Z kroka na krok

Janko Psotka bol driečny mladý obuvník v L. A že bol veľmi poriadneho držania, dostal za ženu takmer najkrajšie dievča v mestečku. Žili pekne za štyri roky po sobáši. Boli oba pilní a skromní a preto mali sa dobre. Častejšie navštevoval som ich, lebo s pánom majstrom radosť bolo poshovárať sa. On totiž čítaval slovenské knižky a noviny, teda doprial i svojej duši pokrmu, a s takýmito ľuďmi milo je poshovárať sa. Oni nehapkajú vo tme, ako slepí, ale vedia, ako svet beží a čo sú občianske a národné práva a povinnosti.

Ale zrazu stala sa s mojím Jankom veľká premena. Ako by mu bol niekto porobil: s kroka na krok upadúval, až ho náruživosť vrhla do priepasti.

Vlastným ušiam nechcel som veriť, keď mi neskoršie rozprávali, ako zkazil sa môj priateľ Janko.

Karty ho zabily!

Hja, také sú tie náruživosti! Náruživosť nehodí ti žínku na hrdlo a neťahá ťa odrazu celého. Oj, nie! Ona naprv chytí ťa iba za jeden prst, tak že ti až sladko padne jej vábenie. Podídeš náruživosti raz, druhý raz chytá ťa už za dva prsty, neskôr berie celú ruku a ty s kroka na krok klesáš, až zbadáš odrazu, že si už v priepasti. Len to je ten hák, že zpamätáš sa obyčajne vtedy, keď je už neskoro.

A ako nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, tak i náruživosti hľadajú svoje obete v ľuďoch. I tí najlepší musia dávať pozor na seba, lebo…

Ale ostaňme pri Jankovi Psotkovi.