ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Scéna ako v prvom obraze. Večer o ôsmej. Terasa je tiež osvetlená. O dva týždne neskoršie.

Prvý výstup

Lucia, Slúžka

SLÚŽKA (tisne pred sebou servírovací stolík, na ktorom sú likéry, cigarety a tak ďalej. Zastaví sa s ním vľavo.)

LUCIA (vojde zľava): Je všetko pripravené?

SLÚŽKA: Áno, milostivá pani.

LUCIA: Tak choďte pomáhať do kuchyne. Hostia budú tu o chvíľu.

SLÚŽKA: Áno. (Zastaví sa v rozpakoch. Bojazlivo): Milostivá pani, ja by som…

LUCIA: Chcete niečo?

SLÚŽKA: Áno. (Rýchle.) Chcela by som dať výpoveď.

LUCIA: Čože? A prečo?

SLÚŽKA: Nehnevajte sa, prosím, ale ja v takom dome slúžiť nebudem.

LUCIA: V akom dome?

SLÚŽKA: Každý sa mi vysmieva, že slúžim u takého pána. Že je to hanba. Ja tu nemôžem ďalej zostať. Ja som mala dosiaľ vždy najlepšie miesta v najlepších domoch…

LUCIA (ako fúria): A prečo vlastne tu nemôžete zostať? Čo môžete mať vy, bezočivá stvora, proti môjmu mužovi?

SLÚŽKA (s plačom): No, veď každý vie, čo sa mu stalo.

Druhý výstup

Tie isté, Juan

JUAN (vojde zľava. V smokingu.)

SLÚŽKA (nevidí ho): Celé mesto hovorí o tom, že pána zbili. Keby pán bol poriadny človek, nebolo by sa mu to stalo. A mne nech milostivá pani nenadáva…

JUAN (zastane pred ňou): Von! (Reve.) Už aj!

SLÚŽKA (preľaknutá vybehne).

Tretí výstup

Juan, Lucia

LUCIA (po chvíli): Prečo ste ju vyhnali?

JUAN: Súhlasíte azda, aby ma slúžka otvorene hanila vo vlastnom dome?

LUCIA: Bože môj, koľko ľudí to urobilo za tento týždeň!

JUAN: Ako si mám vysvetliť túto poznámku?

LUCIA: Ako chcete. Ja len to viem, že onedlho prídu naši hostia a nemá ich kto obslúžiť.

JUAN: Odpusťte, ale to je vaša vec. Ostatne, ak je vám ľahostajné správanie našej slúžky alebo ak s ňou súhlasíte, máte ešte vždy dosť času poprosiť ju, aby bola taká láskavá a dnes ešte obslúžila našich hostí.

LUCIA: Máte pravdu. (Odchádza.)

JUAN: Lucia!

LICIA (obráti sa): Želáte si?

JUAN: Odpusťte mi. Bol som grobian. Na nič také som nemyslel. Ale musíte ma pochopiť aspoň vy. Haní ma a vysmieva sa mi už skoro každý, mám zničené nervy a neviem sa už ani trocha ovládať. (Kričí.) Ale tá slúžka, tá nech mi nechodí na oči.

LUCIA: Prosím, len nijaké zbytočné výstupy. Myslíte, že ja sa cítim v nebi? Nazdávate sa, že je to taká veľká radosť a slasť byť ženou „človeka, ktorého zbili“? (Po chvíli.) Pravda, vám je to jedno.

JUAN: Čo je mi jedno, prosím?

LUCIA: Zbytočné je o tom rozprávať.

JUAN: Ako si želáte. (Odvráti sa.)

LUCIA: Keby vám bolo aspoň trochu záležalo na mne, neboli by ste sa zaplietli do takej hnusnej veci.

JUAN: Teraz by som ja rád poznamenať, že je o tom zbytočné rozprávať. Spomínali ste mi to, myslím, už tri razy.

LUCIA: Ale ani raz som na to nedostala odpoveď.

JUAN: Všetko preto, madame, lebo váš muž je hlupák. Myslel si, že bez komentárov prídete na to, že koná správne.

LUCIA: Ale ja to neznesiem. Ja neznesiem, aby celé mesto len o mne rozprávalo, aby som všade, kde sa zjavím, stretávala výsmech, ironické poznámky a škodoradosť. Mňa to zničí.

JUAN (smutne): Váš osud bol vždy a je i teraz vo vašich rukách. Urobte, čo uznáte za najlepšie.

LUCIA: Čo to má znamenať?

JUAN: Moja drahá, ja nemôžem inak. Sám by som si bol napľul do tváre, keby som sa takto nebol rozhodol. A vy, ak je podľa vás žena povinná len dovtedy stáť pri svojom mužovi, kým sa má dobre…

LUCIA: Ďakujem. To stačí. (Odchádza.)

JUAN (za ňou): Lucia.

LUCIA (neobráti sa a vyjde).

Štvrtý výstup

Juan

JUAN (sadne si do klubovky a zapáli si cigaretu. Díva sa pred seba.)

Piaty výstup

Juan, Mario, Benedetto

MARIO, BENEDETTO (vstúpia prostriedkom, v smokingoch).

MARIO: Dobrý večer, Juan.

BENEDETTO: Servus, ty starý kujon. Pardon, neohrozený bojovník za pravdu a spravodlivosť.

JUAN (ide im v ústrety a podáva im ruku. Tichým hlasom): Dobrý večer, chlapci. Ešte vás neomrzelo, že ste moji kamaráti?

MARIO: Juan!

BENEDETTO: Ojoj! Budeme asi pokračovať vo včerajšom bedákaní.

MARIO: Nezabúdaj, že ak teraz padneš, padne s tebou celá vec. A bolo všetko zbytočné.

JUAN: Ach! Môj milý, v poslednom čase súkaš frázy ako nejaký poslanec.

MARIO: A nemám pravdu?

JUAN: To viem. Ale i ja som človek. Ani ja nemusím vládať ďalej, ak je to nad moje sily.

BENEDETTO: Ver mi, iba to ti môžem opakovať, čo som už včera povedal. Nemyslel som, že budeš mať taký úspech.

JUAN: Úspech? Áno. Všetky obrázkové časopisy priniesli moju fotografiu. Niektoré neuviedli pod ňou ani meno, totiž moje staré meno, ale iba to nové „človek, ktorého zbili“. Každý pobehaj ma pozná a rehoce sa mi do očí. Každý priateľ prejde na druhú stranu ulice, ak ma zbadá z diaľky. A ak ma nezbadal, tak prejde pri mne a odvráti hlavu. A dnes to zašlo až tak ďaleko, že moja slúžka predo mnou vyhlásila, že nemôžem byť poriadny človek a že nechce u takého pána slúžiť… Ach! (Mávne.) Sadnite si, prosím.

MARIO: Záleží ti na tom?

BENEDETTO (sadne si).

JUAN: Na tom ani nie tak, ako… Ale nechajme to.

BENEDETTO: Včera po našej schôdzke stretol som sa s radcom Monsegliom. Hneď sa zaujímal o teba. Považuje tvoj boj za spravodlivý a váži si ťa ešte väčšmi ako predtým.

JUAN: To si teraz vymyslel.

BENEDETTO: Juan!

JUAN: Áno, áno. Je to zbytočné. Načo mi robíte poklony, načo ma klamete. (Po chvíli.) Chcel by som vedieť, či sa mi potajomky nevysmievate.

MARIO: Ja ťa chápem, Juan. Chceš skúšať našu trpezlivosť. Nuž len pokračuj.

JUAN: Odpusťte mi, ale vidím všade iba lož. A nie je to ani div.

MARIO: Aj toto je lož? (Podáva mu noviny.)

JUAN: Večerný Šíp? Zaujímavé. Dosiaľ sa ešte neozval. Kto písal ten článok?

BENEDETTO: Asi redaktor. Je to len pár riadkov.

JUAN (číta): „Sudca Juan Ceroza, ktorý v poslednom týždni vedie urputný boj proti takzvanej spravodlivosti.“ (Číta pre seba, potom nahlas.) „Juan Ceroza je vzácny človek, čistý charakter. Je však hnusné, čo si dovoľujú v jeho prípade určité noviny.“ (Zasa číta pre seba. Potom nahlas.) „V tomto…“ (Ešte zvýši hlas.) „V tomto zdanlivo banálnom prípade Juana Cerozu skrýva sa veľká myšlienka, a dostatočným dokladom jej rozmerov je práve kampaň, ktorú vedie proti Cerozovi bulvárna tlač. Každá veľká myšlienka stretla sa spočiatku s odporom, a práve to musí posilniť Juana Cerozu v jeho spravodlivom a čistom zápase.“ (Po chvíli, dojatý.) Chlapci, to je krásne…

MARIO: No tak. Dúfajme, že ti táto injekcia vrátila odhodlanosť, sebavedomie a silu. Lebo dnes sa azda skončí tvoj boj, Juan, to vieš?

JUAN: Možno sa už aj skončil.

BENEDETTO: Ak by sme predpokladali, že i zasadanie poslaneckej snemovne sa skončilo. To je však otázka.

JUAN (vstane a začne sa prechádzať. Je znova nervózny.)

MARIO: Fernando je výborný rečník. A hlavné je, že sa s vecou stotožnil a chápe ju tak ako ty.

JUAN: Áno, áno. Ale to som už od vás počul niekoľko ráz. (Vybuchne.) Radšej mi povedzte, čo urobím, keď i Fernando prepadne pred snemovňou.

Šiesty výstup

Tí istí, Lucia

LUCIA (vstúpi zľava. Vo veľkej večernej toalete.)

MARIO, BENEDETTO (jej idú v ústrety).

LUCIA (podáva ruku): Dobrý večer, páni. Vitajte!

BENEDETTO: Ďakujeme, milostivá pani.

MARIO: A ďakujeme hlavne za to, že sa budeme dnes môcť dívať na vás celý večer. Ste taká krásna…

LUCIA (vytiahne pudrenku): Starý lichotník…

BENEDETTO: Starý je, milostivá pani, to je pravda. Ale lichotiť, nelichotí.

LUCIA (smeje sa): Koľko je hodín, páni?

MARIO: Pol deviatej.

LUCIA: Už by mali prichádzať naši hostia.

BENEDETTO: Pozývali ste na pol ôsmu?

LUCIA (smeje sa): Máte dnes veľmi dobrú náladu, pán redaktor. Odpustíte mi však, keď vás ešte na chvíľku opustím. (Vyjde.)

Siedmy výstup

Juan, Mario, Benedetto

JUAN (po chvíľke tichosti): Fernando mi pred odchodom sľúbil, že mi ešte dnes zatelefonuje, ak vyhral.

MARIO: A ak sa mu to nepodarí?

JUAN: Bol taký jemný, že túto možnosť ani nespomenul.

BENEDETTO: Si veľmi nervózny, Juan.

JUAN: Máš pravdu. Ale myslíš si, tvoje časté zisťovanie tejto hlúpej skutočnosti ma upokojí?

BENEDETTO: Človek ozaj nevie, čo by… (Zazvoní telefón.)

JUAN (vyskočí a beží k nemu).

MARIO, BENEDETTO (významne na seba pozrú).

JUAN (nervózne): Haló… Haló, tu Ceroza. To ste vy, pán poslanec? Áno? Prosím vás, tak ako sa to skončilo…? Haló. Prosím? Neviete, o čo ide? Haló? Kto je pri telefóne? (Dlhšia prestávka.) Áno, áno. Poviem to svojej žene. Áno. Prosím. (Položí slúchadlo. Je strašne vzrušený. Zasmeje sa trpko.) Totta…

MARIO: Čo chcel?

JUAN: Ospravedlnil svoju ženu. Nemôže prísť na večierok. Bolí ju hlava.

BENEDETTO: Hlava.

JUAN: Hlava.

MARIO: Tá jeho ženička ti vykonala mnoho nepríjemností. Preto ju asi bolí hlava.

JUAN: Áno. Nahuckala moju ženu proti mne. A podarilo sa jej to.

MARIO: Ozaj? Ešte i toto?

Ôsmy výstup

Tí istí, Lucia

LUCIA (vojde zľava): To je zaujímavé, že nik neprichádza.

BENEDETTO (pozrie na hodinky): Ešte nie je ani deväť.

LUCIA: Ale naši hostia bývajú presní.

JUAN: Pani Tottová nepríde. Pred chvíľou telefonoval jej muž.

LUCIA (pozrie na Juana): Tak. (Počuť zvuk auta. Tichosť. Niekto prichádza… Vyjde na terasu.)

Deviaty výstup

Tí istí, Inéz

INÉZ (vchádza vo veľkej večernej toalete. Je čarokrásna): Dobrý večer, páni.

LUCIA (rozžiarená za ňou).

JUAN (príjemne prekvapený): Vitajte, milostivá pani. (Bozká jej ruku.)

MARIO, BENEDETTO (tiež).

MARIO: Čarokrásna…

LUCIA: Never mu. Pred chvíľou to povedal mne. (Smiech.)

INÉZ: Tí mužskí… (Smeje sa.)

LUCIA: Odpustíš, drahá, na chvíľu…

INÉZ: Nedaj sa vyrušovať, Lucia…

LUCIA (vyjde).

Desiaty výstup

Inéz, Juan, Mario, Benedetto

INÉZ (sadne si do fotela a vydýchne si): Tak hovorte, prosím. Hovorte! Ako stojí vaša vec, Juan? Dnes sa má predsa o nej rozhodovať. Už vám telefonoval Fernando?

MARIO (po tichosti): Necítite tú pohrebnú náladu?

INÉZ (pochopí): Tak nie! (Po chvíľke.) Prosím si cigaretu.

MARIO (podá jej škatuľku. Každý sa díva na ňu.)

INÉZ (zapaľuje si. Potom): Pripadám si ako herečka, ktorá vypadla z úlohy. Prišla som sem presvedčená, že tu nájdem kohosi, kto stojí pevne ako skala a vzdoruje víťazne celou silou svojej vôle a svojho presvedčenia. A zatiaľ ja tu mám utešovať a povzbudzovať. Z jedného kontrastu padnúť do druhého. Z obdivu do ľútosti.

JUAN (vzrušený vstane. Zavládne tichosť.)

INÉZ: Odpusťte mi, Juan. Bola som príkra. Hovorme o niečom inom. (Po prestávke.) Čo sa stalo, že Tottová tu ešte nie je?

MARIO: Ani nepríde.

JUAN: Jej muž telefonoval, že ju bolí hlava.

INÉZ: A preto…

MARIO (len aby rozprával): Ozaj, ako je to možné, že Totta je ešte tu? Veď poslanecká snemovňa zasadá už dva týždne.

JUAN (už sa upokojil, sadne si): Bol asi týždeň chorý.

BENEDETTO: A neskapal. To je škoda pre národ.

MARIO (so smiechom): Fuj, Benedetto. Ako to rozprávaš?

JUAN (smeje sa tiež. Smeje sa dlho i potom, keď už ostatní prestali. Iba zvonenie telefónu mu zarazí smiech): Haló. Tu Ceroza. Dobrý večer, pán prezident. Áno. Nemôžete. Bolí vás hlava? Prirodzene. Porúčam sa. (Položí slúchadlo. Zasa je tichosť.)

INÉZ (díva sa s ľútosťou na Juana).

JUAN (ironický úsmev): Som zvedavý, kto z našich milých hostí odriekne prv, Diazovci alebo Tenero.

INÉZ: Myslíte, že ani oni neprídu?

JUAN: Myslím, že sa to už určite dá predpokladať.

BENEDETTO: Už len ich ste pozvali?

JUAN: Mal to byť dôverný priateľský večer, ako si ho predstavovala moja žena. Podľa mňa sa vydaril nad očakávanie.

MARIO: Počuj, Juan… (Telefón zvoní.)

JUAN (ako keby čert vošiel do neho): Dovolíš, môj milý? (Ide k telefónu.) Čo myslíte, kto volá? Na koho by ste stavili?

INÉZ: Rouge. Tenero.

JUAN: Rien ne va plus?

MARIO: Noir. Diaz.

JUAN (dvihne slúchadlo): Haló, tu Ceroza. Dobrý večer, (pozrie na prítomných. Výrazne). Milý Tenero. Bolí vás hlava? Vašu ženu bolí hlava? Ach tak. Odpusťte! Vy máte schôdzku? Áno, tie bývajú vždy veľmi dôležité. Rozumiem. Klaniam sa. (Chvíľku sa usmieva, potom tresne slúchadlom.)

BENEDETTO: Ty, Juan…

MARIO (položí si prst na ústa).

JUAN (prechádza sa): Ale prečo? (Zastane.) Prečo vlastne? Je to hriech, je to zločin, čo robím? (Obráti sa k nim.) Stali by sa azda ten Tenero či Totta, alebo všetci tí ostatní hlupáci menej čestnými ľuďmi, keby boli prišli dnes večer do môjho domu?

MARIO: Nebuď malicherný, Juan. S touto otázkou si sa musel dávno vyrovnať a spolu s ňou i s hlupákmi, ktorí dnes odpovedali na ňu unisono kladne.

INÉZ: Čudujem sa vám, Juan. Je to také jedinečné, čosi také veľké, čo robíte, že takéto malé prekážky by ste ani nemali spozorovať.

MARIO: Správne, milostivá pani. Ponáhľam sa súhlasiť s vami i v tom, že to, čo Juan robí, je jedinečné. Ale všetko jedinečné je zároveň aj nerozvážne. Tá Juanova vec je čosi také, ako keby tvrdil, že zajtra ráno nevyjde slnko. Lebo spravodlivosť by mala byť vlastne také slnko. Slnko, ktoré vždy zvíťazí nad nocou špiny, hriechu, zla. A nemožno predsa žiadať od takých Tottov, Tenerov a podobných hlupákov, aby pochybovali o tom, že zajtra ráno to slnko vyjde. A ešte menej možno od nich očakávať súhlas s počínaním Juanovým, ktorý chce to slnko, pretože nechce dobrovoľne svietiť, chytiť za nohu a vyhodiť na oblohu.

JUAN: Jedinečné a nerozvážne.

MARIO: Juan! Vieš ty vôbec, čo chceš?

JUAN: Pochybuješ o tom?

MARIO: Nezazlievaj mi to.

JUAN: Prečo pochybuješ?

MARIO: Tvoja hra je hazardná. A hazardnú hru hrajú len hazardní hráči. Ale ty si nepočínaš ako hazardný hráč.

JUAN: Hazardný hráč nemá pred očami stávku, ale výhru. Áno. A vie, že musí obetovať všetko, ak chce rozbiť bank.

INÉZ: Ale nemudrujme už toľko o tom, páni. Nemôžeme náhodou rozprávať aj o niečom inom?

Jedenásty výstup

Tí istí, Lucia

LUCIA (vstúpi zľava a díva sa stŕpnuto pred seba. Je však skôr smiešna, ako hodná poľutovania): Nik? To je strašné. Ja to neprežijem.

JUAN: Čo, drahá? Ten dnešný večer? Dovoľte, aby som vás uistil, že zajtra ráno vstanete taká zdravá, ako ste i teraz.

LUCIA: Vám teda nestačí, že ste ma zosmiešnili pred celým svetom? Chcete ma ešte zosmiešniť i pred našimi známymi?

BENEDETTO, MARIO (vstanú): Prepáč, Juan…

INÉZ (vstane tiež).

JUAN (komediantsky): Vylúčené, milí naši hostia. Vylúčené. Prišli ste k nám predsa na soirée. (Potisne pred nich servírovací stolík, naleje šampanské.) Len si ráčte sadnúť. Nálada je tu hneď. Môj pán bol taký obozretný, že pre očakávaný nával hostí objednal si čašníka s univerzitným vzdelaním, a to výhradne pre vašu obsluhu. Sadnite si, prosím. Môj pán by sa veľmi hneval, keby obsluha nebola čo najlepšia… Ráčte, prosím… (Ponúka Inéz, Lucii, ostatným. Potom sa vzpriami.) Môžem už odísť, dámy a páni? (Ukláňa sa, ako keby sa chcel vzdialiť. Potom vezme do ruky pohár a dvíha ho.) Tak na zdravie našich milých hostí, ktorí nás tak príjemne prekvapili a pričinili sa o to, aby som mohol byť raz i ja na večierku, ktorý usporiadala moja drahá pani, v príjemnej spoločnosti. (Vyprázdni pohár.)

BENEDETTO, INÉZ, MARIO (nepijú, hľadia naňho).

LUCIA (nemôže prísť k slovu): To je… to je… (Zasa zvoní telefón.)

JUAN: Odpusťte láskavo. Myslím, že náš milý priateľ Diaz sa chce so mnou porozprávať. (Odbehne k telefónu.) Haló. Tu Ceroza. Dobrý večer, milý Diaz. Áno, áno. To je pochopiteľné… Viete, že je to od vás celkom milé, že neprídete! Je tu taký nával hostí, že sme mali ozaj veľké starosti, ako vás umiestime pri stole. Ďakujem vám teda. Boli by ste nás skutočne uviedli do rozpakov, keby ste boli prišli. Dobrú noc. (Položí slúchadlo.)

LUCIA: Zbláznili ste sa?

JUAN: Možno, madame. Ale rozhodne nie teraz, už dávnejšie.

LUCIA: Nestačí vám, že ste sa blamovali pred verejnosťou. Chcete ešte i našich priateľov urážať?

JUAN: Chcem? Ó nie. To by bolo strašné! Ja ich už urážam. Právom silnejšieho, ktorý si môže dovoliť vrhnúť zbabelcovi urážku do tváre.

INÉZ (Mariovi a Benedettovi): Pôjdeme azda na terasu…

MARIO, BENEDETTO (prikývnu a odchádzajú za ňou).

(Obecenstvo však naďalej vidí ich siluety.)

Dvanásty výstup

Lucia, Juan

JUAN (díva sa so smutným úsmevom za odchádzajúcimi. Potom): Teraz, madame, (hovorí tlmene, bolestne), by sme sa mohli porozprávať a povedať si, čo si myslíme o sebe. A budeme sa usilovať byť úprimní, áno, i keď nám to ťažko pôjde. Vy sa hneváte na mňa, lebo konám, čo musím podľa svojho presvedčenia. Či je to správne, o tom nebudeme uvažovať. Dnes ste usporiadali večierok. Nenávidím vaše večierky, opakujem, vaše večierky a všetkých tých, ktorých na ne pozývate a ktorí sú mi takí vzdialení, ako ste azda i vy v tomto okamihu. Ale bol som vždy zdvorilý a nič som nenamietal, keď ste si želali, aby tí ľudia chodili do môjho domu. A tu zasa nebudeme uvažovať o tom, ako ste sa zachovali vy, madame, k mojim želaniam. Zbor tých hlupákov, ktorých som pokorne očakával a túžil sa pred nimi ukláňať až po zem, nepoctil dnes môj dom. Ste presvedčená, že je to moja vina. Dobre. Uznávam. Ale, madame, nechcem viac o tom počuť ani slova.

LUCIA (vyjavene sa na neho díva).

JUAN: Mlčíte. Teda súhlasíte so mnou. Ďakujem vám.

LUCIA (spamätá sa): Nie. Moje mlčanie môže byť aj zápornou odpoveďou. Vysvetlili ste mi síce, že nemám právo zasahovať do vašich vecí, lebo aj vy ste sa toho práva zriekli voči mne, ale tým ešte nie som odbavená. Ak nemám právo zasahovať do vašich vecí ako vaša žena, mám ešte vždy právo nesúhlasiť s vami a postaviť sa proti vám ako matka vašej dcéry.

JUAN: Ten tromf je malý, madame. Tým ma neprebijete. Moja dcéra nemá právo zasahovať do mojich vecí práve tak ako vy. A ako ju poznám, ani to neurobí.

LUCIA: Naozaj? Myslíte, že Juanita bude s vami súhlasiť? Juanita je vydatá a jej povinnosťou je súhlasiť so svojím mužom. A ten je priveľmi rozumný a triezvy, aby mohol schvaľovať takéto extravagancie.

JUAN: Teda Juanita bude podľa vás považovať za svoju povinnosť súhlasiť so svojím mužom? To by si však vás nebrala za príklad, madame.

LUCIA: Načo tie ironické poznámky. Každá žena by sa postavila proti svojmu mužovi, keby postupoval tak ako vy.

JUAN: A preto ani vy nechcete byť výnimka. Celkom správne. Byť ženou „človeka, ktorého zbili“, nie je slasť, ako ste už poznamenali. Verím, že ani jedna žena nezávidí vám dnes vášho muža. Odpusťte mi to. Ale… (Mávne rukou.)

LUCIA: A mohli ste ešte doložiť, že ani jedno dieťa nezávidí vašej dcére jej otca.

JUAN: Madame, mohli by sme skončiť. S dcérou sa pozhováram sám. A vám nič iné nemôžem povedať, len čo som dnes už spomínal. Váš osud bol a je dosiaľ vo vašich rukách.

LUCIA (mlčí).

JUAN (tlmene): My sme si nikdy nerozumeli. Ako z dvoch svetov urobiť jeden? Možno sme vedome ani nechybili. Chyba bola, iba ak sme verili, že sa raz stretneme medzi severným a južným pólom, a až po dvadsiatich piatich rokoch sme prišli na to, že to nikdy nebude možné.

LUCIA (vstane): Vinu, pravda, pripisujete mne.

JUAN: Áno, madame, práve tak ako sebe. Ale, prosím, nehovorme už o tom. Je toho trochu veľa na mňa. Je toho na mňa veľmi veľa. Nie, nie, nehovorte, neodvrávajte, prosím. Nevidíte, že sa idem zošalieť?

Trinásty výstup

Tí istí, Inéz, Benedetto, Mario

INÉZ (vojde prostriedkom): Pred vilou zastalo auto.

BENEDETTO: Asi hostia.

MARIO (prichádza tiež).

JUAN (s úklonom): Madame, som nesmierne rád, že môžem uvítať vašich hostí.

LUCIA (pudruje sa chvíľku, potom sa usmeje tak, aby ten jej nútený úsmev ostal na tvári. Tak ide ku dverám vedúcim na terasu.)

Štrnásty výstup

Tí istí, Juanita, Giacomo

JUANITA, GIACOMO (vstúpia v cestovných oblekoch).

JUANITA (je Juanova dcéra, Giacomova žena. Asi dvadsaťročná, pekná, ale prázdna ako jej matka): Mama… (Všeobecný úžas.)

LUCIA (teatrálne): Dcéra moja! Objímajú sa.

GIACOMO (naivný človek, ktorý sa výhodne oženil. Všedný zjav. Doktor práv. Asi dvadsaťosemročný. Stojí bezradne pri dverách.)

JUAN (nemôže sa spamätať. Potom ide k nemu): Vitajte, zať môj! Ale čo to má znamenať?

JUANITA (pribehne k Juanovi): Otec, otec. Však zastavíš tú hnusnú kampaň…

LUCIA: Kristepane. Vy o tom viete?

JUANITA: V Sera Formio sme to čítali. Ihneď som dala zbaliť, aby sme neprišli neskoro. Otec! Maj ohľad na nás. Nemôžeš nás zničiť. Ide o našu budúcnosť. Znemožníš nás…

JUAN (po tichosti): Len preto si prišla domov, aby si mi toto povedala?

JUANITA: Áno.

JUAN (Giacomovi): A vy…? Nečaká na odpoveď. Tak to sa hneď môžete aj vrátiť.

JUANITA: Otec! Čo to znamená?

JUAN: To znamená, že ja som sám sebe pánom a nedám si do svojich vecí zasahovať. Rozumeli ste? A practe sa mi z očí. Nechcem vás vidieť. Nechcem! Nerozumiete?

LUCIA, JUANITA (ustrašene sa pritúlia k sebe).

JUAN: Prečo nejdete? Nevidíte, že ma vháňate do šialenstva? (Zatacká sa.)

MARIO (priskočí k nemu).

BENEDETTO (kýva na ostatných, aby sa vytratili).

LUCIA, JUANITA (podopierajúc sa, vyjdú).

GIACOMO (za nimi).

Pätnásty výstup

Juan, Inéz, Mario, Benedetto

JUAN (pomaly si sadne do fotela. Po prestávke): Nedá sa to nemyslieť na stávku…

INÉZ (prosebne): Juan! Nehovorte tak. Musíte sa ovládať. Nereagovať na takéto momenty. Nevyčerpávať si zbytočne sily.

BENEDETTO: Je ti už lepšie?

JUAN (vstane a urobí pár krokov): Lepšie. (Tacká sa.) Nie. Nechajte ma. Som silný. Silnejší, než si myslíte. Som taký silný, že ani vtedy, ak to dnes Fernando v snemovni prehral, nepadnem, nebudem sa cítiť porazený, ale pôjdem ďalej… Ďalej… (Zvonku sa ozve hurhaj prichádzajúceho davu. Je čoraz silnejší. Počut jednotlivé výkriky: „Preč s Juanom Cerozom! Preč s tým starým oplanom!“ O chvíľu reve celý zbor. „Preč s ním. Nie je ti dobre v našom štáte?“ zvýskne niekto. „Nie si spokojný, lebo ťa zbili…? Škodca národa. Hanobiteľ spravodlivosti… Luhár… Luhár… Hanba mu… Hanba…“

Šestnásty výstup

Tí istí, Lucia, Juanita, Giacomo

LUCIA, JUANITA, GIACOMO (vojdú, hneď ako sa krik začne, a bojazlivo sa dívajú na Juana. Krik neprestáva).

JUAN (zasipí. Ako keby sa z neho stal naraz symbol vzdoru. Vybehne prostriedkom na terasu.)

MARIO: Juan! (Rozbehne sa za ním.

Sedemnásty výstup

Juanita, Lucia, Inéz, Benedetto, Giacomo

JUANITA (s plačom): Panebože. Ešte sa mu niečo stane…

LUCIA: Ja to už nevydržím. To je nad moje sily… (Hurhaj pokračuje.)

INÉZ: Ale neplačte. (Sama je vzrušená.) To breše niekoľko zbabelcov…

JUANITA: Bože, bože… (Hurhaj sa utíši.)

Osemnásty výstup

Tí istí, Juan, Mario

JUAN (tackavo, pomaly vojde. Drží si hlavu a díva sa na ostatných, ako keby nevedel, kde je. Zastane): Čo chceli tí ľudia? Čo chceli…?

MARIO (vojde za ním a zastane pri dverách. Ticho, ale výrazne): Čo chceli ľudia od apoštolov nových myšlienok, od všetkých, ktorých mučili a zabíjali pre pravdu? (Díva sa na obecenstvo.) Čo chceli?

Opona rýchle