ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kancelária a zároveň Cerozov kabinet na súde. Vľavo veľká knižnica a vešiak. Na ňom sudcovský talár. Vpravo kožená klubovková súprava a písací stôl. V úzadí vpravo kartotéka a vľavo východ. Ráno o pol deviatej. O dva dni neskoršie.

Prvý výstup

Juan, Mario

JUAN (drží slúchadlo): Haló, tu Ceroza. Je tam byt pána poslanca Tottu…? Dobrý deň, milý Totta. Odpusťte, že vás zasa vyrušujem. Chcem len zopakovať svoju prosbu. Nie… Nie… Len aby ste náhodou nezabudli. Vec je pre mňa veľmi vážna. Tak prídete určite? Dobre… Ďakujem vám. (Položí slúchadlo. Klopanie. Obráti sa k dverám.) Prosím.

MARIO (vstúpi): Dobrý deň, Juan.

JUAN: Vitaj. Kde je Benedetto? (Podajú si ruky.)

MARIO: Aj ten má prísť?

JUAN: Áno.

MARIO: Dávno som ho už nevidel. Ty, Juan, prečo si nás sem volal?

JUAN: Počkaj…

Druhý výstup

Juan, Mario, Benedetto

BENEDETTO (zaklope a hneď vstúpi. Asi päťdesiatročný Redaktor Večerného kuriéra. Jednoduchý zjav, najjednoduchší z trojlístka Juan, Mario, Benedetto. Bystrá hlava, dobrák od kosti. Žije pokojne a vyrovnane. Je taký rozumný, že nikdy nezatúži po niečom, čo nemá. Typ človeka spokojného so sebou a so svojím životom): Dobrý deň, milí chlapci. Dobrý deň. Dávno som vás nevidel. (Podáva ruku.)

MARIO: Ako sa máš, Benedetto?

BENEDETTO: Celkom dobre, ibaže musím od rána do večera sedieť pri písacom stole. Tá dnešná mladá generácia je nanič. Všetko musím po nich opravovať. Tí vedia písať iba ak o futbale.

MARIO: Čo chceš? Najdôležitejšie správy píšu za teba iní.

JUAN: Prosím vás, chlapci…

BENEDETTO: Čo je?

JUAN: Mám veľmi málo času do najbližšieho pojednávania, a preto prosím… (Ukáže na klubovky.)

MARIO: Ach, Juan bude teraz taký milý a vysvetlí nám, prečo nás sem volal…

JUAN: Uhádol si. Mal si ešte poznamenať, že akiste považujem za dôležitejšie to, o čom vám chcem referovať, ako jalové reči.

BENEDETTO: Už mlčím. (Sadne si.)

MARIO (tiež).

BENEDETTO: Ale čo si taký rozčúlený?

JUAN: Vydržíš minútku?

BENEDETTO: Och, pardon…

JUAN (nesadne si): Dovoľte najprv krátky úvod. Mohlo by sa povedať o našom priateľstve, že je ideálne. Vedeli sme si vždy pomôcť, keď niekto potreboval pomoc ostatných, a spoločnými silami zdolali sme všetky prekážky, ktoré sa nám postavili do cesty. Azda ja jediný som ešte nebol na takú pomoc odkázaný. Ale teraz došlo i na mňa. (Prestávka.)

MARIO: Pokračuj, prosím.

JUAN: Nebudem vás pripravovať na to, čo poviem. Neviem ani, aké pocity to vo vás vyvolá. Ale dôležitá je iba holá skutočnosť. Včera na mojej večernej prechádzke ma zbili dvaja strážnici.

MARIO: To je žart, Juan.

JUAN (pokojne): Nie, nie. Nie je to žart. Ostatne, nezáleží na tom, ako to posudzuješ. Ale na žart by to bolo, myslím, hlúpe.

BENEDETTO: Nepríjemná vec. Ako sa to stalo?

JUAN: Chodievam po večeroch na prechádzku do parku blízko môjho domu. Včera som sa zdržal trochu dlhšie, a preto som sa ponáhľal domov. Naraz som za sebou počul nervózne bežiace kroky. Nemyslel som na nič a ponáhľal som sa ďalej. O chvíľu som počul volanie: „Stoj!“ Ani vtedy som nemyslel, že by sa to mohlo týkať mňa. Ale zo zvedavosti som zastal. V tom okamihu dobehli tí chlapi ku mne a chytili ma tak surovo, že som skríkol od bolesti. Boli to dvaja strážnici. Celkom bez seba kričal som na nich, aby ma pustili a čo chcú… Jedného z nich to zarazilo a žiadal odo mňa doklady. Nemal som nič pri sebe. To ich tak nahnevalo, že prvý mi dal zaucho a druhý ma sotil tak, že som spadol. Odohralo sa to bleskurýchle, takže som sa hneď ani nespamätal. Oni zatiaľ, ako keby sa nič nebolo stalo, bežali ďalej.

MARIO: Nemožné.

JUAN (zo stola zdvihne noviny, podá ich Mariovi): Tu je vysvetlenie.

MARIO (číta): „Včera večer sa v kiosku parku Giovanni del Bento konalo zakázané politické zhromaždenie. Polícia rozohnala účastníkov, ktorí sa rozutekali po parku. Niektorých z nich zatkli.“

BENEDETTO: Nuž tak…

JUAN (mrzí ho, že Benedetto neberie vec vážne. Mariovi): Ani ty nemáš na to duchaplnejšiu poznámku?

MARIO: Nešťastná zhoda okolností. Čudujem sa, že ťa neodvliekli na políciu.

JUAN: Nemohli. Dali mi zaucho a zhodili ma na zem. A to by som bol mohol prezradiť.

MARIO: Máš pravdu.

BENEDETTO: Odpusť mi, Juan, ale podľa mojej mienky ťa včerajšia udalosť veľmi podráždila a vlastne nestojí za reč. Vidím, že sa ti nič vážne nestalo. Je to svinstvo, ale bezvýznamné. Najlepšie bude nechať všetko tak. Lebo čo znamená pre teba fakt, že ťa včera zbili? Nič. Milióny ľudí nabili iné milióny a svet sa neprestal krútiť ďalej. I teraz sa bude. Teba sa to vlastne netýka. Si aj dnes ten Juan Ceroza, čo si bol včera. Iba starší o jeden deň a bohatší o jednu skúsenosť. Budeš o nej mlčať ako ryba, alebo ako hrob, a vec je vybavená.

JUAN (ironicky): Aj ty si tej mienky, Mario?

MARIO: Hlavne, že sa ti nič nestalo. Ináč, išlo asi o omyl, Juan. Dejiny zaznamenávajú toľko osudných omylov, že tento je medzi nimi naozaj iba trpaslík.

JUAN (chce vybuchnúť, ale ovládne sa): Nuž ďakujem vám obom za potešenie. Myslím, že by bolo zbytočné ďalej rozprávať o veci, lebo je už vybavená, však? Ani vás nebudem zdržiavať. I váš čas je iste drahý.

BENEDETTO: Hm. (Usmieva sa.) Azda dovolíš ešte, aby sme si trochu posedeli. Výborne je človeku v tvojich foteloch.

MARIO: Mlč, Benedetto. Si veľmi nervózny, Juan. A myslím, že si od nás očakával niečo iné.

JUAN: Uhádol si.

BENEDETTO: Ale čo? Milý Juan, ja by som bol celú vec…

MARIO: Mlč, Benedetto. Juan má slovo.

JUAN: Čo mám povedať? Dávať otázky hluchým a očakávať odpoveď od nemých?

MARIO: Dívaš sa inakšie na vec…

JUAN: Musím, Mario. Azda by bola správna Benedettova poznámka, keby mi šlo len o fakt, že ma zbili. Ja, Juan Ceroza, človek, ktorého včera zbili dvaja strážnici, a to nevinne, ja by som mohol azda celú vec zamlčať a uspokojiť sa s tým, že to bol omyl. Ale ja, Juan Ceroza, občan demokratického štátu, ja, Juan Ceroza, sudca, symbol spravodlivosti a slobody v tomto štáte, musím to vidieť v inom svetle.

BENEDETTO: Prečo?

JUAN: Nejde o fakt, že mi dali zaucho a zhodili ma na zem, ale o to, že čosi také je možné.

BENEDETTO :Čo všetko nie je možné, najmä dnes!

JUAN: A tým by sa mohla celá vec skončiť, však? Dať pekne bodku za touto vetou i za celým prípadom, prekrížiť si pekne ručičky a tučnieť si ďalej. (Ako keby to sebe adresoval.) Po celý život som zastupoval spravodlivosť, ktorá hlása, že každý občan štátu, i keby len ihlu ukradol, musí sa za to zodpovedať hoci až pred súdom. A iba včera večer som prišiel na to, že som v celom svojom živote luhal. Áno, luhal.

MARIO: To je zasa extrém…

JUAN: Ty nevieš, čím som prešiel od včerajšieho večera. Že celý môj svet mi padol do prachu. Svet, ktorý som päťdesiat rokov staval, upevňoval a miloval. A zrazu padol ako lož. Teraz stojím už na rozhraní dvoch svetov a rozhodnúť sa mám, či padnem i ja so svojím starým svetom, alebo…

MARIO (vzrušene): Alebo…

JUAN (nepočúva ho): Vieš dobre, že moderný pedagóg nevychováva palicou. Palicou môžeš získať iba poslušnosť, ale nie srdce. A demokratický štát? Veď jeho základy spočívajú na srdciach občanov. S ich láskou stojí a ich nenávisťou padá. A tam, kde štát nedbá o srdcia svojich občanov, kde mu ide len o poslušnosť a o nič viac, a prostriedkami jeho výchovy sú palica, päsť a zauchá, ten sám vychováva k diktatúre a ani sa za to nehanbí.

MARIO (začína ho chápať): Tu vlastne nie je ten strážnik vina. Ani ty nie si vinný preto, lebo si myslel, že hlásaš spravodlivosť, a hovoril si ľuďom, že existuje. Tu je na vine ten, kto dovoľuje takú prax.

JUAN: Tu je na vine režim. Cítil som, že tí strážnici majú v krvi vedomie svojej moci. Keby to boli robili po prvý raz, neboli by bývali presvedčení, že sa im nič nestane, lebo štát stojí vlastne za nimi a nik ich nemôže potrestať.

MARIO: Máš pravdu. Nik!

JUAN (zarazený): Mario!

MARIO: Spomeň si na Vincenta Spaghettiho.

JUAN: Spomínam si. Ale to bola lož. Kým toto je pravda.

MARIO (čoraz ohnivejšie): Lož. Bola to lož, lebo Vincento Spaghetti nemal vecné dôkazy. Lebo len dôkazom na papieri veríme, no posvätným okamihom, v ktorých sa otvára duša človeka v najsvätejšej čistote, tým nie. Kde máš ty dôkazy, že je pravda, čo hovoríš? Kde? Vincento Spaghetti žaloval tých, čo ho zbili. Áno, žaloval pevne presvedčený, že spravodlivosť musí zvíťaziť. On aj bojoval za jej víťazstvo. A ty — ty filozofuješ.

JUAN (ako keby to bol očakával): Pokračuj!

MARIO: Netreba pokračovať. Načo? Vlastne načo si nám rozprával, že ťa zbili? Bolo to nešikovné, Juan. My síce z toho ani slovíčka nikomu neprezradíme, ale i tak to tvoje tajomstvo budú už poznať traja ľudia.

BENEDETTO: Nie, nie. Len dvaja. Ja som nič nepočul a nič nepovedal. Som hluchonemý a ako vidím, aspoň tu celkom zbytočný. (Vstáva.)

MARIO: I štatisti sú na javisku potrební.

BENEDETTO: Ozaj. Tak ostanem.

JUAN (nervózne chodí hore-dolu. Zastane a díva sa na hodinky): Benedetto! Chcem ťa o niečo poprosiť!

BENEDETTO (zívne): Prosím.

JUAN: Prepustíš mi na zajtra titulnú stranu svojich novín.

BENEDETTO (prekvapene): Čože?

JUAN: Počkaj! Teraz chcem o čosi požiadať Maria. Mario, napíšeš, prosím ťa, na tú stranu článok.

MARIO: Ja?

JUAN: Článok, ktorý vyrozpráva celý môj prípad. Surový článok, taký surový, že bude vedieť zaraziť človeka, ktorý ho prečíta, otriasť ním, ale zároveň aj chytiť za srdce. Článok, ktorý paralelne s mojím prípadom ukáže celú hnusnú nahotu spomínanej praxe. Článok, ktorý nebude šetriť nič z toho, čo mi dosiaľ bolo sväté a čo je ešte i teraz sväté mnohým hlupákom, ktorým sa oči ešte neotvorili… A bude bičovať, bičovať do úmoru…

MARIO, BENEDETTO (s úžasom sa dívajú na neho): Juan…

BENEDETTO: Ty chceš svoj prípad predostrieť verejnosti?

JUAN: Uhádol si.

MARIO: Ale čo si od toho sľubuješ?

JUAN: To hneď uvidíš. (Pozrie na hodinky.) Poznamenávam, že nestrpím z vašej strany námietku proti tomu, čo robím. Uvedomujem si, čo chcem, a viem, že to môžem dosiahnuť, ak mi pomôžete. Premyslel som všetko dokonale a cítim, že mám ešte vieru v tú spravodlivosť, ktorá nie je stanovená, umŕtvená v zákonníkoch, ale žije v srdciach ľudí.

Tretí výstup

Tí istí, Totta

TOTTA (klope).

JUAN: Prosím.

TOTTA (vrúti sa dnu): Oh, dobrý deň, milý Ceroza. Ako ma teší, že vás vidím. Vyzeráte výborne, ani dvadsaťpäťročný mládenec. Veď čo by vám mohlo tento… Prišiel som dosť presne, však? Dobrý deň, pán Tino. (Podáva ruku.)

JUAN (predstavuje): Pán redaktor Vigo.

TOTTA: Ach, pán redaktor Vigo. Aká vzácna spoločnosť.

JUAN: Sadnite si, prosím, a prikročíme k veci, lebo mám už len pár minút. (Ostatným.) Pán poslanec už o všetkom vie.

MARIO: Áno?

TOTTA (sadne si): Ráno mi pán sudca telefonoval. Veľmi nepríjemná vec. Veľmi nepríjemná. Dali ste sa aspoň ošetriť, milý Ceroza?

JUAN: Nechajme to. Ide o to, pán poslanec, že som sa rozhodol predložiť svoj prípad pred súd verejnosti.

TOTTA (prekvapene): Čože? Ale, ale. Hrozná myšlienka, milý Ceroza. Veď to by bol váš vlastný ortieľ smrti. Nie, nie! Vyhoďte si to z hlavy. Najlepšie je v takomto prípade mlčať. Načo to? Veď také niečo sa stáva i nám, poslancom, mne teda nie, božechráň, mňa moji voliči milujú, ale kolegom z iných strán. A nevychádzajú s tým na verejnosť.

JUAN: A keby som sa predsa na to odhodlal, pomôžete mi?

TOTTA: Podľa toho, čo by ste chceli.

JUAN: Chcem, aby ste môj prípad predniesli v poslaneckej snemovni.

TOTTA: V snemovni? Smiešne, milý Ceroza. Načo? Odpusťte, ale prečo by to malo ísť do snemovne? Veď by ma s tým vypískali. Snemovňu zaujíma rozpočet a podobné veci, ale nie to, že vás, milý Ceroza… Veď ma chápete.

JUAN: Nemyslím, aby ste predniesli špeciálne len môj prípad. Môj prípad nech je dôkazom, čo sa u nás praktizuje a čo musí bez výnimky odsúdiť každý občan nášho štátu.

TOTTA: Nie, milý Ceroza. Nie, nie, nie. Predovšetkým nie ste politicky organizovaný, teda nie ste ani člen našej strany, a už to by bola veľmi ťažká vec. Potom, ja mám zviazané ruky a keby bol z toho nejaký škandál, mal by som otrasenú pozíciu v strane a… no slovom, nie je to možné…

Štvrtý výstup

Tí istí, Sluha

SLUHA (tichý, príjemný zjav, vojde): Pán sudca, pojednávanie sa hneď začne.

JUAN: Povedzte, že o chvíľu prídem.

SLUHA (vyjde).

Piaty výstup

Juan, Mario, Benedetto, Totta

JUAN: Azda ste si uvedomili, že tu nejde len o príslušníkov jednej strany, ale o všetkých občanov štátu. Každému z nás sa to môže stať v takomto režime.

TOTTA: To viem, ale…

JUAN: Teda áno, alebo nie…

TOTTA: Nuž, milý Ceroza…

JUAN (chladne): Teda nie. Odpusťte mi, pán poslanec, že som vás obťažoval.

TOTTA: Ale, milý Ceroza…

JUAN: Dúfam, že moju poslednú prosbu neodmietnete.

TOTTA: O čo ide?

JUAN: Prosím vás, nehovorte nikomu o veci, kým s ňou nevystúpim pred verejnosť.

TOTTA: Ale to je prirodzené, milý Ceroza.

JUAN: Nie vždy, pán poslanec.

TOTTA: Tak teda, porúčam sa.

BENEDETTO, MARIO (úklon).

JUAN (odprevádza ho k dverám): Do videnia, pán poslanec.

TOTTA (vyjde).

Šiesty výstup

Juan, Mario, Benedetto

MARIO: Hlupák.

BENEDETTO: Pajác.

JUAN: Prvá prekážka.

MARIO: Na svete je to už tak, že moc majú v rukách hlupáci. Lebo keby ju dostali múdri, bolo by nám pridobre.

JUAN: A nie. Nedám sa. Môj plán by mal preto padnúť? Pre neho by som mal cúvnuť? Pre toho…

MARIO: Čudujem sa, že si sa mu zveril.

JUAN: Čo som mal robiť, mal som…

Siedmy výstup

Tí istí, Sluha

SLUHA (vojde): Pán sudca, pojednávanie…

JUAN (nevie sa ovládnuť): Dajte mi pokoj s pojednávaním. Nevidíte… (Hrabne si rukami do vlasov.)

MARIO (tíško): Juan.

JUAN (ovládne sa. Už krotko): Povedzte pánom, aby počkali ešte päť minút.

SLUHA (vyjde).

Ôsmy výstup

Juan, Mario, Benedetto

MARIO: Si velmi rozrušený, Juan. Prečo si sa neobrátil na Fernanda, ak chceš, aby snemovňa o veci rokovala?

JUAN: Myslíš, že by mi pomohol?

MARIO: Pozhováram sa s ním. Ako jediný poslanec úradníckej strany nemá nad sebou nikoho. A je to tvoj bývalý kolega.

JUAN (vydýchne): Ach… Výborná myšlienka. Kedy pôjdeš k nemu?

MARIO: Ak si to želáš, hoci hneď.

JUAN: To je prirodzené.

MARIO: Tak počúvaj, Juan. O piatej sa stretneme u Fernanda. Adresu nájdeš v telefónnom zozname. Dovtedy pripravím pôdu. Neručím však za nič. Až keď budú naše vyjednávania úspešné, potom pôjdeme do redakcie k Benedettovi a zostavíme tam článok už podľa prípadných Fernandových pokynov.

JUAN: Výborne. Ďakujem ti! Myslíš na všetko.

BENEDETTO: Len na to nemyslíte ani jeden, čo z toho bude.

MARIO: Nebedákaj!

BENEDETTO: Dnes chceš zakázať bedákať? Čo by robili ľudia vo voľných chvíľach?

JUAN (smeje sa): Tak, ja už utekám. (Oblieka si talár.)

BENEDETTO: Ale o šiestej…

MARIO: Benedetto ťa chce ešte upozorniť, že uzávierka dnešného čísla nezávislého Večerného kuriéra bude výnimočne o siedmej.

BENEDETTO: No dobre, dobre.

JUAN (nepodáva ruku): Tak, do videnia, chlapci…

MARIO (sedí už na písacom stole a chystá sa telefonovať): Do videnia.

JUAN (vyjde).

MARIO: Haló, tu Mario Tino. Je tam byt pána poslanca Fernanda?

Opona rýchle