ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Scéna ako v prvom obraze.

Prvý výstup

I. dôstojník, Diktátor, Alonzo

I. DÔST. (hlási): Generál Alonzo. (Vyjde.)

DIKTÁTOR (píše ďalej).

ALONZO (vojde a po vojensky pozdraví).

DIKTÁTOR (neodpovedá).

ALONZO (zasa pozdraví).

DIKTÁTOR: Ste netrpezlivý, generál. Chápem vás. O hodinu ide váš vlak.

ALONZO: Neviem o tom.

DIKTÁTOR: Ale ja hej. Večer sa pohne vaša loď. Vrátite sa do Tanalie. Do krajiny, kde sú takí nešikovní falzifikátori.

ALONZO: Nerozumiem.

DIKTÁTOR: Zasa? Chcete zaprieť, že ste falšovali môj dôverný prípis? Či sa chcete ospravedlniť?

ALONZO: Nemôžem otvorene rozprávať tam, kde každé slovo zaznamenávajú vyzvedači.

DIKTÁTOR: Len to vás mrzí? Poďte bližšie. Na prvej priehradke vpravo nájdete gombík. Tam. Stisnite ho. Tak. Nuž, prosím. Vypli ste môj mikrofón, môžete rozprávať.

ALONZO: Teda priznávam, že som falšoval váš prípis.

DIKTÁTOR: To ma nezaujíma. Dôkaz mám v rukách.

ALONZO: Ale vôbec to neľutujem. Ešte veľa iných vecí a podlostí som sa mal dopustiť, len aby som vás mohol poslať do horúceho pekla.

DIKTÁTOR: Už ste zaujímavejší, generál.

ALONZO: Nie som sám. Uvidíte, že i ja ešte niečo viem. Do Tanalie sa nevrátim. Zostanem tu, kým sa rozhodne o osude mojej vlasti. Berte to na vedomie.

DIKTÁTOR: Ak neodcestujete o hodinu, vlastne už len o päťdesiatpäť minút, dám vás zatknúť.

ALONZO: Nebojím, sa. Viac mi nemôžete vziať ako život. A my, vojaci, sa nebojíme smrti.

DIKTÁTOR: Náročky hľadáte príležitosť, aby ste to mohli osvedčiť.

ALONZO: Možno. Načo by som mal žiť ďalej, keby padol svet, do ktorého patrím.

DIKTÁTOR: Skončme, generál. Škoda zbytočných slov. (Sadne si.)

ALONZO: Ešte niečo. Rada generálov navrhuje zmierlivé vyrovnanie.

DIKTÁTOR: Myši pištia.

ALONZO: Žiadajú vydať zákon, ktorý by zakazoval akúkoľvek reformu bez súhlasu ministerstva vojny.

DIKTÁTOR: Nedávno ste prosili o milosť. A hľa. Teraz by ste chceli už diktovať. To je milé. Nič viac?

ALONZO: Nie.

DIKTÁTOR: Teda vojenskú diktatúru?

ALONZO: Áno.

DIKTÁTOR (zasmeje sa).

ALONZO: Tak nie?

DIKTÁTOR: Šťastnú cestu, generál.

ALONZO: Ako chcete.

DIKTÁTOR: Na okamih, generál. Nebolo by dobre, keby som vás dal zatknúť! Dáte mi čestné slovo, že odídete do Tanalie ešte dnes? (Tichosť.) Hra je už vážna. Mám dôkaz o vašom podvode a práve si spomínam, že ste vypli mikrofón modrého salónu, a nie mojej pracovne.

ALONZO: Ste diabol.

DIKTÁTOR: Hm! Nuž?

ALONZO: Odcestujem. (Vyjde.)

Druhý výstup

II. dôstojník, Diktátor

II. DÔST. (vojde).

DIKTÁTOR: Referuj o schôdzke generálov.

II. DÔST.: Nič bližšie sme sa nemohli dozvedieť. Viem len toľko, že sa chystá opozícia. Vypočuli sme niekoľko telefonických rozhovorov.

DIKTÁTOR: Ďalej.

II. DÔST.: Zišli sa v hoteli Palace. Schôdzka bola akiste dávno dohovorená. Majú tajnú vysielačku a sú v kontakte so všetkými kasárňami v meste.

DIKTÁTOR: To im nepomôže. Polícia?

II. DÔST.: Neprestajne pracuje. Na zajtrajšie zhromaždenie došli už všetky mimoriadne vlaky. Tak sa vidí, že v odborových organizáciách je úplný súhlas s vašou myšlienkou.

DIKTÁTOR: Kamarát, ty máš možno v rukách osud sveta. Chcel by som ťa o dva dni pozdraviť ako generála.

II. DÔST.: Veliteľ, môj život patrí vám.

DIKTÁTOR: Pozor! Ak by chceli generáli podniknúť niečo v noci, treba ich hneď zatknúť. Aj Alonza, ak neodcestuje. Budem čakať na tvoje telefonické správy.

II. DÔST. (pozdraví, odíde).

Tretí výstup

Diktátor, I. dôstojník

I. DÔST. (vojde): Veliteľ, jedna dáma prosí o audienciu.

DIKTÁTOR: Dáma? Ako sa dostala sem?

I. DÔST.: Veliteľ, je to vaša bývalá pani, s ktorou ste sa rozviedli.

DIKTÁTOR (zmeravie): Nie, to nie je možné. (Ovládne sa.) Povedz, povedz jej, že dnes ju nemôžem prijať.

I. DÔST: Dáma ale veľmi prosí, aby ste ju neodmietli.

DIKTÁTOR: Nie, nie, nie. Choď. Nie je to možné! Nerozumieš?

Štvrtý výstup

Tí istí, Mária

MÁRIA (vojde): Dobrý večer, Luiz.

I. DÔST. (vyjde).

DIKTÁTOR (ticho): Dobrý večer.

MÁRIA: Hneváte sa, že som prišla?

DIKTÁTOR: Nie. Prečo?

MÁRIA: Nie je to príjemné, keď sa naraz zjaví prízrak z minulosti.

DIKTÁTOR (neodpovedá).

MÁRIA: Tak čudne sa dívate na mňa. A také čudné je tu všetko. Cudzie, studené, mrazivé.

DIKTÁTOR: Nič sa tu nezmenilo.

MÁRIA: Nič?

DIKTÁTOR: Nič.

MÁRIA: Stôl bol vždy na tomto mieste. I súprava bola tu. I cigarety na stole. Len človek, ktorý tu žil, vládol a rozkazoval, bol iný. Celkom iný.

DIKTÁTOR: Prečo to vravíte?

MÁRIA: Ten rok vás celkom zmenil. Ako keby som videla iné, cudzie črty vo vašej tvári. Áno, áno. Zanechal ich ten rok tvrdého a vyčerpávajúceho boja, alebo… Nie, nie… odpusťte…

DIKTÁTOR: Nerozumiem vás.

MÁRIA: Na chvíľu som mala pocit, že stojí predo mnou cudzí človek. Celkom cudzí.

DIKTÁTOR (zasmeje sa): Zaujímavá myšlienka. Dávno sme sa nevideli.

MÁRIA: Áno. Preto.

DIKTÁTOR: Čo si želáte, madame?

MÁRIA: Madame? Zabudli ste moje meno? Alebo ho nesmiete vysloviť?

DIKTÁTOR: Odpusťte, madame, ale…

MÁRIA: Akiste tak je dobre.

DIKTÁTOR: Veď náš rozsobáš je právoplatný.

MÁRIA: Ste obdivuhodný. Pri toľkej práci máte si kedy všímať maličkosti, ktoré ozaj nehrajú rolu vo vašom živote.

DIKTÁTOR: Mýlite sa. Mýlite sa, madame, lebo —

MÁRIA: Lebo? Bolelo vás to tak ako mňa…

DIKTÁTOR: Nechajme to. Načo o tom rozprávať?

MÁRIA: Ale ja by som práve o tom chcela počuť…

DIKTÁTOR: Čo si želáte, madame?

MÁRIA: Tak. Necítite, že každým slovom prehlbujete priepasť medzi nami?

DIKTÁTOR: Tak je to dobre, madame.

MÁRIA: Máte pravdu. Nebudem vás dlho unúvať. Len ešte niečo.

DIKTÁTOR: Prosím! (Ukáže na súpravu nábytku.) Cigareta?

MÁRIA: Voľakedy som sľúbila niekomu, že nebudem fajčiť. Nemal to rád.

DIKTÁTOR (zahasí zapaľovač): Ďakujem.

MÁRIA: Dnes je to rok, čo ste mi naposledy telefonovali. Kruto, strašne kruto ste mi povedali, že ma viac nepotrebujete. Že som prekážka, ktorá vás hatí, a že sami chcete ísť po svojej ceste. V ten večer som nevedela rozmýšľať. Ani zmyslov zbavená behala som z izby do izby, hľadajúc niečo, čoho by som sa mohla zachytiť, niečo, čo by mohlo vysvetliť tie hrozné, nemilosrdné slová…

DIKTÁTOR: Viem, že boleli.

MÁRIA: Len boleli? Zostať po nich nažive bolo také zbytočné. Také hlúpe a nepotrebné. Veď zachránila ma len viera, že príde deň, ktorý nám dá viac času ako krátky telefonický rozhovor, na definitívne roztrhanie toho, čo nás ešte k sebe viaže. A že v ten deň sa vám pozriem do očí a o zmysel svojho života nebudem bojovať s mŕtvym aparátom, ale so živým človekom.

DIKTÁTOR: Preto ste prišli?

MÁRIA: Pre jedno slovo som prišla. Pre jedno jediné slovo. Lebo niečo som cítila už vtedy a rozhovor s vami ma v tom utvrdzuje. (Vstane.) Človek, ktorý mi telefonoval, nebol môj muž.

DIKTÁTOR: Ako?

MÁRIA: Nie, nie. Lebo toho som poznala. Jeho srdce bolo predo mnou otvorené, ten mi nevedel cigániť, keď ma objímal, pobozkal, ten bol môj. Celý môj. Žil mnou. Ten nemohol urobiť, čo ste vy urobili. Ten ma miloval… Luiz, mám právo, žiadať vás o vysvetlenie.

DIKTÁTOR: Nemám, čo vysvetľovať, madame.

MÁRIA: Načo tá záhada, do ktorej sa halíte od toho dňa?

DIKTÁTOR: Nie je to záhada.

MÁRIA: Viem. Obeť pre budúcnosť národa. Tak oznamovali noviny. Tie články ste písali vy, alebo minister propagandy?

DIKTÁTOR: Pokiaľ viem, neboli urážlivé. A boli potrebné.

MÁRIA: Potrebné, aby ste sa pred národom skveli v novej svätožiare. A ja? Na mňa ste nemysleli? Bola som len bábka, ktorá sa jednoducho odložila do škatuľky minulosti, lebo si to žiadali záujmy štátu?

DIKTÁTOR: Áno, madame. Bolo to niečo sväté, väčšie ako láska k vám, alebo ku ktorejkoľvek žene na svete.

MÁRIA: Tak ste ma odhodili, bez myšlienky, bez výčitiek svedomia?

DIKTÁTOR: Tak ako hovoríte, madame.

MÁRIA: Ale načo ste potom klamali ďalej. Nádejou, že je to azda len chvíľkové rozhodnutie. Že nečakám nadarmo dni, mesiace pri telefóne. Nesedím márne doma, keď si myslím, že ste voľný a môžete raz zavítať. Pozrieť si aspoň svoje knihy, svoju izbu, svojho psa… Ako môže byť žena taká hlúpa… Nie. Iba žena môže byť taká hlúpa. Kým sme boli spolu, koľko ráz len išli sprievody pod oblokmi, vždy sa ozval výkrik: Sláva veliteľovi, a ja som sa iba usmievala, lebo som vedela, že ste môj. Teraz, teraz by som bola najradšej rozdrapila oblok a zakričala im. Čo ma po vašom veliteľovi, vráťte mi môjho muža…

DIKTÁTOR (telefón zasvieti): Áno, áno, prirodzene. (Položí slúchadlo.)

MÁRIA: Ako vhodne prišiel ten rozhovor. Nemuseli ste mi odpovedať. (Vstane.) Luiz, nikdy ste nemysleli na mňa? Nikdy?

DIKTÁTOR: Nie, nikdy, madame.

MÁRIA: Vy ma už nemilujete?

DIKTÁTOR: Nie, madame.

MÁRIA: Je to lož, lož! Povedzte mi to do očí!

DIKTÁTOR (odvráti sa. Tichosť): Váš muž, madame…

MÁRIA: Zomrel, už to viem.

DIKTÁTOR (rýchlo sa obráti): Čo vravíte?

MÁRIA: Vy ste ho zabili!

DIKTÁTOR (vzrušený): Nerozumiem vás.

MÁRIA: Zabili ste v sebe toho, ktorý ma miloval. Už viem, že musím odísť. Nemám tu nikoho.

DIKTÁTOR: Nezmýšľajte zle o mne, madame.

MÁRIA: Nie, veď i vy ste len bábka ako ja. Niekto hrá s nami a díva sa na nás, a usmieva sa nad nami. Myslíme si, že plačeme preto, lebo nás bolí srdce. Ale to chce len on, aby sme cítili, že sme len ľudia, bábky s rozbitými srdcami, ktoré si nikdy, nikdy nezahojíme. (Stiahne svoj prsteň.)

DIKTÁTOR: Nie! Nechajte si ho, madame.

MÁRIA: Načo? Vráťte mi môj!

DIKTÁTOR: Neviem, kde ho mám.

MÁRIA: Vidím, že ho nenosíte. Máte pravdu. Ale ja ho chcem.

DIKTÁTOR pevne: Dostanete ho v najkratšom čase, madame!

MÁRIA: Viem. Len to slovo, pre ktoré som prišla, zostane u vás navždy. (Pozrie na neho, potom vyjde.)

Piaty výstup

Diktátor, I. dôstojník

I. DÔST. (vojde).

DIKTÁTOR: Čaká ešte niekto?

I. DÔST.: Deputácia z vášho rodiska, veliteľ.

DIKTÁTOR: Koľko je ich?

I. DÔST.: Len vodca prosí o prijatie.

DIKTÁTOR: Nik iný nečaká?

I. DÔST.: Nie.

DIKTÁTOR: Uveď ho. (Dôstojník chce odísť.) Došli nejaké správy od Mingona?

I. DÔST.: Dosiaľ nič, veliteľ!

DIKTÁTOR (kývne).

I. DÔST. (vyjde).

Šiesty výstup

Diktátor, Anarchista — vodca deputácie.

ANARCHISTA (vojde, zastane, pozdraví).

DIKTÁTOR: Poďte bližšie, priateľ!

ANARCHISTA: Veliteľ, prinášam vám pozdrav vašej rodnej obce.

DIKTÁTOR: Ďakujem.

ANARCHISTA: Rodné Beretto vás pozdravuje…

DIKTÁTOR (strhne sa. Poznáva ho): Beretto? Ste na omyle, priateľ. Ja som sa narodil v Oriu.

ANARCHISTA: Nemýlite sa, veliteľ?

DIKTÁTOR: Ale čo vám to prišlo na rozum? Veď to vie každý školák.

ANARCHISTA: Odpusťte, veliteľ, ale…

DIKTÁTOR: A čo teda chcete? Nerozumiem vám! Ako ste sa mohli sem dostať? Mali ste odporúčajúce listy, doklady…

ANARCHISTA: Áno.

DIKTÁTOR: Z Beretta?

ANARCHISTA: Áno.

DIKTÁTOR: Nevysvetlili by ste, prečo?

ANARCHISTA: V Berette je každý presvedčený, že istý Guilelmo Menotti…

DIKTÁTOR: Menotti? To bol ten anarchista, ktorého som zastrelil v sebaobrane.

ANARCHISTA: Ano. Lenže v Berette si ľudia myslia, že ten anarchista zabil veliteľa a teraz je on veliteľ.

DIKTÁTOR: Hlúpa myšlienka. (Smeje sa.)

ANARCHISTA: Áno, veľmi hlúpa.

DIKTÁTOR: Teda, priateľ, keď sa vrátite domov, povedzte vašim, že Guilelmo Menotti už dávno odpočíva v zemi.

ANARCHISTA: Áno. Iba to je na tom zaujímavé, že nielen ľudia veria, že žije, ale i jeho žena, i syn.

DIKTÁTOR (tichosť. Vyskočí a siaha na cengáč.)

ANARCHISTA: Ty nezacengáš, Guilelmo!

DIKTÁTOR: Máš pravdu. Chytil si ma.

ANARCHISTA: Tak. Fuj. Až som sa spotil. Nemáš tu niečo vypiť? Pri poháriku, uznaj, sa lepšie rozpráva.

DIKTÁTOR: Hovor! Čo je s mojím synom?

ANARCHISTA: Rastie. Je z neho šuhaj ani jedľa. Škoda, že ho nemôžeš vidieť.

DIKTÁTOR: Zdravý?

ANARCHISTA: Ani buk, ty hlúpy. No neplač, prečo by bol chorý?

DIKTÁTOR: A žena?

ANARCHISTA: Žije. Dobre sa má.

DIKTÁTOR: A spomínajú si ma?

ANARCHISTA: Ba čerta. Každý si myslí, že si nebohý.

DIKTÁTOR: Och, ty podliak.

ANARCHISTA: Lepšie tak, chlapče. (Sadne si, ponúkne sa cigaretou, zapáli ju.) No, to si prekvapený, čo?

DIKTÁTOR: Prac sa odtiaľto! Čo chceš?

ANARCHISTA: Chcem, aby si ma vyhodil. Hm. Máš fajnové cigaretle, len čo je pravda. Za to platíme také vysoké dane. Počuj, poznal si ma hneď, ako som vošiel?

DIKTÁTOR: Čo ma mučíš? Povedz, čo chceš, a choď v čerty!

ANARCHISTA: To sa, chlapče, nedá tak ľahko povedať. Joj, nie. Rok som sa na to chystal. Rok! Lebo som cítil, že sa ti to podarilo. Iba potom som zdúchol, keď sa ozval tvoj druhý výstrel. Zbehol som tajným východom…

DIKTÁTOR: Načo si prišiel?

ANARCHISTA (pristúpi k nemu): Účtovať, kamarát.

DIKTÁTOR: So mnou? Vohnali ste ma do vraždy. Revolver vtisli do ruky. Hrozili, že ma zabijete, ak nezavraždím diktátora. Urobil som to. Čo chcete ešte?

ANARCHISTA: Počkaj, synak! A potom?

DIKTÁTOR: Čo potom?

ANARCHISTA: Splnil si, čo žiadala od teba naša organizácia?

DIKTÁTOR: Sny niekoľkých blúznivcov a hlupákov. Anarchisti! Vy ste chceli vziať do rúk moc! Cha! Ale ja som mal dať za to život a ešte obetovať iného človeka. Ja, rozumieš, kým vy ste čupeli doma pri peci! Nuž, nie. Za svoj život som si kúpil, čo ja som chcel.

ANARCHISTA: Oklamal si nás. Zradil…

DIKTÁTOR: A čo chceš ešte? Mám ti rozprávať o tom, ako som sa usmieval, keď som na vás myslel? Ako som sa rehotal, keď som si predstavil, ako čakáte na dohovorené znamenie, ako burcujete všetkých somárov, ktorí vám sadli na lep, že vy chcete lepšiu budúcnosť národa. Nuž, nie. Ja som ju chcel. A pripravil som jej cestu.

ANARCHISTA: Nie si ešte na konci!

DIKTÁTOR: Nie! Ale nik ma nemôže zastaviť. Len boh. A boh to chce, čo chcem ja.

ANARCHISTA: A my?

DIKTÁTOR: Psi! Skučať a zavýjať môžete tam, kde ste, ale postaviť sa proti mne…

ANARCHISTA: Myslíš, že sa neopovážime?

DIKTÁTOR: Roztrhám ťa, ty!

ANARCHISTA: Dobre. Ale potom tvoj syn…

DIKTÁTOR: Čo s tým má môj syn?

ANARCHISTA: Zomrie.

DIKTÁTOR (tichosť): Čo chceš?

ANARCHISTA: Prichádzam v mene anarchistov. Zradil si nás, budeš za to pykať.

DIKTÁTOR: Pykať?

ANARCHISTA: Zomrieš. Zajtra na zhromaždení. Tak rozhodla užšia rada. Ja som ich prinútil na ortieľ smrti nad tebou, lebo len ja viem o tvojej zrade. A sám vykonám rozsudok.

DIKTÁTOR: Veľa šťastia. Ale teraz už choď. Choď!

ANARCHISTA: Oj, kamarát, tak ľahko sa ma nezbavíš. Dostanem písomné povolenie, že na zajtrajšom zhromaždení smiem byť blízko teba medzi vodcami predbojovníkov. Zaručíš, že sa mi nič nemôže stať do chvíle, keď ťa odstrelím.

DIKTÁTOR: Tak ma nenávidíš?

ANARCHISTA: Tak nenávidím zradcov.

DIKTÁTOR: A ak to odmietnem?

ANARCHISTA: Prezradím všetko pri zatknutí. Mám dôkazy.

DIKTÁTOR: Ale potom nepadnem sám.

ANARCHISTA: Ako chceš! Ale padne tvoja myšlienka. A zomrie Guilelmo Menotti, anarchista a vrah, nie zbožňovaný veliteľ národa. Svet dostane kŕče od rehotu, že jeden z najväčších národov mohol celý rok spravovať naničhodník.

DIKTÁTOR (sadne si a píše. Po chvíli): Akože sa voláš?

ANARCHISTA: Antonio Carno! Už sa nepamätáš?

DIKTÁTOR: Ozaj! Pekné meno. Tak, prosím.

ANARCHISTA (pozrie na to): Ďakujem. Zbohom, Guilelmo!

DIKTÁTOR: Zbohom, Antonio! A dobre mier!

ANARCHISTA (vyjde).

Siedmy výstup

Diktátor, I. dôstojník

DIKTÁTOR (len teraz sa ho zmocní nervozita. Telefón): Spojte ma s ministrom propagandy. Odišiel z kabinetu? Kde môže byť? (Po chvíli): Spojte ma s ministrom vnútra. Hovorí veliteľ. Veľmi vás prosím, priateľ môj, príďte čo najrýchlejšie do mojej pracovne. Ďakujem. (Prehadzuje spisy, naraz zmeravie): Nie, nie. To nie je možné!

I. DÔST. (vojde): Veliteľ, dôstojník Ventini úctivo prosí, aby ste ho prijali.

DIKTÁTOR (slabo): Nech vojde.

I. DÔST. (vyjde).

Ôsmy výstup

Diktátor, III. dôstojník

III. DÔST. (vojde. Zastane. Nepozdraví.)

DIKTÁTOR: Čo chceš?

III. DÔST.: Zabudli ste vypnúť mikrofón.

DIKTÁTOR: Viem. Ale čo chceš?

III. dôst.: Ste anarchista Guilelmo Menotti.

DIKTÁTOR: Prezradíš mi konečne, čo chceš?

III. DÔST.: Ja…

DIKTÁTOR: Pomôžem ti. Chceš mlčať. Chceš aj to povedať, za akú cenu?

III. DÔST.: Milión švajčiarskych frankov v niektorej banke v Lausanne.

DIKTÁTOR: Veľmi múdre. Súhlasím. Len ako mi zaručíš, že sa o veci nik nedozvie?

III. DÔST.: Odovzdám poznámky, ktoré som si robil pri mikrofóne.

DIKTÁTOR: Ako ma presvedčíš, že nemáš odpis týchto poznámok?

III. DÔST.: Nebol na to čas.

DIKTÁTOR :A toto má stačiť ako dôkaz?

III. DÔST.: Nič lepšie nemôžem uviesť.

DIKTÁTOR: Škoda.

III. DÔST.: Prosím?

DIKTÁTOR: Škoda. Totiž pri tejto veci nejde len o mňa, ale i o teba.

III. DÔST.: Nemyslím.

DIKTÁTOR: Nazdávaš sa, že som hlúpejší ako ty? Nie, kamarát. Ukáž mi tie poznámky!

III. DÔST.: Kým nebudem mať…

DIKTÁTOR: Sem ich daj! (Priloží mu revolver na prsia.)

III. DÔST. (vyberie poznámky).

DIKTÁTOR (prevezme papiere a dá mu zaucho).

III. DÔST.: Za toto…

DIKTÁTOR: Čuš! (Listuje v poznámkach.) Zaznačil si len prvú polovicu rozhovoru. Čo si robil potom?

III. DÔST.: Telefonoval som generálovi Alonzovi.

DIKTÁTOR: Čo?

III. DÔST.: Aby ma dal hľadať, keby som ho dnes večer nenavštívil.

DIKTÁTOR: Šikovné! Ale čo ak Alonzo nájde len tvoju mŕtvolu? (Smeje sa.) Čo potom?

III. DÔST.: To neurobíte.

DIKTÁTOR: Vieš to iste?

III. DÔST. (strasie sa).

DIKTÁTOR: Máš ženu a dieťa, ak sa dobre pamätám.

III. DÔST.: Čo zamýšlate?

DIKTÁTOR: Len tak spomínam, že by si ich mohol ešte uvidieť, ak si to, pravda, želáš…

III. DÔST.: Čo ste, čo ste im vykonali?

DIKTÁTOR: Nič. Rozkázal som telefonicky, aby ich uväznili, keď som zistil, že som nevypol mikrofón.

III. DÔST.: Odvolajte rozkaz.

DIKTÁTOR: Nedá sa.

III. DÔST.: Odvolajte, lebo vybehnem na chodbu a všetko vykričím…

DIKTÁTOR: Viem výborne cieliť. Upokoj sa.

III. DÔST. (po chvíli): Rozkážte. Urobím všetko.

DIKTÁTOR: Sadni si, vezmi papier a píš. (Urobí to.) Podpísaný Giuseppe Ventini, dôstojník telesnej stráže, priznávam, že som vedome pripravoval úklady proti osobe veliteľa Luiza Alvareza… (Pozrie na Diktátorov portrét), píš, Luiza Alvareza, a tento svoj úmysel som chcel uskutočniť všetkými prostriedkami. Podpis… (Nakloní sa k nemu.) Stačí.

III. DÔST.: Ale to je rozsudok smrti!

DIKTÁTOR: Nebude, ak budeš múdry. (Zacengá.)

III. DÔST.: Koho voláte?

DIKTÁTOR: Dôstojníka Merlina. Podpíše tvoje vyhlásenie ako svedok.

I. DÔST. (vojde).

DIKTÁTOR: Dôstojník Merlino, váš priateľ ma chcel zavraždiť.

I. DÔST.: To nie je možné.

DIKTÁTOR: Žiaľ, je to tak. Lenže sa mu to nepodarilo. Mám písomné vyhlásenie o jeho vine. Prečítajte si ho. Poručík Ventini, je pravda, čo ste tam napísali?

III. DÔST.: Áno.

DIKTÁTOR: Podpíšte to ako svedok.

I. DÔST. (podpíše).

DIKTÁTOR: Nežiadam si smrť poručíka Ventiniho. Pravda, musíte ho hneď zatknúť.

I. DÔST.: Podľa rozkazu. (Vyjde.)

III. DÔST.: Čo bude so mnou?

DIKTÁTOR: Ak budeš mlčať, uvidíš raz tú banku v Lausanne. (Telefón.) Ste pripravení? (Položí slúchadlo, kývne): Môžeš ísť!

III. DÔST. (vyjde).

Deviaty výstup

Minister vnútra, Diktátor, I. dôstojník

I. DÔST. (hlási): K mikrofónu som postavil dôstojníka Bertiniho.

DIKTÁTOR: Dobre.

I. DÔST.: Odpusťte veliteľ! Čo bude s Ventinim?

DIKTÁTOR: Vypovedanie. Miernejší trest pre neho nepoznám. Prečo sa spytuješ?

I. DÔST.: Je to môj kamarát, veliteľ.

DIKTÁTOR: Vieš dobre, že som ešte nikoho nedal popraviť.

I. DÔST.: Ďakujem, veliteľ. Pán minister vnútra čaká.

DIKTÁTOR: Prosím ho.

I. DÔST. (vyjde).

MIN. VNÚTRA (vojde).

DIKTÁTOR: Dobrý večer, milý priateľ!

MIN. VNÚTRA: Sláva veliteľovi.

DIKTÁTOR: Prosím, sadnite si.

MIN. VNÚTRA: Ako vidím, máte výbornú náladu.

DIKTÁTOR: Skvelú.

MIN. VNÚTRA: Viete už o tom, že vojsko dostalo zbrane?

DIKTÁTOR (telefón): Mingon ešte netelefonoval? Niet o ňom správy? Keď príde, hneď mi ho pošlite. (Položí slúchadlo.)

MIN. VNÚTRA: Nie je toho vraj veľa, ale stačí na to, aby sa puč vydaril. Neviete o tom?

DIKTÁTOR: Viem, viem, ale…

MIN. VNÚTRA: Už ste stratili náladu. Načo ste ma volali?

DIKTÁTOR: Chcel by som odložiť zajtrajšie zhromaždenie.

MIN. VNÚTRA: Veliteľ…

DIKTÁTOR: Niet iného východiska.

MIN. VNÚTRA: Len kapitulácia? Všetko, za čo ste sa bili, chcete hodiť do blata? Ale tá blamáž, veliteľ, týka sa aj mňa. Rozvážte to ešte.

DIKTÁTOR: Nie. Už je rozhodnuté.

MIN. VNÚTRA: A prečo?

DIKTÁTOR: Nemôžem vám to povedať.

MIN. VNÚTRA: V takom dôležitom okamihu vám vypovedali nervy?

DIKTÁTOR: Mám dôkaz, že na zajtrajšom zhromaždení ma zavraždia.

MIN. VNÚTRA: Ide teda o život?

DIKTÁTOR: Áno. O život.

MIN. VNÚTRA: Musíte vedieť, čo má väčšiu cenu. Život, alebo víťazstvo myšlienky. Áno, áno. City tu treba vylúčiť. Postaviť na váhu život človeka a nemyslieť na to, že je váš. A na druhú misku zasa to, za čo ste žili.

DIKTÁTOR: Čo si myslíte o mne?

MIN. VNÚTRA: Izolovali ste sa od života. Zdalo sa, že je to askéza kňaza, ktorý je hotový obetovať sa na oltári svojej myšlienky.

DIKTÁTOR: A teraz poznávate, že som zbabelec.

MIN. VNÚTRA: Nie, nie. Lebo vy to zhromaždenie neodložíte. Nielen preto, že sa nedá. Ale jednoducho musíte napred. Nie vy, tá myšlienka vo vás. Tá rozkazuje, velí, strhuje, unáša, ani vír. Je to chvíľa, v ktorej stvorené zvládne stvoriteľa a urobí z neho svoju bábku. Veď všetci hráme bábkové divadlo. Jedno, či sa nám chce, či nechce.

DIKTÁTOR: A zakolísať? Je to také ľudské, také prirodzené. Stačí na to jediná myšlienka…

MIN. VNÚTRA: Bábky nemajú rozmýšľať. Len tancovať a hrať. Nuž?

DIKTÁTOR: Nuž, hráme ďalej. Až do konca! Tragédie sa končievajú smrťou hrdinu, však?

MIN. VNÚTRA: Áno. (Úsmev.) Lenže pred hrdinom môže rovnaký osud stihnúť i vedľajšie postavy, povedzme jeho prívržencov.

DIKTÁTOR: Máte radi Shakespeara?

MIN. VNÚTRA: Milujem ho, veliteľ. A je to stará láska.

DIKTÁTOR: Azda budeme mať niekedy čas porozprávať sa o ňom.

MIN. VNÚTRA: Azda.

DIKTÁTOR: Do videnia, priateľ môj.

MIN. VNÚTRA: Do videnia. (Vyjde.)

Desiaty výstup

I. dôstojník, II. dôstojník, Diktátor

I. DÔST.: Je tu Mingon, veliteľ.

DIKTÁTOR: Pusť ho.

I. DÔST. (vyjde).

II. DÔST. (za ním vojde)

DIKTÁTOR: Tak čo je?

II. DÔST.: Veliteľ, generál Alonzo ušiel.

DIKTÁTOR: Tak… ušiel. Veď ja ťa zahrdúsim, ty…

II. DÔST.: Veliteľ, vojsko nás nečakane prepadlo. Zabili stráž, ktorá chcela generála odviesť.

DIKTÁTOR: Krv, krv… ó, prekliaty! Kde je Alonzo?

II. DÔST.: Neviem. Odpusťte, veliteľ, ale vykonali sme všetko.

DIKTÁTOR: Verím ti. Nechaj! Dobre. Ináč je poriadok?

II. DÔST.: V meste je všade. Tvrdím s istotou, že do zajtrajšieho zhromaždenia sa generáli nedostanú k moci.

DIKTÁTOR: Spolieham sa na teba.

II. DÔST.: To mi stačí, veliteľ. Môžem odísť?

I. DÔST. (vbehne): Veliteľ! Na ministra vnútra spáchali v aute atentát.

DIKTÁTOR: Čo? (Zmeravie. Po chvíli): Je mŕtvy?

I. DÔST.: Mŕtvy.

DIKTÁTOR: Ale… ale to bola iba vedľajšia postava. Iba. Hrdina hrá ďalej. Ďalej… Až do konca.

(Opona)