ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Scéna ako v druhom obraze. Nasledujúci deň, ráno a deviatej

Prvý výstup

Juan, Sluha

SLUHA (vojde): Akýsi pán vás hľadá, pán sudca.

JUAN (sedí pred písacím stolom a číta noviny. Je nervózny, čo prezrádza každý jeho pohyb): Neviete, kto je to?

SLUHA: Nie, prosím.

JUAN: Uveďte ho. (Vstane a obráti sa k dverám.)

Sluha (vyjde).

Druhý výstup

Juan, Giacomo, Sluha

GIACOMO (vstúpi): Dobré ráno, otec.

SLUHA (zatvorí za ním dvere).

JUAN (sklamaný, ale usiluje sa byť prívetivý): Vitajte, zať môj. Podáva mu ruku.) Zasa ma prekvapujete svojou návštevou.

GIACOMO: Chcel by som sa pozhovárať s vami, ak mi to dovolíte.

JUAN (šípi niečo): Prosím. Len smelo. Môžete rozprávať i hodinu. Dlhšie, pravda, nie, lebo potom mám ďalšie pojednávanie.

GIACOMO: Tak teda…

JUAN (ironicky sa zamieša): … nič vám nestojí v ceste, však? Sadnite si, prosím…

GIACOMO (sadne si. Je v rozpakoch.)

JUAN: Zapálite si?

GIACOMO: Ďakujem. Nefajčím.

JUAN: Odpusťte, že to neviem. Ale vás ešte veľmi málo poznám! Váš sobáš s mojou dcérou prišiel tak rýchlo, že od vášho zasnúbenia až do svadobnej cesty sme sa ani raz nemohli porozprávať. (Zapáli si cigaretu.) Dúfam, že si to teraz vynahradíme.

GIACOMO: Možno. Totiž, neviem ako…

JUAN: Rozprávajte trošku jasnejšie, zať môj…

GIACOMO: Nuž. (Zmĺkne.)

JUAN: Nuž? (Po chvíli.) Mne sa vidí, že máte trému. Ale to je nezmysel. Mňa sa nemáte čo báť. Nezjem vás už len preto, lebo potom by som musel hľadať pre dcéru nového muža.

GIACOMO: Ako vždy, ste i teraz veľmi duchaplný.

JUAN: Začínam veriť, že len to ste mi prišli povedať.

GIACOMO: Ó nie. Chcem vás poprosiť o niečo.

JUAN: Sem s tým.

GIACOMO (sklopí oči): Nechajte tú svoju nezmyselnú kampaň. Prosím vás o to. Veď vám môže len uškodiť. Zničiť vaše spoločenské postavenie, zašpiniť čistotu vášho mena. Uvedomte si, prosím, aké to môže mať následky. Pre vás, pre vašu ženu, pre Juanitu a pre mňa. Zničíte celú moju budúcnosť. Moju kariéru. A uškodíte tým hlavne svojej dcére.

JUAN (ironicky): Zať môj, hovoríte naraz veľmi plynne. Nenaučili ste sa to vopred, čo ste mi povedali?

GIACOMO (mlčí).

JUAN: Nič iné ste mi nechceli povedať, však?

GIACOMO: Nie.

JUAN (kruto): Tak by ste už mohli ísť domov.

GIACOMO: Ale…

JUAN: Nijaké ale, zať môj. Povedal som vám včera večer, že do svojich vecí si nedám zasahovať.

GIACOMO (vstáva): Váš egoizmus zničí život Juanite i mne. Na to nemáte právo.

JUAN: A čím zničím Juanitin život, ak sa smiem spýtať? Vysvetlite mi to láskavo. Azda tým, že som jej otec?

GIACOMO: Áno.

JUAN: Hneď som si to myslel. Ale tu je ľahká pomoc. Jednoducho Juanitu vydedím. A potom už nebude mojou dcérou. Ste spokojný?

GIACOMO: To by ste vykonali?

JUAN: Ale hej. Urobím všetko, zať môj, len aby som vám a vašej kariére nestál v ceste.

GIACOMO: To je vaše posledné slovo?

JUAN: Zať môj, chcete, aby som už do smrti neprehovoril?

GIACOMO: Váš cynizmus…

JUAN: Môj cynizmus sa vám nepozdáva. Ale tu je tiež ľahká pomoc. Váš klobúk je, myslím, na vešiaku a dvere, i keby boli voľakde skryté, viem, že ste veľmi šikovný, zať môj, a že ich raz-dva nájdete.

GIACOMO: Rozumiem. (Rozzúrený vyjde.)

Tretí výstup

Juan, Sluha

JUAN (vydýchne si, unavene si sadne k stolu a vezme slúchadlo).

SLUHA (vojde. V rukách má hŕbu telegramov): Pán sudca, prišli nejaké telegramy.

JUAN (obráti sa): Telegramy? (Udivene.) Koľko ich prišlo?

SLUHA: Päťdesiatšesť.

JUAN: Päťdesiatšesť… (Vytrhne mu ich z ruky a dá ich na stôl.) Päťdesiatšesť. (Prehŕňa sa v nich nervózne, nevie, čo má s nimi robiť.) Neohrozenému bojovníkovi za lepšiu budúcnosť nášho štátu. Senátor Terio. Senátor Terio! (Už celkom vykoľajený.) Kristepane! (Habká. Otvára druhý, ale tak, ako keby chcel pozrieť všetky naraz.) Čistému a vznešenému človeku vzdáva hold klub právnikov. Čo to má znamenať…? (Otvára horúčkovito ďalej.) Sláva bojovníkovi za pravdu… Milovníkovi pravdy a jej neohrozenému zástancovi. Učiteľ Seglia… Človeku čistého a vznešeného srdca a ideálu. Pastor Verito… Sláva Vám a spravodlivosti, za ktorú bojujete. Prezident Vero.

Štvrtý výstup

Tí istí, Prezident

PREZIDENT (klope).

JUAN (číta ďalej. Nervózne): Prosím. (Číta ďalej.)

PREZIDENT (vstúpi): Dobrý deň, milý Ceroza.

JUAN (prekvapene sa obráti): Úctivý služobník, pán prezident.

PREZIDENT (podáva mu ruku): Máte trochu voľného času?

JUAN: Ale prirodzene. Nech sa páči. (Ukáže na klubovky.)

PREZIDENT (zničujúcim pohľadom pozrie na sluhu. Potom si sadne.)

SLUHA (s úklonom vyjde).

Piaty výstup

Juan, Prezident

PREZIDENT (asi šesťdesiatročný. Reprezentatívna postava, dlhá, hustá brada. Typ staromódneho pána. Starý lišiak, ktorý za svoju kariéru ďakuje svojim diplomatickým schopnostiam.)

JUAN (hľadí na telegramy a siahne za jedným. Potom sa spamätá): Čomu môžem ďakovať za vašu vzácnu návštevu, pán prezident?

PREZIDENT: Chcem sa vám ospravedlniť, že som nemohol prísť na váš včerajší večierok. Ale nejde len o to. Prišiel som ako priateľ a chcem, aby ste ma aj prijali ako priateľa. (Usmeje sa.) A nie úradne, milý Ceroza…

JUAN (udivene): Priateľ? Ale to je krásne, pán prezident. Priateľ teraz… Veru by som prišiel do rozpakov, keby ma niekto vyzval, aby som mu medzi kolegami vyrátal svojich priateľov.

PREZIDENT: Mňa by ste rozhodne neboli spomenuli, však?

JUAN: Nuž…

PREZIDENT: Vidíte. A ja znovu prízvukujem, že prichádzam ako priateľ na priateľský rozhovor.

JUAN: Napĺňate ma úprimnou radosťou.

PREZIDENT: Áno. Ale, milý Ceroza, vec, s ktorou prichádzam, je trošku chúlostivá.

JUAN: Ach… chúlostivá.

PREZIDENT: Áno. Ale verte mi, že ma vedie túžba pomôcť vám.

JUAN: Pomôcť? Mne?

PREZIDENT: Áno. Vy ste, pravda, hrdý človek. Nechcete pripustiť, že potrebujete pomoc. A nik ju vlastne nepotrebuje väčšmi ako vy.

JUAN: Myslíte to vážne, pán prezident?

PREZIDENT: Celkom vážne, milý Ceroza. Byť v takej situácii, do akej ste sa mohli dostať len… no, ako by som to…

JUAN: Len v stave prechodnej duševnej nepríčetnosti…

PREZIDENT (usmeje sa): Nuž… Nechcel som to tak… povedať…

JUAN: Ale tak ste si to mysleli.

PREZIDENT: Dúfam, že som vás tým neurazil, milý Ceroza.

JUAN: Božechráň! Len ráčte pokračovať.

PREZIDENT: Áno. Teda byť v takej situácii, v akej ste, nie je práve na závidenie.

JUAN: V poslednom čase sa mi to tiež zdá.

PREZIDENT: No vidíte. Áno. A teraz som zabudol, čo som chcel povedať.

JUAN: My sudcovia nemáme pamäť na závidenie. Pri každom prípade sa musíme vždy pozrieť do spisov. My teda spomíname tak, že si dáme vyhľadať spis.

PREZIDENT: Áno, áno. Lenže v tomto prípade to nie je možné.

JUAN: Áno. Tento prípad sa ešte neuzavrel a nedal do archívu. Ale, pán prezident, obžalovaný sa nemusí dívať do spisov, aby si osvojil dáta a aby vedel, o čo ide. Vy ste mi prišli povedať svoju mienku o boji, ktorý vediem. Viem, aká je. Viem, že ste mi prišli poradiť, aby som z toho boja múdro zutekal. Myslíte si iste, pán prezident, že je päť minút pred dvanástou a že sa to ešte dá. Ale, pán prezident, prišli ste neskoro. Už je dávno po dvanástej.

Šiesty výstup

Tí istí, Sluha

SLUHA (vojde. V rukách nové telegramy.)

JUAN: Čo je?

SLUHA: Zasa prišli telegramy, pán sudca.

JUAN: Koľko ich prišlo? (Pozrie s úsmevom na Prezidenta.)

SLUHA: Stopätnásť.

JUAN: Ozaj? No to je celkom pekné. Dajte ich na stôl.

SLUHA (dá ich na stôl. Potom vyjde.)

Siedmy výstup

Juan, Prezident

JUAN (s ľahkým, ironickým úsmevom): Viete, pán prezident, pripadám si ako človek, ktorý je celkom zdravý, a jednako k nemu jeden za druhým chodia lekári, majú nad ním konzílium, tvária sa ustarostene a silou-mocou ho chcú presvedčiť, že je chorý. Medzitým ten zdravý nemocný dostáva denne i sto telegramov, v ktorých mu známi i neznámi gratulujú k tomu, že je taký zdravý, až je priam symbolom zdravia národa. Čo myslíte, že robí tento človek, a to veľmi často…?

PREZIDENT (cíti sa nepríjemne): Nuž?

JUAN: Usmieva sa nad svojimi lekármi. Áno, áno. Usmieva sa.

PREZIDENT: Tak… (Vstane.)

JUAN (tiež).

PREZIDENT: Teda neustúpite od svojho takzvaného boja za nijakých okolností.

JUAN: Nie, pán prezident.

PREZIDENT (s hlúpym hnevom): Vy ste smiešny svätý.

JUAN: To je už moja vec.

PREZIDENT: Mýlite sa, pán môj! To je i moja vec a vec všetkých vašich kolegov. Lebo ak si vy svojím postojom hanobíte meno ako sudca, hanobíte tým i nás. O tom, myslím, nemusím rozprávať, že si podrývate vlastne pôdu pod sebou, že špiníte spravodlivosť, ktorej ste služobníkom. To viete veľmi dobre. Veď špiniť ju je vaším cieľom.

JUAN: Áno. Ja som teraz vo veľmi chúlostivej situácii, pán prezident. Pred desiatimi minútami ste sem vošli, ak sa nemýlim, tri razy prízvukujúc, že prichádzate ako priateľ. A teraz… Ľutujem, pán prezident, že to naše priateľstvo trvalo len desať minút, ale musí sa hneď skončiť. Tu som totiž pánom ja a nedám sa urážať od nikoho. (Ukáže na dvere.)

PREZIDENT: To bude mať ešte pokračovanie.

JUAN: Teším sa na to pokračovanie.

PREZIDENT (chce odísť, ale zastane): Požiadate o penzionovanie.

JUAN (zarazený): O penzionovanie… Tak… (Zasa ožije.) Ale prečo? Prečo, pán prezident? Som zdravý, cítim sa pri sile a ak sa dobre pamätám, nedávno na jednom z osudných čajových večierkov mojej ženy ste mi povedali, že som nenahraditeľný. (Ironicky.) Je možné, aby sa tak naraz vaše zmýšľanie zmenilo?

PREZIDENT: O sudcovi, ktorý sám prosí, aby nad ním vyniesli rozsudok, môžem aspoň to povedať, že je v ňom záblesk statočnosti. V opačnom prípade by som ani to nemohol povedať. Ak vám záleží na tom, aby aspoň vaše posledné gesto bolo statočné, tak…

JUAN (preruší ho): Nezáleží mi na tom, pán prezident. V tomto okamihu záleží mi najväčšmi na tom, aby som sa čím skôr zbavil vašej spoločnosti.

PREZIDENT: Takúto…

JUAN: Ráčte pokračovať až za dverami.

PREZIDENT (tresne dverami).

Ôsmy výstup

Juan

JUAN (ostane stáť. Ani nepozrie za ním. Teraz už však nevládze, je na konci s nervami. Sadne si pomaly k písaciemu stolu a do ruky vezme hrsť telegramov. Padajú mu z nej jeden za druhým): Dať sa penzionovať… (Podoprie si hlavu oboma dlaňami a díva sa do vzduchu. Naraz vyskočí a začne chodiť hore-dolu. Potriasa hlavou a obecenstvo i z tej nemohry musí vycítiť, s čím zápasí. Priskočí k telefónu.) Haló… Haló. Je tam byt Juana Cerozu? Zavolajte mi milostivú paniu. Rýchle… (Po chvíľke.) Lucia… Tu je Juan. Lucia, azda nikdy v živote sme si nerozumeli a boli sme si vždy vzdialení. Možno len preto, lebo sme jeden druhého nepotrebovali. Ale teraz… Lucia, som strašne odkázaný na vás a na vašu pomoc. Prezident ma vyzval, aby som sa dal penzionovať. Lucia, cítim sa taký opustený ako azda ešte nikdy a neviem, či nepadnem, ak mi niekto nepodá ruku… Lucia! Haló… (Hlasnejšie.) Haló, haló… (Pomaly, pohybom, ako keby bolo všetko stratené, položí slúchadlo.)

Deviaty výstup

Juan, Sluha

SLUHA (prináša nové telegramy).

JUAN (sedí zhrbene, meravo).

SLUHA: Pán sudca, prišlo nových šesťdesiat telegramov.

JUAN (bezfarebne): Položte ich na stôl.

SLUHA (urobí tak a vyjde).

Desiaty výstup

Juan

JUAN (zdvihne zopár telegramov a pomaly ich púšťa z ruky. Čudne sa usmieva. Naraz jediným zúrivým pohybom zmetie všetko zo stola. Padne na stôl a zakryje sa rukami. Po krátkej prestávke sa ozve telefón. Zvoní prenikavo. Juan sa pomaly zdvihne a vezme slúchadlo. Hlas má zlomený): Tu Ceroza… Haló… (Výkrik.) Vy ste, pán poslanec? Päť ráz som vás dnes volal… Čo je, prekrista… Všetko… (Dusí sa a ruka so slúchadlom mu padá na stôl.) Všetko v poriadku… Jaj… (Zdvihne slúchadlo.) Tak rozprávajte, prosím. Prosím vás… Áno. Áno. To je nádherné. Apel na ministra? Vy? Opozícia? Áno, áno. Dnešné noviny zhabali kvôli tomu? Ale škoda, že nemáte čas. Ďakujem, ďakujem. Popoludní vás zasa zavolám. (Položí slúchadlo. Teraz vyzerá ani triumfátor. Z tváre mu žiari nekonečné šťastie a pýcha. Zastaví sa a hladí si spánky. Je vyčerpaný od radosti a padá do kresla. O chvíľu klopanie. Vstane.) Prosím.

Jedenásty výstup

Juan, Prezident, Minister

MINISTER (s klobúkom v ruke vstúpi. Asi štyridsaťročný, elegantný zjav. Slabý diplomat a nie práve silná individualita.)

PREZIDENT (za ním. Má strašnú trému): Pán kolega, dostala sa nám mimoriadna česť. Navštívil nás pán minister vnútra. Pán minister si želá porozprávať sa s vami. Prosím, pán minister.

MINISTER: Ďakujem.

PREZIDENT (hlboký úklon. Vyjde.)

Dvanásty výstup

Juan, Minister

MINISTER (pauza. Ako keby dvaja zápasníci odhadovali svoje sily. Potom): Vy ste teda Juan Ceroza?

JUAN: Prosím, pán minister.

MINISTER: Akiste veľmi dobre viete, pán sudca, prečo som k vám prišiel.

JUAN: Odpusťte, pán minister, ale som skutočne v rozpakoch.

MINISTER: Viete niečo o tom, čo sa odohralo včera v parlamente?

JUAN: Viem, pán minister.

MINISTER: A napriek tomu neviete, prečo som k vám prišiel?

JUAN: A napriek tomu neviem, pán minister, prečo ste ku mne prišli.

MINISTER: Zdá sa mi…

JUAN: Ráčte si azda sadnúť, pán minister.

MINISTER: Je to také potrebné?

JUAN: Nikdy sa nerozprávam so svojimi hosťami postojačky.

MINISTER: Už vás poznávam. (Sadne si.)

JUAN (sadne si): Čomu môžem ďakovať za vašu vzácnu návštevu, pán minister?

MINISTER: Nepretvarujte sa, pán sudca. Viete to veľmi dobre.

JUAN: Keby som to veľmi dobre vedel, nebol by som sa na to spytoval. Ale takto vás znova musím poprosiť, aby ste mi to láskavo prezradili.

MINISTER: Povedali ste, že viete, čo sa stalo včera v parlamente.

JUAN: Áno, viem. Pravda, len o tom, čo sa mňa týka. I z toho iba to najdôležitejšie. Viem, že moja vec pred parlamentom zvíťazila.

MINISTER: Myslíte, že víťazstvo je konečné?

JUAN: To neviem. Ale toľko, pán minister, viem, že po ňom môže prísť iba porážka, alebo nové víťazstvo. Ale nikdy zmierenie.

MINISTER: Čo viete o svojej veci?

JUAN: Pán minister, ja som včera v parlamente nebol. Ale vy ste tam boli, a to, ako viem, vo veľmi chúlostivej situácii.

MINISTER (prekvapene): Dovoľte…

JUAN: Prosím, nazvime veci pravým menom. Vy, pán minister, ste prišli so mnou vyjednávať.

MINISTER: Čo si to dovoľujete?

JUAN: Dovolil som si nazvať vec pravým menom. Včera v parlamente podali na vás apel. Predložili vám túto otázku: Existuje nejaké dôverné nariadenie alebo prax, ktorá dovoľuje strážnikom, aby politických previnilcov mohli sami potrestať, a to palicou a pod ochranou svojich uniforiem?

MINISTER (vstane a začne sa prechádzať).

JUAN: Vy ste, pravda, na to nemohli dať odpoveď. Odpovedať záporne nebolo možné, lebo môj prípad, a vôbec prax, dáva na túto otázku takú jasnú odpoveď, že by ste ju neboli umlčali. A odpovedať kladne by bolo znamenalo podať demisiu.

MINISTER (zastane): Priveľa si trúfate.

JUAN (ako keby ho nebol počul): Aby sme si rozumeli, pán minister. Neobviňujem vás, ale systém, prax, ktorá vládla a ktorej ste sa stali služobníkom. Vaša vina môže byť iba v tom, že ste pokračovali v praxi svojich predchodcov. To je tiež vina. Preto, lebo znamená pokračovať v zle.

MINISTER: Nemám toľko zbytočného času, aby som mohol počúvať vaše povedačky. Primnoho si dovoľujete. Neuvedomujete si, kto som. (Sadne si.)

JUAN: Ba práve to si uvedomujem. Tým, že ste prišli ku mne, pán minister, zostúpili ste z toho piedestálu, na ktorom stojíte pred verejnosťou, dolu ku mne, alebo ste ma pozdvihli hore k sebe. Jedno alebo druhé. A preto niet medzi nami v tomto okamihu rozdielu.

MINISTER: Ako si želáte. Ostatne, viete, prečo som prišiel?

JUAN: Tú hádanku som už rozlúštil.

MINISTER: Myslím, že chybne. Prišiel som preskúmať váš prípad a urýchliť vaše penzionovanie.

JUAN: To je veľmi naivné, pán minister. Na to vám nenaletím. Keby ste ma penzionovali, uverejnili by to už skoro všetky noviny. Možno tie vaše nie. Ale na tých nezáleží. No odpľuť by si už potom odpľuli nielen vaši protivníci, ale všetci poriadni a statoční občania štátu. To nie je odpoveď na otázku, ktorú ste dostali!

MINISTER: Na tú, ako vidím, chcete odpovedať vy!

JUAN: Ja môžem opakovať iba svoju starú odpoveď. Vyskytli sa dvaja strážnici, ktorí ma zbili. Bez príčiny. Povedzme, mysleli si, že som príslušník zakázanej politickej strany. A keď to oni považovali za dostatočný dôvod, aby ma potrestali, musí existovať prax, ktorá takýto prípad dovoľuje.

MINISTER: Toto som už počul niekoľko ráz. Boli toho plné noviny. A ten poslanec Fernando, myslím, tiež len to vykrikoval včera v parlamente.

JUAN: Myslím, že Fernando povedal o niečo viac. Povedal, že tu nejde o jedného človeka. Tu ide o spravodlivosť. O víťazstvo spravodlivosti, a nie o moje víťazstvo. A spravodlivosť musí zvíťaziť, lebo inak by sme my všetci, občania republiky, stratili vieru v seba, vo svoj štát a vieru v budúcnosť. O to tu ide. A nie o to, pán minister, či padnem ja, alebo vy.

MINISTER (vstane): Čo teda žiadate?

JUAN (vstane tiež): Žiadam, aby mi vydali strážnikov, ktorí ma zbili.

MINISTER: Chcete ich potrestať?

JUAN: Nie. Chcem, aby ste vy sám uznali, že taká prax existuje.

MINISTER: To je…

JUAN: Nepríjemné pre vás. Viem. Ale chcem ešte viac. Vrátiť verejnosti vieru v spravodlivosť. Ukázať, že vy sám považujete doterajšiu prax za nesprávnu a odsúdeniahodnú. Že už nebudete nad ňou zatvárať oči, ale sám budete pranierovať vinníkov, ktorí sa prehrešili proti spravodlivosti. A ak na otázku, čo ste dostali, odpoviete tým, že vydáte tých dvoch strážnikov, myslím, že vyhlásenie nápravy zmieri všetkých vašich protivníkov.

MINISTER (po chvíľke): Pán sudca, nemali ste vy nikdy politické ambície?

JUAN: Nie. Potvrdzuje to i skutočnosť, že som nebol a ani nie som príslušníkom politickej strany. Prečo vás to zaujíma, pán minister?

MINISTER: Celý váš boj svedčí o tom, že máte na to výborné schopnosti. A potom, ste skutočne úžasne populárny.

JUAN: Moja popularita, to je zároveň protest tisícov malých ľudí. Ich súhlas s mojím bojom vidíte tu rozsypaný po zemi.

MINISTER: Myslím, že ako politik vedeli by ste túto okolnosť výborne využiť.

JUAN (uprene sa na neho zadíva. Potom): Chcete ma rozosmiať, pán minister?

MINISTER: Ako si želáte. (Vyberie si cigaretu.) Neustúpite od svojej požiadavky?

JUAN: Nie.

MINISTER: Čo urobíte, ak ju odmietnem?

JUAN: O tom by bolo zbytočne rozmýšľať, lebo to neurobíte.

MINISTER (rozmliaždi cigaretu. Pristúpi k telefónu. Volá): Policajné riaditeľstvo… Spojte ma s pánom prezidentom… Haló. Tu Cavacchio. Pán prezident, žiadam, aby ste našli strážnikov, ktorí zbili Juana Cerozu, poznáte ten prípad, však?… Áno. Vylúčené? (Juanovi.) A čo ak sa nepriznajú, alebo ich nebude možné zistiť?

JUAN: Nájsť ich bude už vaša vec, pán minister.

MINISTER: Ste veľmi zaujímavý.

JUAN: Lichotíte mi, pán minister.

MINISTER (telefonuje ďalej): Musíte ich nájsť, pán prezident. O chvíľu prídeme k vám na políciu s pánom Cerozom. Budeme s ním konfrontovať každého strážnika, ktorý môže prísť do úvahy. Do videnia. (Položí slúchadlo.) Tak. Teraz ste už spokojný?

JUAN: Ešte jednu otázku. I vy ste spokojný s výsledkom nášho vyjednávania?

MINISTER: Áno.

JUAN: Tak prečo ste dali zhabať dnešné noviny, ktoré písali o mojom úspechu?

MINISTER: To je už moja vec, pán sudca.

JUAN: Správne, pán minister. Viete, čo ma však prekvapilo?

MINISTER: Nuž…

JUAN: Že ste sa ani nepokúsili poprieť možnosť môjho prípadu. Že ste ani nezapochybovali o tom, že ma tí strážnici mohli zbiť. (Usmieva sa.) Na túto poznámku neočakávam odpoveď.

Trinásty výstup

Tí istí, Inéz

INÉZ (zaklope).

JUAN: Prosím.

INÉZ (vojde): Dobrý deň, Juan. Ani neviete, aká som šťastná. Práve som telefonovala s Fernandom a nemohla som vydržať, aby som vám neprišla stisnúť ruku. Gratulujem vám z celého srdca.

JUAN: Pardon, milostivá pani… Pán minister Cavacchio.

INÉZ (v rozpakoch): Lopezová.

MINISTER: Milostivá pani prišla gratulovať. K čomu, prosím?

INÉZ: K víťazstvu.

MINISTER: Niet víťazstva, milostivá pani. Pokiaľ viem, bojujúce strany uzavreli mier.

JUAN: Býva mier, pán minister, ktorý znamená väčšie víťazstvo, ako ten, čo sa vybojuje krvou, a väčšiu porážku, ako ten krvou zaliaty.

Opona rýchle