ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Scéna ako v prvom obraze. Večer o desiatej. Po veľkej večeri na oslavu Juanovho víťazstva. O dva týždne neskôr.

Prvý výstup

Hala: Mario, Benedetto, Totta, Prezident, Čašník. Terasa: Lucia, Beata, Juanita, Inéz, Giacomo. Každý z prítomných má pred sebou pohár.

MARIO (sedí bokom, pohár drží v ruke a díva sa doňho. Nie je napitý, brble, snaží sa odstrániť nudu, ktorú šíria ostatní): Víno, víno, páni, má čarovnú moc. Vie unášať v čistej extáze, dovolí zbaviť sa všetkého, prechádzať po dúhovom moste do iného sveta a zabudnúť na to, čo máš pred sebou. Lebo skutočnosť je vždy hlúpa, páni. Ale ak sa servíruje s vínom, je znesiteľnejšia, niekedy až krásna… (Usmeje sa ironicky.) Jedna z múdrostí, ktorými ma obdaril život.

BENEDETTO: No hovoríš skôr ako alkoholik než ako mudrc.

MARIO: Nie, Benedetto. Uzrieť alebo pocítiť krásu musí byť nie čosi všedné, ale udalosť, aby sme tú krásu mohli úplne pochopiť. (Vyprázdni svoj pohár.)

ČAŠNÍK (pristúpi z úzadia s tácňou).

MARIO (vezme si nový pohár).

GIACOMO: Je tu chladno. Nepresťahujeme sa do haly?

INÉZ: Chladno? Strašné. Tí dnešní novomanželia… (Smiech.)

Druhý výstup

Tí istí, Juan

JUAN (vchádza zľava): Odpusťte, milí priatelia, že som sa na chvíľu vzdialil. Ale teraz patrím už celkom vám.

TOTTA: Napínate nás radosťou, milý Ceroza.

PREZIDENT: Šťastie, čo sa vám smeje z tváre, milý Ceroza, prezrádza, že dnešný deň bol najkrajší vo vašom živote.

MARIO: Je to pravda, Juan?

JUAN: Áno. Najmä keď sa končí, niet už, môj milý, vyhliadky, ktorá by mohla vyvrátiť tvrdenie pána prezidenta. To, čo ma čaká, je, naopak, veľmi všedné.

MARIO: Myslíš na penziu?

JUAN: Nie. Napokon penzia nemusí znamenať všeobecnú nečinnosť alebo pasivitu. Ale cítim sa, ako keby som bol vystúpil na horu, na najvyšší vrchol a díval sa do nebies. Nado mnou sú len mračná a tie ma presviedčajú, že ďalej nemôžem. Že už je len cesta späť.

PREZIDENT: Ale nesmiete to brať tragicky. Osudom každého oslávenca je návrat do každodenného života, kde sa musí zmeniť zasa na toho všedného človeka, ktorým bol predtým.

MARIO: Inakšieho východiska niet?

PREZIDENT (rozhodne): Niet. To je…

MARIO: Osud. Neexistuje osud, pán prezident. Slúži nám iba za výhovorku, keď nás zranila vlastná nečinnosť a slabosť. Ináč je chyba, že to Juanovo prirovnanie krívalo. Vyjsť na najvyšší vrchol hory znamená vylúčiť všetky možnosti, za ktorých by sa dalo vystúpiť ešte vyššie. To nie je tvoja situácia, Juan. Ty máš pred sebou ešte kus života. A verím, že nebude fádny, bez nových možností.

PREZIDENT: Nuž, možno, možno…

JUAN (usmieva sa. Po chvíľke): Podľa teba, Mario, ako by sa mal cítiť človek, ktorý má za sebou to, čo ja?

MARIO (usmeje sa tiež): Hm. Ale najprv rozlíšme. Si zvedavý na moju fantáziu, či na moju logiku?

JUAN: Na tvoju fantáziu, ktorá, pravda, musí byť i logická.

MARIO: Pána obslúžime na jeho spokojnosť. Alebo sa mýlim? Podľa mňa, Juan, si v takej situácii, v akej bol Napoleon na ostrove sv. Heleny. Pred ním máš iba tú výhodu, že si sa ta dostal nie po porážke, ale po víťazstve. Nechcem zdôrazňovať, že je to môj subjektívny názor. Naopak. Myslím, že práve ty by si sa mal na to takto dívať.

JUAN: Prečo?

MARIO: Zneškodnili ťa práve tak ako Napoleona, a nemáš pred sebou nič. Napoleona násilím presvedčili, že zahral už svoju poslednú rolu na javisku svetovej histórie a že obecenstvo ho už nechce vidieť. Že ho už raz navždy vypískalo po jeho vystúpení pri Waterloo. S tebou to urobili rafinovanejšie. Ale výsledok je ten istý.

JUAN: Nerozumiem.

TOTTA: Hovoríte skutočne trochu nejasne.

MARIO (nevšíma si ho): Pozri, Juan. Práve v deň, keď som ti spomínal prípad pekára Vincenta Spaghettiho, hovoril si, že chceš ísť do penzie. Vtedy si považoval za svoj životný cieľ vykonať si povinnosti ako sudca, ako dobrý sudca, a nič viac. Penzia mala byť už len kytica, ktorú dostane závodník, čo dobehne do cieľa. Potom… Potom si prišiel na to, že človek môže mať pred sebou aj iný cieľ. Vytýčil si si ho a dosiahol. A teraz máš síce za sebou víťazstvo, ale pred sebou prázdnotu. Pardon, máš ešte niečo. Právo na spomienky. Ako Napoleon.

JUAN (vstane): Ako Napoleon. Som aspoň taký unavený, ale možno ešte starší ako on. A ty by si chcel, aby som si postavil nový cieľ. Aby som voľakedy v budúcnosti ušiel z tej sv. Heleny a pustil sa znovu do boja?

MARIO: Áno. Ale nie voľakedy v budúcnosti. Hneď teraz. (S úklonom, ktorý nesmie byť komický.) Loď, ktorá vás dopraví do Francúzska, čaká vaše veličenstvo v prístave.

JUAN (po prestávke): Si čudný, Mario.

PREZIDENT: Veľmi čudný. Žiadate od nášho priateľa rozhodne boj? Veď boj bez nepriateľov nie je možný.

MARIO: Nevidíme nepriateľov, keď utekáme z bojiska.

JUAN (rozhodne): Mario! Žiadam od teba konkrétnu odpoveď.

MARIO: Nemôžem. Keď ťa zbili, môj milý, pripadal si mi ako hrdina z románu, ktorý azda voľakedy napíšem. Postavili ťa pred desivú skutočnosť ako doprostred labyrintu. I ja som rozmýšľal, aká cesta vedie z neho von, ale moja fantázia zlyhala. Musel som pochopiť, že iba ty môžeš dať odpoveď na túto otázku. A dnes, keď zasa vidím, že bezradne stojíš v akomsi novom labyrinte, môžem to len zopakovať. Sám musíš nájsť z neho cestu. (Telefón zvoní.)

JUAN: Okamih, páni. (Vezme slúchadlo.) Áno. Ako? Také prekvapenie. Som vám veľmi zaviazaný za túto správu. Ďakujem. (Položí slúchadlo.) Páni, od vlády sa čaká demisia. (Všeobecné prekvapenie.)

MARIO: Je čosi zhnité v štáte dánskom.

TOTTA: To nie je možné. Ale prečo vlastne?

PREZIDENT: Noviny o kríze vôbec nereferovali.

JUAN: Telefonoval mi Fernando, ale príčinu nadchádzajúcej demisie nespomenul.

TOTTA: Zaujímavé.

BENEDETTO: Nevidím v tom nič zaujímavé. Nestalo sa to po prvý raz. A ostatne, bože môj: z blata do kaluže.

PREZIDENT: Azda to súvisí s vaším prípadom, Ceroza?

JUAN: Nemyslím. Možno i môj prípad hodil polienko na oheň, ktorý vzbĺkol, ale nezapálil ho.

INÉZ, BEATA, LUCIA, JUANITA, GIACOMO (prichádzajú z terasy).

BEATA: A vyhodila si ju na minútu?

LUCIA: Čo som mala robiť s takou bezočivou persónou…

GIACOMO (zívne. Celkom ležérne si zakrýva ústa.)

LUCIA: Kto telefonoval?

JUAN: Jeden náš známy, madame. Ale nič zaujímavé nepovedal. Vítam vás, krásne dámy, medzi nami.

INÉZ: Ďakujeme. Škoda len, že vidieť, ako vás náš príchod ktovieako nenadchol.

MARIO: Prečo, milostivá pani?

INÉZ: Máte veľmi kyslé tváre.

MARIO: Vážne veci sa obyčajne servírujú s kyslou tvárou.

INÉZ: Prerušili sme teda vážny a dôležitý rozhovor?

JUAN: Nebol taký dôležitý a vážny, aby nemusel ustúpiť pred vami.

INÉZ: Ako keby som sa zrazu ocitla v tom starom svete, keď páni ešte vedeli povedať dámam i poklony. (Smiech.)

PREZIDENT (so staromódnym úklonom): Nemal som ešte príležitosť gratulovať našej drahej hostiteľke ku skvelej večeri, ktorou nás pohostila. Prijmite náš obdiv, milostivá pani.

LUCIA: Ach. (Blažene sa usmieva.) Lichotíte, pán prezident. Bolo to veľmi skromné na oslavu takej veľkej udalosti.

BENEDETTO: Ale, milostivá pani. To je predsa…

PREZIDENT (bozká Lucii ruku): Pardon, páni, tento argument musíme prijať. Dnes oslavujeme mimoriadny, veľký sviatok nás všetkých. Náš milý priateľ, Juan Ceroza, vystúpil dnes na najvyšší bod svojej životnej kariéry a my, jeho priatelia, máme z toho úprimnú radosť. (Vezme pohár.) Možno cesta, po ktorej šiel životom, nevedie už vyššie, ale výška, ktorú náš priateľ dosiahol, vzbudzuje našu oprávnenú úctu. Vypime na jeho zdravie a na jeho víťazstvo. (Zdvihne pohár.)

TOTTA: Bravo, pán prezident.

PREZIDENT (stíska Juanovi ruku. Hostia sedia v nepravidelnom polkruhu. Chvíľa sa stáva slávnostná. Pijú. Potom sa zjaví Čašník a niektorí si vymieňajú poháre za plné.)

Tretí výstup

Tí istí, Čašník

ČAŠNÍK (prináša na tácni list. Dáva ho Juanovi.)

JUAN (vezme ho s údivom).

ČAŠNÍK (odíde a vracia sa o chvíľu s pohármi).

JUAN (roztrhne obálku a číta. Ostatní sa medzitým bavia. Na tvári sa mu zjaví ironický, čudný úsmev.)

TOTTA (po krátkej prestávke): Dovoľte i mne, vzácni priatelia, aby som k slovám pána prezidenta, ktoré iste vyšli zo sŕdc nás všetkých, pripojil to, čo v tejto chvíli cítim.

MARIO (ironicky): Bravooo… (Zdvihne pohár.)

TOTTA: Prípad Juana Cerozu, ktorý oprávnene vzrušil našu verejnosť, dnes uložili ad acta. Verejnosť si však dlho zachová v pamäti hrdinský boj, ktorý bojoval Juan Ceroza, údajný nepriateľ platnej spravodlivosti za jej víťazstvo. Juan Ceroza preukázal našej spravodlivosti väčšie služby ako tí, ktorí nestranne alebo zaujate sledovali jeho zápas, lebo dokázal, že existuje. Nielen pochybujúcich, ale i seba presvedčil Juan Ceroza o tom, že spravodlivosť v našom štáte žije. Veď ináč by ani nebol zvíťazil. A preto, keď sa Juan Ceroza dostane do histórie nášho národa, budú ho spomínať medzi tými, ktorí priložili ruku na upevnenie dnešného režimu, a nie na jeho podvrátenie. A ja mu preto, ako jeden zo zástupcov tohto režimu, volám na slávu. Nech žije Juan Ceroza!

DÁMY, GIACOMO, PREZIDENT (unisono): Sláva.

TOTTA (chce si štrngnúť s Cerozom. Ostatní tiež. Blížia sa k nemu.)

JUAN (s tvárou mramorovo studenou. Rozhodne): Nie! (Na okamih zavládne tichosť a úžas. Opakuje.) Nie, páni! Je to falošné!

LUCIA (výkrik): Juan! (Ostatní sa zmeravene dívajú na neho.)

JUAN: Hovorili ste, že som bol zástanca dnešného režimu a jeho spravodlivosti a že môj boj upevnil jeho základy. Ak je to tak, potom som najväčší blázon, akého nosil svet.

JUANITA (výkrik): Otec…

JUAN: Páni si žiadajú vysvetlenie. Majú na to právo. Prosím trochu trpezlivosti. (Tichosť trvá ďalej. Stojí asi v prostriedku. Pohár drží ešte v ruke. Ticho.) Môj prípad sa začal vlastne od prípadu pekára Vincenta Spaghettiho, ktorého nevinne zbili pre účasť na zakázanom politickom zhromaždení a ktorý darmo bojoval za to, aby mu spravodlivosť dala zadosťučinenie ako občanovi demokratického štátu. Vincento Spaghetti ten boj prehral a odsúdili ho za to, že sa vzbúril proti neprávosti. Vtedy ešte nevedel, že u nás neprávosť a spravodlivosť sú v kamarátstve.

PREZIDENT (rozhorčene): Ale dovoľte…

JUAN (pokojne): Okamih, pán prezident. Keď som sa dostal obdivuhodnou a požehnanou náhodou do podobnej situácie, v akej bol Vincento Spaghetti, mal som sa možnosť rozhodnúť. Alebo zostať vo svete, v ktorom som žil, alebo si zvoliť boj o nový svet. Nechcel som skapať ako Buridanov somár medzi dvoma kôpkami sena. A zvolil som si boj. (Po chvíľke tichosti pokračuje.) Ale nezvíťazil som, ako som to očakával a ako mi to, milí priatelia, stále dokazujete. Takzvaným víťazstvom dospel som len k poznaniu, že u nás za daných okolností mohol som si vybojovať spravodlivosť len ja a azda niekoľko iných ľudí, ktorí by boli mali prípadne toľko sily, toľko idealizmu a hlavne toľko oddaných priateľov, bez ktorých bol by som i ja v tejto chvíli ešte vždy len pajác, „človek, ktorého zbili“, nad osudom ktorého by sa ľudia už ani neusmievali.

Pán poslanec hovoril pred chvíľou, že u nás spravodlivosť žije. Spravodlivosť je u nás špecialita výhradne pre tých, ktorí si ju svojou silou môžu kúpiť. Ostatní, chudobní, slabí, stoja iba pred výkladmi, pregĺgajú sliny a beznádejne sa na ňu dívajú. Tak ako sa na ňu dosiaľ díva Vincento Spaghetti preto, lebo nemal toľko mocných priateľov, nemal také postavenie ako ja. Veľmi trpkú príchuť má to moje víťazstvo, páni. Lebo to má byť spravodlivosť. A ak sa aj nedívame na Vincenta Spaghettiho, ani na jeho prípad, myslíte, pán prezident, že ani jedného človeka nezbili po mojom víťazstve za podobných okolností, za akých zbili nás? A že ktorýkoľvek z nich, keby sa opovážil otvoriť ústa, bol by zasa odsúdený? A nemyslíte, že takáto spravodlivosť v úvodzovkách vychováva otrokov, lebo, naopak, len otroci môžu trpieť takúto spravodlivosť? Že to všetko umožňuje iba režim, ktorý zastupujete vy, pán poslanec, ktorý si vychvaľujete a na ktorý by ste chceli pripíjať. A za takúto spravodlivosť by som bol bojoval? Taký režim by som bol svojím bojom upevňoval? Na toto všetko mal by som vyprázdniť svoj pohár? (Tresne pohár.)

LUCIA (výkrik. Dámy ustupujú.)

TOTTA: To je neznesiteľné… To je…

PREZIDENT: Pán sudca, zachádzate priďaleko. Obávam sa, že budem musieť opustiť váš dom.

LUCIA: Ale, pán prezident, veď to je…

PREZIDENT: Milostivá pani, tu už prestáva priateľstvo.

JUAN (sarkastický smiech): Priateľstvo, ktoré nikdy neexistovalo. Chachacha… Priatelia, ktorí sa rozutekajú ani myši do dier, keď ich človek potrebuje. Načo ste sem prišli, páni? Načo ste sem prišli dnes, keď vás pred dvoma týždňami bolela hlava? Necítili ste, že pozvanie na dnešný večierok vám vlastne dávalo zaucho?

JUANITA, LUCIA (hysterický plač).

GIACOMO (zdvihne ruku na Juana): Prestaňte…

MARIO (priskočí).

INÉZ (je rýchlejšia. Odsotí Giacoma. Všetko sa odohráva bleskurýchle. Jemne): Juan… Juan…

PREZIDENT (s povýšeným gestom): Poďte, milý Totta. Nemáme tu čo hľadať.

TOTTA: Poďte, Beata. (Hrobová tichosť.)

BEATA (chce sa rozlúčiť s Luciou).

TOTTA (odtrhne ju).

PREZIDENT (odchádza, ale skôr ako vstúpi na terasu, zastane): Robíte zo seba priveľkého hrdinu, pán sudca. Nikdy by vám nebolo prišlo na um bojovať za spravodlivosť, keby vás neboli zbili. Ozaj ušľachtilá pohnútka. (Odvráti sa.)

JUAN (bleskurýchle sa obráti. Zasa ožije. Smeje sa): Hoho, pán prezident. Moja spoveď sa ešte neskončila. Nikdy ma nezbili, pán prezident. Za ten osudný výjav v parku Giovanni del Bento ďakujem svojej fantázii, ktorá ma postavila do služieb mojich túžob po poznaní pravdy. (Nový úžas.)

PREZIDENT (po prestávke, šeptom): Neslýchaná bezočivosť…

JUAN: Chcel som sa dostať k pravde i za pomoci lži. Bola to osožná lož. Dostal som sa k nej…

MARIO (nemôže sa spamätať): Je to možné, Juan…

JUAN: Všetko je možné, ak človek nechce, aby sa jeho živý boh zmenil na mŕtvu, slepú modlu…

PREZIDENT (po chvíľke): Komediant… (Vyjde.)

BEATA, TOTTA (za ním).

GIACOMO (vezme Juanitu za ruku. V tichosti): Ani my tu nemáme čo hľadať… Ani my…

JUANITA (zaplače. Vyjdú.)

Štvrtý výstup

Lucia, Inéz, Benedetto, Mario, Juan

JUAN (v desivom úsmeve díva sa za odchádzajúcimi).

LUCIA (prestane plakat. Ticho): Prečo ste to urobili? Prečo?

JUAN (obráti sa k nej. Niet v ňom irónie, ako keby bol už dobojoval): Zajtra, madame. Zajtra. Dnes to odo mňa nežiadajte…

LUCIA (zlomená, pomaly odchádza, podopieraná Inéz).

Piaty výstup

Juan, Mario, Benedetto

Mlčia chvíľu.

MARIO: Cítite, že sme zasa sami?

BENEDETTO: Juan! V tejto chvíli si odo mňa strašne ďaleko. Ako keby si mi unikal a darmo by som za tebou vystieral ruky. Neviem, či to, čo si urobil, bolo hrdinstvo, alebo bláznovstvo… Alebo oboje…

MARIO: Každý hrdina je i blázon. Hrdinov robia predsa také veci, ktoré obyčajní ľudia majú za bláznovstvá.

JUAN: Musel som vedieť pravdu. Možno som bol hlupák a platil som za ňu privysokú cenu. Ale stopercentný dôkaz som dostal iba vtedy, keď sa na policajnom riaditeľstve dvaja strážnici priznali, že oni ma asi zbili, podľa starej, osvedčenej metódy pri stíhaní politických previnilcov. Bohvie, koľko podobných starých somárov v ten večer zbili. Ale to, že mi vydali dvoch strážnikov, považoval som za skutočné víťazstvo, lebo som dúfal, že po ňom príde náprava, ktorá odstráni doterajší stav. Včera však Vincenta Spaghettiho druhá inštancia znovu odsúdila. A dnes večer za vašej návštevy som dostal nefrankovaný list, ktorý vhodil do mojej schránky asi pisateľ, čo mi oznamuje, že ho zbili za podobných okolností ako mňa. A tak som musel…

MARIO: Musel.

JUAN (prebudí sa v ňom starý vzdor): Prečo ste ešte tu? Nenachádzate vhodnú výhovorku, po ktorej by ste sa mohli stratiť? (Telefón zvoní. Chytí slúchadlo a chce ho hodiť na zem, ale…)

MARIO (vytrhne mu ho z ruky): Haló… (Po chvíľke.) Ďakujem, pán poslanec. (Položí slúchadlo.) Vláda podala demisiu.

BENEDETTO: To je teraz vedľajšie. Juan, potrebuješ byť sám… Dovoľ, aby sme ťa opustili.

JUAN: Choďte, choďte… (Mlčky im podáva ruku a ide za nimi.)

BENEDETTO, MARIO (odchádzajú prostriedkom).

JUAN (otupene sa díva za nimi).

Šiesty výstup

Juan, Inéz

INÉZ (vstúpi zľava. Je pripravená na odchod): Juan…

JUAN (obráti sa k nej).

INÉZ (tíško): Lucia sa už upokojila.

JUAN: Ďakujem vám za pomoc.

INÉZ: Juan! Podávam vám ruku, čestne, chlapsky. Stojím pri vás celým svojím srdcom. Ste obdivuhodný, ste taký, ako som si vás vždy predstavovala.

JUAN (prekvapene): Inéz…

INÉZ (rýchle sa odvráti a odchádza. Vyjde hore schodmi na terasu. Tam zastane a obráti sa. Tíško): Juan…

JUAN (udivene pribehne k nej, tuší, čo pred ním skrýva): Inéz…

INÉZ: Nevysvetľujte si zle moje slová. Je to len obdiv. Obdiv obyčajnej ženy k neobyčajnému mužovi. (Zastane.) Ale nie. Nie je to pravda. (Rýchle.) Chcem však ďalej chodiť k vám, ďalej vás chcem vidieť, chcem, aby som sa mohla vždy pozrieť bez výčitiek Lucii do očí… Nie, nehovorte. Chcela som len, aby ste cítili i vtedy, keby vás každý opustil, že ja, hoci vzdialená, stojím pri vás… (Zvýšeným hlasom.) Vždy. V každej chvíli, Juan… (Vyslobodí si ruku a odíde.)

Siedmy výstup

Juan

JUAN (počúva zvuk odchádzajúceho auta. Potom si zapáli cigaretu. Díva sa do prázdna. Telefón. Mechanicky ide k nemu, vôbec nemyslí na to, čo robí. Zdvihne slúchadlo): Ako? Nerozumiem! Pán predseda… (Po chvíli.) Nie, to nie je… Ja mám byť ministrom spravodlivosti v novej vláde? Ja? (Zasmeje sa trpko.) Nuž. (Hlasito.) Prijímam…

(Teraz sa vzpriami. Ako stelesnená dokonalosť, ani vrch, ktorý čnie do nebies, vzdialený od všetkého, povznesený nad všetko, osamotený, hrdý. S čudným úsmevom ide pomaly k fotelu. Nie komicky, ale smrteľne vážne hľadí pred seba a hovorí si tíško. Loď, ktorá vás dopraví do Francúzska, čaká vaše veličenstvo v prístave.)

Opona