.

INÉZ: Ako je to možné, že som ho tu ešte nevidela?

LUCIA: Chodieva k nám len v stredu. Môj muž musel však včera odcestovať a vrátil sa až večer. Asi preto prišiel dnes. Uveďte pána Tina.

SLÚŽKA (otvorí sklené dvere a vpustí Maria. Sama vyjde a zatvorí dvere.)

Tretí výstup

Lucia, Beta, Inéz, Mario

MARIO (zastane pri dverách. Asi päťdesiatročný, elegantný, výnimočný zjav. Spisovateľ, ktorý vyhovuje len určitej vrstve čitateľstva. Vidí život, aký je, a považuje za svoju povinnosť dať do jeho služieb svoje umenie a nevšedné nadanie. Neuspokojuje ho len prítomnosť a nemyslí na ňu, ale je služobníkom lepšej budúcnosti. Spoločnosť ho prekvapila, ale predsa sa usmeje a pokloní.)

LUCIA (ide mu v ústrety a podáva mu ruku): Vitajte!

MARIO: Ďakujem, milostivá pani. Juan ešte nie je doma?

LUCIA: V poslednom čase chodieva domov dosť neskoro. Dovoľte, dámy! (Obráti sa k nim.) Pán Mario Tino, náš vzácny priateľ. Pani Lopezová, ukáže na Inéz, pani Tottová, žena poslanca Miguela Tottu.

MARIO (ukloní sa).

INÉZ, BEATA (úklon hlavy).

LUCIA: Sadnite si, prosím.

MARIO (v pomykove): Ďakujem. (Sadne si.)

BEATA (s úsmevom): Myslím, že som vás už niekde videla, pán Tino.

MARIO: To je možné, milostivá pani. Bohužiaľ, ja som nemal dosiaľ to šťastie.

LUCIA: Vyspali ste sa dobre?

MARIO: Ďakujem, výborne.

LUCIA: Majster totiž pracuje každý deň do rána. A potom si ľahne a spí do večera.

BEATA: Tak pre vás je teraz ráno? To je veľmi originálne!

MARIO: Žiaľbohu, len túto originalitu si môžem dovoliť.

LUCIA: Ako ďaleko ste so svojou novou knihou?

MARIO: Práve ju dokončujem.

INÉZ: Na vašu knihu sa naozaj teším.

MARIO: Skutočne?

INÉZ: Som vaša obdivovateľka. Mám veľmi rada zbierku Strieborný vták. Čítala som ju niekoľko ráz.

MARIO: Z toho mám naozaj radosť.

BEATA: Myslím, že i ja som čítala niečo od vás. Cestovala som ešte vlani k rodičom sama, a tak som si kúpila na stanici knižku. Zlomené srdce sa to volalo, myslím. Bolo to veľmi krásne.

INÉZ: Akiste sa mýliš, drahá. Nevolalo sa to náhodou Grófka a jej šofér?

BEATA: Možno. Ale ty sa zas vysmievaš, Inéz.

INÉZ: Nebudem ti protirečiť, drahá.

LUCIA: Inéz býva niekedy ironická.

MARIO: Irónia je sila. Bola to a bude moja zbraň a vždy som sa ňou obhájil.

INÉZ: Napádali vás často?

MARIO: Kedysi. Keď som bol ešte nový.

BEATA: Muselo to byť zaujímavé.

MARIO: Rozhodne, milostivá pani. Pre tých, ktorí môj zápas sledovali. Asi tak, ako je zaujímavé pästiarske stretnutie pre divákov. Ale nie pre pästiarov.

BEATA: Pardon, že prerušujem. Inéz, drahá! Myslím, že si chcela pred chvíľou odísť k Monsegliovcom.

INÉZ: Mýliš sa, drahá. K Fernandovcom. Ale na to je už i tak neskoro.

BEATA: Nemysli si, prosím, že som azda…

INÉZ: Vôbec si nič nemyslím, drahá…

BEATA: Viete, pán Tino, nehnevajte sa na túto poznámku, ale takto som si spisovateľa nepredstavovala.

INÉZ (myká si nervózne rukavice).

MARIO: Máte tie isté názory ako moji kritici, milostivá pani.

BEATA: Prekvapuje ma totiž, že takto v spoločnosti sa ničím nelíšite od ostatných ľudí.

MARIO: Milostivá pani, eskamotérov, ekvilibristov a žonglérov možno vidieť pri práci len v cirkuse alebo vo varieté. Myslím, že ani vám by sa nepáčilo, keby sa niektorý z nich začal predvádzať vo vašej spoločnosti a postavil sa povedzme na hlavu alebo začal vyhadzovať do vzduchu túto čínsku vázu, tento popolník a vašu kabelku… (Napodobňuje žongléra.)

INÉZ: Bravo.

LUCIA: Myslím, že prichádza Juan.

INÉZ (vzpriami sa a vytiahne rýchle pudrenku. Pozrie sa do zrkadielka, ale strčí ho hneď nazad. Nik to nespozoruje.)

Štvrtý výstup

Tí istí, Juan

JUAN (vstúpi prostriedkom. Asi päťdesiatročný silný, robustný zjav. Prvotriedny človek, výborná hlava. Je sudca, ale nežije v tomto svete a nevidí život, aký je. Vytvoril si svet, v ktorom niet nepotrestaných neprávostí, niet neodsúdeného hriechu. Jediná panujúca sila je čistá spravodlivosť, ktorá riadi život i jeho. Postavil si ju na najvyšší piedestál, tú hlása a tej slúži. Medzi ním a jeho ženou je obrovská priepasť, rozdeľujúca tie dva svety. Láska, ktorá sa kedysi pokúsila preklenúť túto priepasť, už zmizla. Stojí sám vo svojom svete. Teraz ho vôbec neprekvapila spoločnosť. Je unavený a nechce to ani skrývať, je v tomto okamihu suchý a fádny, ako keby bol stratil záujem o všetko): Dobrý večer.

MARIO (vstáva).

JUAN (pobozká ruku svojej žene a ide k ostatným dámam. Beate mlčky podá ruku.)

INÉZ (tíško s úsmevom): Dobrý večer, Juan.

JUAN (s úsmevom): Dobrý večer. (Stisne ruku Mariovi.)

LUCIA: Mali ste dnes veľa práce, však?

JUAN: Veď viete. Ako vždy. Ale dnes tá práca bola ešte aj odporná.

MARIO: Azda si veľmi unavený, Juan. Nechceš si odpočinúť? Ja sa viem nenápadne stratiť.

LUCIA (ide mu v ústrety): Vitajte, drahý.

JUAN: Celý týždeň sa tešievam na hodinku, ktorú môžem stráviť s tebou. A preto len ostaň. (Sadne si k nim.) Azda si ani predstaviť neviete, ako sa teším, keď vychádzam z úradu. Tá každodenná jednotvárna práca ma ubíja. Darmo. Som už starý. Mal by som už vlastne ísť do penzie.

MARIO: Ale, hlúposť. Bol si až doteraz výborný sudca a to dokazuje, že si pri plnej životnej sile. To sú len okamihy ľahkej duševnej depresie, ktoré tak rýchle zmiznú, ako prišli.

INÉZ: Ja myslím tiež, Juan, že je to všetko hypochondrické. Chvíľková únava nemôže ešte znamenať koniec.

JUAN: Ale ja som pesimista. Ak to neznamená koniec tak iste začiatok konca.

MARIO: I narodenie je začiatok konca.

JUAN (zasmeje sa): Máš pravdu. Nechajme to teda. Ako ste sa zabávali v spoločnosti nášho milovaného Maria?

INÉZ: To je predsa prirodzené, že výborne.

JUAN: Ozaj? To sa musel veľmi zmeniť. Pred rokom ho pozvala Lucia na jeden z našich večierkov. Lucia máva záchvaty, v ktorých sa pokúša oženiť každého starého mládenca a vydať každú starú pannu, ktorá sa jej pripletie do cesty. Vtedy si zaumienila, že ožení nášho Maria s jednou krásnou cudzinkou, milionárkou. Ale Mario sa k nej na večierku správal tak odporne, že krásavica sa strašne urazila.

MARIO: Ale zachoval som si slobodu. A tá, čím drahšie vykúpená, tým je vzácnejšia.

BEATA: O tom musí Inéz azda viacej vedieť. Lucia, drahá! Sľúbila si, že nám ukážeš byt našich novomanželov.

LUCIA: Veľmi rada. Zaujíma to i teba, Inéz?

INÉZ (sucho): Ale hej. (Vstane.)

BETA (vstane): Odpustíte nám, páni?

JUAN: I slniečku musíme odpustiť, keď zapadá, ale tešíme sa na jeho ranný návrat.

BEATA, LUCIA, INÉZ (vyjdú vľavo).

Piaty výstup

Juan, Mario

MARIO: Pani Inéz je rozvedená?

JUAN: Dva razy, môj milý.

MARIO: Až?

JUAN: Patrí k ženám, ktoré nemôžu pristúpiť na kompromisy. Chcú alebo všetko, alebo nič. Ona chcela všetko. Nenašla to ani vo dvoch manželstvách.

MARIO: A hľadá ďalej?

JUAN: Neviem, či ju to ešte neomrzelo. Páči sa ti?

MARIO: Trochu excentrická, ale rozhodne zaujímavá.

JUAN: Áno. Veľmi zaujímavá, nevšedná žena. (Ponúka cigaretu.)

MARIO (vezme si): Ďakujem. (Zapáli si.)

JUAN (tiež).

MARIO (po chvíli): Juan, povedz mi úprimne, chceš ísť vážne do penzie?

JUAN: Otázka za otázku. Povedz mi aj ty úprimne, stojí za to trápiť sa ďalej? Pozri! Všetko, čo som mohol dosiahnuť, som dosiahol. Dcéru som vydal, mám pekný byt a budem mať slušnú penziu, načo by som pracoval ďalej? Nemám už nič pred sebou. Nemôžem si vytýčiť cieľ, po ktorom by som mohol ešte túžiť. A nebaví ma práca. Ide mi na nervy. Voľakedy som ju miloval. Myslel som, že by som v živote ničím iným nemohol byť ako sudcom. Ale dnes, dnes je mi už všetko odporné. Všetko!

MARIO: Ale to už nie je len depresia, ako som si myslel. To je už niečo nebezpečnejšie. Veď aj keby ťa práca nebavila, mal by si v nej pokračovať, aby si sa presvedčil, že si ešte potrebný. Že nie si ešte zbytočný vojak v obrovskej armáde bojujúcich za dnešok a za budúcnosť. Ale ty si prišiel na to, že svet sa bude i bez teba krútiť ďalej. A to je chyba.

JUAN: Možno usudzuješ správne. Ale to je len diagnóza. A ja potrebujem liek.

MARIO: Kto túži po lieku, túži po zdraví.

JUAN: Dvakrát dva sú štyri.

MARIO: Nevie ťa vzrušiť, upútať ani zaujímavý proces?

JUAN: Kde máš teraz zaujímavé procesy?

MARIO: Azda nechceš, môj milý, aby som kvôli tebe niekoho zavraždil? To by ti azda pomohlo. Vieš čo? Budem o tom uvažovať. Čudujem sa však, že ťa nevytrhol z letargie jeden z tvojich terajších prípadov, ktorý bol podľa mňa veľmi zaujímavý.

JUAN: Na ktorý myslíš?

MARIO: Na prípad pekára Vincenta Spaghettiho.

JUAN: Veď to bolo obyčajné, bezočivé ohováranie.

MARIO: Nemyslím.

JUAN: Odpusť. Prípad poznám lepšie ako ty.

MARIO: A jednako si dovoľujem tvrdiť opak.

JUAN: Si smiešny.

MARIO: Keď sa postavíme na piedestál dokonalosti a neomylnosti, každý človek bude pred nami smiešny.

JUAN: No dobre. Ale čo chceš s tým pekárom? Bol si aspoň na pojednávaní?

MARIO: Bol.

JUAN (prekvapene): A prečo ťa zaujímal ten prípad?

MARIO: Na to by som ti mohol povedať niečo, čo by si akiste bez námietky akceptoval. Že ma zaujímajú osudy malých ľudí, že som seizmograf, ktorý zachytáva tragiku ich dnešného zápasu o chlieb. No ja ti rovno poviem, že Vincenta Spaghettiho veľmi dobre poznám.

JUAN: Odkiaľ?

MARIO: Má dielňu a obchod v dome, v ktorom bývam.

JUAN: Tak sa akiste dostane do literatúry.

MARIO: Možno. (Sadne si. Zmeneným, hlasom.) Vieš, niekedy chodievam dosť neskoro domov. Najmä keď nemôžem pracovať. A keď sa vraciam domov z takýchto nočných potuliek, o štvrtej, o piatej ráno, a vojdem do nášho dvora, zvláštny, príjemný pocit ma ovládne, keď vidím, že v dielni u Vincenta Spaghettiho sa svieti a on šúľa rožky, ukladá žemle na policu a tíško si pritom spieva. Vtedy obyčajne vojdem k nemu a pozhováram sa s ním. A mám pritom pocit, ako keby ten človek bol o míle predo mnou. Ja mám pred sebou noc a nečinnosť, a on deň a prácu. Ako keby ten človek vedel úžasne veľa vecí, o ktorých ja nemám ani tušenia a o ktorých sa dozviem iba vtedy, keď vstanem i ja a nadíde i môj deň.

JUAN: Zaujímavé. A čím sa končievajú vaše rozhovory?

MARIO: Obyčajne si kúpim slané rožky a odídem spať.

JUAN: A teraz ťa teda veľmi mrzí, že svojho Vincenta Spaghettiho neuvidíš, kým si neodpyká trest?

MARIO: Hovorme presnejšie. Mrzí ma, že ho neuvidím dovtedy, kým sa nezruší nespravodlivý rozsudok nad ním.

JUAN (vstane): Mario! Vieš, že ma urážaš?

MARIO: Urážam tú takzvanú spravodlivosť, ktorú zastupuješ a hlásaš. Vincenta Spaghettiho ste nevinne odsúdili.

JUAN (vyskočí): Prestaň!

MARIO: Odoberáš mi slovo?

JUAN (prechádza sa nervózne hore-dolu. Po chvíľke): Vieš…

MARIO: Viem. Keby sme neboli takí dobrí priatelia, akí sme, bol by si ma už dávno vyhodil.

JUAN (neodpovedá).

MARIO: Ale nehnevaj sa, Juan. Nemáš ani za čo. Nechcel som ťa uraziť, ani obviniť. Viem, konal si podľa svojho presvedčenia a svedomia. Ale pri tom všetkom musíš pripustiť, že sa tu mohol stať omyl.

JUAN: Podľa môjho presvedčenia je omyl vylúčený. Prípad bol celkom jasný. Vincento Spaghetti je obyčajný ohovárač.

MARIO: Dobre. Sadni si a dovoľ, aby som pred tebou rekonštruoval celý prípad.

JUAN (sadne si): Prosím.

MARIO: Tak. Teda náš Vincento Spaghetti, zamestnaním pekár, vyšiel si raz v nedeľu popoludní na prechádzku do mesta. Díval sa na všetky strany, lebo človeka, ktorý je celý týždeň v robote, zaujíma všetko, čo sa dá na uliciach vidieť. A tu, keď na jednom námestí uvidel zhluk ľudí, bolo prirodzené, že sa zvedavo zastavil a vypytoval sa, čo sa tam robí. Milý Vincento Spaghetti nemal však ani toľko času, aby sa dozvedel, že je to zakázané zhromaždenie protištátnej politickej strany, už sa prihnala polícia a obkľúčila tých, ktorí v poslednom okamihu neutiekli. Vincento Spaghetti bol však, prirodzene, medzi poslednými. Neutekal, lebo nemal prečo. Bol tam len ako divák, nestranný divák tej nedokončenej komédie. Ale strážnikom sa jednako tak zapáčil, že ho odviedli s ostatnými pochytanými občanmi na strážnicu. A tam osamote Vincenta Spaghettiho dvaja strážnici zbili.

JUAN (vybuchne): To je lož.

MARIO: Dovoľ, aby som mohol pokračovať. Vincento Spaghetti nie je taký hlupák, ako vyzerá. I pri bolestiach, ktoré trápili určitú časť jeho tela, začal hľadať lekára. Avšak lekár, ktorého konečne našiel, odmietol mu vydať vizum repertum. Lenže Vincento Spaghetti sa jednako neutiahol zbabelo do svojej diery, ale pustil sa do boja. Nevzal si ani advokáta, lebo bol presvedčený, že sama spravodlivosť bude mu robiť advokáta. Jeho žalobu mu však zamietli. A na odvetu obžalovali jeho a za ohováranie bezpečnostných orgánov ho dnes odsúdili.

JUAN: Skončil si?

MARIO: S opisom prípadu. Vyhradzujem si však právo odpovedať na prípadné tvoje poznámky.

JUAN: Tak dovoľ mi láskavo otázku. Prečo nedokázal Vincento Spaghetti, že ho skutočne zbili?

MARIO: Mali mu to dosvedčiť strážnici, ktorých žaloval?

JUAN: A lekár?

MARIO: To by nebolo zavážilo. Lekár mohol iba to dokázať, že si Spaghetti žiadal od neho vizum repertum.

JUAN: Mohol však i to vysvetliť, prečo ho odmietol.

MARIO: Vieš, že sa odsťahoval, a keď ho predvolali za svedka, vyhlásil, že sa na prípad nepamätá.

JUAN (ironicky): Podľa teba malo teda ako dôkaz stačiť iba vyhlásenie Vincenta Spaghettiho?

MARIO: Nie, môj milý. Tak ďaleko ešte nie sme, aby sme bez dôkazov verili svojim blížnym. Rozsudok vyvracia logika.

JUAN: Teda Vincenta Spaghettiho, ktorého pani Justícia zradne opustila, ujala sa pani Logika?

MARIO: Áno, a veľmi energicky ho obhajuje. Hovorí, že je absurdum predpokladať o človeku duševne zdravom, poctivom a triezvom, aby žaloval niečo, čo sa nestalo.

JUAN: Credo, quia absurdum est.

MARIO: Také niečo možno predpokladať o politických demagógoch, o fanatikoch, zaplatených nahuckávačoch, ale nie o človeku, ktorý nielenže nie je príslušník politickej strany, ale navyše je stelesnená statočnosť. Pravda toto vôbec nezaujímalo slávny súd.

JUAN: Začína ma nudiť tvoja obhajovacia reč. Ale dovoľ ešte otázku. S Vincentom Spaghettim zatkli aj iných, nielen jeho. Prečo tí nežalovali?

MARIO: Lebo to boli zbabelci.

JUAN: Tak. Len tvoj pekár je statočný.

MARIO: Z nich iba on. Len on cítil, že sa mu stala krivda, ktorú spravodlivosť musí odčiniť, ak je to vôbec spravodlivosť. A považoval za svoju povinnosť pustiť sa i bez dôkazov do boja za svoju česť.

JUAN: To by boli všetky dôkazy tvojej logiky?

MARIO: Nestačia?

JUAN: Na moju logiku nie. Prípad, ako ho ty opisuješ, je nemysliteľný. Nemožno na základe tvrdenia jedného človeka zrútiť celý svet. Nemožno predpokladať niečo podobné o ľuďoch, ktorí sú strážcami nielen pokoja a poriadku, ale i spravodlivosti… Napokon…

MARIO: Si tej mienky, že sa na svete nikdy nič podobné nestalo?

JUAN (po chvíľke): Otázka na otázku. Ako sa má náš milý redaktor?

MARIO (po krátkej prestávke): Prečo ťa to zaujíma?

JUAN (s úsmevom): No, chcem vedieť, ako sa má náš milý Benedetto…

MARIO: Ty, Juan…

JUAN: Želáš si, milý môj?

MARIO (usmeje sa): Ach, ty si myslel Benedetta? Ten sa má dobre. Sedí v redakcii a píše úvodníky.

JUAN: Má skvelé zamestnanie. (Ponúkne cigaretu.)

MARIO: Ďakujem. (Zapáli si.)

JUAN (tiež).

MARIO: Mimochodom, ako sa ti páči pani Inéz?

JUAN: Trochu excentrická, ale rozhodne zaujímavá.

MARIO (rozhnevane): Počuj, Juan!

Šiesty výstup

Tí istí, Inéz

INÉZ (vojde zľava): Ach! Vyslobodila som sa na chvíľku. Beata strašne dráždi môj jazyk a bojím sa, že jej poviem niečo hrozné. Vyrušujem? Veľmi?

JUAN: Vôbec nie.

INÉZ: To je tiež chyba.

JUAN: Opravujem sa teda. Vyrušujete. Ale príjemne. Veľmi príjemne.

INÉZ (prisadne si): Tak je dobre. Dávno som vás nevidela, Juan.

MARIO (spýtavo pozrie na nich).

JUAN: Ja za to nemôžem, krásna pani… Chodíte stále po krajšom svete, než je ten náš…

Siedmy výstup

Tí istí, Slúžka

SLÚŽKA (vojde prostriedkom): Pán Miguele Totta.

INÉZ: Idem domov.

JUAN (smeje sa): Len zostaňte. Nemôžete mať zo života vždy len to, čo je príjemné. Uveďte pána poslanca!

SLÚŽKA (vyjde).

MARIO (dusí zlosť).

Ôsmy výstup

Inéz, Juan, Mario, Totta

TOTTA (vrúti sa dnu. Asi štyridsaťročný. Poslanec. Zjav, pri ktorom sa človek musí nazlostiť, keď si uvedomí, že do rúk takého pajáca tisíce ľudí vložili svoje osudy. Sám nevie, čomu môže ďakovať za svoju politickú kariéru. Nie je to smiešny zjav, vlastne by nemal byť. Skôr by sa mal človek nad ním rozplakať): Dobrý večer, milý Ceroza. Dobrý večer. Ako ma teší, že vás vidím. Vyzeráte výborne, ani dvadsaťpäťročný mládenec. Veď čo by vám mohlo chýbať? Checheche… (Potľapká ho po pleci.) Ruky bozkávam. (Klania sa pred Inéz.)

INÉZ (kývne).

TOTTA: Je tu moja žena, však? Prišiel som po ňu a trochu som sa oneskoril. Iste ma už netrpezlivo čaká.

JUAN: Nechajte ju ešte chvíľku netrpezlivo čakať a predstavím vás pánu spisovateľovi Mariovi Tinovi.

MARIO (úklon).

TOTTA (radostne): Ach, ach! To je šťastie, to je náhoda. Veľmi často som túžil, aby som sa mohol s vami zoznámiť. Veľmi. Už i preto, lebo si myslím, že ste prívrženec našej strany. Píšete väčšinou o malých ľuďoch, robotníkoch a tak ďalej, však?

MARIO: Myslíte si, pán poslanec, že o robotníkoch sa môže písať, len ak má človek v ľavej ruke legitimáciu vašej strany?

TOTTA: Ach, nie. Nemyslím si to. Checheche… Veď to, že i vy píšete o robotníkoch, je práve dôkaz opaku. Počkajteže! Čo som to od vás čítal?

MARIO: Viete, že odo dnešného dňa sa hnevám na ľudí, ktorí odo mňa niečo čítali?

INÉZ (nemôže sa zdržať a zasmeje sa).

TOTTA (hlúpo sa na nich díva).

Deviaty výstup

Tí istí, Beata, Lucia

LUCIA, BEATA (vojdú zľava).

TOTTA (beží im v ústrety): Ach, drahá! Oneskoril som sa trochu. Nehneváte sa?

BEATA: Nehnevám sa, drahý.

LUCIA: Dobrý večer, pán poslanec.

INÉZ (pochopí situáciu): Dobrý večer.

TOTTA: Ach, ruky bozkávam. Drahá, myslím, že hneď pôjdeme, však?

BEATA: Áno. Ach, tu je náš utečenec. Milá Lucia. (Podáva ruku.)

LUCIA: Beáta, určite rátam, že prídete na náš večierok.

BEATA: Kedy, drahá?

LUCIA: Presne o dva týždne.

BEATA: Rozhodne prídeme.

LUCIA: Inéz, ty ešte nepôjdeš, však?

INÉZ: Ale pôjdem už. (Podáva ruku. Pri Mariovi.) Ostanete ešte?

MARIO: Nie, milostivá pani. Pôjdem.

LUCIA (pristúpi k nim): Dúfam, že mi urobíte tú radosť a aj vy prídete.

INÉZ: Určite. (Podáva ruku Juanovi.)

MARIO: Prídem, milostivá pani.

BEATA, INÉZ, LUCIA, TOTTA (vychádzajú na terasu).

Desiaty výstup

Juan, Mario

JUAN: Škoda, že odchádzaš, Mario. Mal by si aspoň častejšie prichádzať.

MARIO: To nie, môj milý. Potom by ti neboli moje návštevy vzácne. Nebol by som špecialita. Keby si jedol každý deň humry, prejedli by sa ti.

JUAN: Nemohlo by sa povedať, že si stelesnená skromnosť.

MARIO: Skromnosť nechajme, môj milý, hlupákom, aby mohli byť aj oni na niečo pyšní.

JUAN (Na terase. Podáva ruku): Tak, do videnia, ty starý lotor.

MARIO: Do videnia, starý medveď. (Zrazu zastane, ako keby o niečom rozmýšľal.)

JUAN (udivene): Chcel si niečo?

MARIO (vzpriami sa. Pomaly): Nie… Nič. (Vyjde na terasu.)

JUAN (za ním).

Opona rýchle.